Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Fekiač (* 1932)

• narodil sa 1. augusta 1932, pochádza z Detvy

• v období SNP bol spolu s rodinou svedkom mnohých vykonštruovaných obvinení, ktoré rodinu dostali do ohrozenia života

• otec v roku 1952 zatknutý za nesplnenie kontingentov a obvinený z velezrady, odsúdený na 18 mesiacov väzenia

• Milan Fekiač bol následne vylúčený zo štúdia Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene

• v roku 1953 povolaný na trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP, ktorú strávil ťažkou baníckou prácou v oblasti Petřvald

• v roku 1958 sa oženil s Angelou Petrášovou, s ktorou má dve dcéry

• v období normalizácie pracoval ako vodič medzinárodnej nákladnej dopravy TIRKO a bol pod drobnohľadom režimu

• absolvoval niekoľko výsluchov na ústredí ŠtB

• od roku 1991 žije na dôchodku v Detve

Milan Fekiač sa narodil 1. augusta 1932, pochádza z Detvy. Otec Martin Fekiač spoločne s matkou Emíliou Fekiačovou, rod. Výbošťokovou, boli poctiví pracovití ľudia, známi v širokom okolí. V duchu pracovitosti a kresťanských zásad sa snažili vychovávať aj svoje deti: „Otec bol obchodník a zároveň mal pohostinstvo, matka zdedila poľnohospodársku pôdu, takže sme mali zhruba 17 až 20 hektárov poľa. Poctivou prácou sme sa teda vedeli uživiť, aj keď to nebolo vždy ľahké, a odmalička sme vypomáhali rodičom pri domácich aj hospodárskych prácach.“

Milan vnímal obdobie Slovenského štátu očami dospievajúceho chlapca, jeho bezprostredného okolia sa deportačné a arizačné opatrenia nedotkli. Po skončení ľudovej školy pokračoval štúdiom meštianskej školy v Detve. Hektické časy pre rodinu nastali až po vypuknutí Slovenského národného povstania, ktoré sa dotklo aj Milanovej rodiny.

Intrigy a závisť: nepriateľmi pre obe strany

Po vypuknutí SNP sa stala aj Detva epicentrom lokálneho dobového diania a v okolí sa to začalo hemžiť partizánmi, povstalcami, ako aj nemeckými posádkami zaberajúcimi znovudobyté povstalecké územie. Zlomyseľnými udaniami sa dalo urobiť ľuďom veľké problémy. Od udania totiž vo vojnových časoch nebolo ďaleko k exemplárnym trestom a popravám. Závistlivosťou a intrigami otcovho bratranca sa do takéhoto kolotoča obvinení dostala aj rodina Fekiačovcov: „Niekedy je osud prekvapivý, do problémov nás dostal človek z vlastnej rodiny. Neviem, či v tom bola závisť, pretože otec bol podnikavý pracovitý človek, ale spätne sme sa dozvedeli, koľko udaní na nás išlo priamo zo strany otcovho bratranca. Jedného dňa k nám pribehol pastier, ktorý pomáhal pásť kravy, že v dedine počul, ako nás pôjdu partizáni vystrieľať. Vraj sme presvedčení ľudáci a neboli sme ochotní kopať v čase povstania zákopy. Pritom každý dobre vedel, že otec kvôli povinnostiam ani nemohol ísť kopať, nenachádzal sa doma. Keď prišli do nášho domu, nebolo nám všetko jedno. Mali však chápavého veliteľa jednotky, ktorému sme ozrejmili situáciu, a ten dokonca povedal, že keď skončí vojna, máme bratranca za krivé obvinenia udať my. Starý otec však ako kresťansky založený človek len mávol rukou a povedal, nech mu pánboh odpustí.“

V krízovej dobe sa v okolí Detvy pohybovali vojaci oboch znepriatelených strán a Fekiačovci tak prišli do konfliktu aj s nemeckými vojakmi. Paradoxne opäť intrigami bratranca: „Potrebovali vyrabovať náš dom a otcov bratranec im v tom pomáhal, keďže nás asi považovali za majetnejších občanov. Počas povstania aj následného prechodu frontu boli u nás ubytovaní rôzni vojaci, vtedy bola doba, že sa o tom nediskutovalo. Tak ako predtým partizáni, tak neskôr maďarskí, ale aj nemeckí vojaci. Medzi maďarskými vojakmi bol veľmi seriózny a chápavý veliteľ, to nás zachránilo. Pretože keď prišli jedného dňa nemeckí vojaci, odvliekli nás uprostred noci len s tým, čo sme mali na sebe, až do Slatiny, tam nás zamkli v miestnej krčme. Boli sme si istí, že nás idú postrieľať, že to nemôže dopadnúť dobre. Zhodou okolností tam však slúžila predsunutá maďarská posádka s veliteľom, ktorý bol predtým u nás. Ten sa nás zastal a zo zamknutej krčmy nás odviezli až domov. Tam sme našli spúšť, ešte sa tam nachádzali poslední rabujúci nemeckí vojaci a spolu s nimi dokonca sused, ktorý sa chcel priživiť na našom nešťastí. Aj v takýchto chvíľach sa ukáže charakter ľudí.“

Rodina si prežila cez trpké vojnové časy svoje malé peklo, mnohokrát si neboli istí holým životom. V ich dome sa našlo 36 zásahov rôznych projektilov z prebiehajúcich prestreliek, ktoré ho značne poškodili. Svojou poctivosťou a vierou, ako aj s potrebnou dávkou šťastia však tieto ťažké časy prekonali. Zavládol mier a rodina chcela opäť vybudovať svoje hospodárstvo a tešiť sa z plodov svojej práce. Nástup novej diktatúry však tieto ich nádeje čoskoro nadobro pochoval.

Hrdosť a pracovitosť pošliapaná červenou diktatúrou

Milanove študijné kroky viedli po absolvovaní gymnázia Boženy Slančíkovej-Timravy v Lučenci v roku 1952 na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene. Nemohol si však nevšimnúť narastajúce tlaky komunistickej moci, ktorá robila hospodárom zo života peklo: „Ako prvý krok stanovili neúnosné kontingenty – povinné odovzdávanie podielu úrody a výrobkov v prospech štátu. Mnoho miestnych roľníkov a živnostníkov to zničilo. Otec so starým otcom robili, čo mohli, dokonca bol otec istý čas vyhlásený za najpoctivejšieho v plnení kontingentov v širokom okolí. Avšak ani to nestačilo, závistliví agitátori, ktorí mu nevedeli zabudnúť neochotu budovať ich komunistický klam, preto zbierali podklady na jeho vykonštruované zatknutie.“

Netrvalo dlho a Martina Fekiača prišli 24. novembra 1952 zatknúť, zámienkou bolo oneskorené odovzdanie spomínaných kontingentov: „Pripísali mu obohacovanie sa na úkor pracujúceho ľudu, v Detve z neho razom spravili najväčšieho kontrarevolucionára. Okrem toho mu našli strelný prach, rozbušky a niekoľko metrov zápalnej šnúry, ktoré mal otec v legálnej držbe, keďže začiatkom 50. rokov si privyrábal lomením kameňa, ktorý vozil na stavbu ciest a základov vznikajúceho sídliska Detva. Snažili sa dokázať, že otec ich chcel použiť na protištátnu teroristickú činnosť, a prišili mu aj trestný čin velezrady.“ Milan sa v čase, keď otca zatýkali, nachádzal ako študent vo Zvolene. Tieto informácie sa dozvedel od svojho starého otca, ktorý za ním narýchlo prišiel: „Povedal mi len: ,Milanko môj, tak už si doštudoval.‘ A mal pravdu, zo školy ma, samozrejme, ako syna ‚kontrarevolucionára‘ vyhodili.“

Po rozsiahlom vyšetrovaní, v ktorom sa húževnatý prokurátor Hruška zo Zvolena snažil všemocne zariadiť pre Martina Fekiača čo najvyšší trest, sa vďaka svedectvám ľudí, ktorí ho poznali, musel uspokojiť s trestom „len“ 18 mesiacov väzenia a finančným trestom, ktoré súd stanovil v apríli roku 1953. Otec Martin Fekiač obdobie svojej väzby strávil vo viacerých väzniciach, počnúc Zvolenom, cez Krupinu, Banskú Bystricu, Ilavu, pražský Pankrác aj obávaný Jáchymov: „Otec o týchto veciach veľmi nerád rozprával, ale výsluchy, nátlak a väzba ho natrvalo poznačili. O sebe hovoril málo, ale neraz nám spomínal, ako mu utkveli navždy v ušiach zúfalé výkriky týraných väzňov, ozývajúce sa z vyšetrovacích miestností, aj v akom zúboženom stave ich nosili naspäť na cely. Po každom výsluchu museli podpísať, že s nimi bolo ľudsky zaobchádzané, realita v ich očiach a stopy na ich telách však vypovedali o niečom inom.“

Kolobeh dejín sa ale nezastavil a po úmrtí Josifa Stalina, nasledovanom smrťou Klementa Gottwalda, nakoniec nový prezident Antonín Zápotocký udelil čiastočnú amnestiu politickým väzňom. Tá sa vzťahovala aj na Martina Fekiača, ktorý sa tak 15. júla 1953 dostal zúbožený, ale živý na slobodu. Rodine však medzitým zhabali veľkú časť majetku a poľnohospodárskych strojov, okrem toho sa kádrový posudok rodiny dotkol aj samotného Milana, ktorý dostal vo februári roku 1952 povolávací rozkaz na absolvovanie základnej vojenskej služby.

Otroci v rukách režimu

Milanove prvé kroky viedli do sústreďovacieho tábora v českom meste Bílina, kde bol ako tzv. triedny nepriateľ zaradený spolu s ostatnými ideologicky nespoľahlivými vojakmi k trestnému 64. útvaru PTP (Pomocné technické prápory) a absolvoval tu poradový výcvik. Následne bol premiestnený do svojho budúceho pôsobiska v Ostrave, kde ho už čakala skutočne otracká práca v najnebezpečnejších úsekoch bane: „Previezli nás dobytčími vagónmi s ostrahou ako nejakých kriminálnikov do Ostravy. Potom nás zaraďovali do jednotlivých úsekov. Prvá zastávka bola v oblasti Ostrava – Radvanice, našu rotu však odviedli do Petřvaldu, v oblasti Karvinských baní, kde som pracoval v bani Fučík 1.“

Náročnú prácu v úsekoch, ktoré odmietali pre ich rizikovosť prideliť radovým baníkom, nezabudli šikanujúci velitelia spestriť vojakom pravidelnými večernými nástupmi, povestným „čepobitím“ sprevádzaným urážkami a vyhrážkami voči zbedačeným vojakom. Jediné, čo týchto mužov držalo pri živote, bola súdržnosť a silné kamarátske putá, ktoré si vytvorili: „Veľmi nám pomáhalo priateľstvo civilných baníkov, ktorí nás mali radi a súcitili s našim osudom, pretože boli aj ťažké chvíle. Bolo mnoho úrazov a zažil som aj smrť blízkeho kamaráta. V nestráženej chvíli pri vysokom pracovnom tempe sa odtrhol vozík, ktorý ťahal uhlie, na šikmine ho pritlačil a zabil. Bola to pre nás rana, pretože sme boli ako bratia. Vtedy sme videli, akí zbytoční a nahraditeľní sme pre ten režim. Stroje na otrockú prácu, nič viac.“

V neskoršom období sa manuálne zručný Milan dostal k práci zámočníka na banských konštrukciách. Nadriadení na pracovisku ho mali radi a dokonca ho presviedčali, aby zostal v Ostrave, kde mu sľubovali lepšie zázemie. Milan mal však silné rodinné puto, všetky ťažko zarobené peniaze odkladal, aby mohol po návrate pomôcť trápiacim sa rodičom. Po prepustení do civilu 1. marca 1955 sa teda vrátil domov. Dúfal v lepšiu budúcnosť, ktorá však s jeho kádrovým posudkom nebola ani v civilnom živote jednoduchá.

Dlhé čakanie na skutočnú slobodu

Po návrate domov mal Milan problém nájsť si zamestnanie, pomáhal teda aspoň rodičom s rodinným hospodárstvom. Neskôr sa mu podarilo zamestnať vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby vo Vígľaši, kde dostal pozíciu účtovníka. Tam sa spoznal so svojou budúcou manželkou Angelou Petrášovou zo Santovky. V roku 1958 s ňou uzavrel manželstvo, ktoré trvá už 60 rokov. Čoskoro sa im narodili dcéry Katarína a Angela, a tak bolo potrebné zabezpečiť aspoň ako také zázemie rozrastajúcej sa rodinke. Milan si spomína na absurdné rozhodnutia vedenia výskumného ústavu, ktorý ich chcel s manželkou prepustiť, pretože jeho otec odmietal vstup do JRD (Jednotné roľnícke družstvo). Ako zamestnanci mali dokonca povinnosť agitovať pre vstup do JRD v rodinách žijúcich na miestnych obciach a lazoch: „Ja som však po všetkom, čo našu rodinu postihlo, vedel, čo je ten režim zač, a snažil som sa ho aspoň v rámci možností sabotovať. V skutočnosti sme tých ľudí pri návštevách odhovárali a oni sami z nás vycítili, že túto činnosť robíme z donútenia. Môj otec však musel po neustávajúcich tlakoch nakoniec vstup do JRD podpísať.“

Neskoršie Milanove kroky viedli do skladov vo Vígľaši, kde pracoval pre Správu štátnych hmotných rezerv ako zástupca vedúceho a kvalitár od roku 1963. Tu zažil aj obdobie príchodu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, pri ktorom ako mnoho vtedajších občanov prejavil svoj ostrý nesúhlas. Nezabudol tento svoj postoj vyjadriť aj pri tzv. politickej previerke, ktoré v čase začínajúcej normalizácie prebiehali medzi zodpovednými pracovníkmi. V roku 1969 odišiel pracovať do Podpolianskych strojární v Detve ako pracovník expedície. Jeho ďalšie kroky viedli v roku 1972 do ČSAD vo Zvolene, kde sa dostal k práci vodiča medzinárodnej nákladnej dopravy TIRKO. Tým sa mu otvorila možnosť precestovať veľký kus sveta a dokonca zavítal aj do vtedajších slobodných demokratických krajín. V súvislosti s týmto faktom sa však dostal pod ešte väčší drobnohľad štátnych orgánov, ktoré ho pravidelne predvolávali a vyšetrovali jeho potencionálny styk s vtedajšími disidentmi a ľuďmi v exile: „Predvolali ma na ústredie ŠtB a snažili sa ma prehovoriť na spoluprácu. Išlo o stretávanie sa s istými záujmovými osobami v zahraničí, vyhotovovanie fotografií a podobnú činnosť. Ja som to samozrejme odmietol. Nebudem pomáhať režimu, ktorý mi zničil rodinu.“

Neskôr, aby to nemal také jednoduché, predvolali Milana ešte na nezmyselný výsluch do Levíc, kde strávil celú noc, a opätovne na neho vyvíjali nátlak. Napriek nebezpečenstvu, ktoré z toho plynulo, však prijal prosbu sestry známeho exulanta, spisovateľa a historika Imricha Kružliaka: „Poprosila ma, či by som mu od nej nemohol doručiť list. Čo sa v ňom nachádzalo, som nevedel, avšak v rámci situácie, v ktorej sa nachádzali, som jej chcel pomôcť. Viem, čo je to odlúčenie od milovaných. Tento list som však mal pri sebe v čase, keď ma zobrali na spomínaný výsluch na útvare ŠtB. Počas čakania pred vyšetrovacou miestnosťou sa mi však podarilo tajne zjesť lístok s adresou, ktorý som od sestry pána Kružliaka dostal, zvyšok listu som zničil na toalete. Mal som vtedy veľké šťastie, mohol som totiž dostať do problémov ich aj svoju rodinu.“

Pri svojej práci mal Milan mnohokrát možnosť opustiť republiku, emigrovať spoločne s rodinou, vždy sa však cítil zrastený s rodnou hrudou a odmietal opustiť všetko, čo tu jeho rodina po generácie tak ťažko budovala. V rámci ČSAD bol neskôr Milan preradený na technický úsek, po čase vystriedal aj pozície vedúceho osobnej dopravy v Detve a vedúceho prepraviek materiálov. V ČSAD strávil 19 rokov a v roku 1991 nastúpil do predčasného dôchodku. Príchod Nežnej revolúcie, ktorá znamenala koniec režimu, čo mu toľko vzal, privítal s nadšením. Istý čas bol dokonca členom VPN v Detve. Rozčarovanie prišlo len v období divokých 90. rokov sprevádzaných korupčnou privatizáciou, nezamestnanosťou a nedemokratickými prvkami vlády Vladimíra Mečiara. V súčasnosti žije Milan Fekiač na dôchodku obklopený láskou manželky a rodiny v Detve.