Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovít Gunár (* 1962)

• 1962 narodenie v Krásnohorskom podhradí

• 1977 štúdium na Strednej poľnohospodárskej škole v Medzeve odbor: opravár poľnohospodárskych strojov

• 1980 sobáš

• 2002 v priamej voľbe zvolený vajdom

• 2007 zvolený poslancom obecného zastupiteľstva na 4 roky

• 2011 neúspešná kandidatúra na starostu – údajná administratívna chyba

• 2012 požiar na hrade Krásna Hôrka, následne pochod prívržencov strany Mariana Kotlebu

• 2015 opätovne zvolený poslancom obecného zastupiteľstva

Pán Ľudovít Gunár sa narodil 27. 4. 1962 v obci Krásnohorské podhradie (okres Rožňava, Slovensko) v rómskej osade, v ktorej celý život spolu s rodinou býva. V čase keď bol malé dieťa mala osada len cca. 20 – 30 domov/chatrčí postavených z dreva lebo hliny a asi 200 – 250 ľudí. V súčasnosti má rómska osada cca. 1 000 obyvateľov. V jednoizbovom dome bývalo väčšinou cca. 8-10 ľudí, bez vody a elektriny, do osady viedla len poľná cesta. Všetci susedia si pomáhali „nikoho nebolo treba volať stačilo, že videli ako niekto stavia a hneď išli pomáhať.“ Otec pamätníka pracoval v podniku Štátne majetky a matka v stavebníctve obaja mali základné vzdelanie. Pamätník je najstarší zo 7 súrodencov. Rómovia z osady sa postupne sťahovali aj do obce – na základe zákona dostali za zbúranie chatrče v osade 30 000 KČS na nákup domu priamo v obci. V začiatkoch tohto procesu sa vyskytovali konflikty medzi Rómami a Nerómami, časom majoritný obyvatelia zistili, že Rómovia sa dokázali plne integrovať a konflikty prestali.

Pamätník navštevoval 1-4 ročník ZŠ v obci, škola bola zmiešaná rómsko-nerómska, v súčasnosti navštevujú školu len Rómovia. Ďalej ZŠ navštevoval v Rožňave. Prejavy rasizmu sa vyskytovali aj počas detstva pamätníka, len tieto javy neboli priamo pomenované ako rasizmus. V súvislosti s rasizmom si pamätá na negatívne skúsenosti s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti, ktorý po zistený krádeže alebo iného trestného činu donútili niektorých Rómov aby sa priznali k nespáchanému činu. V čase štúdia na ZŠ boli organizované letné tábory pre rómske deti, ktorých sa zúčastnil aj pamätník „Rómovia nechodili na výlety s rodičmi tak urobili tábor, keď bolo voľno v škole.“ Po ukončení ZŠ pokračoval v štúdiu na Strednej poľnohospodárskej škole v Medzeve, odbor: opravár poľnohospodárskych strojov, kde býval na internáte. Počas bývania na internáte sa pamätník nestretol s rasizmom a mal pocit bezpečia, aj počas vychádzok v meste. Dnes by už svoje deti na internát nepustil pre obavy z rasového útoku, radšej by sa rozhodol pre školu v blízkosti trvalého bydliska, aj keď by išlo o školu horšej kvality. Po ukončení strednej školy pracoval ako stavebný robotník v podniku Agrostav. Po 3 rokov prešiel do podniku Pozemné stavby Rožňava, kde pracoval ako stavebný robotník. Podľa pamätníka boli platy v tej dobe nízke „ale mali sme istotu, istotu, že bude záloha a bude výplata a preto sme si vedeli peniaze zadeliť.“ Z čias socializmu by do dnešnej doby prevzal dostatok voľných pracovných miest a sociálnu istotu, pretože v dnes pociťuje on aj jeho známy neistotu „nikdy neviete či vás vyplatí alebo nevyplatí.“ V roku 1980 sa zosobášil s manželkou, s ktorou je dodnes a v roku 1982 sa mu narodilo prvé dieťa (dcéra) – neskôr sa im narodili ešte dve deti.

Pamätník sa ešte v časoch pred koncom socializmu a krátko po nežnej revolúcii začal občiansky angažovať. Od obdobia socializmu (až do dnes) fungoval v osade rómsky vajda. Väčšinou to bol starší obyvateľ rómskej osady, s ktorým mali zástupcovia obce osobné kontakty, preto ho menovali vajdom. Vajda väčšinou dohliadal na poriadok v osade napr. napomínal obyvateľov aby neznečisťovali verejné priestranstvá atď. Do obecných plánov a činností nezasahoval, životné podmienky v rómskej osade prakticky ostávali na rovnakej úrovni. V roku 2002 presadil pamätník v spolupráci s ostatnými obyvateľmi osady priamu voľbu rómskeho vajdu. Pamätník bol zvolený v druhých priamych voľbách. Od toho času je rómskym vajdom až do dnes. Pamätník je druhé volebné obdobie aj poslancom obecného zastupiteľstva. Okrem voľby vajdu prebehla aj voľba občianskej komisie zloženej z 5 zástupcov, ktorá má popri vajdovi funkcie poslancov obecného zastupiteľstva. Funkcia vajdu v sebe v súčasnosti zahŕňa zastupovanie záujmov obyvateľov osady pri obecnom zastupiteľstve, komunikácia v mene obyvateľov s rôznymi úradmi napr. nemocnicou, políciou, vodárenskou spoločnosťou a inými. Ale aj prípravu projektov zameraných na zlepšenie životných podmienok v osade. Od zvolenia pamätníka rómskym vajdom sa s jeho prispením podarilo najprv vyvŕtať obecnú studňu s vývodmi na všetkých uliciach osady, neskôr zaviesť riadni verejný vodovod do domácností, postaviť asfaltovú prístupovú cestu a hlavnú asfaltovú cestu v osade a iné. Na jeho pozvanie prišla do obce bývalá Splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity p. Klára Orgovánová, ktorá následne finančne podporila výstavbu verejného vodovodu alebo bývalého ministra životného prostredia, ktorý finančne prispel na výstavbu verejných studní a umiestnenie veľkokapacitných kontajnerov.

Dňa 10. 03. 2012 došlo k požiaru počas, ktorého zhorela strecha na hrade Krásna Hôrka. Príčinou tohto požiaru, podľa vyšetrovania bola zahodená cigareta v podhradí hradu. Cigaretu zahodil obyvateľ rómskej osady, ktorý tam s kamarátmi fajčil. Po tejto udalosti ohlásil predseda strany Ľudová strana naše Slovensko Marian Kotleba „upratovanie pod hradom“. Dňa 17. 3. 2012 sa zišlo cca. 500 prívržencov tejto strany v obci Krásnohorské podhradie a odtiaľ mali v úmysle prejsť do rómskej osady. V tom im ale zabránili policajný ťažkoodenci. Starosta obce aj veľká väčšina obyvateľov bola proti takejto akcii. Medzi obyvateľmi osady po oznámení demonštrácie a po verejnom vyhrážaní prevládol strach a obavy „dva týždne sme deň aj noc hliadkovali, na každej ulici v osade horel oheň a stáli pri ňom 4-5 chlapi.“ Počas demonštrácie sa demonštrujúcim podarilo preniknúť na prístupovú cestu do osady. Vyzbrojený obyvatelia mali boli nútený postaviť sa im na odpor „náčelník policajného zboru mi volal aby sme nič nerobili a stiahli sa, že oni sú hneď tam, tak sme sa stiahli. To bolo v poslednej minúte inak by sme sa zrazili a bol by masaker.“ Po tomto incidente sa Marian Kotleba vrátil do osady ešte raz, premeral pozemky, ktoré mu daroval v osade p. Sanislo a doteraz sa nevrátil.

Pamätník v súčasnosti žije vo svojom rodnom dome s manželkou a deťmi a ako živnostník sa venuje podnikaniu v stavebníctve.