Eva Gerhardová

"Hneď po povstaní to bolo, keď Nemci vlastne obsadili Slovensko, by som povedala, a vtedy raz o tretej v noci nás pobudili. A to boli takí bratislavskí SA, alebo niečo také a otcovi hovorili: 'Haar, na toto čakám už 5 rokov!' Taký bol celý šťastný, že to mohol previesť. A len to nám otec povedal, nič nebaľte, sa oblečte, my tam dlho nebudeme, nebojte sa. Tak brat, babička a ja... To boli päťstupy a z každej strany esesák s puškou, niektorí matrace viezli a kufre mali na hlavách a čo ja viem čo a my nič, len ruky vo vačku a tak. A viedli nás cez Panenskú ulicu smerom na malé nádražie kdesi na Karaždičovej a šli sme peši a v tom bol jeden taký výbuch, taký ako výstrel a všetci esesáci sa obrátili do smeru, odkiaľ to prišlo a vtom prišla jedna električka na Suchom mýte a otec do nej skočil aj s dokladmi aj so všetkým. Ja som ho tam videla skočiť, brat ho videl skočiť. Babička si to nevšimla a nechcela ísť ďalej, že kde je Maxi, ja som povedala, že vzadu, brat povedal, že vpredu. V Seredi zase začala babička o Maxim, tak som jej to vysvetlila, čo sa stalo a teraz buď ticho, lebo sa môže niečo stať a neboj sa, že on keď je tam a má všetky doklady, tak on pre nás príde, neboj. "

"Otvorili sa vagóny, začal úžasný kravál: 'Raus, raus!' Áno? Že von. Ja som vedela zoskočiť, ale s babičkou to bolo... asi tri sme jej pomáhali a okamžite, ako pristála na zemi, nás rozdelili. Ju tam, mňa tam. Brata som tak zazrela z iného kúta niekde, ale len tak som ho zazrela. A potom nás viedli do tých takzvaných kúpeľní, kde nás celých vyzliekli, všetko nám zobrali, obliekli nás do pánskych spodiek a povedali, že:sprcha a voľakto povedal: No, to môže byť plyn. Ale bola to sprcha a došiel doktor Mengele, o ktorom som predtým nevedela, že existuje a potom, čo boli také dámy, čo vyzerali, že by mohli byť tehotné, tak on ich hneď skúšal, či sú alebo nie sú, či majú mlieko, tak to bolo šílené. A potom som išla, kde som si nechala veci a tam žiadne veci neboli. Potom po nás hodili pánske spodky, tričká a dreváky. Ale než sme išli do spŕch, nás začali holiť, nikde vláska sme nemali, úplne úplne dohola. Tam bol vždy kravál, tam každý vrieskal, áno. A zaviedli nás do baráku, kde sme boli piati na jednom, už si nepamätám, bolo len nehobľované drevo a tam nás dali, že spite. A potom sme mali privítaciu reč. Jedna taká stará už väzenkyňa, neviem, koľké roky tam už bola, nám povedala, že sme nedošli do sanatória, že tu sa ľudia ničia a že keď nebudeme dodržiavať pravidlá, že nás zastrelia. No a na druhý deň sa stálo a počítali nás, furt nás počítali. A niekto ma potlačil dopredu, lebo som bola dobre živená a prišla jedna, bola väzňom, po slovensky hovorila, a tak sa ma pýtala, odkiaľ som, a koľko mám rokov a čo ja viem, tak a som jej hovorila, že 15. A ona: 'Nie ty máš 18 - keď sa ťa opýtajú, máš 18.' A to mi, myslím, zachránilo život."

"Tá škola, do ktorej som chodila, bola na... v Živnodome a to prvé bombardovanie, keď bolo na tú Apolku, nejaké bomby sa stratili a na Vysokej padali. Takže som bola bezprostredne u toho. A moja triedna... Chodila som s dievčatami z Malaciek, Kútov a čo ja viem odkiaľ, a tie nosili pani učiteľke vajíčka a takéto veci. A ona musela ísť s nimi do krytu. A ona vedela, že by som do krytu nešla. Aj mi povedala: 'Haarová, vy sa nebojíte? Hlídajte mi tie vajíčka.' Takže ja som bola v triede a bomby padali okolo mňa."