Otec sa skrýval v Maďarsku. Mojej babičky mladšia sestra robila v židovskej nemocnici v Budapešti. Ona tam otca skryla. Otec hovoril jednu príhodu, že keď prišli nemeckí gestapaci do nemocnice, tak ho rýchlo vzali, že to je urgentný prípad a že ho idú operovať. Jemu nebolo vôbec nič, ale už bol na operačnom stole a chceli mu vybrať hoci len slepé črevo, aby ho zachránili. Toto je jediná vec, ktorú spomenul. Ukrýval sa tam asi od roku 1943/44 so svojim priateľom z tábora, z ktorého vraj ušli. Neviem presne, kde bol ten tábor, ale podrobne o tom nikdy nerozprával. Keď som sa na to opýtal, tak ma vždy maďarsky zahriakol: Teraz nie.
V roku 1948 sa rodičia nedostali von, lebo zavreli hranice. Potom sa otvárala očná optika a otec bol poverený ju budovať. Ale chceli emigrovať. Odchod im však úrady zamietli. Našla som papiere, kde sa píše, že nevidia dôvod na vysťahovanie, lebo sme samostatná rodina, takže v rámci spájania rodín sme tam nespadali. Podpísaný tam bol Novotný (prezident ČSR). Keď som ten papier čítala, tak som ho roztrhala od zlosti, čo ma mrzí. Prečo sme nešli von v 1968 tak to už neviem. Možno to už bolo tým, že otec robil šéfa optiky, bol odborník, preto sa chcel vrátiť.
Mám na základnú a na strednú školu veľmi pekné spomienky. Len jednu spomienku mám smutnú zo strednej školy. Spolužiačka, ktorá so mnou chodila aj na základnú a aj na strednú školu mala rodičov učiteľov. Tá bola jediná, ktorá vytiahla môj židovský pôvod na základnej, aj strednej škole. Na základnej povedala, že židovka dnes nie je v škole, lebo som bola v synagóge. To som nevnímala negatívne. Na strednej škole tiež mala poznámky pre môj pôvod a najmä na pomaturitnom stretnutí po piatich rokoch. Ja som vtedy vstala, povedala som, že ma nikdy viac neuvidia, a odišla som. Moji spolužiaci na presviedčajú, aby som na to zabudla, že boli hlúpi. Ja som im jasne povedala, že nikdy viac na maturitné stretnutie neprídem. Dodnes sa toho držím.
Ja som mala taký pocit, že toto boli udalosti (deportácie židov), ktoré chceli vymazať zo svojho života. Tým pádom nám o tom nerozprávali a malo to také psychologické a psychiatrické vysvetlenie. Bola to pre nich veľká trauma. Mama sa raz preriekla, že videla na vlastné oči ako zomrela babička, že ju zastrelil esesák. To sa udialo v Osvienčime.
Hedviga Forbátová pochádza zo židovskej strednostavovskej rodiny z Košíc. Pamätníčkin otec sa volal Alfréd Forbát, narodil sa 9. júla 1923. Hedvigina mama sa volala Valéria Karpová. Narodila sa 12. septembra 1924 v Košiciach. Rodičia sa pravdepodobne zoznámili cez šport na kúpalisku. Otec Alfréd chcel pôvodne študovať elektrotechniku, ale keď sa zoznámil s mamou pamätníčky, tá ho prehovorila, aby zmenil školu a študoval optometriu, pretože jej otec mal optiku. Obaja rodičia prežili holocaust v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Po vojne sa snažili emigrovať do Izraela, ale nepodarilo sa im to. Detstvo pamätníčky bolo krásne. Trávila ho na plavárni a na tenisových kurtoch, v parku a na bicykli. Popri škole lyžovala, chodila na hudobnú a mala rada filmy. Film chcela aj študovať, ale napokon išla na medicínu. V roku 1968 chcela emigrovať do Izraela, ale rodičia boli proti tomu, preto ostali v Košiciach. Po skončení štúdia na vysokej škole pracovala v nemocnici v Košiciach-Šaci a kariéru skončila na detskej klinike. Zmenu režimu a pád komunizmu v roku 1989 privítala. Rozpad Československa ľutovala a bála sa nástupu nacionalizmu počas mečiarizmu. Dnes opäť sleduje nástup nacionalizmu a antisemitizmu, čo je jej ľúto.
