Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Soňa Goldenbergová (* 1944)

• +narodila sa 10. decembra 1945 v koncentračnom tábore v Seredi +rodičia sa zosobášili v Prešove 27. marca 1942, a tým sa matka zachránila pred deportáciou do Osvienčimu +rodičia boli spolu s časťou otcovej rodiny do potlačenia SNP chránení výnimkami +v októbri sa ukrývali v horách pri Banskej Bystrici, matka vo vysokom štádiu tehotenstva +po prezradení boli eskortovaní do Serede, odkiaľ boli všetci, okrem matky, deportovaní do koncentračných táborov +Soňa sa narodila cisárskym rezom a o jej živote rozhodol Alois Brunner +v marci 1945 boli s matkou deportované do Terezína +otec sa vrátil s podlomeným zdravím, ŠtB ho lanárila na spoluprácu, ktorú nepodpísal +po absolvovaní 12-ročenky v Prešove študovala od roku 1963 právo na UK v Bratislave, kde vstúpila do KSČ +na jar 1969 strávila tri mesiace v Izraeli, za čo jej hrozilo počas straníckych previerok v roku 1970 prepustenie zo zamestnania, podržal ju predseda závodného výboru +dvakrát bola na výsluchu ŠtB vyzvaná podpísať spoluprácu, ktorú odmietla +do odchodu do dôchodku v roku 2002 pracovala v Štátnom zdravotnom ústave v Prešove, potom si otvorila advokátsku prax

Soňa Goldenbergová, rod. Glattsteinová, prežila ako jediná zo štyroch detí narodených v koncentračnom tábore Sereď po potlačení SNP, kedy sa dostal pod nemeckú správu. Na jeseň 1944 boli obnovené transporty do Osvienčimu. Neskôr smerovali do Terezína a do koncentračných táborov na nemeckom území. Posledný transport odišiel zo Serede do Terezína 31. marca 1945, len deň pred oslobodením mesta.

Obaja Sonini rodičia pochádzali z Prešova. Otcova pobožná ortodoxná rodina Glattsteinových vlastnila textilnú galantériu v dome na hlavnom námestí, kde je dodnes obchod s textilom. Otec Zoltán mal piatich súrodencov. Jedna zo sestier bola vydatá za zamestnanca firmy Baťa. Jej majiteľ Tomáš Baťa sa po nástupe fašizmu snažil zachrániť svojich židovských pracovníkov a vysielal ich aj s rodinami do svojich mimoeurópskych pobočiek. Tak sa sestra s manželom dostala do Indie, kde ostali až do oslobodenia. Po návrate do Európy sa presťahovali do Izraela.

Otcov brat, Ernest, bol advokátom. Otec vyštudoval ekonomickú školu a pracoval ako účtovník. Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 stratil stále zamestnanie a živil sa už len príležitostnými zákazkami.

Matka stratila rodičov a ôsmych súrodencov

Matka, René Rosenblattová, pochádzala z rodiny obchodníka s kožou. Mala desať súrodencov, z ktorých prežili holokaust len dvaja: okrem najmladšej matky to bol jej najstarší brat, ktorý už v roku 1919 pred jej narodením odišiel do Ameriky. Nikdy sa nestretli.

Keď sa koncom marca 1942 spustili prvé transporty mladých slobodných dievčat do Osvienčimu, dostala predvolanie. Mala si zabaliť najnutnejšie veci a 21. marca sa dostaviť do prešovskej hasičskej kasárne s tým, že pôjde do Poľska na práce. Matka sa predvídavo rozhodla ukryť u svojej najbližšej priateľky (nežidovky) Marty Šejbalovej. 27. marca 1942 sa tajne zosobášila so Soniným otcom, a tak sa prvýkrát zachránila pred deportáciou. Rodičia matky nemali to šťastie. Boli pridelení do jedného z prvých transportov do vyhladzovacieho tábora Sobibor. Je známy tým, že tu bolo v plynových komorách behom niekoľkých hodín po príchode zavraždených 99,9 percent ľudí. Zahynulo tu najviac Židov zo Slovenska - približne 25 tisíc.

Po zahájení deportácií sa otec so svojím bratom Ernestom snažili získať výnimky a ochrániť pred deportáciami svojich rodičov a sestry. Medzitým sa ukrývali u rodiny Hloskových a Bajdykových. Avšak, otca s matkou gardisti chytili a odviedli do zberného tábora v Poprade, kde strávili tri týždne. Odtiaľto ich na poslednú chvíľu „vytiahol“ JUDr. Germuška, ktorému sa podarilo pre nich zaobstarať výnimku: „Tak sa rodičia zachránili druhý krát pred deportáciou do Osvienčimu,“ vysvetľuje pamätníčka. 

V máji 1944 museli Židia na základe vládneho nariadenia opustiť Šarišsko-zemplínsku župu, teda aj Prešov. Rodičia sa spolu so starými rodičmi, bratom a dvoma otcovými sestrami s dcérami, usadili v obci Sásová pri Banskej Bystrici. Matka bola v tom čase už tehotná. Po potlačení SNP prevzali „vyriešenie židovskej otázky“, teda deportácie, na slovenskom území Nemci. Výnimky stratili platnosť a všetci Židia sa nachádzali v smrteľnom nebezpečí. Glattsteinovci sa vybrali do Starých Hôr, kde sa ukrývali v lese a na ceste do Tureckej narazili na partizánskeho veliteľa Jegorova, ktorý ich poslal na Krížnu, kde sa nachádzal jeho štáb. Avšak, keď tam dorazili, došlo k prekvapivému útoku nemeckých vojakov. Všetci sa rozutekali po lese, aby sa skryli pred streľbou, matka už vo vysokom štádiu tehotenstva. Celá skupina sa uchýlila v chate v Dolnom Harmanci. Prezradil ich však horár a zalarmoval Nemcov, ktorí ich eskortovali do Martina a odovzdali gestapu. Po výsluchu a po odobratí všetkých cenností ich odviezli do koncentračného tábora v Seredi.

Od novembra 1944 už transporty nesmerovali do Osvienčimu, ktorý Nemci opúšťali a zahladzovali stopy po spáchaných zverstvách. Otec, starý otec a strýko boli deportovaní do tábora Sachsenhausen. Stará mama a dve tety s dcérami sa ocitli v transporte do Bergen-Belsenu.

Seredský novorodenec s číslom 10 004

Jediná matka smela ostať v Seredi, keďže bola vo vysokom štádiu tehotenstva a mala aj šarlach. Soňa sa narodila 10. decembra 1944 a bola s nemeckou dôkladnosťou zaevidovaná do zoznamu väzňov pod číslom 10 004. Na svet ju cisárskym rezom priviedol gynekológ Dr. Pavol Mayer. Pracoval v tábore od jeho vzniku v septembri roku 1941 a žil tu so svojou matkou a manželkou. Neskôr, keď bývala Soňa ako študentka v Bratislave, Mayerovcov navštevovala. V roku 1968 jej osobne blahoželali k promócii, než onedlho po vpáde sovietskych vojsk emigrovali do Švajčiarska. O Soninom bytí a nebytí vraj osobne rozhodol deň po pôrode obávaný veliteľ tábora Alois Brunner, ktorému sa údajne v ten istý deň v Berlíne narodilo dieťa, a tak sa rozhodol darovať jej život.

Matka sa ešte nestačila zo zákroku plne zotaviť a 12. marca 1945, len pár týždňov pred oslobodením, ju s trojmesačnou Soňou naložili do dobytčiaku v predposlednom transporte zo Serede do Terezína. Len zázrakom prežili päťdňovú tortúru. V tom istom vagóne bola aj novonarodená Eva-Mária Friedová, ktorá prišla na svet v Seredi 16. januára 1945. Po dvoch dňoch cesty podľahla neľudským podmienkam. Ani o týchto dňoch matka nikdy nehovorila.

V Terezíne sa spoznala s Violou „Iby“ Alexandrovou z Bratislavy, ktorá mala šesťmesačného syna Juraja a vzájomne si pomáhali: „Jedna z nich, moja mama, zháňala jedlo za cigarety a za chleba, druhá strážila deti. Tak sa nejako dožili oslobodenia v máji 1945,“ vysvetľuje. Keď mala Soňa 15 rokov, porozprávala jej matka o prežitých udalostiach. Niečo sa úchytkom dozvedela od pani Alexandrovej, ktorú neskôr v Bratislave pravidelne navštevovala. Bola však mladá a na detaily sa nepýtala, čo dnes aj ľutuje.

Po vojne sa otec vrátil sám a o tom, čo zažil, rozprával len veľmi málo. Prešiel viacerými koncentračnými tábormi: Buchenwaldom, kde zahynul jeho otec a brat, tábormi Berga, Lagenstein a Magdeburg, až sa ku koncu vojny opäť dostal do Sachsenhausenu.

Ženy rodiny Glattsteinovej sa v Bergen-Belsene síce dožili oslobodenia, ale kvôli katastrofálnym podmienkam a preplnenému táboru sa tu šíril škvrnitý týfus, ktorému po oslobodení podľahli tisícky podvyživených väzňov. Medzi nimi bola aj stará mama s jednou otcovou sestrou. Do Prešova sa vrátila len najstaršia sestra s trinásťročnou dcérou Juditou a osemročnou neterou Miriam, ktorá ostala sirotou. Štvrtá otcova sestra s rodinou zahynula v Osvienčime. Z továrne na smrť sa nevrátilo osem maminých súrodencov. Matka bola tým pádom jediná, ktorá prežila hrôzy holokaustu na Slovensku. O svojich súrodencoch nikdy nerozprávala. Pamätníčka nevie, aký mali spolu vzťah, aké vzdelanie dosiahli, ani ako žili.

Cestou domov smerom na východ prechádzali Židia z Nemecka Terezínom: „Mama rozprávala, ako chodila stále na stanicu a čakala, že príde nejaký súrodenec alebo rodičia. Žiaľ nikto neprišiel,“ dodáva smutne. 

Keď sa s malou Soňou vydala vlakom na cestu domov, musela vystúpiť na každej železničnej stanici, zohnať jedlo, vyprať plienky, a tak sa postupne dostali do Bratislavy. Odtiaľ išli autom do Prešova. Soňa vážila vo svojich šiestich mesiacoch 2,5 kg a hneď po návrate ju mama zobrala do nemocnice: „Lekár jej povedal, že môže ísť vykopať hrob a seba obesiť s takým deckom. Asi nebol moc zorientovaný. Matke môžem veľa ďakovať za húževnatosť a pevnú vôľu. Ani to neviem vyjadriť, že vôbec žijem,“ dodáva dojato.

Mamin rodičovský dom bol zbombardovaný, na začiatok ich prichýlili Bajdykovci, ktorí ich ukrývali už v roku 1942. Zoslabnutému a chorému otcovi trvalo desať týždňov, kým sa v Sachsenhausene ako tak pozviechal, aby zvládol cestu do Prešova, kam sa vrátil až v júli. Rodina sa nasťahovala spolu s otcovou sestrou a obidvoma sesternicami do domu po otcovom strýkovi, ktorý zahynul aj so svojou manželkou. Po dvoch rokoch príbuzenstvo spoločne rozhodlo, že o sesternicu Miriam sa v Amerike postarajú bezdetní príbuzní.

Keďže rodičia začínali od nuly, mama sa vybrala do Sásovej, kde zanechali svoje veci, keď boli nútení narýchlo odísť do hôr. Avšak, miestni jej nič nevrátili a odbili ju so slovami: „Vás viac prišlo ako išlo.“ Strata rodičov a súrodencov matku navždy poznačila: „Bola zatrpknutá a snažila sa venovať mne a otcovi. Celý život ju tiež trápili pooperačné problémy,“ smutne dodáva pamätníčka.

Perzekúcia pokračovala aj za komunistov

Rok po komunistickom prevrate v roku 1948 sa veľa Židov rozhodlo vysťahovať do Izraela, čo bolo možné do konca roka 1949. Potom sa hranice Československa na dlhé roky priam hermeticky uzavreli. Aj rodičia pamätníčky spolu s otcovou sestrou odchod zvažovali. V Izraeli žila ich ďalšia sestra s rodinou. Tá už všetko pripravila na ich príchod, dokonca kúpila väčší dom, aby mohli všetci bývať spolu: „Nakoniec však ostali všetci v Prešove,“ dodáva.

Vykonštruované politické procesy so sprisahaneckým centrom na čele s Rudolfom Slánským s jasným antisemitským podtextom prežívali v strachu koncom roku 1952 nielen rodičia, ale aj ostatní Židia. Ich priateľ bol v tom čase na niekoľko rokov odsúdený na základe vykonštruovaných obvinení: „Vedela som ako dieťa, mala som len sedem rokov, že prebiehajú tie politické procesy,“ spomína. 

V 50-tych rokoch lanárila otca Štátna bezpečnosť na spoluprácu – chodili za ním do zamestnania a predvolávali si ho. Otec však nikdy nepodpísal: „Nebol až taký hrdina, bál sa o rodinu. Videl, že v okolí jeho priatelia jednoducho zmizli,“ vysvetľuje. Bol nútený meniť zamestnania, až sa mu podarilo zakotviť v podniku Domáce potreby a Drobný tovar. Viackrát ho odvolali z dosiahnutej pozície vedúceho účtovníka, ale niektorí slušní riaditelia sa ho zastali a opäť dosadili do funkcie. Privyrábal si ako súdny znalec. Rodičia si tiež prilepšovali pletením svetrov na objednávku po večeroch na pletacom stroji zaslanom maminou sesternicou z Ameriky.

V roku 1952 pamätníčka navštevovala základnú školu: „Počas hodiny náboženstva som ako jediná stála na chodbe.“ Spomína si na kňaza Vlka, ktorý ju volal do triedy medzi ostatných, ale ona nešla. Netajila, že je Židovka- Už vtedy cítila, že tam nepatrí a že k nej majú deti iný vzťah: „Mnohokrát som bola ožidovaná, vedela som, kto som, čo som a kam patrím,“ dodáva, hoci má dodnes z detských čias niekoľko blízkych priateliek – katolíčok.

V roku 1949 bola v Prešove, napriek holokaustu a emigračnej vlne, aktívna židovská komunita. Ako ostatné židovské deti, aj pamätníčka navštevovala hodiny náboženstva u rabína Löwyho. Hoci mama zanevrela na vieru a náboženstvo a doma sa držali len veľké sviatky, do synagógy, kde sa stretávala celá komunita, chodili pravidelne: „Rodičia boli v synagóge a my deti sme behali po dvore.“ Napriek tomu, že po hromadnej emigrácii mladých ľudí po auguste 1968 židovský komunitný a náboženský život v Prešove prakticky zanikol, pocit spolupatričnosti pretrváva dodnes.  

Návrat z Izraela v roku 1969

V roku 1963 maturovala na 12-ročnej strednej škole v Prešove a rozhodla sa študovať na Právnickej fakulte UK v Bratislave: „Otec bol veľmi rád, lebo jeho brat bol právnik.“ V druhom ročníku jej ponúkli členstvo v komunistickej strane, ktoré prijala: „Do strany som vstúpila z presvedčenia, ale nebola som aktívna. Stranu som si vôbec nedávala do súvislosti s 50-tými rokmi, ale s našim oslobodením Sovietskou armádou v Terezíne,“ vysvetľuje.

Aj na otcovom zdraví sa podpísal čas strávený v koncentračných táboroch. Prvý krát sa mu vážne priťažilo v roku 1965. Pamätníčka na niekoľko mesiacov prerušila štúdium, aby sa o neho spolu s mamou mohla postarať. Po promócii v roku 1968 už mala dohodnuté miesto v Bratislave, ale obidvom rodičom sa v tom čase opäť zhoršil zdravotný stav, preto sa rozhodla vrátiť do Prešova. Nastúpila na právne oddelenie štátneho podniku Pozemné stavby.

Letné prázdniny v roku 1968 trávilo veľa mladých československých Židov v Izraeli, z ktorých sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta veľká časť už nevrátila. Mladej pamätníčke sa to podarilo až v marci roku 1969, kedy bolo ešte možné vycestovať na Západ. Hranice sa na dve desaťročia opäť uzavreli v septembri. V práci si smela vziať neplatené voľno a na pozvanie svojej tety strávila v Izraeli tri mesiace: „Mala som sa veľmi dobre, starali sa o mňa všetci emigranti zo 68-eho, ktorí tu žili a študovali v Ulpane.“ Z Prešova sa však ozývali z práce, kedy opäť nastúpi. Pomaly jej hrozila strata zamestnania a taktiež ju potrebovali rodičia, ktorí boli odkázaní na jej starostlivosť: „Otec mi napísal, kedy mi ide loď, aby som sa vrátila domov, že sú chorí. Preto som sa vrátila.“ Teta ju prehovárala aby ostala, ale „nevedela som si predstaviť, ako sa uživím so socialistickým právom bez znalosti jazyka. Možno mi aj dobre padlo, že mi otec napísal.“ Svoje rozhodnutie neľutuje: „Nedokázala by som nechať rodičov samých,“ dodáva. Otec, s ktorým mala mimoriadne blízky vzťah, o necelý rok od jej návratu náhle zomrel vo veku 57 rokov.

Spočiatku mala po návrate do zamestnania dojem, že je všetko v poriadku a jej pobyt v Izraeli nezohráva v jej živote žiadnu rolu. Avšak, onedlho ju začalo vedenie podniku predvolávať na pohovory a ťahať z nej informácie o živote v krajine a o armáde, „ale ešte mi to nedochádzalo. To si uvedomujem vlastne až teraz. Samozrejme ma chceli vyraziť zo strany.“

Na jar roku 1970 boli zahájené čistky v komunistickej strane, aj pamätníčka bola v lete predvolaná pred previerkovú komisiu. Hrozilo jej vyhodenie nielen zo strany, ale aj z pracoviska, otvorene jej však konkrétny dôvod neoznámili. Ako sa neskôr dozvedela, bolo ním, prirodzene, vzhľadom na jej nedávnu cestu do Izraela obvinenie zo sionizmu: „Vôbec mi to nedošlo, bola som naivka. Zachránil ma predseda celozávodného výboru strany.“ Až do revolúcie ostala radovou straníčkou, aj keď jej už bolo jasné, že „šliapla vedľa“.

Ako turistka na svojej svadbe v Mukačeve

O necelé dva roky sa zoznámila so svojím budúcim manželom Anatolijom Goldenbergerom, ktorý bol v Prešove so svojím strýkom na návšteve príbuzných. Pochádzal z Chustu na Zakarpatskej Ukrajine. Kým sa zosobášili, jazdila obtýždeň ako turistka na výjazdový voucher na víkendy do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Povolenie platilo len po Užhorod. Tam ju Anatolij vyzdvihoval priateľovým autom. Výjazdy z mesta strážili vojaci v kontrolných búdkach, preto sa pri výjazde z mesta vždy ukryla na zadnom sedadle. Aj na svadbu v Mukačeve 21. augusta 1972 vycestovali s mamou ako turistky: manželov strýko vybavil u úradníkov, aby ich na radnici tajne zosobášili cez obednú prestávku: „Išli sme na obed, potom sme s mamou sadli do auta a išli späť do Prešova,“ smeje sa dnes. Manžel mal pred sebou povinnú vojenskú službu, po ktorej by podľa vtedy platných zákonov nemohol niekoľko rokov opustiť Sovietsky zväz. Ako to však bolo v tej dobe bežné, zariadiť bolo možné všetko a manželovi sa podarilo vybaviť odklad vojenskej služby. Do Československa sa vysťahoval v máji 1973 a zamestnal sa v biochemickom laboratóriu OÚNZ Prešov. V januári 1974 sa im narodil syn Zoltán.

Rozsah jej zväzku ŠtB ju šokoval

Prvú osobnú skúsenosť so štátnou bezpečnosťou zažila v roku 1972. Ešte ako slobodná si podala žiadosť o vycestovaciu doložku do Juhoslávie. Keď ju odovzdávala na polícii „z ničoho nič sa tam zjavil jeden chlapík, aby som išla s ním. Keď ma začal lámať na spoluprácu, tak som už vedela, kde som. Ale nepodpísala som a do Juhoslávie som necestovala,“ spomína. Situácia sa opakovala, keď si v roku 1978 opäť podala žiadosť o vycestovanie do Juhoslávie so synom, ktorý bol alergik. Aj tentoraz si ju predvolala ŠtB: „Vtedy ma lámal a bol veľmi sprostý, že som ako straníčka povinná spolupracovať. To som už odmietla, že v žiadnom prípade.“ Napriek tomu, že spoluprácu nepodpísala, vycestovaciu doložku nakoniec obdržala. Až do zmeny režimu v novembri 1989 žili s manželom v domnení, že už nie sú v hľadáčiku ŠtB. Keď sa však sprístupnili archívy, zistili, ako veľmi sa mýlili. Jej zväzok bol spolu s veľkou časťou materiálov a dokumentov krátko po revolúcii skartovaný. Vôbec však netušili, že manžel bol asi pol roka ako sovietsky občan preverovanou osobou a jej kompletný rozsiahly zväzok bol súčasťou jeho spisu, ktorý sa zachoval neporušený: „Ja som žasla. Dnes možno aj ľutujem, že som oň (spis) zažiadala,“ dodáva.

Od roku 1975 až do odchodu do dôchodku v roku 2002 pracovala ako vedúca organizačno-dokumentačného oddelenia na Okresnej hygienickej stanice Štátneho zdravotného ústavu Prešov. Následne nadobudla advokátsku licenciu a desať rokov pôsobila ako advokátka. Dnes žije s manželom v Bratislave, aby bola bližšie k synovi a vnúčatám.

V živote pre ňu bola najdôležitejšia rodina: „Až teraz na staré kolená si všetko viac uvedomujem a to prežívam. Strašne ma mrzí, že som sa mamy nepýtala viac. Doteraz som poznačená stratou otca, keď som mala len 25 rokov. Dodnes som sa s tým nevyrovnala.“ O matku sa intenzívne starala desať rokov až do jej smrti v roku 1999. „Nie som nábožensky založená a nič nedržím. Nevidela som to ani u nás doma. Len keď prídu vnúčatá na sviatky, spravím večeru na Nový rok, na Jom Kipur alebo na Pesach.“

Z revolúcie v novembri 1989 bola nadšená: „Mne sa už po auguste 68 otvorili oči,“ dodáva. Dodnes je proti rozdeleniu Československa v roku 1993: „Môj názor je, že len preto prišlo k rozdeleniu, aby mohli na obidvoch stranách viac kradnúť,“ tvrdí. „Dnes je to stále tá istá generácia a nebude to inak, lebo tí papaláši si vychovávajú ďalšie generácie. Úprimne som zhrozená súčasnou situáciou na Slovensku, aj mladou generáciou. Žiaľ, nemyslím si, že sa to zmení. Jediné, čo by som si želala, aby sa na krajinu nazeralo ako na občiansku krajinu, a nie ako na národnostnú. Ale, žiaľbohu, smeruje to k silnému nacionalizmu. Je to trochu aj celosvetový trend. Slovenský národ ešte absolútne nedospel na demokraciu. Fázy sa nedajú preskakovať, musí sa všetkými prejsť. Myslím si, že u malých národov ide tá malosť do komplexov. A tie komplexy idú do nacionalizmu. Samozrejme, česť výnimkám.“