Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Koloman Hamar (* 1922)

• narodený 14. 10. 1922 v Novej Vsi nad Žitavou

• detstvo strávil v okolí Paríža (Porte de Clichy)

• keď Nemci obsadili Paríž, vrátil sa na Slovensko a narukoval na vojnu

• z Krymu peši domov ako dezertér

• pridal sa k partizánom, prešiel s nimi cez Hron (13. 2. 1945)

• prehlásili ho za mŕtveho, čítal vlastný úmrtný list

• s Červenou armádou postupoval od Gelnice, oslobodzoval aj rodnú obec

• koniec vojny ho zastihol v nemocnici v Baťovanoch

• po vojne sa oženil, pracoval ako poštár v Novej Vsi nad Žitavou

• odbojár, dlhé roky predseda Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov

Z Novej Vsi nad Žitavou do Paríža a naspäť

Hoci príbeh Kolomana Hamara sa začína i končí v Novej Vsi nad Žitavou, malej obci neďaleko Zlatých Moraviec, v ktorej sa 14. 10. 1922 narodil, jeho jadro tvoria bohaté zážitky z celej Európy. Nemal ani dva roky, keď sa s rodičmi presťahoval na predmestie Paríža, do Gennevilliers, 2 kilometre od Porte de Clichy. Jeho rodičia tu pracovali a on tiež. Zamestnal sa v obchode s exotickým ovocím, ktorý vlastnil akýsi Španiel: „A tí Španieli nevedeli počítať. My sme mali len ovocie, tam som predával, ja som vedel pekne počítať tie percentá, všetko... Neboli také váhy, čo ukázali aj cenu.“ Na jazyky mal tiež talent – do školy chodil len rok a po francúzsky sa naučil sám a rýchlo. V 19 rokoch sa prihlásil do česko-slovenských légií, mal bojovať po boku Francúzov. Čakal na transport do Anglicka, no plány mu prerušili Nemci. Keď obsadili Paríž, Koloman ho opustil: „Prišli Nemci, obsadili Paríž, musel som utekať.“ Odvtedy sa do Francúzska vrátil len raz, no s kamarátmi, ktorých si tam našiel, je v kontakte dodnes. Niektorí ho dokonca prišli navštíviť na Slovensko.

Zážitky z vojny

Po návrate na Slovensko v Novom Meste nad Váhom narukoval do Slovenskej armády. Krátko na to, v roku 1943, ho odviezli až na Krym. S pomocou lekára sa mu však po pol roku podarilo dezertovať. Cestu domov spomenie len letmo – nad tým, že išiel 4 mesiace peši cez Ukrajinu, Besarábiu, Rumunsko a Maďarsko, sa vôbec nepozastaví. Ako dezertér nemohol ísť domov, pridal sa tak k partizánom, s ktorými oslobodzoval okrem iného aj svoju rodnú Novú Ves nad Žitavou. S Červenou armádou postupoval od Gelnice, „fronta išla durchom.“ Zúčastnil sa tiež bojov o Banskú Štiavnicu, Kalnú nad Hronom, Čajkov, Uhliská, Rudno nad Hronom, Voznicu či Nevidzany.

Prechod cez Hron

Náročný prechod partizánov cez Hron, ktorý sa uskutočnil 13. 2. 1945, sa mu takmer stal osudným. Pod partizánmi sa prelomil ľad a Koloman sa tiež šmykol. Mal ale šťastie, že sa zachytil o konár a prežil: „Zachránila ma biela pláštenka, čo mali partizáni porobené z padákov.“ Táto správa sa však nedostala ku každému. Nedopatrením ho prehlásili za mŕtveho. Neskôr dokonca držal v ruke vlastný úmrtný list. „,Ty si mŕtvy’, vraj,“ vypočul si. Keď sa z nehody zotavil, opäť sa pridal k partizánom. Išiel s nimi až po Nitru, kde mu však došli sily: „Nevydržal som už dlho, veď som bol unavený po Hrone.“ Kapitán Jozef Trojan ho tak vzal do nemocnice v Baťovanoch. Koniec vojny ho zastihol práve tam.

Život po vojne

„Po vojne som urobil najväčšiu hlúposť v živote – oženil som sa (smiech).“ Svoju chorú manželku však s láskou opatruje dodnes v ich domčeku na ulici s príznačným názvom - Partizánska. Po vojne tiež začal pracovať na pošte – „aj miestneho, aj prepážka, aj všetko možné... no, poštára.“ Na tejto pozícii zotrval 40 rokov a miestni ho dodnes volajú „poštár Kalmanko”. Bol tiež aktívnym členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) a dlhé roky predsedom jeho Základnej organizácie (ZO SZPB). Za svoje zásluhy dostal množstvo medailí a uznania: „Ja mám za uši tých metálov, plné hrste, všade mi dávali metále. Aj Janko Husák. A ja mu šuškám: ,Jano, a kde je obálka?’ a on mi stúpil na nohu! Ja by som ho bol kopol, ale za ním bol nejaký generál (smiech).“ Pri príležitosti 90. narodenín mu bola udelená Medaila ministra obrany SR III. stupňa a Odznak vojnového veterána. Články, ktoré o ňom vyšli v slovenských, ale aj francúzskych médiách, uchováva dodnes spolu s početnými vyznamenaniami. Na veľké oslavy si však nepotrpí a označeniu „hrdina” sa vehementne bráni. „V Tekove, tam boli tie veľké oslavy, tam boli tisíce ľudí, ale dvadsať generálov mi podávalo ruku... Urobili zo mňa hrdinu, a ja som to neznášal. Tak sme sa pohádali.“ Ako tvrdí, je skromný. Možno až príliš. Sám seba pre svoje zážitky nazýva „motovidlom”.

Nezodpovedané otázky

Informácie o živote Kolomana Hamara po vojne sú ťažšie dostupné – z médií i z jeho rozprávania. Pojmy ako „komunistický prevrat” či „Nežná revolúcia” mu veľa nehovoria. Žartom sa pýta, či komunizmus už skončil. Tvrdí, že o politiku sa nezaujíma a nikdy nechcel byť straníkom. „Lebo ja som bol odbojárom, ja som bol predseda organizácie 40 rokov.“

Obdobie komunizmu bez záujmu preletí. V registračných protokoloch ŠtB je však vedený ako informátor s prezývkou Ivan. K tejto skutočnosti sa nevyjadril a bez jeho vyjadrenia ťažko robiť závery. Záver, ktorý urobiť môžeme, je, že on sám za dôležité považuje to, že bol smelý, vedel pracovať a prebíjať sa životom. Viac k nemu vraj netreba. „Som sa celý život riadil - bol som slušný, spravodlivý, čestný. Neklamal som, nekradol som, s peniazmi som robil stále, bol som poštár, robil som výplaty, inkasá, a čo. Nikdy som ani haliera..., no – čestne som žil. Stačí? Čestne som žil. To vám musí stačiť! Keď nie, tak...”