Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Habovský (* 1930)

• narodil sa 4. mája 1930, pochádza z Trstenej

• v mladosti sa vyučil za obchodníka so zmiešaným tovarom, doma sa venoval furmanskej práci a starostlivosti o rodinné hospodárstvo

• v čase spustenia tzv. „Katolíckej akcie“ sa v roku 1949 zúčastnil stráženia miestneho kňaza veriacim obyvateľstvom

• v dôsledku toho bol odsúdený za vzburu a šírenie poplašnej správy na 5 mesiacov odňatia slobody

• výkon trestu strávil v Ružomberku

• v rokoch 1951-1953 absolvoval trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP, kde bol zaradený na ťažkú banskú práci v úseku Ostrava - Radvanice

• utrpel tu pracovný úraz pri poleptaní žieravinou

• po návrate strávil pracovný život v miestnej trepárni ľanu v Trstenej, neskôr preorganizovanej na fabriku pre výrobu komponentov do televízorov Tesla

• pre neochotu rodiny vstúpiť do JRD, ako aj odmietnutie vstupu do komunistickej strany znevýhodňovaný počas celého obdobia komunistického režimu

• v súčasnosti žije s manželkou Apolóniou Habovskou, rod. Brnčovou, na dôchodku v Trstenej

Štefan Habovský sa narodil 4. mája 1930. Pochádza z Trstenej a detstvo prežil v klasickej oravskej maloroľníckej rodine. Otec Štefan Habovský sa okrem starostlivosti o rodinné hospodárstvo so svojimi koňmi venoval aj furmanskej práci v lesoch alebo pri prevoze stavebných materiálov. Štefan bol najstarším spomedzi piatich detí, matka Rozália Habovská (rod. Lepačková) odmalička deťom vštepovala kresťanské hodnoty, ako aj skromnosť a pracovitosť: „Bol som vedený k tomu, aby som si ctil a vážil svedomitú a poctivú prácu. Od malého chlapca som pomáhal na statku, aj chodieval s otcom furmančiť, aby som videl, ako sa zarába na chlieb, a vážil si plody ľudskej práce. Tieto hodnoty sa potom vo mne zakorenili na celý život, pretože dodnes si najviac ctím ľudskú prácu, čestnosť a poctivosť.“

Štefan absolvoval päť rokov ľudovej školy v Trstenej, neskôr tri roky meštianskej školy v Tvrdošíne. Keďže potreboval získať remeslo, vyštudoval dvojročné učňovské štúdium na učilišti v Tvrdošíne, kde sa vyučil za obchodníka so zmiešaným tovarom. Študentské časy však čoskoro narušila blízkosť druhej svetovej vojny, ktorá na konci roku 1944 zasiahla aj Trstenú.

Trstená vo víre vojnových udalostí

Prvý obraz vojnových okolností sa spája mladému Štefanovi s mužmi z Trstenej, ktorí boli v rámci mobilizácie povolaní narukovať do Dolného Kubína: „Boli to však neskúsení branci a veliteľ asi taktiež podcenil situáciu. Chcel byť ľudský, a tak im umožnil nachvíľu opustiť kasárne a navštíviť manželky a rodiny doma. Medzitým sa však už k Trstenej blížili nemecké vojská, a tak muží v panike odhadzovali zbrane aj vojenské uniformy, aby sa zachránili a vyhli perzekúciám.“

Okolie Trstenej a hornej Oravy bolo svedkom viacerých vojenských stretov, ktoré obyvatelia s obavami sledovali: „Na okolitých kopcoch prebiehala delostrelecká paľba, Nemci zasiahli povstalcom kanón. Počas prečesávacích akcií v okolí zajali niekoľko vojakov a partizánov. Viedli ich na miestny úrad, kde prebiehali výsluchy. Mnohí skončili v zajateckých a koncentračných táboroch. V našom dome, tak, ako to bolo vtedy zvykom, sa taktiež ubytovala nemecká posádka. Ako chlapec som pomáhal s čistením zemiakov a inými potrebnými prácami, občas nám za to dali nejakú drobnosť, sladkosť alebo čokoládu, ktorú mali v rámci svojich prídelov.“

V neskoršom období počas prechodu frontu prechádzali Trstenou sovietske vojská. Štefan si spomína na niekoľko incidentov, ktoré sa dotkli aj jeho rodiny: „Boli to zvláštni vojaci, odlišná mentalita. Kúpali sa v pivniciach, sušili holí na ulici. Dochádzalo aj k rabovaniu, aj našej rodine kradli zo sýpky zrno. Keď sme sa to dozvedeli, snažili sme sa s otcom zachrániť aspoň, čo sa dalo, a odniesť to k nám do domu. Zvykli dosť popíjať a mnoho miestnych dievčat bolo vystavených aj problémom s obťažovaním.“

Keď miestny úrad prikázal obyvateľom asistovať pri hľadaní a pochovávaní mŕtvych vojakov v okolí, zažil mladý Štefan priame obrazy dôsledkov vojny na vlastné oči: „Bol príkaz nájdené telá pochovať. Videl som mŕtve telo nemeckého vojaka, ktorého sme zakopali vedľa do zákopu, neskôr sme zas našli mŕtveho Rusa. Ten mal pri sebe množstvo munície. S chlapcami sme si tajne zobrali niekoľko granátov, ktoré sme potom na rieke odpaľovali, a chytali tak ryby. Prichytil nás miestny žandár, ale stihli sme ujsť, takže nás nemohol identifikovať. Vyhli sme sa tak možným problémom.“

Katolícka akcia 

Štefan pochádzal z nábožnej a pracovitej rodiny, akých bolo na Orave mnoho. Postupný nástup komunistickej moci po druhej svetovej vojne čoskoro narazil na odpor veriaceho obyvateľstva a zasiahol aj do budúceho osudu pamätníka.

Už v prvých rokoch nástupu komunistickej moci v krajine sa nový režim snažil upevňovať svoje mocenské štruktúry a kontrolu vo všetkých oblastiach života. Nezávislé postavenie cirkvi a jej zázemie medzi veriacim obyvateľstvom sa tiež stalo tŕňom v oku komunistov. Začínali sa množiť vykonštruované obvinenia snažiace sa zdiskreditovať cirkev. V súvislosti s týmito plánmi bola v roku 1949 spustená aj tzv. „Katolícka akcia“. Išlo o snahu vytvoriť akúsi samostatnú štátnu cirkev, ktorá by sa dala ľahšie ovládať a zároveň sa odtrhla od vplyvu Vatikánu. Podstatou bolo zorganizovať medzi duchovenstvom a laikmi hnutie, ktoré sa malo postaviť proti pápežovi, ako aj domácim „problémovým“ biskupom. Predstavitelia Katolíckej akcie začali na svoju podporu zbierať podpisy a vytvárať sieť výborov v krajoch a obciach. Biskupi a duchovenstvo však rýchlo rozpoznali skutočný úmysel tohto nevinne sa tváriaceho hnutia. Svätá stolica následne rázne odsúdila Katolícku akciu aj všetkých, ktorí sa na nej vedome podieľali.

Domáci biskupi reagovali 15. júna 1949 pastierskym listom „Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky“, v ktorom upozornili na skutočný zámer štátnej moci. Štátne orgány následne zakázali nedeľné čítanie tohto listu a každý kňaz, ktorý tento zákaz porušil, sa automaticky vystavoval ostrej reakcii zo strany bezpečnostných zložiek. Zákaz nepomohol. Napriek hrozbám zaznel pastiersky list masívne v nedeľu 19. júna 1949 na Sviatok Božieho Tela. Veriaci na rôznych miestach Slovenska začali po tejto nedeli organizovane strážiť svojich kňazov, ktorí sa vzopreli komunistickému zasahovaniu do cirkevných vecí. Z obáv pred ich zatknutím zostavovali denné i nočné hliadky, ktoré mali zabrániť odvedeniu kňazov z ich farností. Na okolnosti týchto pohnutých dní zareagoval aj Štefan: „Počas oslavy jednej svadby za mnou prišiel kamarát, ktorý ma upozornil, že chcú prísť zatknúť nášho kňaza. Dohodli sme sa, že si kňaza nedáme a budeme ho strážiť. Prebiehalo to tak, že sme niekoľko nocí strávili u známeho v blízkosti fary, striedali sme sa na obchôdzkach a sledovali, či sa u farára nič nedeje. Trvalo to pár týždňov, nedošlo k žiadnemu stretu s ozbrojenými štátnymi zložkami.“  

Ako to však býva, niekto angažovaný chlapcov udal a čoskoro prišlo Štefanovi predvolanie na výsluch na mestskom úrade: „V prvom momente som rozmýšľal o tom, či nemám ujsť do zahraničia. Mal som tu však rodinu a vedel som, že po mojom odchode by boli najviac postihnutí oni. Ja som bol už totiž dospelý, ale kňaza so mnou chodieval strážiť aj môj mladistvý brat. Keby som zmizol, mohla by celá vina padnúť na jeho hlavu. Postupne nás volali na výsluchy. Neviem, čo sa tam hore za zavretými dverami dialo, mnoho z tých chlapcov sa ale vracalo so slzami v očiach. Ja osobne som však fyzické týranie na tom výsluchu nezažil. Položili mi pár otázok a poslali ma domov.“

V októbri roku 1949 prebehlo súdne konanie. Chlapcov odsúdili za vzburu a šírenie poplašnej správy. Dohromady súdili osemnásť chlapcov, traja z nich dostali tresty od 8 do 12 mesiacov odňatia slobody a putovali do Leopoldova. Ostatných spoločne so Štefanom, ktorý bol odsúdený na 5 mesiacov odňatia slobody, poslali do väznice v Ružomberku. Štefan si spomína na živelnú atmosféru a protesty miestneho obyvateľstva po ich zatknutí a odsúdení: „Davy ľudí sa zišli pred budovou a protestovali, dobíjali sa k nám. Prišla tam aj moja matka, ktorá mi chcela podať aspoň jedlo na cestu. Žandár ju však odhodil. Príslušníci Zboru národnej bezpečnosti sa tak báli ľudí, ktorí už obkolesili autobus, že zo strachu dokonca zvolili dlhšiu severnú trasu do Ružomberka, aby ich zmiatli, ak by chceli autobusu zabrániť vyjsť z Trstenej. V Ružomberku som si potom odkrútil celý svoj trest, zväčša prácou pri spracovaní dreva pre miestne papierne. Podmienky boli provizórne. Železná posteľ, žiadny záchod, miesto kúpeľne len veľký drevený sud so studenou vodou. Keď je však človek mladý, zvládne toho veľa. Ja som si hlavne myslel, že týmto to už pre mňa skončilo. Trpko som sa však mýlil.“

Režim, čo nezabúda

Už po návrate domov vo februári roku 1950 pociťoval Štefan problémy kvôli svojej nálepke triedneho nepriateľa a navrátilca z výkonu trestu. Nemohol si nájsť adekvátne zamestnanie. Keď mu prišiel povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby, netušil ešte, že sa stane ďalším malým kolieskom v mašinérii režimu a bude slúžiť v neslávne známych Pomocných technických práporoch. Prvé Štefanove kroky viedli v októbri roku 1951 do sústreďovacieho strediska v obci Mimoň: „Ubytovali nás vo vedľajšej obci, bola to oblasť po Nemcoch, ktorí boli po vojne vysťahovaní. Tu sme strávili  štyri týždne na poradovom výcviku. Potom nás naložili do dobytčích vagónov, sedeli sme len na drevených kufroch, v ktorých sme mali veci, zamknutí počas celej cesty. Keď sme dorazili do Karvinej, pomaly som pochopil, aký osud ma najbližšie roky čaká.“

Štefan bol po príchode zaradený na banskú prácu v oblasti Ostrava-Radvanice, kde pracoval ako väčšina trestaneckých vojenských jednotiek na najťažších úsekoch bane. Neustály drobnohľad a ponižovanie zo strany nadriadených a politrukov samozrejme tiež neboli ničím výnimočným: „Práca bola náročná. Podmienky nebezpečné. Úzke chodby sme kopali mnohokrát kolenačky. Normy boli prísne. Sám som zažil pracovný úraz, keď ma poleptala žieravina z podzemného svietidla. Mnoho iných chlapcov zažilo v tom otrockom tempe aj závaly a ťažšie úrazy. Bolo to ťažké, azda len to, že som bol odmalička zvyknutý na manuálnu prácu, mi pomohlo plniť normu niekedy až na 131%. Niektorí chlapci to však znášali omnoho horšie. Po práci sme mávali samozrejme politické školenia, kde sme mali prejsť takzvanou ideologickou prevýchovou, a nezabúdali nám tam zdôrazňovať, že sme protištátne živly a nepriatelia režimu.“ V záverečnej fáze svojej vojenskej služby, keď bola Štefanovi zrušená klasifikácia „E“ označujúca ho za triedneho nepriateľa, sa dostal zhodou okolností do kancelárie, kde robil zapisovateľa a nachvíľu tak unikol krutým podmienkam bane. Koncom novembra 1953 sa vrátil do civilu a dúfal v lepšiu budúcnosť. Režim však nezabúdal na svojich nepriateľov po celý život, a pripravil tak Štefanovi ešte mnoho ťažkých okamihov.

Lepšie zajtrajšky len pre vyvolených

Po návrate mal Štefan so svojim kádrovým posudkom výrazné problémy s hľadaním adekvátnej práce: „Ako vyučený obchodník som nevedel nájsť zamestnanie vo svojom odbore. Nakoniec sa pre mňa našla aspoň práca strážnika pre trepáreň ľanu v Trstenej. Keďže som sa však vyznal v účtovaní a zapisovaní materiálu, podnik si to zakrátko všimol, keď som príležitostne s touto prácou vypomáhal.“ Štefan sa postupne prepracoval až na funkciu majstra, neskôr vedúceho výroby. Keď sa trepáreň ľanu zrušila, začali sa v areáli vyrábať komponenty do televízorov Tesla. Štefanovi pripadla funkcia dispečera.

V roku 1955 sa oženil s Apolóniou Brnčovou, ktorá ho verne sprevádza životom až do dnešných dní. Postupne sa rodinka rozrástla o dcéry Evu, Oľgu, Annu, Danielu a syna Jána. Rodina si nadobudla rodinný dom, ktorý Štefan postavil vlastnými rukami. Aj v týchto časoch však pocítili nepríjemné dôsledky snahy o kolektivizáciu, keďže Štefanova rodina nechcela odovzdať ťažko nadobudnutý majetok družstvu: „Dcéra Eva mala problém s umiestnením v detských jasliach. Manželka musela zároveň nastúpiť do práce a situáciu bolo treba riešiť. Mnohokrát sme aj v neskorších rokoch museli deti doma zamykať, aby sme mohli ísť do práce, pretože ich nechceli nikam umiestniť. Tieto problémy pretrvávali aj v neskorších rokoch pri ich snahách dostať sa na štúdiá. Okrem mojej minulosti a neochote k vstupu do družstva sa pridružilo aj to, že som nechcel vstúpiť do komunistickej strany, hoci mi to bolo zo strany podniku ponúkané. Z toho plynuli následné problémy, ako aj nižšie mzdové ohodnotenie počas celého života. Ja som však vždy veril v poctivú prácu a s politikou som odmietal mať čokoľvek spoločné. V neposlednom rade aj preto, koľko útrap mi komunistický režim v mladosti spôsobil.“

Nakoniec sa Štefan dočkal pádu komunistického režimu a v roku 1990 nastúpil na dôchodok. Radosť z nových čias mu však narušila realita 90. rokov, rušenie podnikov a vysoká nezamestnanosť, ktorá Oravu hlboko zasiahla. Na pripomienku čias minulých sa stal členom Konfederácie politických väzňov Slovenska a zúčastnil sa mnohých spomienkových akcií, medzi inými aj odhalenia pamätníka obetiam PTP v Karvinej, kde sa po rokoch stretol s mnohými priateľmi, s ktorými svojho času spoločne zdieľali ťažký osud. V súčasnosti žije Štefan Habovský ako dôchodca obklopený svojimi najbližšími v Trstenej.