Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marta Györiová (rod. Grossmanová) (* 1947)

• +narodená 10. apríla 1947 v Košiciach +obaja rodičia prežili koncentračný tábor +matka bola umiestnená s celou pôvodnou rodinou v Tehelni, v Auschwitzi, o otcovi vie málo +ostali veľmi pobožnou rodinou aj napriek následkom vojny +brat Alexander emigroval do Izraela +ako prvú vyštudovala osemročnú školu, potom Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu, obe v Košiciach, Pedagogickú fakultu v Prešove, kde získala aj doktorát +bola učiteľkou, riaditeľkou a organizátorkou vzdelávacích projektov na ministerstve školstva +založila Organizáciu židovských žien na Slovensku, organizácia Ester +vydala sa, 25. októbra 1965, za Ondreja Györiho +má dvoch synov, Róberta a Petra

„Pamätaj minulosť, ži prítomnosť a ver v budúcnosť!”

Tento neobyčajný príbeh sa začína životným mottom ženy, dcéry, matky, starej mamy, učiteľky Marty Györiovej rod. Grossmanovej.

Narodila sa 10. apríla 1947 v Košiciach rodičom, ktorí obaja prežili koncentračný tábor. Celá rodina matky Ley Kupferstienovej  (židovské meno Lea Bat  Mešulam Fisch), neskôr Grossmanovej, a otca  Michala  Grossmana (žid. meno Mechl Ben Isruel), bola zavraždená v koncentračných táboroch. Martina matka bola umiestnená v Tehelni s celou rodinou a mala tiež vytetované číslo A 9944. Otec nebol označený číslom.

Po návrate z koncentračných táborov sa títo dvaja ľudia stretli a založili si novú rodinu, ktorej potomkovia sú Marta (židovské meno Miriam Rajze Bat Lea) a jej brat Alexander (židovské meno Isruel Ben Mechl). Obaja rodičia pochádzali zo silne veriacich židovských rodín, ktorých po návrate z koncentráku bolo v Košiciach okolo tridsať.

Matka Lea bola dcérou Františka Kupferstiena a Miriam Katz. Mala i brata Josele, o všetkých  prišla v Osvienčime. Otec Marty, Michal, pochádzal  z obce Vyšné Bystré (dnes na Ukrajine) a mal 8 súrodencov, z ktorých prežila holokaust iba najmladšia sestra Malvína. V Košiciach mal pekáreň. Vo svojej rodnej obci navštevoval len židovskú školu Chajder, teda nevedel dobre po maďarsky, ani po slovensky, väčšinu života hovoril jidiš. Po smrti boli obaja rodičia pochovaní na košickom židovskom cintoríne.

Založenie novej rodiny

Rodina Marty Grossmanovej (kým bola slobodná) žila na Mlynárskej ulici číslo 2 v Košiciach. Ich susedmi boli Bakšavovci, v tej dobe veľmi známa košická rodina. Hlavná hrdinka príbehu nezabudla spomenúť vzájomnú toleranciu, ktorú voči sebe prechovávali. Išlo o triviálne veci, ako napríklad rešpektovanie pokoja v Martinej rodine v sobotu a v rodine Bakšavovcov v nedeľu a podobne. Dodnes sa príležitostne stretávajú.
Aj napriek zlým zážitkom z vojny ostala rodina Grossmanovcov veľmi pobožnou. Zmieňuje sa o tom hlavne preto, lebo množstvo židovských rodín, ktorým sa podarilo prežiť koncentračné tábory, odmietalo ďalej veriť v Boha, ktorý ich opustil, keď ho najviac potrebovali. Rodičia Marty tvrdili, že viera je v nich, a teda sa jej nemienili vzdať. Avšak vyznávanie ich náboženstva bolo v tej dobe veľmi ťažké. Hovoríme o päťdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré predstavovali ťažké časy po prebratí moci komunistickou stranou, sprevádzané vykonštruovanými politickými procesmi. Ak chcela jej mama v piatkový večer zapáliť sviečky, museli stiahnuť všetky rolety, aby ich náhodou niekto neudal. Ani nie v otcovi, ale v mamke pretrvával stále obrovský strach.

Realizácia židovskej výchovy a kultúry

Či išlo o sviatky alebo realizáciu aktov židovského náboženstva, mnohé sa muselo konať v tajnosti. V pamäti Marte utkvela zaujímavá spomienka na tajomné tmavé postavy v ich byte, ktoré sa tam stretávali v noci, aby vykonali obriezku, ktorú museli podstúpiť židovskí chlapci do ôsmich dní od narodenia. Nezabudla ani na Mezuzu, ktorú mali umiestnenú skoro v každej časti bytu alebo na ďalší zvyk nazývaný Brucha, ktorý znamenal požehnanie pred každým jedlom a pitím. Spomína aj Cheder - židovskú školu, v ktorej im vedomosti odovzdávali vzdelaní židovskí muži. Strava tiež musela byť vždy kóšer, čo prísne dodržiavali.
Pamätá si, že jej rodičia nedovolili ani len školu v prírode, keďže by tam mala príležitosť ochutnať jedlá, ktoré nepatria do ich prísneho stravovania. Tento dlhoročný spôsob stravovania spôsobil, že v momente, keď konečne ochutnala aj niečo iné, napríklad chlieb s maslom a salámou, bolo jej veľmi nevoľno. Nezabudnuteľnými boli pre ňu soboty, keď sa svätil Šábes. Židia v tento deň nepracujú, ani nechodia do školy. Marta, ale do školy musela ísť. Nebol to však obyčajný deň v škole. Mala pomocníka - chlapca, volali ho šábes gój, ktorý jej niesol tašku, vyberal veci, či písal poznámky. „Čím som bola staršia, tým som viac pociťovala, že som niečo iné.” Aj takéto pocity mala Marta počas detstva, a práve preto začala neskôr koketovať s myšlienkou na iný život.

Jej matka Magdaléna (občianske meno) najprv nepracovala, lebo mala zdravotné problémy, ktoré si doniesla z Auschwitzu. Šla do práce, až keď Marta s bratom začali navštevovať školu. Pracovala ako krajčírka v Parných kúpeľoch, ktoré sídlili na Drevenom trhu v Košiciach. Otec bol pekár, pracoval na zmeny a veľmi ťažko. Aj napriek tomu veľmi aktívne pomáhal svojej manželke i v domácich prácach. Preto prišlo k otázke, ako je možné, že Martin otec Michal (Mechl ben Isruel) dokázal dodržiavať sviatky. Keďže bol aj jedným z najlepších pekárov v meste, a veľmi obľúbeným, nikdy nemal problém vybaviť si voľno. Dostal aj vyznamenania a rôzne diplomy. Žiadne židovské sviatky sa nezaobišli bez jeho výborných barchesov, ktoré piekol pre celú židovskú obec v Košiciach, niekedy to bolo aj 300 kusov. Ich chuť si vybavuje Marta  dodnes. „Od jeho smrti som nikdy a nikde nejedla takéto jedinečné barchesy, ani v Izraeli.“ Jeho kolegovia a dokonca aj nadriadení rešpektovali jeho žiadosť o voľno v čase židovských sviatkov. Neraz sa Marta vrátila v rozprávaní späť k mamičke. Jej matka bola po trápení z koncentračného tábora veľmi slabá, často omdlievala. V období procesov s Rudolfom Slánskym cítila veľmi napätú situáciu a mala silnú migrénu. Stále sa obávala, že všetko zlé, čo už prežili, sa môže ešte vrátiť. Aj to bol dôvod, prečo ostala doma a nešla do práce. Tak si Marta  so svojím bratom mohli  naplno užiť čaro a atmosféru židovskej rodiny s výbornými typickými židovskými jedlami.

Marta má z mladosti aj veľmi smutné spomienky. So slzami v očiach spomína na momenty, keď bola na bohoslužbách v synagóge na Puškinovej ulici v Košiciach. Najmä zo ženskej galérie sa pri modlitbe Mazkir ozýval strašný plač, kvílenie a  vzlykanie, ktoré sa rozliehalo celou synagógou. „To sa slovami nedá opísať.“  Dcéry, matky, sestry a manželky sa nevedeli zmieriť so stratou svojich najbližších, ktorí zahynuli počas holokaustu.

Život po vojne

Aj rodina Grossmanovcov sa zahrávala s myšlienkou odísť zo Slovenska.
V roku 1949 mali prvýkrát príležitosť vycestovať do Izraela. Marta spomína batožinu, s ktorou v tej dobe ľudia cestovali, tzv. lift. Bola to veľká škatuľa s rozmermi asi päťkrát jeden a pol metra. Takú mali aj Grossmanovci. Keď bolo všetko pripravené, jej brat Alexander ochorel. Trpel chorobou zvanou diftéria. Pediater im povedal, že ak vycestujú, chlapec umrie. Celú cestu teda zrušili. To však nebola ich jediná príležitosť.
Neskôr, keď bratovi bolo lepšie, mali druhú možnosť. Ani tá sa nezrealizovala.

Preto ostali na Slovensku. Vzhľadom na antisemitizmus a propagandu bolo pre niektorých ťažko uveriteľné, že existovali aj veľmi chudobné židovské rodiny, akou bola aj rodina Marty. Po vojne zostalo v Košiciach len niekoľko tak silne veriacich rodín. Jednými z mála bola napríklad rodina rabína Steinera, ktorý mal tri dcéry, či rodina Buchbinderovcov s dvoma dcérami, rodina Bergidovcov, Satzovcov, Kolínovcov, Szásovcov, rodina Friedmanovcov a iné. Marta si ich pamätala veľmi dobre, keďže sa mohla kamarátiť najmä s ich deťmi, pochádzajúcimi zo silne veriaceho prostredia. Nemôžeme sa čudovať, že ich bolo tak málo, keďže z pôvodných 13 000 Židov, ktorí žili v Košiciach, sa po vojne vrátilo od 200 do 500 ľudí. Počet nevieme určiť presnejšie, nakoľko sa kronika nezachovala a každý ho uvádza inak.

Osobný život Marty

Marta Grossmanová, neskôr Györiová, je dodnes veľmi aktívna žena. Dokonca sa v detstve zvyklo o nej hovoriť ako o veľkej rebelke. Pamätá si, že ako žiačka zorganizovala na škole vzburu, po ktorej vyskočili cez okno všetky deti z triedy na ulicu. Dostala aj trest, z ktorého bola vtedy veľmi smutná. Nemohla zložiť sľub zväzáka. Tento zážitok je len jednou z mnohých Martiných rebélií. Hovorí, že bola veľmi zanietená pre všetko nové a hlavne pre spravodlivosť.
Jej vzťah s bratom Alexandrom je veľmi silný. Celý svoj život už od útleho detstva bola jeho ochrankyňou. S úsmevom dodala, že toto jej postavenie pretrváva dodnes. Bolo to vlastne aj zvykom. V každej židovskej rodine sa starší súrodenec mal postarať o toho mladšieho a chrániť ho.
Jej veľkým snom bolo stať sa učiteľkou a to sa jej aj splnilo. Nikdy nemala inú predstavu o svojej profesii. Marta ako prvú navštevovala osemročnú školu pri Hasičskej kasárni v Košiciach a neskôr, v rokoch 1962 - 1965, študovala na Strednej všeobecnej vzdelávacej škole na Kováčskej ulici, tiež v Košiciach. Dnes by sme hovorili o gymnáziu. Pri spomienkach nemohla vynechať svojho triedneho učiteľa Jána Ninika, ktorý ju chránil a podporoval. Neskôr vyštudovala Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove a o niekoľko rokov získala aj doktorát.
Jej ľúbostný život nebol jednoduchý, ale na druhej strane bol plný lásky a odhodlania. So svojím nastávajúcim mužom sa spoznala ako 14-ročná, pri kúpaní v jazere v obci Čaňa pri Košiciach. Jej manžel, Ondrej Györi, prezývaný Bandy, ukončil odborné učilište, živil sa opravovaním písacích strojov, neskôr počítačov. Nebol Žid, ale neveriaci, ateista. A to bola veľká prekážka pre otca Marty. Po strastiplnej ceste a množstve klamstiev nakoniec došlo k svadbe. Vydávala sa ako osemnásťročná, 25. októbra 1965. V tomto období už pracovala ako nekvalifikovaná učiteľka v Krásnej nad Hornádom. Svadba bola pre Martu nádherným dňom, ale udiala sa bez prítomnosti jej otca a brata, ktorý celý deň doma preplakal.

Jediná prišla jej mamička. Otec jej už pred svadbou hovorieval, že dovtedy bude mať miesto v dome, kým sa nevydá, a teda po svadbe ho na istý čas stratila a spolu s mužom sa presťahovali do veľmi skromného záhradného domčeka. Udalosti plynuli veľmi rýchlo a nasledujúci rok sa im narodil prvý syn Róbert. Bol rok 1966. Marta nevydržala, chcela svojho syna aj napriek všetkému predstaviť svojmu otcovi. Nezabudne na vetu pri stretnutí: „Bude môj vnuk, keď bude Žid!” A tak sa aj stalo, keďže Marta nechcela prísť o svoju rodinu, ktorú milovala. Aj napriek sľubu, ktorý dala svojmu manželovi, že nebudú pokračovať v spôsobe života jej rodiny. Koniec koncov, Marta sa nechcela vzdať svojich  tradícií, a tak nedokázala svoj sľub dodržať. Stala sa matkou aj po druhýkrát, a to v roku 1969, keď sa jej narodil syn Peter. Obe deti sa snažila viesť k úcte k svojim tradíciám a často trávili židovské sviatky spoločne aj s Martinými rodičmi.

August 1968, november 1989 a vnímanie rozdelenia Československa

Bývanie v záhradnom domčeku pokračovalo a prvorodený syn Marty a Ondreja mal vtedy len dva roky. Prekvapivo, politické udalosti z roku 1968 niesla Marta so stoickým pokojom.

Avšak to sa nedá povedať o jej matke. V osudný deň, keď sa z televízie dozvedeli, že sú postupne obsadzovaní okupačnými vojskami, k nim prišla ráno vystrašená mama, že bude vojna a doniesla im aj základné potraviny. Marta to brala s rezervou, vzhľadom na predchádzajúce udalosti, ktorými si jej matka prešla.
Toto obdobie bolo ťažké aj z finančného hľadiska, keďže peniaze nemali a zároveň bolo v dome malé dieťa. Práve preto si Marta nemohla dovoliť ostať doma s dieťaťom a musela ísť pracovať. Ako mladá učiteľka si odniesla mnoho zážitkov, ktoré sa týkali režimu.

Obmedzované boli všetky náboženstvá

Pamätá si napríklad, že keď bol čas Levočskej púte, povinne museli byť všetci v škole a mali vopred nadiktované, čo budú robiť - organizovali na škole tzv. odpútavacie akcie. Napriek všetkému Marta a jej rodina stále oslavovali najväčšie židovské sviatky. Neskôr, keď sa z mladej učiteľky stala riaditeľka školy, bola viazaná usmernením, na základe ktorého musela nahlásiť mená všetkých detí, ktoré navštevovali náboženstvo. „Vždy sa dá všetko riešiť tak, aby došlo k nejakému kompromisu,” a tak si zvolala všetkých rodičov a ponúkla im možnosť, aby sa schádzali súkromne. Rodičia to prijali a boli veľmi vďační za takú možnosť. Možno aj preto nemala Marta nikdy problém s odvolaním z funkcie ani po páde režimu.
V roku 1968 jej brat Alexander odišiel do Izraela, odkiaľ sa už domov nevrátil. Jeho novým domovom sa stal Izrael, kde si založil rodinu, má 4 deti a 13 vnúčat. Je z neho šťastný a hrdý otec a starý otec. Marta sa tiež pohrávala s myšlienkou, že sa tam vysťahuje, ale rodičia už boli veľmi starí a chorí, a tak kvôli nim ostala. So svojím bratom bola a stále je v kontakte.

Marta ani jej manžel nezažili žiadne vážne strety či problémy v tomto období, až na jednu nepríjemnú skúsenosť. Slobodné cestovanie nebolo možné a za neuposlúchnutie hrozili tresty. Túžba po stretnutí s bratom však bola silnejšia. Tak si jej rodina vymyslela neodkladnú cestu za lekárom do Rumunska. Stretnutie súrodencov sa zrealizovalo a s bratom boli spolu vyše dvoch týždňov.
Ich telefón bol počas dohadovania cesty odpočúvaný, a tak po návrate, hneď na druhé ráno, ich navštívili dvaja páni, ktorých veľmi zaujímalo, kde a s kým sa stretli počas cesty. Trestom bolo odobratie pasov na sedem až osem rokov. Mali dokonca aj súd, na ktorom bol brat, v jeho neprítomnosti, odsúdený. Martina matka svojho syna videla ešte trikrát. Na otázku, či vedela, kto jej rodinu udal, odpovedala, že to nechce vedieť. Aj napriek tomu, že má tušenie, nechcela si ho nikdy potvrdiť.

Keď prišiel november 1989, u Marty zavládla obrovská eufória a nadšenie. Pamätá si, že tento rok veľmi prežívala. Prvé slobodné voľby, pocit slobody konania, to všetko treba prežiť, nedá sa to opísať slovami. Aj takto vnímala zmeny, ktoré nastali. Jedným z najväčších zážitkov bol pre ňu let do Izraela v roku 1991. Letela prvýkrát aj so svojím synom Petrom a neverila, že niekedy nemožné sa stalo skutočnosťou.
Marta sa nikdy nechcela verejne angažovať. Vždy mala kdesi v mysli uložené: „Si žena a si Židovka!” 
Nikdy nebola za rozpad Československa. Ak by bola možnosť vrátiť to späť a byť znovu spolu, bola by za!

Pracovný život a jeho priebeh

Marta Györiová celý svoj život pracovala ako pedagóg. Najprv mladá učiteľka, neskôr ostrieľaná riaditeľka a nakoniec sa venovala aj vzdelávacím projektom pre Rómov a projektom pre pedagógov a študentov („Ako učiť o Holokauste“) ako externá pracovníčka Ministerstva školstva SR. Je zakladateľkou občianskeho združenia Združenie ESTER, čo je organizácia židovských žien na Slovensku. Zároveň je táto organizácia aj jednou zo 44 pobočiek celosvetovej organizácie židovských žien ICJW/ International Council of Jewish Women.

O učiteľstve hovorí nie ako o profesii, ale ako o poslaní. Bolo pre ňu neopísateľným pocitom, keď videla v škole na začiatku prváka, ktorý ešte nič nevie, a potom na konci dospievajúceho človeka, ktorý je pripravený dosiahnuť ďalšiu životnú etapu. Venovala a venuje sa aj zviditeľňovaniu židovskej kultúry a histórie.V roku 1996 bola spoluorganizátorkou prvého koncertu, ktorý sa niesol v duchu židovských tradícií. Skončil sa obrovským úspechom, čo bolo pre ňu ďalším impulzom pre hlásanie myšlienky, že aj ich národnostná menšina patrí do Európy a sú tiež strojcami života.
Aj v súčasnej dobe, kedy by sa už človek nemal stretnúť s prejavmi antisemitizmu, sa s nimi, žiaľ, stretáva. Podľa Marty je kameňom úrazu nevedomosť mladých ľudí.
Dôkazom toho je aj jej osobná skúsenosť, ktorú zažila pri realizácii jedného školského projektu o holokauste, kde položila študentom tri otázky: Čo vedia o židovstve, či počuli slovo Žid a či videli niekedy Žida? Všetci odpovedali nie, z čoho usúdila, že súčasný mladý človek si Žida nevie ani len predstaviť. „Antisemitizmus tu bol, je a, žiaľ, aj bude!” Je prítomný všade a nedá sa tomu zabrániť.
Na záver príbehu bolo pre Martu dôležité spomenúť, že čas i život uteká strašne rýchlo, a teda si treba ceniť každú jeho chvíľu, a najmä chvíle s tými, ktorých milujeme.