„Po kňazoch, mníchoch a mníškach, ktorých začali tým Prešovským soborom v marci ‘50, tak nášho otecka odvolali z funkcie k 30. 6. ‘50. Nie že ako riaditeľa meštianskej školy, ale celkovo zo školstva bol vyhodený takzvaným paragrafom dvadsať. Mohol sa zamestnať, ale práca s lopatou vo výrobe a 200 kilometrov od bydliska. Takže chodil, hľadal, zháňal, lebo sme boli tri drobné deti, ja som bola štvorročná, nebohý brat osemročný na ten čas a najstarší brat jedenásťročný. Žilo sa strašne, pretože všetci piati sme boli hladní a otecka nakoniec horko-ťažko zamestnali. Dostal sa k dvojručnej píle u štátnych lesov Stakčín. Ale pred tým hľadal, aj tuto neďaleko Svätý Kríž nad Hronom, Žarnovica a na západe – rafinéria nafty sa tam otvárala – Kúty-Gbely.“
„Mala som dosť podlomené zdravie, osobne aj z tej podvýživy, že nebolo čo na tanier, hladovali sme absolútne a museli sme predávať cennejšie veci, aby bolo na chlieb, aby bolo raz do mesiaca na mäso, keď prišli bratia z internátu. Študovali v Košiciach, najprv jeden, o štyri roky druhý, na stavebnej priemyslovke, a bolo treba aj internát zaplatiť a keď bola vychádzková nedeľa, tak vtedy bolo mäso u nás, ale aj to len bravčovina, lebo to bolo dvadsať korún. To bol len bôčik buď upečený alebo uvarený alebo len také v skromnosti, držky a také. A oblečenie takisto, ako dievča, sa prešívalo z bratov z úsporných dôvodov, lebo nebolo. Mamka mi nemala ani len výbavu z čoho pripraviť, lebo bolo existenčne [...]. Neprajem dnešným mladým, ani vôbec, ani moji rovesníci to nechápali, že nosím po bratoch šponovky. Mama štrikovala a preštrikovala svetre a tak ďalej, ponožky a proste také, a tak pragmaticky. Bola proste veľmi šikovná a ovládala ručné práce ako učiteľka. Tak takto sme ťažko žili.“
„Dalo sa to prežiť, však, chvála Bohu, žijem, ale mám zdravie podkopané tak, že proste v tej biede [...] Viem, čo je hlad, čo obnáša hlad a podvýživa, a proste, jednoducho prázdny tanier a ako sliny človeku tečú ako Pavlovovým psom. Ja mám tak zdravie podkopané z toho detstva, že mám otvorenú kavernu pľúc, mi identifikovali lekári v predškolskom veku, skôr než som do školy išla. Že skutočne preto aj tá rodina sa zmobilizovala, že zozbierali v Amerike peniaze a poslali nám na kúpu domu, aby sme sa aj z tej Sniny dostali preč. Ani nie, že preč. Tam boli dve skupiny ľudí, ktorí s nami súcitili a pomáhali aj verbálne, aj fyzicky. Ale zasa boli aj takí: ‚No tak im treba, keď sú takí kracheľníci, keď sú takí koleniaci, do kostola bežia, namiesto toho, aby sa o seba postarali!‘ Ale čo sa postaráte, keď nemáte nič? My sme boli v podnájme, my sme nemali svoj grunt, ako sa povie, lebo sa vrátili z tej Podkarpatskej Rusi, kde boli od roku tridsaťpäť.“
Mária Gondová sa narodila 20. mája 1946 v Snine. Pôvod v rodine gréckokatolíckych učiteľov Selinovcov jej predznačil celoživotné okolnosti už od útleho detstva. Po februári 1948 sa gréckokatolícka rodina stala nepriateľom štátu a jeho socialistického zriadenia. Máriin otec Jozef bol v roku 1950 prepustený a poslaný „k lopate“, kde zarobil len minimálny príjem. Rodine s tromi deťmi nemohla ekonomicky pomôcť ani matka, ktorej bolo zabránené akékoľvek zamestnanie. Tým bola rodina na dlhé roky odsúdená k živoreniu, biede a posmechu zo strany okolia. Mária spomína na obdobia, keď doma nemali čo jesť, nieto sa slušne obliekať či prostriedky na iné, pre rovesníkov bežné potreby. Selinovcom pomohli po ôsmich rokoch príbuzní zo Zámoria, ktorí im poslali peniaze na nový dom. Vtedy sa presťahovali do Humenného. Všetky tri deti dosiahli vysokoškolské vzdelanie, hoci ich kádrové posudky im nedovolili študovať odbory, po ktorých túžili. Mária vyštudovala ekonómiu, založila si rodinu a presťahovala sa do Zvolena, aj napriek vzdialenosti od svojho rodiska zažívala perzekúcie až do novembra 1989.
