Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Silvia Fishbaum (* 1954)

• narodila sa 28. januára 1954 v Porúbke

• matka bola počas vojny internovaná v Auschwitzi, otec v pracovnom tábore v Maďarsku

• po nástupe socializmu im boli znárodnené vinice

• pre židovský pôvod bola terčom antisemitských prejavov

• v rokoch 1968 – 1973 navštevovala strednú zdravotnú školu

• od roku 1973 bola zamestnaná na hygienickej stanici mesta Košice

• v roku 1974 – prvý neúspešný pokus o emigráciu do Ameriky

• zamestnaná v Červenom kríži

• v roku 1979 emigrovala cez Taliansko do Chicaga

• v roku 1980 sa presťahovala do New Yorku, kde sa zoznámila s manželom Arim

• v roku 1981 sa zosobášili a narodili sa im dvaja synovia

• v New Yorku vyštudovala dizajn na Mayer School of Fashion Design

• v roku 1989 manžel ochorel, začala sa venovať zdravému životnému štýlu

• od smrti manžela sa venuje zviditeľneniu a uchovaniu tvorby Ľudovíta Felda

Na začiatku 60. rokov sa v hlave len päťročného dievčatka, Silvie Fishbaum, dcéry preživších šoa, zrodil sen, že chce ísť do Ameriky. Bolo to kvôli žuvačke, ktorá vtedy na Slovensku ešte neexistovala a ktorú dostala od tety z Ameriky. Už ako dieťa bola terčom urážok a posmeškov zo strany rovesníkov pre svoj židovský pôvod. Po prvom neúspešnom pokuse opustiť Slovensko a zanechať tu rodičov a súrodencov sa jej v roku 1979 podarilo natrvalo presťahovať do Ameriky.

Víno mu zachránilo život

Otecko pamätníčky Adolf (Abrahám) Moškovič sa narodil 2. februára 1912 v Porúbke na východnom Slovensku a pochádzal z piatich detí. V pomerne mladom veku prišiel nielen o svojho otca Chajima, ktorý zomrel v roku 1938 len rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Jeho najmladší brat Benjamín zomrel ako mladý chlapec na zápal pľúc. Otecko ešte v medzivojnovom období založil vinicu a súčasne bol vyhľadávaným klampiarom, preto mal vždy množstvo učňov. Pre svoj židovský pôvod sa však počas uplatňovania rasových zákonov dostal do pracovného tábora v Maďarsku. Pri úteku z tábora získali náskok pred Nemcami vďaka vínnej pivnici pri meste Eger (Jáger), v ktorej krátko pobudli. Hoci svojej dcére veľa o svojom živote počas vojny nevravel, pamätá si jednu vetu: „Víno mi zachránilo život.“ Poprosili domácich, aby do pivnice poslali aj nemeckých vojakov, ktorí sa opili a im sa podarilo ujsť. Z koncentračného tábora sa z početnej rodiny vrátil len otecko a dvaja synovia jeho sestry Sáry.

Výčitky za vlastné prežitie

Mamička Lenka, ktorá sa narodila 10. januára 1927, pochádzala tiež z Porúbky zo štyroch detí. V čase druhej vlny deportácií bola učnicou v Užhorode a tam sa v gete v tehelni stretla s rodičmi, ktorých tam tiež zavliekli. Najmladší zo súrodencov mal len desať rokov, keď ich následne zobrali do koncentračného tábora Auschwitz. Pri úvodnej selekcii po príchode do tábora začal brat plakať po tom, čo ho oddelili od jeho mamy. K mame ho vrátili, ale obaja zahynuli. Mamička sa ocitla v baraku Kanada, kde sa triedilo šatstvo z batožiny deportovaných. Ukradnuté ošatenie mali možnosť vymeniť v kuchyni za jedlo. Jej sa to však vypomstilo a kvôli odcudzeným pančuškám ju kápo (pozn.: v nacistických koncentračných táboroch dozorca z radov väzňov) veľmi zbila. Odvtedy musela vonku na zime triediť topánky. „Ona nikdy o tom nechcela hovoriť. To bolo také tabu u nás doma. Jediné, čo nám stále hovorila, keď sme nechali niečo na stole nejaké jedlo v tanieri, na tanieri, tak: ‚Keby som ja len toľko mala, keď som bola v lágri‘.“ Bol to zároveň aj pocit viny, že ona sa zachránila, kým tisíce iných skončili v kremačných peciach.

Pochod smrti a návrat do neistoty

Pre postupujúci front bol tábor Auschwitz evakuovaný a internanti museli nastúpiť na pochod smrti. Boli vysilení, vyhladovaní, mnohí s omrzlinami. Mamička často vravievala: „Keby ste vedeli, čím všetkým tieto nohy museli prejsť.“ Spolu so sestrou sa dostali do tábora Ravensbrück, kde sa dočkali oslobodenia. Masové vyvražďovanie židovskej komunity prežili z ich rodiny len ony dve. A hoci nezomrela, bola, ako to pomenoval Ellie Wiesel, tým pomyselným siedmym miliónom obetí šoa, ktorí prežili, ale prežité hrôzy natrvalo ovplyvnili ich život. „Ona sa stále takto bála. Vždycky, keď videla niekoho v uniforme, tak sa zľakla. Aj poštára sa bála. To boli tie následky, ktoré mala.“ Sestry sa domov vrátili vychudnuté, vyhladované a zavšivavené. Dom, v ktorom bývali pred deportáciou, im už nepatril, preto ich prichýlila jedna učiteľka. S oteckom sa poznali už pred vojnou a ich ďalšie kroky viedli do jeho príbytku. Preskočila medzi nimi iskra, zaľúbili sa do seba a krátko po vojne sa zosobášili.

Zánik židovskej komunity v Porúbke

Hoci pred vojnou žili v Porúbke viaceré židovské rodiny a život v dedine bol veľmi jednoduchý, bez akéhokoľvek náznaku antisemitizmu, po vojne ostali Moškovičovci jedinou židovskou rodinou v obci. Ostatní sa rozhodli pre emigráciu. Otecko sa rozhodol ostať a už rok po svadbe, v júni 1946, sa mladomanželom narodila prvá z troch dcér, Magda. Neskôr pribudla Helena (1952) a napokon Silvia (28. januára 1954). V tom čase sa im aj po finančnej stránke veľmi darilo vďaka oteckovmu remeslu klampiara, lebo krajinu bolo potrebné obnoviť po rokoch vojny. Idylizmus demokratického intermezza ich však opustil po roku 1948, keď im zoštátnili oteckove milované vinice. „Jeho sa to veľmi dotklo, vzalo ho to tak, že vtedy sa rozhodol, že chce odísť, ale už bolo neskoro.“ Následne ich veľmi postihla menová reforma, ktorá ich pripravila o peňažné úspory. Mamička oteckovi veľmi vyčítala, že našetrené peniaze neinvestovali do kúpy cenností od Židov, ktorí emigrovali.

Sen o Amerike

Keď mala pamätníčka päť rokov, prišla ich navštíviť teta z Ameriky. Už výzorom sa veľmi odlišovala od tamojších ľudí a v nej sa vďaka zvedavosti a plátku žuvačky zrodil sen, že raz bude žiť v krajine za veľkou mlákou. Zakrátko nastúpila na základnú školu a tam po prvýkrát okúsila, aké je to byť inou, Židovkou, uprostred dedinky na východe Československa. Prvý polrok chodila ešte do školy v Porúbke, následne sa rodina presťahovala do Košíc. Deti sa jej smiali, ukazovali na ňu prstom, spievali o nej hanlivé pesničky. „Na to nezabudnem nikdy... Bolelo ma to. Cítila som sa menejcenná.“ Až po presťahovaní do Košíc si po prvýkrát našla aj židovské kamarátky. Vyrastala medzi židovskými deťmi a na veľké sviatky chodila s rodičmi do synagógy. „Vtedy som bola rada, že som Židovka.“ Prejavy antisemitizmu sa však nevytratili, pretrvávali až do štvrtej, piatej triedy. Raz uvidela na tabuli nápis „Silva je Židovka“. Jeden rómsky chlapec to z tabule zmazal, ale učitelia tomu nevenovali pozornosť. „Ja som ani nechcela vedieť, kto to napísal. To bolo jedno v tom čase. Už to, že mu dovolili to napísať, už ktokoľvek to bol, už to mi stačilo.“

V roku odmäku a invázie

V 60. rokoch cítila, že sa niečo deje, ale v štrnástich rokoch to nevedela presne pomenovať. Z obdobia politického odmäku si spomína na Dubčekove rožky. Vnímala, že všetko bolo zrazu krajšie, lepšie, ale netušila, ako to celé dopadne. V auguste 1968 končila základnú školu a invázia vojsk Varšavskej zmluvy ju zastihla na pionierskom tábore v Levoči. O udalostiach sa dozvedeli len z televízie. „Bolo to vzrušujúce, aj sme sa báli.“ Tábor bol ukončený predčasne a pamätníčku čakal v septembri nástup na strednú školu za lekárenskú laborantku. Aj na tejto škole sa pošuškávalo, že je Židovka, ale vtedy sa k tomu aj sama verejne priznávala. Židovkou bola aj ďalšia jej spolužiačka, s ktorou sa stali veľmi dobrými kamarátkami. Pamätníčka sa v tom čase od mamičky naučila veľmi dobre šiť a zarábala si šitím nohavíc na počkanie – takých, aké sa vtedy na Slovensku kúpiť nedali, so zipsom vpredu. Na nákupy látok chodievala do Poľska a Maďarska. Na hraniciach to bolo veľmi nepríjemné. „Ale robili sme to, to bolo nevyhnutné v tom čase.“

Práca po maturite

Keď v roku 1973 ukončila strednú školu maturitnou skúškou, rozhodla sa pre štúdium hygieny na univerzite v Prahe. Na prijímacích skúškach sa stretla aj s jednou dievčinou z východného Slovenska, ktorá od nej celý test odpísala. Ju vzali, ale pamätníčku nie. Vraj nespravila skúšky. Napriek neúspechu si našla svoju prvú prácu práve v oblasti, ktorú chcela študovať – na hygienickej stanici mesta Košice. Bola asistentkou komunálnej hygieny. Kontrolovali kvalitu vody v prírodných tokoch a jazerách, ako aj kvalitu mestskej vody. „Ja som tú prácu mala celkom rada, lebo som nemusela sedieť na jednom mieste.“

Prvý pokus o útek (1974)

Informácií o emigrácii z Československa nebolo veľa. Dozvedela sa, že Medzinárodný Červený kríž vo Švajčiarsku by jej mohol byť nápomocný na jej ceste za tetou do Ameriky. Mala v pláne povedať, že je Židovka a v Amerike má rodinu. „Tak som vedela, že sa potrebujem dostať do Švajčiarska.“ Podala si žiadosť o vycestovanie ako turista a hoci jej rodičia odlúčenie oplakali, bola rozhodnutá odísť. Cestovala vlakom do Prahy a odtiaľ mala pokračovať do Stuttgartu. Z vlaku ju však odviedli rovno na policajnú stanicu, niekto ju udal. „To bolo hrozné vtedy. Hladná, smädná, nechajú ma tam sedieť. Chovali sa ku mne ako ku kriminálovi.“ So sebou mala malý zápisník s adresami osôb v Amerike, ktorým sa mala po príchode ozvať. Zo strachu však na toalete všetko roztrhala a zahodila. Po prepustení zostala bez pasu a aj bez peňazí určenými na návrat domov. „Bála som sa, čo bude.“ Našťastie v práci nevedeli, čo sa stalo, a tak sa mohla vrátiť na svoje pôvodné miesto. „Nechcela som nikdy vedieť, kto ma udal.“ Následne dala z práce výpoveď a zamestnala sa v Červenom kríži. Tak sa dostala do blízkosti k informáciám, ktoré boli pre ňu potrebné.

Prísľub starému otcovi

Starí rodičia z oteckovej strany sú pochovaní na cintoríne nad jej rodnou Porúbkou. Ako malé dievčatko nerada navštevovala ich hrob, ale po jej zmarenom pokuse o útek sa tam s oteckom vybrala. „Cítila som, že sa potrebujem svojmu starému otcovi, Chajimovi, zdôveriť. A ja som tam nad tým hrobom sedela a plakala a zdôverila som sa môjmu dedovi Chajimovi, ktorý v 38. zomrel. A to bolo v 74. roku. Keď mi pomôžeš dostať sa do Ameriky, tak budem mať syna, ktorý sa bude volať Chajim a ja sa o tento cintorín postarám. A podarilo sa mi to.“ Syn, ktorý nosí jeho meno, sa narodil o desať rokov neskôr už v Amerike. V roku 2001 sa jej podarilo zrekonštruovať cintorín.

Druhý pokus o útek (1979)

„To bolo všetko tak preplánované do bodky.“ Tentokrát o tom nevedeli ani jej vlastní rodičia, mysleli si, že ide na dovolenku na Balaton. V tom čase už bývala vo vlastnom byte a na cestu si šetrila z peňazí, ktoré si zarobila predajom texasiek vlastnej výroby. Kúpila si zájazd na Rimini, ale žiadosť o vycestovanie jej zamietli. Nechýbalo jej však odhodlanie. „Ja som vedela, že tam už nemôžem žiť. Ja som sa cítila ako mŕtva.“ Náčelníka na polícii oklamala, že sa ide vydávať a toto má byť posledná cesta slobodného dievčaťa. Jej žiadosti vyhovel. Keď sa dostala do Talianska, skontaktovala sa s Talianom, ktorého spoznala na dovolenke v Bulharsku. V čase obeda sa mali stretnúť pred poštou. „Všetko som nechala na izbe. S kabelkou, tú kabelku stále mám. A čo mi ostalo, asi 60 dolárov.“ Mala šťastie, že patrila k prvej skupinke turistov, ktorým nevzali pasy, ale mali ho celý čas pri sebe.

Medzizastávka v Ríme

Pamätníčka vedela, že v Ríme je organizácia HIAS (Hebrew International Aid Society), ktorá pomáha Židom utekajúcim z Európy. V Ríme nahlásila, že má tetu v Chicagu a chce odísť za ňou. Teta ju však zaprela. „Tak to bol pre mňa veľký šok.“ Keby povedala, že ju pozná, v HIAS-e by jej nepomohli, ale všetko by musela vyriešiť teta. Od organizácie dostala finančnú podporu. Poskytli jej aj prácu tlmočníčky zo slovenčiny do taliančiny, keďže sa jej zo slovníka a z počúvania talianskej hudby podarili rýchlo naučiť tento jazyk. Do Talianska prišla v júni 1979. Odišla v októbri toho istého roku. V Československu bola pre svoj odchod odsúdená a vypočúvaní boli aj rodičia a známi. O jej odchode vedela len prostredná sestra, ktorej sa mala ozvať, keď bude na slobode pod tajným heslom: „Môžeš vytrhať cibuľu.“

Začiatky za veľkou mlákou

„Bolo to úžasné aj napriek tomu, že to nebolo ľahké, ale ja som bola pripravená na všetko.“ Po príchode do Ameriky bývala spočiatku u tety v Chicagu, ale len do mája 1980. V tom čase ju kamarátka zo Slovenska Lila Deutschová pozvala na svoju svadbu. „Pozvala ma do New Yorku a mne sa zapáčil nejak viac.“ Počas pobytu v Chicagu chodila do školy, kde sa učila angličtinu. Okrem toho jej HIAS našiel prácu a prispieval na bývanie. Po vydaji však všetky peniaze tejto organizácii vrátila. V New Yorku prevzala byt po kamarátke a začala pracovať v lekárni. „Ale ja som vždycky bola do tej módy.“ Preto sa rozhodla pre štúdium dizajnu na Mayer School of Fashion Design.

Stretnutie s manželom

V jednej kóšer pizzérii stretla pamätníčka milého predavača. Ari Fishbaum vlastnil tento podnik spolu s bratom. Do Ameriky prišli z Izraela, kam ich rodičia emigrovali z Poľska pred hrozbou nacizmu. V 60. rokoch sa bratia rozhodli odísť do Ameriky. Pamätníčka sa s Arim spoznala v septembri 1980. Už v roku 1981 sa vzali. Postupne sa im narodili dvaja synovia a otvorili si aj druhú kóšer pizzériu, ktorá sa stala najväčšou svojho druhu na svete. „Oni boli veľmi populárni vtedy, to bola veľká vec.“ Krátko po svadbe a narodení synov bývala rodinka v byte, neskôr si kúpili dom v Brooklyne. Obchodu sa darilo, nepostihla ich ani hospodárska kríza v 80. rokoch.

Najťažšie časy

Pamätníčka sa prvýkrát vrátila do Československa v roku 1987 už ako Američanka. Rok 1989 nebol zlomový len v československej spoločnosti, ale aj v živote pamätníčky a jej manžela. „Tak to bolo v 89. vtedy, keď som prežívala tie najťažšie časy, keď manžel bol v nemocnici. Keď som bojovala o jeho život, vtedy som videla v televízii v jeho izbe v nemocnici, čo sa deje v Prahe, čo sa deje s kľúčikmi.“ Počas manželovej choroby sa začala venovať zdravému životnému štýlu a strave. Vďaka tomu žil ďalších desať rokov, hoci lekári mu nedávali veľké šance na život. „Bola som veľmi sklamaná, že nakoniec predsa podľahol.“ Manželovej chorobe a aj pomoci iným vďaka štúdiu výživy venovala desať rokov svojho života. Po smrti manžela sa však rozhodla predať dom. Našla v sebe silu a chuť venovať sa niečomu inému.

Pocta Ľudovítovi Feldovi

Po svadbe s Arim navštívili spolu Izrael a tam, v pamätníku Yad Vashem, videla obraz Ľudovíta Felda, ktorý bol kedysi jej učiteľom. Po manželovej smrti sa jej tieto spomienky vrátili a túžila urobiť niečo viac pre tohto zabudnutého umelca, ktorý zomrel v roku 1991. Začala skupovať jeho obrazy a pustila sa dokonca do písania knihy. V tom období aj častejšie navštevovala Slovensko a práve v Piešťanoch sa zoznámila s Andreou Coddington, slovenskou rodáčkou, ktorá tiež žije v New Yorku. Vtedy mala aj ona rozpísanú svoju novú knihu. Obe ženy spojili svoje knihy dovedna a tak vznikol román Židovka, ktorý vyšiel v slovenčine v roku 2010. „Mne sa tou knihou otvorili dvere, aby som mohla dať Feldovi priestor.“ Zásluhou pamätníčky a Petra Schwarza, ktorý bol predsedom košickej židovskej náboženskej obce, vznikla v košickej synagóge Galéria Ľudovíta Felda. Zároveň sa jej podarilo dosiahnuť, že Feldovo dielo je katalogizované v Metropolitnom múzeu v New Yorku. „Feld sa stal mojím naplnením... Ja sa nezaujímam o kupcov, ja chcem cez jeho prácu, aby nikto nepovedal, že holokaust nebol. Jeho práca svedčí o tom... Cez neho sa na holokaust nezabudne.“