Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. František Fábry (* 1930)

• narodený 25. 10. 1930

• 1944 odovzdanie majetku rodinnej firmy pre účely povstania

• 1948 zaradenie podniku do národnej správy

• 1950 nástup na vysokú školu

• 1951 služba v PTP

• 1953 prepustený do civilu

• 1954-1959 opätovné štúdium na vysokej škole

• 1969 tajné stretnutie s bratom v Rakúsku

• 1990 odchod do dôchodku

Príbeh Františka Fábryho tvorí takpovediac jeden z článkov búrlivej rodinnej ságy. Životné osudy rodiny Fábryovcov boli v porovnaní s mnohými obeťami nacizmu a komunizmu do istej miery šťastím v nešťastí. Udalosti a poryvy 20. storočia však nevyhnutne zasiahli aj túto rodinu, ktorá v srdci Slovenska vlastnila stavebnú firmu a ktorej členovia sa nijako neangažovali v politike. Napriek tomu sa František s rodičmi a súrodencami nevyhol šikane štátnej moci, ani predsudkom a očierňovaniu zo strany jednotlivcov.

Mladosť v znamení rodinného podnikania 

František Emil Fábry sa narodil 25. októbra 1930 ako šieste dieťa stavebného inžiniera Viliama Fábryho. Otec sa spoločne s manželkou po prvej svetovej vojne presťahoval do Banskej Bystrice, kde založil úspešný stavebný podnik. Fábryho firma sa zaoberala výstavbou civilných stavieb i budovaním infraštruktúry. Významným počinom bola predovšetkým regulácia toku Hrona v Banskej Bystrici zo začiatku tridsiatych rokov, slúžiaca do dnešných dní.

V roku 1938 sa Fábryovci presťahovali do neďalekej Slovenskej Ľupče. V tom čase zažívala otcova firma rozmach, keďže do podnikania čoskoro pristúpili aj Františkovi bratia: „Mal som troch bratov, ja som bol štvrtý, a ešte dve sestry. Najstarší brat ukončil v tridsiatom deviatom vysokú školu v Brne a zamestnal sa u otca. Ešte od neho mladší brat, ten študoval na obchodnej akadémii v Bystrici, tak ten sa stal ekonomickým vedúcim podniku. U nás boli v rodine traja inžinieri, ja som štvrtý,“ spomína František.

Stavebná firma Františkovho otca bola skutočným rodinným podnikom, keďže vo vedení pôsobila ako účtovníčka aj manželka Viliama Fábryho. Mladý František už ako trinásťročný od roku 1943 pracoval na firemných stavbách. Zamestnal ho brat a už od piatej rána pracoval s murármi a tesármi.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch Fábryovci stavali aj pre súkromníkov. Františkov otec ešte v predvojnových časoch stál napríklad za výstavbou dodnes fungujúcej krčmy Futák (dnešná Bystrička) či domu pre obchodníka židovského pôvodu Arpáda Klopstocka. Budova však bola postavená ešte pred zavedením osudného Židovského kódexu zo septembra 1941. V dôsledku politického a spoločenského smerovania ľudáckeho režimu bol dom Arpáda Klopstocka nariadením vlády arizovaný a majiteľ podľa všetkého deportovaný do poľského koncentračného táboru Majdanek.

V posledných augustových dňoch roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a ani rodina Fábryovcov sa nevyhla následkom nasledujúcich udalostí. Po vyhlásení mobilizácie museli firemný materiál a stroje poskytnúť pre účely povstania: „Armáda to vlastne prevzala, jej to všetko bolo odvedené. Bol jeden povstalec, ktorý chodil počas celého povstania na našom osobnom aute. A všetky mechanizmy, čo sme mali, sa dostali mimo a ešte aj kone nám vtedy zobrali. De facto z firmy nezostalo na podnikanie hmotne nič.“

František mal v čase povstania iba 14 rokov a do bojov sa on ani nikto z jeho rodiny nezapojil. Nejednoznačnosť ľudských charakterov sa však jasnejšie prejavovala práve v takto vypätých časoch. Františkov starší brat svojho času prepustil jedného zamestnanca, ktorý si privlastňoval materiál a náradie. Dotyčný sa neskôr pridal k partizánom. Za vyhodenie zo zamestnania sa chcel Františkovmu bratovi odplatiť, a tak voči nemu poštval partizánov, ktorých presvedčil, že spolupracuje s Nemcami. Brata Viliama pred „okamžitou spravodlivosťou“ zachránili vŕzgajúce topánky. Vďaka známemu zvuku chôdze ho matka už z domu počula a išla ho rýchlo schovať pred blížiacim sa trestným oddielom. Františkov brat sa s dotyčným udavačom stretol neskôr v komunistickom väzení v Leopoldove. Kým on bol odsúdený za triedny pôvod a vykonštruované zločiny, jeho niekdajší zamestnanec bol odhalený a usvedčený ako skutočný spolupracovník nacistov, ktorý po povstaní rýchlo prezliekol kabát.

Po potlačení povstania koncom októbra fábryovská firma nemala ďalej z čoho existovať. Zrekvirovaný majetok im už nikto nevrátil. Ako František spomína, dostatok bol akurát koní, ktoré sa po povstaní voľne rozpŕchli po poliach. Priebeh vojny sa ale pomaly blížil ku koncu a Slovenský štát nevyhnutne spel k zániku.

Nespoľahlivý pre nový režim

Za krízových povojnových čias rodina Fábryovcov definitívne upustila od podnikania a živobytie jej poskytoval takmer výhradne poľnohospodársky pozemok. Nástup komunistov k moci v roku 1948 znamenal pre Františka s rodinou zásadný moment. Pre komunistickú garnitúru sa rodina, ktorá prevádzkovala za vojnového Slovenského štátu úspešnú živnosť, stala nevyhnutne podozrivou. Stavebná firma síce prestala fakticky vykonávať činnosť, aj tak však mala byť znárodnená. Pán František spomína: „Nebolo už štátom čo znárodňovať. Firma bola po povstaní zlikvidovaná. My sme už žili iba z poľnohospodárstva.“

Namiesto práce na stavbách tak František začal vypomáhať na poli. S príchodom komunistického režimu však bolo súkromné hospodárenie zrušené a rodinný pozemok bol po smrti otca Viliama predaný do družstva: „Vlastne sme sa potom už všetci rozišli. Jeden brat sa medzitým oženil, odišiel na juh do Komárna, mal tiež problémy za komunizmu. Druhý brat ostal v Slovenskej Lupči. Tretí brat bol v Mníchove a kvôli tomu som aj šiel do PTP.“

Ako syn niekdajšieho podnikateľa bol v očiach komunistov nespoľahlivým živlom. Okrem toho jeden z bratov vyštudoval v Mníchove a žil v západnom Nemecku. To bolo spoločne s „kapitalistickým“ rodinným zázemím dôvodom, že štát proti Františkovi Fábrymu vystupoval nanajvýš podozrievavo. Pred ukončením gymnázia mu kádrový pracovník vystavil posudok. Rozhodnutie znelo: „Neodporúčaný na vysokú školu“. Určite zavážilo, že kádrovák bol zapálený komunista, ktorý sa len tak hrnul odhaľovať „podozrivé živly“. Išlo o obuvníka z Ľupče, ktorý poznal Františkovho otca a aj z osobných dôvodov mal záujem na jeho očierňovaní.

Prijatý na vysokú školu bol František až v roku 1950, po úmrtí otca Viliama. Do prihlášky tak už nemusel písať, že jeho otec bol podnikateľ; stačilo uviesť „nebohý“. Štúdium v Bratislave však musel čoskoro ukončiť kvôli nástupu na vojenčinu. František prirodzene požiadal o odklad služby, ten mu však ani po odvolaní nebol umožnený. Vykonštruovaným dôvodom bol podľa úradov privysoký vek žiadateľa, čiže 21 rokov. František tak musel ukončiť štúdium a ísť na vojnu. Jeho spolužiaci s nezaťaženým pôvodom si však mohli odslúžiť vojenčinu popri štúdiu na vojenskej katedre. František Fábry takúto možnosť nemal.

Povolávací lístok mu prišiel v roku 1951, keď už tretí rok fungovali špeciálne vojenské prápory pre politicky nespoľahlivých brancov. Od roku 1950 niesli tieto oddiely názov Pomocné technické prápory (PTP). Ich cieľom bola prevýchova pre režim nepohodlných občanov a „očista“ česko-slovenskej armády. František Fábry bol pridelený do tábora PTP v Mimoni v severných Čechách: „My keď sme narukovali, tak sme aj vo vojenskej knižke mali napísané, že ,absolvoval výcvik jednotlivca bez zbrane´. My sme boli najhoršia politická klasifikácia, čiže E. Tak takto som sa dostal na vojnu a tam nás vycvičili bez zbrane. A potom nás rozposlali na stavby.“

Prevýchova prácou

Služba v oddieloch PTP spočívala vo vykonávaní ťažkých manuálnych prác. Mladý František pracoval na rozličných stavbách, a to aj napriek faktu, že zo zdravotných dôvodov nemal fyzicky náročne pracovať: „Mal som gastroenterologické problémy. Zdravotná klasifikácia mi umožňovala fyzicky nepracovať, čiže ja som nemal chodiť na stavby. Ale ja som celý čas v PTP odrobil.“ Pamätník aj dnes spomína, ako napríklad denne vykladali 40 vagónov štrkopiesku či náročnú robotu pri budovaní základov.

František sa ocitol v spoločnej rote s duchovnými. Títo boli do PTP odvedení po likvidácii kláštorov v rámci Akcie K. Išlo o rehoľníkov, ale ako pamätník spomína, aj kňazov, presunutých zo sústreďovacieho kláštora v Podolínci: „Ja som bol v jednej čate s farármi. V súvislosti s tým, že som bol vysokoškolák, tak ma veliteľ roty vymenoval, aby som ich politicky školil. Dostal som knižku a podľa tej som ich musel skoliť. Posadali sme si po kufroch a jeden akože čítal. Ďalší dával pozor, či náhodou nejde inštruktor. A keď náhodou išiel, tak sme rýchlo začali čítať nahlas,“ spomína František.

Počas dvoch rokov vojenskej služby ho spoločne s jeho rotou viackrát presúvali po Čechách, kde sa podieľali na výstavbe a budovaní, takom dôležitom pre komunistický štát. Potemkinovský výklad reality diktovaný vládnucou stranou názorne ilustruje udalosť, ktorej bol František svedkom počas stavebných prác na predmestí Prahy. Jedného dňa došlo na stavbe k tragickej nehode. Žeriavnička sa pri usádzaní na sedadlo stroja nedopatrením zabila pádom z výšky. Počas následnej rozlúčky so zosnulou však vystúpili stranícki predstavitelia. Tí tvrdili, že nebohá v skutočnosti spáchala samovraždu z nesmierneho smútku za iba nedávno zosnulým súdruhom Stalinom.

Návrat na vysokú školu

V roku 1953 bol František prepustený do civilu. Po návrate z vojenčiny mu bolo dokonca umožnené dokončiť vysokú školu: „Aj vysoká škola sa informovala, čo je so mnou, že som bol ešte pred odvodom prihlásený do druhého ročníka. Oni na škole ani nevedeli, kde som, ja som sa zapísal do ďalšieho ročníka a oni vlastne stratili stopu. Až sestra im potom oznámila, že ja som narukoval na vojnu.“

Povolaním na vojnu bolo dovtedajšie Františkove štúdium vyhlásené za neplatné. Preto po návrate musel začínať od prvého ročníka: „Keď som prišiel späť na vysokú školu, tak keď ma videl kádrový pracovník, tak mi s úsmevom išiel oproti, podal mi ruku a povedal: ,Fábry, tak konečne ste sa vrátili.´ Proti mne škola nemala nič. To boli nariadenia zhora, zo strany.“ Aj napriek úradným prekážkam nakoniec v Bratislave vyštudoval za stavebného inžiniera. V diplome má napísané: „Študoval v rokoch 1950 až 1959.“

František Fábry pracoval v Banskej Bystrici, ako projektant sa podieľal napríklad na budovaní prvého tunajšieho sídliska socialistického typu na Fončorde. Zdanlivý odmäk druhej polovice 60. rokov skončil vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následnou normalizáciou. Jej následky pocítil okrem iného pri nemožnosti stretnúť sa s bratom, žijúcim v Mníchove. To si zariadil až potajme a ilegálne. Za zámienku poslúžilo povolenie odviezť tetu z Kanady na letisko v Rakúsku. Cestou z Viedne si urobil utajenú zachádzku, pričom mal šťastie, že v Rakúsku ho nemali ako sledovať: „To akurát bolo obdobie, keď sa úplne zakázal styk so zahraničím. Ja som išiel potom do Salzburgu a brat to mal z Mníchova blízko. Čiže sme sa stretli po dvadsiatich štyroch rokoch.“

Cestou nazad stretával pred Viedňou mnohých utečencov z ČSSR, ktorí sa ho pýtali, či sa plánuje vrátiť: „Ja som tu mal rodinu, ja som sa musel vrátiť.“ Ako zamestnanec v Pozemných stavbách sa nevyhol ani návštevám ŠtBákov. Chceli mu umožniť cestu za bratom do západného Nemecka s tým, že ho poveria „špeciálnymi úlohami“. František Fábry však nikdy s ŠtB nespolupracoval a s režimom vonkoncom nesympatizoval: „Ako som mohol sympatizovať s komunizmom, keď bol proti nám. Keď vtedy vedeli zavrieť aj za vtip,“ spomína dnes pamätník.

František Fábry v roku 1990 odišiel do dôchodku. Žije na odpočinku v Banskej Bystrici, v bytovom bloku, ktorý svojho času sám projektoval.