Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Halátová, rod. Korbeľová (* 1923  †︎ 2010)

• narodená 17. mája 1923 v obci Jabloňovce

• účastníčka Slovenského národného povstania v rámci partizánskej jednotky „Sitno“

• zažila boje pri Žiari nad Hronom, Kováčovej, Jánovej Lehote, Pukanci

• spolu s asi 70 ďalšími partizánmi bola v skupine Jozefa Juska na konci novembra 1944 pri Počúvadlianskom mlyne prepadnutá nemeckou jednotkou Edelweiss

• podarilo sa jej utiecť

• po oslobodení Levíc bola priradená k sovietskemu veleniu mesta až do 3. marca 1945

V Povstaní

Anna Halátová, rodáčka z obce Jabloňovce, bola v roku 1944 zamestnaná ako administratívna pracovníčka na daňovej správe v Banskej Štiavnici. Vďaka znalosti strojopisu a dobrým referenciám od svojej gymnaziálnej profesorky prestúpila po vypuknutí Slovenského národného povstania do revolučného národného výboru: „Vojna ma zastihla v Banskej Štiavnici, kde som pracovala na daňovej správe. Ovládala som strojopis. Z revolučného národného výboru ma požiadali, aby som im robila zapisovateľku. Národný výbor však museli evakuovať, keď Nemci útočili od Novej Bane. S národným výborom som sa tak dostala cez Krupinu až na Dačov Lom, kde sme prišli akurát do bojov, keď francúzski partizáni bojovali s Nemcami. Tam sme sa rozišli. Ja do obce Chrťany, kde som mala známu učiteľku Máriu Juskovú. A následne sme sa tam aj pridali do partizánskej jednotky ,Sitno‘.“

So skupinou partizánov sa Anna zúčastnila viacerých bojových akcií na strednom Pohroní. Boli to boje pri Jánovej Lehote, Žiari nad Hronom, pri Kováčovej. Dramatický priebeh malo najmä prepadnutie partizánov pri Počúvadlianskom mlyne neďaleko Banskej Štiavnice: „Spomínam si na boje o Počúvadliansky mlyn, kde nás prepadla fašistická skupina Edelweiss spolu s pohotovostným slovenským oddielom. Bolo to v novembri 1944. Niekoľkých zajali a 11 partizánov zabili. Nám sa podarilo ujsť a potom sme sa rozčlenili.“

Prepadnutie partizánskeho tábora jednotkou Edelweiss

Po prepadnutí pri Počúvadlianskom mlyne a rozpade skupiny smerovala Anna Halátová domov, do Jabloňoviec. Neskôr však prišli nemeckí vojaci aj sem a nielen Anna, ale celá rodina sa ocitla v ohrození života: „V polovici decembra do našej obce Jabloňovce prišla nemecká jednotka. Vojakov velenie rozdelilo po dvoch na nocľah do domov, o ktorých vedeli, že ich obyvatelia sú zapojení do partizánskej akcie. Do nášho domu bol ubytovaný jeden nadporučík a radový vojak. Nechceli nikde inde spať, len v miestnosti, kde bola aj ostatná rodina. Nakoľko môj otec bol členom revolučného národného výboru, mal stále styky s partizánmi. Preto na noc nezamykal, pretože často prichádzali. A v tú noc, keď u nás ubytovali Nemcov, prišli partizáni v noci opäť. Boli to Ján Pešek a Vincent Leštiansky. Nemci len obidvaja sedeli na lôžkach a rodina nevedela, čo sa bude robiť. Otec presvedčil chlapcov, aby nechali Nemcov na pokoji, lebo v obci ich je celá rota, a keď ich títo zoberú, tak Nemci vystrieľajú celú našu rodinu. Partizáni teda odišli, ale nemeckí vojaci už nespali. Ráno sa celá rota sústredila a v štvorstupe šli z obce smerom Žabá hora. Tam ich pod úvozom Vozárska zobrali partizáni do krížovej paľby. Takto ich odzbrojili, zajali a zobrali do Pukanca, kde boli držaní na obecnom úrade v zasadačke.“

Nebezpečenstvo však zďaleka nepominulo a situácia eskalovala až v nasledujúcich dňoch v súvislosti s postupom nemeckých vojsk: „Deň na to sa už Nemci blížili od Banskej Štiavnice cez Bohunice a Pukanecké Majere na Pukanec. Bola som upozornená notárom, aby som sa aj ja premiestnila do Pukanca. Keď som tam prišla, tých zajatých Nemcov som našla na obecnom úrade. Od Bohuníc prichádzala streľba. Povedali sme si so spolubojovníčkou, že keď tí Nemci zistia, hoci boli odzbrojení, že sa blížia ich vojaci, tak že aspoň vyvalia dvere a nás zadrhnú. Tak sme sa v tom strachu spojili poľným telefónom s Bátovcami, kde už bola vysunutá Malinovského armáda od Šiah a Žemberoviec. Červená armáda tam mala tiež tlmočníka, nuž sme sa dohovorili a Sovieti vyslali dve nákladné autá a týchto Nemcov odviezli. My sme sa s nimi zviezli do obce Devičany, kde sme mali zákopy spolu s partizánskou jednotkou. Nemci už druhýkrát obsadili Pukanec, a ten sa oslobodil až potom s pomocou Červenej armády. Potom bola celá partizánska jednotka stiahnutá do Levíc, kde nás začlenili do jednotiek prvej československej armády. Tak sme sa ešte zapojili do bojov okolo Levíc, na Krivíne a okolo Rybníka.“

Príchod frontu a úlohy v meste Levice

Anna bola následne zaradená na veliteľstvo mesta Levice, kde vykonávala rôzne administratívne úlohy. Pri plnení jednej z nich ju čakalo prekvapenie: „Po prechode frontu od Levíc za Hron sme boli zaradení na zásobovanie Červenej a Československej armády. Z veliteľstva mesta Levice som denne prechádzala na armádnu intendanciu, kde bol veliteľom kapitán Rosenzweig. Pri tejto príležitosti pred veliteľstvom držal stráž jeden z Nemcov, ktorí boli zajatí v obci Jabloňovce. Keď ma videl, tak od radosti nevedel, ako sa ma zachovať. Chytil obe ruky a tak ďakoval. Vysvetlil mi, že oni boli Rakúšania, dezertéri, a utekali od nemeckej armády. Tým, že sme ich zajali a dali odviezť z Pukanca, sme im zachránili život.“

Nie každý mal však také šťastie ako Anna Halátová a prežil vojnu. Až neskôr sa dozvedela o smutnom osude jej bývalej stredoškolskej profesorky, vďaka ktorej sa počas Povstania dostala na národný výbor. „Moju triednu z gymnázia, vďaka ktorej som sa aj dostala do revolučného národného výboru, niekto zradil. Vrátila sa domov chorá z hôr do Banskej Štiavnice, udali ju a Nemci ju odvliekli do väznice v Banskej Bystrici. Neskôr pri exhumácii masových hrobov v Kremničke sa našlo jej telo.“

Emigrácia manžela kvôli partizánskej minulosti

Partizánska minulosť sa niesla s ľuďmi aj v rokoch po vojne. Množstvo z nich, predtým oceňovaných, začalo byť naopak počas moci komunistov v 50. rokoch prenasledovaných. Bol medzi nimi aj manžel Anny Halátovej, ktorý najskôr vystupoval proti týmto procesom, ale nakoniec ako krajnú možnosť zvolil emigráciu do zahraničia. Anna zostala na Slovensku sama v ťažkých podmienkach s tromi deťmi: „Môj manžel bol tiež v partizánskej jednotke. Pri Vrútkach mu vypadli doklady z blúzy a našli ich pri mŕtvom vojakovi. Po vojne ho vyhlásili za padlého a urobili mu tam aj pomník s menom. On však nepadol, ale zajali ho Nemci a odviezli do väznice v Nitre. Neskôr do Serede a koncentračného tábora Sachsenhausen. Vrátil sa živý, ale po vojne keď začali komunisti prenasledovať partizánov, ostro proti tomu vystúpil a nakoniec emigroval do zahraničia.“

Anna Halátová nikdy neoľutovala, že sa zapojila do partizánskeho hnutia a prispela tak svojou časťou k porážke nacistického Nemecka. Zdôrazňuje potrebu tlmočenia príbehov pamätníkov mladým ľudom, aby sa podobná tragédia už nikdy neopakovala.