Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Ľubomír Ftáčnik (* 1957)

• Ľubomír Ftáčnik sa narodil v Bratislave v roku 1957 ako druhé dieťa z jednovaječných dvojčiat

• vyštudoval fyziku pevných látok

• od 13 rokov hral šach v bratislavskom šachovom klube Slovan

• v roku 1977 vyhral juniorské majstrovstvá Európy a stal sa juniorským majstrom sveta

• v roku 1980 sa stal veľmajstrom

• štyrikrát bol majstrom Československa

• hral za ČSSR sedemkrát na šachovej olympiáde

• v roku 2002 bol majstrom Slovenska

• do r. 2003 sa pravidelne nachádzal vo svetovej stovke

• už dlhé roky pracuje pre firmu ChessBase

• dnes učí ľudí z celého sveta šach

Ešte na začiatku mesiaca február šachový veľmajster Ľubomír Ftáčnik spomenul: „Môžeme mať na všeličo ťažké srdce, ale je neuveriteľné, že od roku 1945 nebola v Európe veľká vojna. Viem o konflikte na Balkáne a aj o iných menších konfliktoch, ale to v Európe takmer neexistovalo, aby toľké desaťročia vydržala aká - taká rovnováha. To je mimoriadne dôležitý aspekt, ktorý ja si veľmi vážim.” Odvtedy sa situácia zmenila a ku koncu februára vypukla vojna na Ukrajine. Nič to ale nemení na presvedčení pamätníka, že ľudstvo sa počas jeho života posunulo výrazným spôsobom z hľadiska bohatstva, slobody, kultúry či dostupnosti informácií. 

Pamätník vyrastal na Panskej ulici pri židovskej synagóge ako tretí chlapec v rodine účtovníkov. Mama pochádzala z roľníckej rodiny z Vlčkoviec a otec bol synom veľkostatkára z Vysokej pri Morave. Strýko, ktorý pôsobil v Druhej svetovej vojne, emigroval do Kanady. Najstarší brat Milan bol bývalým ministrom školstva a neskôr primátorom Bratislavy. Dvojčaťom je fyzik Ján, ktorý žije v Prahe.

Na vpád spojeneckých vojsk do Československa v roku 1968 si pamätník, ktorý mal vtedy 11 rokov, pamätá dobre. Bol vtedy na strednom slovensku v letnom tábore. Otec ich prišiel zobrať domov. Cestou späť videl na ceste ruské tanky a myslel si, že sa natáča buď film, alebo že bude vojna. Rodina vtedy zvažovala emigráciu za strýkom do Kanady. Pamätník však nikdy neľutoval, že ostali doma. Život v zahraničí si vyskúšal. Rok žil v Amerike a dva roky strávil Nemecku.  

Na konte má viac ako štyritisíc partií

Šachy mu učarovali, keď mal trinásť rokov. Nastúpil do šachového krúžku Slovan Bratislava a celý život mu ostal verný. Jeho trénerom bol bývalý majster Československa Ján Šefc, ktorý sa mu stal druhým otcom. V roku 1977 vyhral juniorské majstrovstvá Európy v Holandsku. V tom istom roku stihol ešte zmaturovať, bol druhý na juniorských majstrovstvách sveta a dostal titul medzinárodného majstra. V roku 1980 sa stal veľmajstrom, druhým po Janovi Plachetkovi. V osemdesiatych rokoch vyhral rad turnajov: Cienfuegos 1980, Dortmund 1981, Esbjerg 1982, Trnava 1983, Altensteig 1987 a open v Baden-Badene v roku 1987. Potom vyhral turnaje v Sydney 1991, Neuchatel 1996, Išia 1996, Hamburg 1998, Los Angeles 1999, Gold Coast 2000,  Deizisau 2001. Štyrikrát bol majstrom Československa (1981, 1982, 1983 a 1985). Sedemkrát hral za ČSSR na šachovej olympiáde (1980-1992) a za Slovensko až jedenásťkrát (1994-2016).V roku 2002 bol majstrom Slovenska a do roku 2003 sa pravidelne nachádzal vo svetovej stovke. V roku 2015 reprezentoval Slovensko na tímových majstrovstvách sveta seniorov v Drážďanoch. Aj vďaka jeho vynikajúcemu výkonu na prvej šachovnici získalo Slovensko zlaté medaily a historický úspech v podobe titulu majstra sveta seniorov družstiev.

„Šach dokáže byť veľmi esteticky pôsobivý. Zahráte partiu, a keď sa to vysvetlí, tá sila myšlienok, ten boj myšlienok v čistej podobe nikomu neublíži. Nič neničíte, len porovnávate, kto je šikovnejší. Kto vystihne tie aspekty. To je krásne. Šach je výrazný šport, o tom niet sporu, ale na druhej strane to presahuje šport. Niektoré športové disciplíny sú také, že vidíte nejaký pekný zápas, ale nie je to trvalé. My si vieme zachovať partiu. Ja si pozerám partie, ktoré majú 120 rokov a stále sú pekné a zaujímavé. Je to niečo, čo zostáva. To je ako keď urobíte maličký diamant a uložíte ho do databázy,“ približuje. Súčasná databáza spracovaná nemeckou firmou ChessBase, na ktorej sa podieľa aj pamätník, obsahuje  vyše deväť miliónov partií. Šach je podľa neho gentlemanský šport. Šesťročný chlapec môže hrať s 80 - ročným pánom.  

Diamantová partia

Univerzitu Komenského v odbore fyzika skončil v roku 1983, no uplatnenie našiel inde. Zarábal si  hraním šachu. Šachovú partiu, ktorú si najviac váži, zahral v roku 1982 v švajčiarskej Luzerne. Bol členom olympijského tímu za Československo spolu s pánom Jánom Plachetkom zo Slovenska a hral s českými veľmajstrami Horstom, Smejkalom a Janzom. „Skončili sme na druhom mieste, čo bol historický úspech. Prví boli Sovieti, druhí sme boli my a tretí Američania. Keď sme hrali so Sovietskym zväzom, ja som hral s Levom Polugaevskym. Vtedy patril medzi najlepších hráčov na svete a porazil som ho v jednej prekrásnej partii. Bolo o ňom známe, že keď sa mu nedarilo, postavili sa mu vlasy. Normálne sa mu zježili. On skončil partiu a mal les stojacich vlasov. Bol šokovaný. Ja som bol mladý chlapec, síce nadaný, a už vtedy som bol veľmajster. Ale aj tak. Prehral jednu veľmi krásnu partiu a ja som za nejakú dobu pochopil, že lepšiu partiu už asi nezohrám,” vysvetľuje pamätník.     

Pri šachových partiách sa stretol s najlepšími hráčmi sveta, ako Michailom Talom či Anatoly Karpovom. Československo malo veľmi dobrú šachovú tradíciu a pamätník si myslí, že vďaka húževnatej práci dosiahol svoje maximum. „Raz sa mi v živote stalo, že mi volal Robert James Fischer, ktorý bol inšpiráciou pre vznik seriálu Dámsky gambit. Bol to kontroverzný šachový majster sveta zo Spojených štátov amerických, ktorý sa stal majstrom sveta a potom sa stiahol. Mal ťažký život, lebo sa venoval hlúpostiam. Nebol celkom zorientovaný vo svete. Mal antisemitské vyhlásenia a tak ďalej, ale ako šachista bol fantastický. On jednu dobu, po roku 1992, žil v Budapešti, lebo ušiel z USA. Mal problém zaplatiť dane. A on mi raz telefonoval. Pýtal sa ma na moju najlepšiu partiu. Volal mi kvôli článku, ktorý som kedysi napísal do amerického časopisu, a v tom článku som citoval jednu koncovku, ktorá sa potom vyskytla v zápase Kasparov - Karpov. Fischerova predstava bola, že všetky zápasy, ktoré tí dvaja zohrali, boli dopredu dohodnuté od A po Z a on sa to snažil dokázať. Šialená myšlienka! Ja som vedel, že to nesedí, ale hovoril som s Boby Fischerom,” spomína pamätník.   

Spolupráca

Olympijskému šachovému reprezentantovi pri cestách do zahraničia ponúkla spoluprácu Štátna tajná bezpečnosť. On však tvrdí, že má svedomie čisté. Členom komunistickej strany nikdy nebol. „Ponúkli mi minimalistickú spoluprácu. Ja som súhlasil, lebo môj brat - dvojča mal taký malý problém a ja som si myslel, že mu môžem pomôcť. Ale nikdy som nič neurobil. To bolo na konci 80. rokov a potom to skončilo. Ten človek, ktorý ma kontaktoval, so mnou takým spôsobom diskutoval… prakticky o ničom. Nikdy som nič neurobil, neodniesol. Priznávam bez mučenia, namočil som sa ale spôsobom, ktorý dnes znie až komicky. Možno si ma pestovali, keby raz niečo bolo treba. Nikdy k ničomu nedošlo, lebo prišiel rok 1989,“ opisuje pamätník, ktorého ako agenta majú zapísaného aj v Ústave pamäti národa. O páde komunistického režimu sa dozvedel z novín Jeruzalem Post. Práve bol na Majstrovstvách Európy v Izraeli. “My sme vycestovali, vrátili sa, a už nebolo treba doložky. Pamätám si ako dnes, keď povedali, že máme otvorené hranice a každý môže cestovať, kam chce. Išli sme na kávu s Francúzmi a snažili sme sa im to vysvetliť. Vôbec nevedeli, o čom to hovoríme,“ smeje sa. Po roku 1989 sa svet pre pamätníka zmenil. Ľudia podľa neho museli ukazovať farbu. Zrazu zistil, že ľudia, s ktorými komunikoval, sú národovci, veria absolútnym nezmyslom a milujú Mečiara. Ideologicky a emocionálne sa s niektorými ľuďmi rozišiel, lebo stáli úplne niekde inde. Bolo to pre neho bolesivé. „Dotklo sa ma to v osobnej rovine, ale dodnes si to vážim. Už ste nemuseli bojovať o elementárne veci. Viem to oceniť, lebo som sa narodil do relatívnej neslobody v socialistickom Československu. Čiže ten rozdiel je obrovský. “       

Jeho motto je, že každý deň má význam. V úspešnej kariére šachistu stále pokračuje. Počítače v šachu veľa zmenili, ale nesnaží sa s nimi porovnávať. Ostatných 10 rokov sa venuje trénovaniu a je autorom piatich kníh o šachu.