Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Imrich Gallik (* 1926)

• narodil sa 16. augusta 1926 do spišsko-nemeckej roľníckej rodiny v Spišskej Belej – Strážkach

• jeho rodným jazykom bola nemčina, navštevoval nemeckú školu a podľa vtedajších nariadení patril aj do Hitlerjugend

• vyučil sa za stolára a od roku 1944 pracoval v stolárskej dielni

• 10. marca 1945 zobrali Imricha z práce traja agenti NKVD a príslušník ľudových milícií s tým, že pôjde pracovať do ZSSR

• po 5 dňoch vypočúvania v Spišskej Belej bol spolu s ďalšími zadržanými eskortovaný pešo do Levoče, kde bol na 3 dni uväznený v betónovej kobke bez svetla a o hlade

• z Levoče ich po 2 týždňoch previezli do Noweho Saczu v Poľsku, odtiaľ na niekoľko týždňov do tranzitnej stanice Sanok

• odtiaľ v dobytčích vagónoch pokračovali dlhých 9 dní v neľudských podmienkach smerom na Kaukaz

• po troch mesiacoch dorazili do sovietskeho Alagiru, odkiaľ ich cez noc pešo eskortovali asi 35 km dlhou cestou do pracovného lágru v Nuzale

• po prerozdelení do skupín bol Imrich Gallik vďaka svojmu stolárskemu remeslu namiesto práce v bani pridelený na výstavbu nových drevených barakov v Zgite

• v gulagu prežil tri a pol roka

• po prepustení na slobodu ho transportom previezli do nemeckého Frankfurtu (Frankfurt an der Oder in Germany), pričom nemal povolenie vrátiť sa naspäť na Slovensko

• ilegálne prekročil české hranice a do Strážok prišiel 20. decembra 1948

• po návrate sa opäť začal venovať stolárskemu remeslu a v roku 1951 sa oženil

• jeho rodine komunistický režim zhabal majetok i vyše 6 hektárov pôdy

• za nesúhlas so vstupom do JRD jeho matka nikdy nedostala predpísané prídely potravín

• Imrich Gallik prežil ďalší život so svojimi najbližšími vo svojom rodisku a na ťažké roky prežité v sovietskom gulagu mu ostala už len trpká spomienka

Imrich Gallik sa narodil 16. augusta 1926 do spišsko-nemeckej roľníckej rodiny v Spišskej Belej – Strážkach. Jeho otec bojoval po boku Rakúsko-Uhorskej armády v Rusku a matka pochádzala z nemeckej rodiny, ktorá sa po emigrácii do USA vrátila na Slovensko v roku 1904. Imrichovým rodným jazykom bola nemčina, navštevoval nemeckú školu a podľa vtedajších nariadení patril aj do Hitlerjugend. Vyučil sa za stolára, od roku 1944 pracoval v stolárskej dielni a popri tom chodil pomáhať otcovi kŕmiť kone do horárne.

Okamžite po oslobodení prebrali bezpečnostnú službu v štáte v úzkej spolupráci s prítomným sovietskym velením národné milície. Bezpečnostné orgány NKVD za pomoci informátorov začali zatýkať domácich obyvateľov. V čele záujmu boli Slováci, ktorí pracovali ako úradníci, učitelia, žandári, dôstojníci a príslušníci HSĽS, HG, ako aj občania nemeckej a maďarskej národnosti. Často šlo o náhodný výber – doplnenie počtov v transporte a získanie pracovnej sily.

Imricha Gallika dňa 10. marca 1945 zobrali z práce v kežmarskej horárni traja agenti NKVD a príslušník ľudových milícií. Ako občan nemeckej národnosti bol členom domobrany, a teda musel poslúchnuť. Po 5 dňoch vypočúvania v Spišskej Belej bol spolu s ďalšími zadržanými eskortovaný pešo do Levoče, kde bol na 3 dni uväznený v betónovej kobke bez svetla a o hlade. V Levoči ich držali dva týždne, potom ich v eskorte previezli pod samopalmi do Noweho Saczu v Poľsku, odtiaľ na niekoľko týždňov do tranzitného tábora v Sanoku. Toto ťažké obdobie má Imrich Gallik aj po toľkých rokoch neustále v živej pamäti: „Pred odchodom do lágru sme ráno po osobnej prehliadke museli vytvoriť pochodovú kolónu na presun k nákladným vagónom pre dobytok. Postavili nás 8 mužov do radov, museli sme sa chytiť pod pazuchy a stráže nás po stranách istili s odistenými samopalmi. Naša cesta v dobytčích vagónoch trvala 9 dní. Stravu sme dostávali len 1-krát denne. Obvykle varechu bôbu alebo fazule. Ja som nemal ani lyžicu, ani nádobu, tri dni som nejedol. Potom som si museli vybrať, buď nejesť, alebo si dať jedlo vykydnúť do rúk. Vždy ráno nás surovo sčítavali, a bohužiaľ, veľa ľudí tú cestu ani neprežilo.“

Po troch mesiacoch od zatknutia Imrich napokon spolu s ostatnými zajatcami dorazil do sovietskeho Alagiru, odkiaľ ich cez noc pešo eskortovali asi 35 km dlhou cestou do pracovného lágru v Nuzale. „Mnohí padali nevládni pozdĺž cesty, no obavy zo zastrelenia boli oprávnené. Organizmus zlyhával. Potom prišlo nákladné auto, ktoré pozbieralo nevládnych. Ubytovali nás v drevených barakoch, spali sme na holých doskách, bez prikrývky, topánky sme si dávali pod hlavu miesto vankúša. V stráženom, plotom ohraničenom tábore nás bolo asi 2000 väzňov po celý rok.“  Po prerozdelení do skupín bol Imrich Gallik vďaka svojmu stolárskemu remeslu namiesto práce v bani pridelený na výstavbu ďalšieho pracovného tábora v Zgite. Tu stavali drevené baraky pre prichádzajúcich väzňov. „Ja som sa dostal do stolárskej dielne, do Mizurskaja. Od Nuzalu do Mizurskaja to bolo takých päť kilometrov, do roboty sme chodili peši. Ráno sme dostali 300 g chleba a tú polievku, a poobede sme sa vrátili okolo štvrtej, piatej a bez obedu. Len potom bola večera, zase 300 g chleba a ten obed a večera dokopy, to bola dajaká  rybka a čaj. Takto prebiehal celý deň,“ spomína pán Imrich. Okrem nedostatočnej stravy boli v tábore veľmi úbohé hygienické podmienky a vši či ploštice väzňom ešte viac strpčovali život. O tejto krutej skúsenosti pamätník hovorí: „Vši nás žrali, to bolo dačo neúmerné!. A ploštice, tie ploštice to nám z povaly leteli dole a ráno sme boli tak strašne dohryzení, že sa to nedalo ani vydržať. Zo začiatku nám dezinfikovali šaty, čo bolo z kože to sa zničilo, no neskôr nám už nikto nijako nepomáhal.“

V gulagu prežil Imrich tri a pol roka. Po prepustení na slobodu ho transportom previezli do nemeckého Frankfurtu, pričom nemal povolenie vrátiť sa naspäť na Slovensko. Ilegálne preto prekročil české hranice a domov do Strážok prišiel 20. decembra 1948. Po návrate sa opäť začal venovať stolárskemu remeslu a v roku 1951 sa oženil. Jeho rodina však v súvislosti s nástupom komunistického režimu zažila okrem zhabania majetku aj zoštátnenie vyše 6 hektárov pôdy a za nesúhlas so vstupom do JRD jeho matka nikdy nedostala predpísané prídely potravín. „Keď sa zakladali JRD, zobrali nám niekoľko hektárov ornej pôdy a samozrejme, nedali nám ani korunu za nájomné. Štyridsať rokov hospodárili na tej našej pôde. A mame dokonca nikdy nedali ani žiaden prídel, lebo nepodpísala (vstup) do družstva. Nedostala na prídel ani cukor, ani múku, no nič. Takto nás prenasledovali a trápili, kde len mohli.“

Imrich Gallik prežil ďalší život so svojimi najbližšími vo svojom rodisku a na ťažké roky prežité v sovietskom gulagu mu ostala už len trpká spomienka.