Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Šmuel Givoni (* 1923  †︎ 2023)

• narodený ako Tibor Salamon 30. 6. 1923

• 1940 – rodine arizovali obchod a prišla o bývanie

• 1941 – Šmuel pracoval v tábore v Seredi ako vedúci inštalácie

• 1942 – v Seredi pomáhal zakladať podzemné hnutie Collectiva

• 1944 – zapájal sa do bojov Slovenského národného povstania

• 1945 – po potlačení povstania pôsobil v podzemnom hnutí v Bratislave

• 1947 – po vojne ilegálne emigruje do Izraela a mení si meno na Šmuel Givoni

• Šmuel Givoni zomrel 09. júna 2023

Šmuel Givoni si svoje meno zmenil v roku 1947 po príchode do Izraela, no narodil sa v roku 1923 do starej a rozvetvenej prešporáckej rodiny ako Tibor Salamon. V Bratislave pod Michalskou bránou jeho otec vlastnil vychýrený obchod s bielizňou a výbavou pre nevesty. Napriek tomu, že sa v rodine hovorilo po nemecky, ho otec zapísal do slovenskej základnej školy, kde Šmuel získal mnoho slovenských kamarátov. Dôležitú časť jeho detstva tvorilo plávanie. Rodičia ho zapísali do židovského plaveckého klubu Bar Kochba Bratislava. Seniori klubu boli častými majstrami Československa a oddiel mal svoj domov v bazéne kúpeľov Grössling v Bratislave, kde Šmuel pravidelne trénoval trikrát do týždňa.

Medzinárodná situácia sa však koncom tridsiatych rokov turbulentne menila a začala ovplyvňovať každodenné životy obyvateľov Československa. V atmosfére rastúcich požiadaviek Nemecka na naše pohraničné územia vyhlásila československá vláda v roku 1938 všeobecnú mobilizáciu. Jej atmosféru Šmuel prežíval v Ružomberku, kam otec poslal celú rodinu do bezpečia: „Keď sme prišli na stanicu, bol už večer. Otec tam šiel s nami. Pamätám si, že ten vlak bol strašne preplnený a on nám chcel zvonka ešte niečo povedať, no vlak sa už pohol a odišiel. Bolo to pomerne dramatické, naozaj sme si mysleli, že príde vojna. Po podpísaní Mníchovskej dohody sme sa však vrátili späť  do Bratislavy, no to už bol koniec normálneho života.“

Po vyhlásení Slovenského štátu musel Šmuel pre nové pomery nedobrovoľne ukončiť štúdium na gymnáziu a podľa nariadení Židovského kódexu nemohol už ďalej navštevovať plaváreň. Jeho kamaráti, starší plavci, ktorí boli ako reprezentanti držiteľmi cestovných pasov, dostali pozvanie od športovej organizácie Maccabi v Londýne, a tak sa im podarilo zachrániť. Mladší však túto možnosť nemali a viacerí po nútenom ukončení plaveckej činnosti vstúpili do socialisticko-sionistického mládežníckeho hnutia Hashomer Hatzair. Ešte predtým však nová situácia priviedla Šmuelovho otca k zásadnému rozhodnutiu nechať syna vyučiť remeslu: „Keďže sme sa už vtedy v rodine vážne zaoberali myšlienkou odchodu do Izraela, otec mi povedal: ‚V Izraeli je voda veľmi dôležitá, vyuč sa za inštalatéra. To ti iste pomôže.ʻ“ Zrejme ani len netušil, ako to synovi naozaj pomôže, no ešte omnoho skôr, než sa mu podarí vstúpiť na izraelskú pôdu. Šmuelov otec ešte počas vojny po dlhej chorobe zomrel a celý plán emigrácie do Izraela sa musel odložiť. Šmuelova sestra v tom čase bola už v Londýne, kde získala víza vďaka programu pre dievčatá, ktoré by boli ochotné pracovať v nemocnici. Šmuel tak ostal v Bratislave, aby sa mohol postarať o mamu. Udalosti však nabrali rýchly spád.

Obchod, ktorý ostal po otcovej smrti rodine, bol arizovaný. Krátko po odobratí obchodu sa pred ich prenajatým bytom na Ulici Mateja Bela zjavila nemecká rodina, ktorej hlava im oznámila, že byt musia okamžite opustiť. Vysťahovanie prebehlo veľmi rýchlo a v byte nútene zanechali takmer celý svoj majetok. Šmuel v tom čase navštevoval učňovku, kde sa učil za inštalatéra. V roku 1940 bol však rovnako ako ďalší Židia pridelený na nútené práce. Tam sa dopočul o úmysle zriadiť v Seredi pracovný tábor, kam sa napokon dobrovoľne prihlásil. Šmuela zaradili do skupiny kvalifikovaných robotníkov, ktorá mala začať prerábať staré kasárne v Seredi.

V marci roku 1942 však začali deportácie a z pracovaného tábora sa stal koncentračný tábor pod gardistickým vedením. Sereď mala pre režim výhodnú geografickú polohu – nachádzala sa v blízkosti Bratislavy, Trnavy a Nitry. Toto miesto sa stalo poslednou domácou štáciou pre mnohých slovenských Židov pred ich cestou do vyhladzovacích táborov: „Každý deň pribúdali v tábore ľudia. Každých niekoľko dní, keď sa ich tam nazbieralo okolo tisíc, vypravili transport. Už prvé vlaky odchádzali do Osvienčimu a východného Poľska. Väčšina zahynula. My sme boli chránení, keďže sme tábor udržovali v chode. Ja som mal na starosti vodu. Vedúci inštalácie, pod ktorým som vtedy pracoval, bol jeden starší majster z Nitry. Odišiel raz domov, aby do tábora priviedol svoju rodinu, keďže naše rodiny nepodliehali transportom. No práve keď dorazil do Nitry, sa tam začala veľká chytačka na Židov. Chytili okolo tisíc osôb vrátane neho a ten vlak šiel priamo do Poľska. Tak sme prišli o majstra. Vedúci stavby ma vtedy delegoval za šéfa vodnej inštalácie. Stal som sa zodpovedným za každú rúru a musel som často referovať, kam šli peniaze na opravy. Vždy som tam cítil tú absurditu, že na jednej strane ľudia odchádzajú na smrť, no na tej druhej treba napísať, kam išiel ten a ten meter rúry a koľko to všetko stálo.“

Nová pozícia Šmuelovi umožnila dôležitú výhodu. Mohol pravidelne chodievať do Bratislavy nakupovať materiál. Tak sa mohol opätovne vídavať s matkou, ktorej rodina našla miesto u strýka, ktorý mal vďaka hospodárskej výnimke povolené zotrvať v meste: „Raz som tak prišiel na návštevu a strýko mi hovorí: ‚Musíš ju okamžite zobrať do bezpečia, pretože niekto nás odhalil, a bojím sa, že prídu gardisti.‘ Bol už večer a nevedel som, čo robiť, tak som sa ju rozhodol zobrať so sebou do tábora.“ Vďaka tomu, že ho dobre poznali, dostal sa aj s mamou bez problémov dovnútra tábora, kde jej našiel dočasné miesto na prespatie. Po pár dňoch vysvitlo, že strýkovi sa v Bratislave podarilo zabezpečiť výborný úkryt v jednom dome pri Horskom parku u jeho známych, v statočnej českej rodine: „Tam sa ju podarilo ukryť až do zimy v roku 1944, keď bol úkryt nešťastnou náhodou prezradený. Mamu deportovali do ženského koncentračného tábora Ravensbrück, kde vo februári 1945 zahynula, tri mesiace pred koncom vojny.“

Po ukončení prvej vlny deportácií sa situácia v Seredi výrazne zmenila. Po bitke pri Stalingrade došlo na východnom fronte k obratu a mnohí si už aj na Slovensku uvedomovali, že Nemci vojnu zrejme prehrajú. V Seredi okolo inštalácie vzniklo podzemné hnutie, ktoré si dalo názov Komúna: „Mali sme tú výhodu, že sme na rozdiel od ostatných bývali na izbe len ôsmi. To bola veľká výhoda, keďže sme tam tak mohli bezpečne plánovať a niečo aj ukryť. Od židovského vedenia v Bratislave sme získali prostriedky a všetci sme si zaobstarali revolvery. Naše heslo bolo, že nikdy, za žiadnych podmienok nás nedostanú do Nemecka a keď bude treba, budeme strieľať. To sme si sľúbili.“

V sklade inštalácie, kde nemali gardisti prístup, si vyrobili stroj na výrobu falošných papierov. Z Bratislavy od vedenia Hashomer Hacair, ktoré tam pôsobilo v ilegalite, získali prázdne dokumenty. Takto si každý z členov Komúna mohol zaobstarať falošnú legitimáciu. Na časy medzi transportami Šmuel spomína ako na tie pokojnejšie: „Na Slovensku nebol hlad. Dokonca v Seredi fungovala aj kóšer kuchyňa, takže sa mnohým zdalo, že vojna prejde a ľudia tam budú v poriadku. Našim presvedčením však bolo, že sa to nestane. Totiž, ako sa bude blížiť front, očakávali sme, že Nemci prídu na Slovensko a Sereď sa opäť stane koncentračným táborom. Presne tak sa aj stalo.“

V tom čase Stavebná štátna správa vysielala zo seredského tábora partiu inštalatérov na rôzne potrebné práce v krajine. Troch členov Komúna takto poslali inštalovať ústredné kúrenie do Vily Iskra pri Štrbskom Plese: „Cítili sme sa tam prakticky ako slobodní ľudia. No vtedy sme sa v rámci Collectivy rozhodli, že sa musíme pripraviť na povstanie. Už vtedy sme vedeli, že v horách na východe sú pripravené skupiny partizánov, a taktiež sme počuli o obrate situácie v Rumunsku. Dúfali sme, že to isté sa stane aj v Maďarsku. Keďže viem po maďarsky, rozhodlo sa, že pôjdem do Budapešti a nájdem tam spojenie so sionistickým hnutím.“

Šmuel ilegálne prekročil hranicu a niekoľko mesiacov strávil v Budapešti. Našiel spojenie s predstaviteľmi Hashomer Hacair, no po páde Horthyho a obsadení Maďarska Nemcami sa musel vrátiť späť na Slovensko. V Prešove sa stretol so svojim priateľom a členom Komúna Akibom Mirom. Tam sa rozhodli, že v Seredi pomôžu ostatným kamarátom opustiť tábor a všetci sa spoločne pripoja k povstaniu: „V čase, keď sme dorazili do Serede, vypuklo povstanie. Vtedy namiesto gardistov strážili tábor žandári. Ich veliteľ zatelefonoval na vojenskú posádku v Seredi, aby sa informoval, či sa miestni vojaci pripájajú k povstaniu. Keď obdržal negatívnu odpoveď, rozhodol sa otvoriť brány tábora, aby sa každý v tábore zachránil, ako môže.“

S oslobodenými priateľmi sa vydali vlakom smerom k Bystrici a pripojili sa k povstalcom. Šmuel sa zúčastnil bojov ako pomocník guľometníka: „Do povstania sme sa zapojili pod našimi židovskými menami, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie, pretože po potlačení som sa mohol vrátiť do Bratislavy a na základe falošných papierov tam ďalej fungovať.“

Po potlačení povstania nemeckou armádou sa Šmuel spolu s priateľom Akibom rozhodli vrátiť do Bratislavy a tam sa pripojiť k ilegalite. V rodnom meste tak Šmuel pôsobil takmer do konca vojny. Zamestnal sa v Káblovej továrni a na základe falošnej identity si našiel bývanie v podnájme. Po večeroch pôsobil v ilegalite a pomáhal rozdávať pomoc a falošné dokumenty od zástupcu švajčiarskeho Červeného kríža Židom, ktorí sa skrývali v Bratislave. Kvôli tejto aktivite bol však začiatkom roka 1945 odhalený na základe výpovede jedného z chytených ľudí, ktorým pomohol; zatkli ho a opäť deportovali do tábora v Seredi.

Tam sa s nástupom veliteľa Aloisa Brunnera v septembri 1944 okamžite obnovili transporty a v tábore už neostávali takmer žiadni Židia určení na prácu. Kapacita transportov sa oproti prvej vlne zvýšila niekedy z 1000 ľudí v transporte na takmer dvojnásobok.[1] Šmuel mal však šťastie, keďže ho v tábore pri príchode spoznali, a tak sa vyhol transportom. Ako zvárač tam pracoval v dielni pri výrobe vagónov pre SS, ktorú organizoval práve Brunner. Vtedy sa Šmuel dozvedel o smrti svojej mamy, ktorá táborom prešla pred deportáciou do Nemecka.

Takto prežil až do 31. marca 1945, keď došlo k likvidácii tábora: „Celá naša zámočnícka dielňa bola už naložená vo vagóne, pripravená vyraziť na transport do Terezína. Vtedy sa však na Brunnerovom aute stala nehoda. Celý deň pendloval medzi nádražím a táborom a na radiátore, ktorý mal vpredu, sa mu urobila diera. Vtedy dal Brunner rozkaz poslať po mňa. Povedal mi: ‚Ak to opravíš, dostaneš dar.ʻ Nad hlavami nám už lietali ruské lietadlá, situácia bola dramatická a on bol nervózny. Nevedel som, či ma nenechá nakoniec zastreliť. No mne sa to ozaj podarilo zvariť. Vtedy Brunner prišiel ku mne a hovorí: ‚No tak, čo s tebou?‘ Nakoniec mi dal možnosť si vybrať, ktorým vagónom pôjdem, a toto mala byť tá moja odmena. Tak som sa rozbehol okolo transportu a kričal meno jedného priateľa z Komúny: ‚Brco!, Brco!‘  On sa mi ozval a ozaj ma naložili do toho vagónu, z ktorého sme potom spoločne s jedným ďalším väzňom na území protektorátu za jazdy vyskočili.“ 

Mali obrovské šťastie. Ich únik postrehol mladý okoloidúci, ktorý im podaroval sto mariek a poradil smer, ktorým sa dostanú späť na Slovensko: „V lese sme strávili štyri dni. Počuli sme streľbu a štekot psov. Bol síce už apríl, no toho roku bola ťažká zima. Putovali sme, až sme sa dostali k domu jedného lesníka. Keď nás zbadala jeho žena, kričala: ‚Choďte odtiaľ! Keď vás tu chytia, zapália nám dom a nás zavraždia!‘ My sme jej povedali, že chceme len chleba. Vtedy jej muž povedal: ‚Tak poďte a ukradnite!‘ Jeden z nás ozaj vošiel dnu do domu a ten chlieb im zobral. Bol už večer. Ten muž vyšiel za nami a povedal: ‚Ešte tri kilometre tým smerom a ste na hranici. Sú tam strážne veže, ale už na nich nie sú Nemci, nemajú na to dosť vojakov. Medzi vežami je plot, prejdete popodeň a ste na Slovensku.‘ Tak sme sa ozaj dostali domov. Rozišli sme sa a ja som pokračoval do Bratislavy.“

Šmuel v noci vystúpil na Hlavnej stanici plnej sovietskych vojakov, tri dni potom, čo ruské vojská 4. apríla oslobodili Bratislavu. Ktosi mu poradil, že o dvadsať minút sa začína zákaz vychádzania a Rusi najprv strieľajú a až potom sa pýtajú. Šmuel sa veľmi rýchlo vybral smerom k Ulici Mateja Bela do bývalého bytu, kde dúfal, že nájde útočisko: „Prišiel som do nášho domu a zaklopal na dvere. Otvorili mi chlapi, ktorí bytovku strážili pred ruskými vojakmi. Vtedy tá žena, ktorá nám zobrala náš byt, ich začula sa so mnou rozprávať. Keď zistila, kto som, veľmi sa zľakla. Myslela, že ešte v tú noc bude musieť opustiť svoj domov. Zišla dole schodmi a hovorila: ‚Poďte, poďte, Vaša izba Vás čaká, môžete tam prespať.‘ A ozaj som tam jednu noc prespal, v izbe môjho detstva.“

Vojna sa skončila. Ako bývalý partizán Šmuel získal byt po nemeckých obyvateľoch. Vďaka účasti na povstaní sa taktiež chvíľu nemusel hlásiť do povinnej vojenskej služby, ktorá ho napriek bojom v SNP čakala. V tom čase už zacítil nástup komunistov k moci. Sprvu s nimi sympatizoval, pretože veril, že Červená armáda Slovensko zachránila pred skazou fašizmu, no vďaka osobnej skúsenosti so Sovietmi nebol veľkým idealistom a tušil, ako sa situácia bude ďalej vyvíjať. Keďže si už dávno predsavzal, že z Československa odíde, rozhodol sa v roku 1947 ilegálne emigrovať do Palestíny. Po príchode do Izraela si Tibor Salomon zmenil meno a ako Šmuel Givoni začal nový život v kibuci Kfar Masaryk pri Haife, ktorý ešte pred vojnou v roku 1938 založili židovskí imigranti z Československa a Litvy. Neskôr pomáhal založiť kibuc Shomrat a tam žije dodnes, sedemdesiat rokov od jeho založenia.

Dianie v rodnej krajine však Šmuel naďalej podrobne sledoval, najmä počas politických procesov v 50. rokoch. Napriek tomu, že ho v rodnej krajine ľudácky a fašistický režim prenasledoval, zavraždil mu príbuzných, rodinu vyhodil z bytu a zobral im živobytie, na Slovensko nezanevrel a vracal sa naň s radosťou: „Chcel som to opäť vidieť a svojej rodine ukázať krajinu, kde som sa narodil a vyrástol. Z tej návštevy, ale i ľudí som mal dobrý pocit. Je to pekná krajina a tá cesta mi pripomenula najmä všetky tie pekné časy,“ uzatvára svoje rozprávanie.   

Šmuel Givoni zomrel 09. júna 2023.

[1] Mgr. Matej Beránek – Pracovný a koncentračný tábor v Seredi, jeden zo symbolov holokaustu na Slovensku: http://nzr.trnava.sk/?q=node/1976