Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubomír Hatala (* 1931)

• narodil sa 23. septembra 1931 v Záhorskej Vsi

• absolvoval ľudovú školu v Senici, neskôr gymnázium v Skalici, štúdium dokončil v Prievidzi

• v období Slovenského národného povstania bol svedkom lokálnych udalostí, pri ktorých sa ocitol v ohrození života

• otec bol po nástupe komunizmu prinútený k odchodu zo služieb Verejnej bezpečnosti pre svoju službu v minulých režimoch

• Ľubomír bol prinútený k odchodu zo štúdia medicíny v Prahe

• v rámci odporu voči režimu sa venoval ilegálnemu skautingu v organizácii „Zlatý orol“ a myšlienkam protikomunistického odboja

• v roku 1953 zadržaný, vyšetrovaný a odsúdený na 18 mesiacov odňatia slobody

• výkon trestu absolvoval v TNP Jáchymov pre bane Bratrství a Svornost

• v roku 1955 absolvoval základnú vojenskú službu v doplnkovom pluku v Jeseníku

• v roku 1958 uzavrel manželstvo s Oľgou Halmovou

• v súčasnosti žije na dôchodku v Prievidzi

Ľubomír Hatala sa narodil 23. septembra 1931 v Záhorskej Vsi. Jeho otec Peter bol príslušníkom československého četníctva, neskôr žandárstva. V rámci svojho zamestnania bol mnohokrát služobne prevelený, a rodina tak niekoľkokrát menila bydlisko. Matka Helena (rod. Martinkovičová) sa starala o rodinu, domácnosť a s láskou vychovávala Ľubomíra spoločne so starším bratom Milanom. V období Slovenského štátu žila rodina v Senici, kde Ľubomír navštevoval ľudovú školu. Práve tu si zažil prvé skúsenosti s rastúcim antisemitizmom, ktorý v malých deťoch podporovali angažovaní učitelia: „Jedného dňa nás spoločne zobrali do mesta a kázali nám hádzať kamene do okien tamojšej židovskej synagógy. Ja som bol ešte chlapec, nerozumel som presne okolnostiam, a tak sme ich teda hádzali. Starší žiaci dokonca vraj chodili rúcať pomníky na židovský cintorín.“

Taktiež štátna služba, pod ktorú spadalo žandárstvo, začala podliehať zákonom kopírujúcim rasové zákony nacistického Nemecka. Ľubomírov otec tak musel tiež z niekoľko generácií starých úradných záznamov dokazovať, že nemá židovských predkov. „Otec bol apolitický človek, plne oddaný svojmu povolaniu. Nebol sympatizantom žiadnych politických organizácií, čo mu v neskorších rokoch paradoxne uškodilo. Keď mu ešte v období Slovenského štátu, keď už slúžil v Skalici, prišiel zoznam s menami ľudí z mesta, sympatizantov komunizmu, ktorí mali byť sledovaní a v prípade potreby zadržaní, otec ich sám varoval. Medzi inými aj miestneho advokáta a spisovateľa Daniela Okáliho, neskoršieho komunistického povereníka vnútra. Otec ho upozornil, aby si dával pozor, že on jeho politickú príslušnosť nebude riešiť, ale ak spravia niečo protizákonné, bude postupovať rovnako tvrdo a razantne, či pôjde o komunistu, ľudáka alebo kohokoľvek iného. Vážil som si otca pre jeho zásadovosť, prežil si toho veľa. Ako 17-ročného mladíka ho dokonca naverbovali do armády, kde absolvoval tažké boje na ruskom a talianskom fronte prvej svetovej vojny.“

Po skončení ľudovej školy navštevoval Ľubomír gymnázium v Skalici. Tu z okien otcovej kancelárie videl deportácie miestnych židovských obyvateľov v sprievode príslušníkov Hlinkovej gardy. Zo všetkých miest, ktoré počas mladosti s rodinou vystriedali, mu najviac utkveli v pamäti práve Skalica a Likavka, odkiaľ otec pochádzal a kde Ľubomír trávieval leto v spoločnosti svojich bratrancov a ostatných miestnych chlapcov: „Bola tam vždy srdečná atmosféra, boli sme samí chlapci a všetci sme mali dobrodružnú povahu. Chodili sme po lesoch na výlety, hrali sa na vojakov, bola to taká moja detská armáda.“

Bezstarostnosť detských hier však čoskoro vystriedala neistota a strach z budúcnosti po vpáde nemeckých vojsk na slovenské územie.

Slovenské národné povstanie očami dobrodružného chlapca

V auguste roku 1944 sa Ľubomír opäť nachádzal vo svojej milovanej Likavke, kde trávil letné prázdniny. Netušil však, že sa ocitol blízko epicentra vyhrotených vojnových udalostí: „Kúpali sme sa práve s chlapcami vo Váhu, keď sme zrazu videli, ako partizáni začali obsadzovať Ružomberok. Na moste stál jeden partizán z jednej, druhý z druhej strany a kontrolovali všetkých prechádzajúcich mužov. Kto mal nemeckú národnosť, toho postavili bokom, neskôr ich na blízkom cintoríne popravili. To bola veľká nespravodlivosť a vyžiadala si neskôr krutú nemeckú odvetu na miestnom obyvateľstve. Utekali sme do Likavky oznámiť, aj ľuďom doma, čo sa to tu deje.“

V neskoršom období chlapci na potulkách miestnymi lesmi narazili aj na povstaleckých vojakov, ktorí potrebovali ich pomoc: „Hovorili, že majú dolu v dedinách svoje rodiny, ženy, deti a potrebujú ich navštíviť. Keďže však už územie kontrolovali Nemci, okamžite by ich zaistili. Prosili nás o nejaké civilné šaty, ktoré sme im potom doniesli.“

V dôsledku svojej dobrodružnej povahy a sympatií k partizánom sa do ohrozenia života dostal aj samotný Ľubomír: „Raz ráno vybehol na dvor jeden z ubytovaných nemeckých SS-ákov, bol opitý a vychvaľoval sa, ako v noci strieľal do tmy a zahnal skupinu partizánov. V skutočnosti to bol len jediný, čo sa snažil prekĺznuť k rodine domov, ale po streľbe sa stratil. V tej tme nemohol Nemec nič vidieť a strieľal naslepo; ak by to bol nejaký civil, zabil by nevinného. Povedal som mu na to po nemecky, že je zbabelec a prečo sa tým chváli. V tom okamihu chytil amok, bežal po samopal a začal ním na mňa mieriť, že ma zastrelí. Keď to chlapci videli, utekali do neďalekého domu, kde bol ubytovaný nemecký dôstojník poľskej národnosti Otto Mock, a prosili ho o pomoc. Našťastie prišiel včas a ten samopal mu vytrhol, vynadal mu, či chce strieľať deti a vraj ráno bude predvolaný na veliteľský report. Dopadlo to dobre, ale v tej chvíli som mal smrť pred očami.“

Septembrové dni bežali a výnimočný stav stále trval. Ľubomír si uvedomil, že návrat domov, kde už bežal školský rok, nebude jednoduchý. Dopravné spojenia nefungovali a v krajine vládol chaos. K rodičom v Skalici sa zasa začali dostávať zvesti o tom, že Ľubomír nachádzajúci sa na povstaleckom území je už po smrti. Nakoniec sa Ľubomírovi podarilo dostať do vlaku, ktorý smeroval do Kútov a viezol utekajúce nemecké rodiny do Nemecka. Viezol tiež odvedencov určených na nútené práce a počas jazdy sa Ľubomír dozvedel, že rovnaký osud vraj čaká aj jeho. Vlak bol zamknutý a nebolo možné z neho len tak vystúpiť. „Vo vlaku mi môj známy Eduard Mittelham povedal, že jediná možnosť je stratiť sa počas zastávky v Kútoch. Prvotný plán bol, aby som povedal, že som istý Helmut, čo bol zosnulý syn jednej z rodín, ktorá vlakom cestovala, neskôr by sme prespali u jeho tety v Kútoch. Potom nás však napadlo skontrolovať okienko na WC, dalo sa otvoriť, a tak sme nakoniec za tmy nepozorovane z vlaku vyskočili opačnou stranou. Prehovorili sme strojvodcu lokomotívy, ktorá smerovala do Skalice, aby nás zobral. Unavený som zaspal na kope uhlia, ale do Skalice som sa nakoniec dostal. Najťažšie bolo zvítanie s mojou matkou, ktorá keď ma uvidela vo dverách, myslela si, že vidí ducha. Bola presvedčená z poplašných správ, ktoré chodili, že už nežijem, a neverila, ako som sa tam dostal.“

Počas vojnového obdobia bol Ľubomírov otec prevelený do Popradu. Dôvodom boli sťažnosti miestnych ľudákov, ktorým vadila predovšetkým jeho apolitickosť a nezáujem združovať sa s nimi pri krčmových pitkách. V Poprade mu pridelili izbičku v budove Okresného národného výboru, kde býval spoločne s Ľubomírom. V neskoršom období sa k nim pripojila aj matka, s ktorou bývali v hoteli v Dolnom Smokovci, patriacom rehoľným sestrám.

V záverečných fázach oslobodzovania Československa sa to už v okolí hemžilo ustupujúcimi nemeckými vojskami a blížil sa príchod sovietskej armády. Tu sa dostal Ľubomír druhýkrát do bezprostredného ohrozenia života: „Sovietski vojaci sa prostredníctvom pár civilov dozvedeli o otcovom služobnom aute, ktoré po predošlých varovaniach ukryl v lese. Chceli ho skonfiškovať pre dočasného sovietskeho veliteľa mesta. Auto našli, nebol v ňom však akumulátor. Dostali informáciu, že by som o tom mal niečo vedieť ja. Nabehol k nám nazúrený vojak, namieril na mňa samopalom a kričal, kde je akumulátor. Nakoniec ho našli ukrytý v kuchyni, kde sa kúrilo.“

V Poprade spoločne s ďalšími piatimi predstaviteľmi mesta zadržali aj Ľubomírovho otca. Niekoľko dní ich držali v pivnici bez stravy a vyšetrovali ich sovietske orgány NKVD pre podozrenie, či neprenasledovali miestnych komunistických funkcionárov v období ich ilegality. Otcovi pomohlo, že bol v Poprade krátko, a tiež jeho apolitickosť. Nakoniec ho aj s riaditeľom miestnej priemyslovky prepustili, ostatných poslali transportom na Sibír, odkiaľ sa už nikdy nevrátili.

Rodina teda prečkala najťažšie časy neistoty. Očakávanie radostnejšej budúcnosti sa však čoskoro v tieni nastupujúcej červenej diktatúry ukázalo ako unáhlené.

Na ceste k rozkolu s režimom

Po skončení vojny dostal otec preveľovací rozkaz do Košíc. Ako krajský veliteľ mal za úlohu skonsolidovať chaos v žandárskom zbore po prechode frontu. Po troch mesiacoch sa vrátil ako okresný veliteľ do Michaloviec. V tom období tam s ním žila aj jeho rodina a Ľubomír pol roka navštevoval gymnázium v Michalovciach. V roku 1946 otca opäť prevelili a rodina sa presťahovala do Prievidze, kde Ľubomír dokončil štúdium gymnázia. Spoznal sa tu okrem iných s Jánom Manasom, ktorý bol podobne ako Ľubomír nadšencom skautingu: „Spriatelili sme sa, bývali sme neďaleko od seba a boli v dennom kontakte. Veľkou autoritou v súvislosti so skautingom bol pre mňa aj kňaz a môj profesor z gymnázia Štefan Sámel, ktorý viedol katolícky skauting. Príroda, dobrodružstvo a myšlienky skautingu ma vždy fascinovali, netušil som však, že aj túto nevinnú záľubu, ktorá má v človeku vyzdvihovať hlavne cnosti, disciplínu a všestrannosť, nám zakrátko režim zakáže.“

Po nástupe komunizmu k moci v roku 1948 bol skauting v Československu zakázaný. Spoločne s ostatnými mládežníckymi organizáciami mal byť jedinou povolenou organizáciou združujúcou mladých ľudí Československý zväz mládeže presiaknutý ideologickou propagandou. Chlapci sa teda vydali vlastnou cestou a založili ilegálnu organizáciu „Zlatý orol“, ktorá mala byť pokračovateľom pôvodných myšlienok skautingu. Organizácia fungovala s prestávkami až do roku 1956 a mnoho jej zadržaných členov bolo v niekoľkých vykonštruovaných procesoch odsúdených k niekoľkoročným trestom odňatia slobody.

Ľubomír sa po skončení gymnázia rozhodol pre štúdium medicíny na Univerzite Komenského v Bratislave. Po roku prestúpil na Karlovu univerzitu v Prahe, kde v tom čase žil aj jeho brat. Tu sa však opäť prejavila pre režim problematická minulosť rodiny Hatalovcov. Otec, ktorý slúžil ako žandár v období Slovenského štátu, aj Ľubomírova účasť v ilegálnom skautingu sa začínala prostredníctvom udaní zo strany prorežimne orientovaných študentov stále viac odhaľovať: „Môjho otca, ktorý nemal s politikou nikdy nič spoločné, zničili. Z tajného nariadenia ministra národnej bezpečnosti Ladislava Kopřivu mali byť všetci príslušníci bezpečnostných zložiek, ktorí slúžili za ľudáckeho režimu, postupne zo služby prepustení a nahradení novými komunistickými kádrami v rámci formujúcich sa zložiek Zboru národnej bezpečnosti. Otca poslali k posudkovému lekárovi. Tomu prikázali, aby mu našiel diagnózu, ktorá by ho poslala do predčasného invalidného dôchodku s dodatkom, že má ísť len o polovičnú invaliditu, aby z toho vyšiel čo najhoršie. Otec skončil po rokoch vernej služby v roku 1953 s dôchodkom vo výške približne 800 Kčs, čo bolo existenčne absolútne nedostačujúce. Doslova ho zničili. Musel si na staré kolená privyrábať ako skladník v komunálnych službách, neskôr robil vďaka známostiam okresného tajomníka pre poľovníkov, aby si aspoň čo-to privyrobil a prežil. Mňa zas navštevovali ŠtB-áci s vyhrážkami, že človek z takej rodiny nemá právo na štipendium, a vzhľadom na to, aká som problémová osoba, mám vraj dobrovoľne ukončiť štúdium, aby som sa vyhol horším postihom v budúcnosti. Tak sa moja študentská dráha neplánovane skončila.“

Pocit trpkosti a krivdy z nespravodlivosti vládnúceho režimu sa stále viac zakoreňoval v mladom Ľubomírovi, ktorý vnútorne túžil prispieť k boju proti komunizmu. Už v Prahe združoval okolo seba viacero mladých ľudí z radov študentov, ktorým okrem tradičných myšlienok skautingu tajne prednášal o potrebe boja proti režimu. Situácia nakoniec vyvrcholila počas letných prázdnin 14. júla roku 1953, keď kamaráti z Prahy prišli za Ľubomírom do Prievidze: „Sľúbil som, že im počas prázdnin ukážem nejaké staré partizánske bunkre, a tak ma prišli na aute navštíviť. Vybrali sme sa do lesa k jednej chate, kde chlapci stanovali, porozprávali sme si nejaké plány do budúcna a pomaly sa poberali k večeru domov. Na ceste medzi Prievidzou a Nedožerami sa nám však pokazilo auto. Odišiel akumulátor. Kamarát Ivan z Prievidze sa ponúkol, že prinesie ďalší, zatiaľ sme si v aute pospali. Bol však u nich na návšteve švagor, školský inšpektor a zároveň ŠtB-ák z Nitry, začal od neho vyzvedať situáciu a on mu všetko prezradil. Ten nás potom nahlásil bezpečnostným orgánom. Akcia začala okamžite. V noci, keď sme dvaja spali v tom aute, obkľúčili nás ozbrojenci so samopalmi. Potom ku mne pristúpil príslušník Verejnej bezpečnosti a vyzval ma, aby som vystúpil. Následne skríkol: ‚Tak, a už máte po revolúcii!´ Za opaskom si všimol moju skautskú dýku, na sedadle skautskú sekerku a vyzvedal sa, či to mám na boj proti nim. Pousmial som sa, že nepozná ani základnú skautskú výstroj. Napriek tomu nás naložili do áut a odviezli na útvar Verejnej bezpečnosti v Prievidzi.“

Od tejto chvíle sa mladý Ľubomír dostáva do rúk vyšetrovacích orgánov štátnej moci, ktoré sa rozhodli spraviť z neho jeden z odstrašujúcich príkladov pre ľudí, ktorí by sa v budúcnosti rozhodli hoci aj z pocitu krivdy vzdorovať vládnucemu režimu.

Vyšetrovanie, proces a jáchymovské peklo

Prvá cesta zadržaných chlapcov viedla do Prievidze, kde strávili noc na miestnom útvare Verejnej bezpečnosti: „Tu nás držali bez výsluchu. Dozorca celú noc prespal. Ja som to využil a tajne zjedol papier s adresou mojej vtedajšej frajerky z Prahy, nechcel som ju skompromitovať. Odporučil som aj ostatným chlapcom, že ak majú pri sebe nejaké problematické materiály, nech ich teraz zjedia. Jeden z nich mal pri sebe plán na výrobu provizórnej bomby.“

Na útvare ŠtB v Prievidzi si ho doberal miestny vyšetrovateľ: „V rámci voľnočasových aktivít sme sa venovali aj boxu, trénoval nás zadarmo vtedajší olympijský víťaz Július Torma z Partizánskeho. Vyšetrovateľ sa pýtal, či by som si to aj s ním rozdal. Odpovedal som smelo, že kedykoľvek, ale ak pôjde sám, a nie všetci naraz. Nakoniec z toho však nič nebolo.“

Neskôr Ľubomíra v rámci vyšetrovania premiestnili na útvar ŠtB v Nitre, kde sa ho ujal ďalší mladý vyšetrovateľ: „Medzi rečou mi spomenul, že chodil so sestrou Jána Manasa Máriou, a začal zapisovať. Mal veľmi slabé znalosti gramatiky, a tak to skončilo tým, že som mu tú jeho gramatiku musel kontrolovať a opravovať ho. Doteraz si pamätám, ako upravoval výpoveď, v ktorej som označil našu skupinu, okamžite ma opravil, že to musí zapísať ako ‚naša banda‘, to vraj znie lepšie. Na záver dal samozrejme vždy dodatok, že som výpoveď poskytol slobodne, dobrovoľne a bez nátlaku.“ V ďalších dňoch Ľubomíra väzenským autobusom previezli do pražskej väznice na Pankráci, kde mala pokračovať jeho vyšetrovacia väzba. Z cesty si pamätá nemilú skúsenosť, ktorá mu ozrejmila, ako niekedy vyzerá „spravodlivé vyšetrovanie“ v praxi: „Autobus mal zatreté okná, aby nebolo vidieť dovnútra, starší muži sedeli, ja som stál, všade okolo boli ozbrojenci so samopalmi, ktorí nás strážili. Cestou sme zberali rôznych väzňov z ostatných nápravných zariadení. Spomínam si na mladého chlapca z Prievidze, bol sotva plnoletý, spočiatku sa ma pýtal na jedno miestne dievča, ktoré som však nepoznal. Čo mi ale udrelo do očí, boli jeho prepálené dlane na rukách. Tvrdil mi, že si ich prepálil sám, ja som však vedel, že mu ich prepálili cigaretami pri výsluchoch. Ďalší väzeň zas neustále vyskakoval zo sedadla a opakoval frázy: ‚Ja, obvinený ten a ten, priznávam, že som zradil republiku a že som vykonal to a to.‘ Strážiaci príslušníci ho nasilu posadili a prikázali mu, aby čušal. O pár minút to však spravil znova, bol psychicky narušený a opakoval to ako gramofónová platňa. Tieto skúsenosti na mňa dosť nepríjemne zapôsobili, pretože som videl tú ich komunistickú spravodlivosť v praxi, ako ničí mladé životy.“

V hektických 50. rokoch, keď prebiehala masívna čistka v spoločnosti prostredníctvom vykonštruovaných monsterprocesov, boli väznice tak preplnené, že Ľubomírova vyšetrovacia väzba prebiehala okrem pražského Pankrácu aj v neďalekých Kralupách nad Vltavou. Súdny proces sa konal v meste Slané: „Vyšetrovateľ bol zo mňa nešťastný, pretože zakrátko zistil, že som mu pri výpovediach uvádzal len mená už zosnulých mladíkov z okolia, a tak sa nemal čoho chytiť. Nechcel som uškodiť ostatným chlapcom. V návale zlosti mi dokonca vyšetrovací spis obúchal o hlavu. Súd však nakoniec aj tak prebehol, pričom môjho advokáta, ktorého mi vybavil otec, o tom neinformovali. Ponúkli mi obhajcu ex offo, čo som odmietol, pretože to bola len nastrčená bábka. Obhajoval som sa teda sám. Povedal som, že neuznávam spravodlivosť tohto súdu, že som nikoho nezabil, nikoho neokradol, nech ma teda súdia pre čo chcú a ako chcú. Obviňovali ma, že som chcel prepadávať policajné stanice, že som sa chcel so svojou skupinou ozbrojovať, zabíjať, partizánčiť a podobné nezmysly. Nakoniec ma odsúdili pre údajný zločin združovania proti republike a nedovoleného spolčovania na 18 mesiacov odňatia slobody.“

Po odsúdení bol Ľubomíra presunuli na výkon trestu do tábora nútených prác v obávanom Jáchymove, kde strávil celý čas ťažkou manuálnou prácou v lágroch Bratrství a Svornosť: „Práca bola ťažká, tlačil som vozíky plné rudy v náročnom tempe. Bolo tam však mnoho politických väzňov, navzájom sme sa podporovali, pomáhali si a koniec koncov, keď je človek mladý, zvládne toho veľa. Bol som rád, že je už vyšetrovanie za mnou a odkrútim si svoj trest.“ V januári roku 1955 sa teda dostáva vyčerpaný, ale živý Ľubomír na slobodu hľadiac opäť do budúcnosti s trochou nádeje. Cesta k vytúženej slobode však nebola jednoduchá a režim, ktorý z neho spravil nepriateľa, mal trvať ešte dlhé desaťročia.

Úskaliami režimu až k skutočnej občianskej slobode

Po návrate na slobodu mal byť Ľubomír spočiatku ako bývalý väzeň zaradený na prácu pri ťažbe v miestnej bani Cígeľ. Lekárskym potvrdením o jeho zhoršenom zdravotnom stave zapríčinenom podmienkami väzby sa mu však podarilo vyhnúť ďalším rokom úmornej baníckej práce. Prvým Ľubomírovým zamestnaním bola teda pozícia dopravného referenta v miestnej pobočke štátnych družstevných predajní ovocia a zeleniny, neskôr robil inšpektora zelovocov aj v Nitre, v rokoch 1955-1957 však musel absolvovať základnú vojenskú službu v Jeseníku v miestnom doplnkovom pluku. V neskorších rokoch sa zamestnal ako pracovník Chemických závodov v Novákoch. Tu však bola práca pri nasycovaní aktívneho uhlia nebezpečná a slabo ohodnotená. Podarilo sa mu teda nakoniec zamestnať v bani Cígeľ, kde pracoval opäť ako baník.

Neskôr sa mu podarilo večerne absolvovať Stavebnú priemyslovku v Handlovej a pracovne bol preradený na oddelenie práce a miezd, kde robil normovača a neskôr hospodára pre ROH (Revolučné odborové hnutie) až do svojho odchodu do dôchodku. V roku 1958 sa oženil s Oľgou Halmovou, sirotou, ktorá bola jeho vernou manželkou po celý život. S láskou sa o ňu staral aj v neskorších rokoch, keď sa jej zdravotný stav zhoršoval, čo nakoniec spôsobilo, že v roku 2015 jeho milovaná manželka zomrela.

Počas celého obdobia komunizmu bol Ľubomír pod drobnohľadom štátnych orgánov, ktoré nezabúdali na svojich bývalých nepriateľov. Po príchode Nežnej revolúcie a páde režimu, ktorý mu toľko vzal, sa pokúsil dodatočne očistiť svoje aj otcove meno v rámci rehabilitácie bývalých politických väzňov a perzekvovaných osôb. V súčasnosti žije Ľubomír Hatala na dôchodku v Prievidzi dúfajúc, že budúcnosť už neprinesie mladým generáciám také neprávosti a skúšky osudu, akými si museli prejsť nevinní ľudia žijúci v období prelomu dvoch najkrutejších totalitných režimov.