Eva Notburga Galbavá

"Tak cítili sme, že už je to voľnejšie, že správkyňa nám nesedí na každom rohu. Nešpehuje ani pánkov, ani nás. Lebo to bol kňazský domov viete, tak aby vás to nemýlilo. Áno, ako pacienti, áno. To ani ste sa nenazdali. Ešte išla len zo stanice a keď ráno sestričky niesli konvu s mliekom a jeden čas tam boli aj františkánky viete, jako druhé rehole, až potom sa to teda vyčistievalo. No a tak tiež hneď povedala: ,Keď ide vincentka, tak to vidím od stanice. Ale keď ide františkánka, si myslím, že to je babka´. Lebo ony mali čierne závoje (smiech). Tak už od stanice nás sledovala jak išla (smiech)."

"A po roku 1955 prišli nás vyviezť, aby sme teda podpísali, či zostávame ďalej v nemocnici, ale teda v civile, že sme najvítanejšie pracovné sily, čo sme s úsmevom povedali teda či rehoľné rúcho je prekážkou. Tak potom sme podpísali s nami zmluvu, teda ukončenie pracovného pomeru, a o pol tretej v noci prišli autobusy a aj sanitka lebo sme mali jednu sestričku už ťažko chorú na rakovinu, tak tú zobrali sanitkou a my sme išli autobusmi, a nákladným autom nám pobrali batožiny. No ja som išla osobne teda s tou batožinou v tom nákladnom aute ešte aj s jednou sestričkou a v Žiline sme obiehali sestričky ktoré šli z Levoče, tiež ktoré ich z Levočskej nemocnice brali. No my sme nešli do Čiech, oni išli do Čiech, ale náš vyviezli do Belušských Slatín, tu je ten poštár, asi kilometer odtiaľto, a tam nás teda potom správcovia rozdelili po pár týždňoch asi do 12 charitných domov na Slovensku."