Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Hanes (* 1960)

• narodený 3. 10. 1960 v Lučenci

• základnú vojenskú službu absolvoval v pontónovom útvare v Terezíne, od septembra 1979 do septembra 1981

• v zime 1980 sa zúčastnil vojenskej operácie Krkonoše, ktorá mala „normalizovať“ politické pomery v Poľsku

Ján Hanes, narodený 3. októbra 1960 v Lučenci, nastúpil v septembri 1979 na dvojročnú základnú vojenskú službu k vojenskému útvaru do Terezína. Nebolo by na tom nič výnimočné, veď vojenčinou si ako záklaďáci prešli v celom Československu každý rok tisíce mladých chlapcov. Ján Hanes bol však vojakom v dobe, keď sa vďaka udalostiam v Poľsku politický systém východného bloku začal chvieť v základoch. Stal sa priamym svedkom a súčasťou síl, ktoré boli pripravené na sklonku roka 1980 zareagovať na politické udalosti v Poľsku, súvisiace s rozrastajúcim sa nezávislým odborovým hnutím Solidarita. Československé vojsko malo byť pripravené susednému štátu poskytnúť tzv. internacionálnu pomoc, na ktorú si občania Československa ešte s trpkosťou spomínali pri myšlienke na horúce leto roku 1968.

Cvičili sme veľa, ale aspoň nám prešiel čas

Po nástupe do služby v Terezíne bol Ján Hanes zaradený k pontónovej rote. Tá mala na starosti v prípade vojenského konfliktu a zničenia mostných objektov prekonávať čo najrýchlejšie vodné toky stavbou pontónových mostov. Po tých by bol následne umožnený nerušený transfer pešieho vojska i ťažkej vojenskej techniky. Vlastnými slovami Jána Hanesa ho zverená práca bavila. Všade však bolo cítiť aj ideologický vplyv prostredia totalitného štátu, spočívajúceho v povinnom pravidelnom politickom preškoľovaní mužstva a iných aktivitách. Na prísnej vojenčine normalizačného obdobia nebolo možné voliť otvorene cestu proti prúdu, preto bolo najlepším riešením sa o veci príliš nezaujímať, splniť rozkazy a nebyť príliš nápadný. Človek tak zbytočne nebudil pozornosť kontrarozviedky: „Vedeli o vás všetko. Keď som prišiel na vojnu, tak poddôstojníci poznali celý môj životopis. Hádam im to chodilo skôr. Vedeli, čo môžete robiť, kde môžete ísť, akú službu môžete vykonávať, kde vás zaradia. Ak ich človek presvedčil, že bol - ako oni hovorili - „uvedomelý“ , tak už potom sa mal dobre. Tam proste nemohol človek vyčnievať. Ak vyčnieval, bolo s ním zle.“

Ako člen pontónovej roty sa zúčastnil Ján Hanes množstva cvičení v teréne doma i v zahraničí. Takto spomína na vojenské manévre v roku 1980 vo východnom Nemecku, kde bol spolu s ďalšími vojakmi za skvelý výkon pri stavbe mostu aj vyznamenaný pochvalou: „V Maďarsku sme stavali most na Dunaji, a tiež v Nemecku sme stavali most. No ale tam bola hádam celá Varšavská zmluva. Bolo to v Kehnerte pri Magdeburgu. Postavili sme tam 286-metrový most za 12 minút. Keď cúvali Rusi a zhadzovali pontóny, tak im zapadli všetky Zily, a aj Nemcom Ify. Také autá, ako sme vtedy mali my, tie Tatry 813, to oni ani nevideli, to nebolo normálne, čo tie vozy dokázali. Keď sme s nimi išli, tak všetci Nemci len tak pozerali, že čo sú to za stroje. To ma bavilo. Urobiť si svoju robotu ako treba, ale tá politika, to ma nebaví ani teraz.“

Na prvý pohľad neobyčajné cvičenie

Rôzne cvičné bojové poplachy, nástupy a rozkazy účasti na cvičeniach boli na dennom poriadku. Vojaci vždy vedeli, kam smerujú, prečo tam idú, väčšinou sa s bojovou technikou dopravili na železničnú stanicu, kde ju navagónovali a presunuli vlakom čo najbližšie k cieľovému miestu. Úplne iný charakter mal poplach na jeseň 1980, s rozkazom zobrať ostrú muníciu, ustrojiť sa do plnej bojovej pohotovosti a nasadnúť v noci do nákladných áut. Vtedy radoví vojaci, akým bol aj Ján Hanes, vôbec netušili, kam a prečo smerujú. Nezvyčajnú nervozitu bolo badať aj u vojakov z povolania, tzv. „lampasákov“: „Vyrazili sme v noci, a keď bol deň, tak sme zastavili, zaparkovali a ďalej sme pokračovali zase v noci. Presúvali sme sa s technikou po vlastnej osi a dokopy sme tam šli dva dni. Cez deň sme zastali na cvičisku a tam sme počkali, kým sa zotmí a budeme opäť pokračovať.“

Po príchode na miesto vojaci stále nevedeli, kde presne sú. Už sa ale rozšírili správy, že buď na poľskej hranici, alebo možno už aj priamo v Poľsku. Zatiaľ sa mali aj s technikou zakopať a zamaskovať v lese a čakať na ďalšie inštrukcie. O nedobrej situácii si mohli vojaci domýšľať aj z niekoľkých stretnutí s miestnymi, aj keď takéto kontakty boli pod hrozbou prísnych trestov zakázané: „Na mieste sme všetko vykopali. Zákopy, jamy na záchody. Všetko sa zamaskovalo, aby nás nebolo vidno, čakali sme a strážili. A museli sme byť už niekde na poľských hraniciach alebo aj v Poľsku, pretože chodil tam jeden Poliak, a čo sme si varili, tak on bral z toho jedla zvyšky, pomyje. Musela tam byť bieda, lebo z toho, čo sme my vyhádzali, si on vyberal mäso a to bral preč.“

Človek čakal len to najhoršie, vraj bude vojna

Vojaci vyčkávali bez ďalších rozkazov. Zvyšovala sa nervozita, muži mali veľa času na premýšľaniem, a tak vznikali rôzne teórie, prečo sú tam a čo ich ďalej čaká: „Zo dva týždne sme tam určite boli. Keď sme sa spytovali, že na čo sme tam, tak nám len vraveli, že sa čaká na rozkaz. Jedli sme tam a žili ako na cvičení, chodili na obhliadky, do stráže a všetko.“

Ostrú muníciu tiež nenosili bežne na každé cvičenie. Zatiaľ im ju nerozdali, ale bola kedykoľvek pripravená na použite. Bez jasného cieľa akcie to vyvolávalo len ďalšie otázniky a neistotu. Výnimočnú situáciu však potvrdzovali výnimočné bezpečnostné opatrenia: „Vraveli nám, že sa všetko musí dodržiavať. Blízko bola dedina a nesmeli sme tam ísť, strašili nás, že tresty budú prísnejšie ako v kasárňach. Aby sme jednoducho nebehali za dievčatami, kúpiť fľašku, do reštaurácie a tak, lebo sme už ako vo vojnovom nasadení. Ostrú muníciu sme nemali u seba, ale brali sme ju. Všetko bolo v drevených debnách naložené v jednej vetrieske (Praga V3S, Vojenský trojnápravový špeciál, pozn.), a tá sa strážila deň-noc. Boli tam samopaly s ostrou muníciou. Nuž sme si domýšľali, že bude vojna. V Poľsku je more, tam vraj prídu Američania. To už boli všelijaké kombinácie. K tomu to strašenie z postihov pri priestupkoch. Všetko sa muselo dodržiavať na 100%. Jednoducho sme sa báli. Nevedeli sme, čo bude.“

Napriek prísnym zákazom dochádzalo ku kontaktu vojakov a miestnych. Chýbalo najmä fajčivo, ktorého si vojaci nevzali so sebou dostatok, a na ukľudnenie nervov v čakaní na neistú budúcnosť, možno aj vojnu, dobre padlo aj pár hltov domácej pálenky: „Civilisti nám nosili fľaštičku. Oni si pálili doma, tak my sme im dali jesť konzervy, kádečko (KDP, konzervovaná dávka potravín, pozn.), a oni nám dali domáce pálené a rezací tabak, lebo sme nemali ani čo fajčiť, čo aj ja som si zobral len dve škatuľky cigariet.“

Na prekvapenie vojakov, aké rýchle a nejaské bolo vyhlásenie akcie, tak isto to vyzeralo aj s rozkazom na odchod. Aj keď za nejasných okolností z odchodu, tak medzi vojakmi sa vo všeobecnosti rozhostila radosť z návratu do kasární: „Už štyri-päť dní sa vravelo, že ideme domov. A nakoniec k tomu prišlo a všetko sme museli dať do pôvodného stavu. Keď sme vybrali vetriesky, tak sme to zahadzovali, tie jamy, a aj suché záchody. Zarovnávali sme to, ako keby tam nič nebolo. Už som vedel, že pôjdeme preč. Dva dni sme to čistili, jamy zahrabali, a zase sme čakali do večera a večer sme šli. Zase sme cestou prišli na nejaké naše cvičisko, tam sme prespali, ale už sme potom išli domov cez deň. Do kasární, do autoparku v Terezíne sme prišli za vidna.“

Akcia Krkonoše vraj dopadla dobre, ale na čo sme tam vlastne boli?

V kasárňach sa bolo o výjazde medzi mužstvom len vyhlásené, že akcia „Krkonoše“ dopadla dobre. Žiadne ďalšie detaily však oficiálne oznámené neboli. Mala byť dodržiavaná zvýšená pohotovosť a ostražitosť mužstva: „Po návrate do kasární nám povedali, že máme dávať stále pozor, hlásiť cudzie autá pohybujúce sa okolo kasární. Že sa nemáme zhovárať s cudzími ľuďmi, vravieť im, kde a na akom cvičení sme boli. Ale čo sme mohli vravieť, keď ani my sme riadne nevedeli, kde sme boli.“

Ján Hanes v zdraví absolvoval povinnú základnú vojenskú službu a po dvoch rokoch v septembri 1981 sa vrátil do civilu. O akciu Krkonoše sa už podrobnejšie nezaujímal, bol ale rád, že neprerástla do vojenského konfliktu, ako sa to vtedy v tábore šuškalo medzi vojakmi. Situáciu bežných radových vojakov, ktorí nechceli mať nič spoločné s ideológiou totalitného režimu, ale boli donútení systémom sa vojenskej služby zúčastniť, vystihujú najlepšie priamo slová Jána Hanesa: „Mali sme vymyté hlavy. Jednoducho, keď vám to búchajú do hlavy, že náš systém je najlepší, tak my sme v tom boli. A keď človek nechcel mať problémy, tak sa ani nezaťažoval a nič druhé nepreberal. Vojak mal rozkaz, to urobil a mal pokoj. Ak začal špekulovať, tak sa mal už zle a už po ňom išli.“