Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Jozef Havran (* 1936  †︎ 2021)

• narodený 14. februára 1936 vo Svätom Benediku (dnešný Hronský Beňadik)

• 2. svetovú vojnu prežil v Žarnovici a Revištskom Podzámčí

• rodina Havranovcov počas SNP zachránila život povstaleckému vojakovi

• Jozefa Havrana spolu s bratom skoro dvakrát zastrelili príslušníci nemeckej armády

• bol svedkom výbuchu granátu, pri ktorom zomrel jeho mladší sused a ďalší bol zranený

• v roku 1959 ukončil vysokoškolské štúdium na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave

• od 1961 zamestnaný v podniku Tesla Liptovský Hrádok, kde prispieval do závodného časopisu „Podtatranský Teslák“, ale aj do okresných novín „Nový Liptov“

• za normalizácie prispieval do Katolíckych novín

• 15. februára zomrel vo veku 85 rokov

„Narodil som sa ako druhý, snáď ešte z lásky, najobyčajnejším rodičom, keď hľadanie práce v krízových rokoch bolo snívaním o ničom.“

Jozef Havran sa narodil 14. februára 1936 vo Svätom Benediku, v chudobnej rodine živnostníka – vyučeného obuvníka. Otec sa venoval remeslu, až kým Baťa v tridsiatych rokoch nezriadil v obci predajňu svojej obuvi. Potom sa usiloval získať iné zamestnanie. Nebolo to údajne jednoduché. Prijatie za poštového doručovateľa vyžadovalo lojalitu voči významnej politickej strane HSĽS.

Boli sme deti a bola vojna 

Jozef s rodinou sa kvôli rekonštrukcii ich domu v Svätom Benediku v júli 1942 dočasne presťahovali do Žarnovice. Spomína si, ako v Žarnovici v čase ich príchodu bolo na stenách niektorých domov vápnom napísané: „Šaňo Mach – Židov strach!“ Šesťročný chlapec ešte nemohol pochopiť, čo tieto nápisy znamenajú. Vysvetlenie, že židovské rodiny aj s deťmi odvážajú „na práce“ do Poľska, mu podal jeho starší brat. „Divil som sa, prečo aj s deťmi, veď manžel tety Aničky, fúzkatý Koloman, tiež odišiel pracovať do Nemecka, ale sám. Bol som presvedčený, že ani vo vojne sa deťom a ich mamám nijakovsky neubližuje.“ [1]

Koncom augusta 1944 tieto nápisy nahradili heslá: „Mor ho!“ Význam týchto slov Jozefovi opäť podal starší brat. Vraj „vypuklo povstanie proti Nemcom. Vysvetlil mi, čo je to mobilizácia, slovo veľkým písmom na letákoch zhodených lietadlom, a že otec asi odíde k vojsku. A keby brat mal o päť rokov viac, šiel by ako dobrovoľník. Položil si pravú ruku na srdce, ľavú so zaťatou päsťou vymrštil nad hlavu a do ucha mi skríkol „Mor ho!“ Párkrát som to po ňom zopakoval.“ V tom čase mal Jozef Havran osem rokov. Už druhý rok býval spolu s bratom, starším o tri roky, štvorročnou sestrou a s rodičmi v prenajatom jednoizbovom byte v Žarnovici, pričom jeho matka čakala ďalšie dieťa. V Žarnovici nemali žiadnych príbuzných ani známych. Po dokončení novostavby domu vo Sv. Benediku sa mali vrátiť domov. Ich pobyt mimo rodného mesta sa však neočakávane predĺžil. Najmladší brat Havranovcov prekvapil siedmeho augusta. Všetci naďalej spávali v jednej izbe a nočné kŕmenie a prebaľovanie malého dieťaťa zakaždým prebdeli, až kým si nezvykli.

Slobodný vysielač sme počúvali z otvoreného okna od susedov

„Rádio sme nemali, ale v deň, keď začala vysielať povstalecká Banská Bystrica (30. augusta 1944), sused vyložil prijímač do otvoreného okna. Vzrušenie hlásateľa sa razom prenieslo i na mňa. Prenikol ma dovtedy neznámy pocit a naskočila mi husia koža. Večer, keď si otec myslel, že spíme, povedal mame, že okolo Žiliny sa už bojuje. A že vedúci pošty mu prikázal, aby do ničoho nepchal nos, lebo ho potrebuje. Pred mobilizáciou ho ochráni. Spadol mi kameň zo srdca, veď čo by mama robila bez otca,“ spomína po rokoch Jozef.

O niečo neskôr, v polovici septembra 1944, sa do Žarnovice dostala správa, že partizáni pri Malých Uherciach utrpeli straty, mnohí boli zajatí a Nemci obsadili Oslany. Nemecké vojská tak neboli ďaleko od Žarnovice, na ktorú o pár dní neskôr aj zaútočili: „Otec nás vtedy zahnal do pivnice domu, v ktorom býval riaditeľ meštianskej školy pán Môcik, streľba náhle utíchla. Prestrelka s povstaleckými vojskami bola krátka a neúčinná. Kto si chcel z povstalcov zachrániť život, musel včas utekať smerom k Hronu.“

Do pivnice, v ktorej sa rodina skrývala pred streľbou, vbehol slovenský povstalecký vojak v uniforme, ktorý „zrejme do poslednej chvíle strieľal a utiecť už nemal kam,“ opisuje vojnové udalosti pamätník a ďalej pokračuje: „Neznámy prosil o civilné šaty na prezlečenie, no nikto so sebou náhradné nemal. V otcovi sa však pohlo svedomie. Keďže náš dom bol blízko, obaja šťastne prebehli a vojakovi sa ušiel starší oblek. Otec sa väčšinou pohyboval v poštárskej uniforme. Prezlečený vojak odišiel cez humno. Keď sa otec vrátil, zakrátko prišli Nemci. Počkali, kým pivnicu vyprázdnime, a potom ju prezreli.“

„Smrť nemeckým okupantom!“

Jožko sa v Žarnovici hrával aj u spolužiaka Ľudovíta, ktorého otec bol obchodník a vlastnil najväčší obchod v meste. Práve tam chodili Nemci nakupovať. „Keď som ho navštívil, tak sme vymysleli nemožnú hru. Na lístky papierov sme napísali: „Smrť nemeckým okupantom!“ a vyhodili sme ich von z okna povaly. Tak to bola krásna volovina, lebo keby to niekto dal Nemcom do rúk, toho obchodníka pravdepodobne zlikvidujú. A to bol asi aj dôvod, prečo mi rodičia zakázali návštevy u [tohto] kamaráta.“

Jozef Havran ďalej hovorí o udalosti, ktorá bola pre jeho rodinu posledným šokom pred sťahovaním do vedľajšej dediny: „Nemeckí vojaci pochytali chlapov a zatvorili ich do jednej stodoly. Bol medzi nimi aj otec. Nepomohli mu poštárske služobné šaty ani doručovateľská kapsa. Mama sa ihneď vydala za prednostom pošty, aby vymohol otcovo prepustenie. Vedel totiž dobre po nemecky a mal vplyvných známych. Išiel na veliteľstvo, kde Nemcov presvedčil, že prevádzka pošty sa bez skúseného poštára -doručovateľa nezaobíde. Otca prepustili neskoro v noci. Ostatných na druhý deň odviezli na prácu do Nemecka.“

„Bezpečie“ v Revištskom Podzámčí

Jozefov otec sa začal obávať, že Žarnovica bude bombardovaná a svoju rodinu v novembri 1944 presťahoval do susednej obce Revištské Podzámčie. Mladá rodina sa nasťahovala do neobývaného obecného domu na dolnom konci obce.

Tam mal Jozefov otec „ťažkosti so zásobovaním – aj s mliekom, aj s palivom. Vodu sme nemali. Vodovod tam vôbec nebol. Sem-tam sme sa otcovi snažili vypomôcť a chodili sme na sánkach po drevo. Raz na moste bola nemecká hliadka. Keď videli, že ideme cez les, začali na nás strieľať. Uchýlili sme sa do jednej úžľabiny, kde sme sa modlili. Nakoniec nás vyviedol chlap z dediny opačnou stranou do obce.“

Boje sa nevyhli ani Revištskému Podzámčiu. Jozef Havran si spomína, že počas vianočných sviatkov v roku 1944 Nemci posilnili stráženie mostov na Hrone, keďže práve tam boli najčastejšie potýčky. „Častejšie a nečakane prichádzala hliadka aj do obce. Pána učiteľa neraz vyvolala z triedy na rozhovor,“ rozpráva Havran.

Krátko nato, asi na začiatku februára 1945, sa do obce nasťahovala menšia posádka Nemcov. Vyučovanie skončilo. Školské lavice sa ocitli na dvore a školu obsadili vojaci.

Niekoľko silných výbuchov - a plameň v lampe zhasol

Keď sa začiatkom marca 1945 v okolí Revišťa začalo opäť bojovať, Havranovci sa ukryli do pivnice, kde sa tiesnili s ďalšími dvoma rodinami. „Všetky mladšie deti sme boli vzadu na vyvýšenom mieste pod klenbou. Vpredu visela petrolejka a pod ňou sa rozložili dospelí. Keď sa raz po sebe ozvalo niekoľko silných výbuchov, plameň v lampe zhasol. Nemci podmínovali mosty a vyhodili ich do vzduchu. Zničili tiež železnicu.“

Nemeckí vojaci odišli z Podzámčia až niekoľko dní po obsadení susednej obce Bzenica sovietskymi vojskami. „Naša pivnica vtedy dostala zásah delovým granátom. Druhá strela prerazila strop prednej izby, zaryla so do podlahy a nevybuchla. Počas tej noci sme v pivnici nezaspali. Vojaci pobehovali, vykrikovali a zrejme sa chystali na útek. Nás nechali na pokoji. Do rána všetko stíchlo.“

Skríkol „Geh weg!“ a mieril na nás pištoľou

Hneď ráno po tejto udalosti sa Jozef spolu s bratom vybrali do školy, aby zistili novinky. Tam ich však nemilo prekvapil nemecký vojak, ktorý sedel pri okne s ďalekohľadom a vysielačkou: „Schmatol pištoľ a zareval ,Geh weg!ʻ, ukazujúc na dvere. Div som nepustil do nohavíc. Bol to posledný Nemec, ktorého sme videli, a druhý v poradí, ktorý nás vyľakal až na smrť.“

Škola však Jozefovi s bratom nedala pokoj. Popoludní, keď prišli do dediny ruskí vojaci, išli tam opäť: „V triede sme našli neporiadok, rozhádzanú školskú knižnicu. Brat opatrne otvoril dvierka na peci a pozorne skúmal jej vnútro. Potom z nej vytiahol ručný vajcový granát. Neodistený. Bol v celkom zadnej časti, vraj ako nástraha. Pri prvom zakúrení mal vybuchnúť. Lenže, ako sa ukázalo už o chvíľu, vojaci všetko dôkladne prezreli a iste by ho boli odhalili. Z našej prednej izby tiež vybrali a odniesli nevybuchnutú strelu z dela. Na spiatočnej ceste ju potopili v strede Hrona,“ dodáva Jozef.

Mali sme šťastie, že sme neboli prví

Po návšteve školy deti zamierili k Hronu, kde chceli vidieť zničený most. Cestou ich však predbehli dvaja starší bratia od susedov: „Mali náskok asi dvesto metrov. Závideli sme im prvenstvo, ale iba krátko. Boli už pri zničenom moste, keď sa ozval výbuch a vzápätí srdcervúci nárek mladšieho z nich. Jeho starší brat šiel prvý a stupil na mínu. Na mieste zomrel. Mladší, poranený, nám bežal oproti. Z prvých domov vybehli ľudia, horekovali a nám s hnevom vytýkali hlúposť v počínaní si. Roztrasený otec nás – trasúcich sa ešte viac – vyfackal. Vôbec to nebolelo.“

Najrýchlejšie, ako bolo možné, sa rodina Havranovcov presťahovala naspäť do Žarnovice. „Nevedeli sme, že na voze s našim imaním sa vezie aj bratov vajcový granát. Veď brat to nepovedal ani mne.“

Časy po vojne

Jozef Havran po vojne študoval na gymnáziu v Kremnici a neskôr nastúpil na Slovenskú vysokú školu technickú (dnešná STU) v Bratislave, odbor elektrotechnika, kde promoval v roku 1959. Po vojenskej službe pracoval v podniku Tesla Liptovský Hrádok, no nezabudol ani na svoju záľubu v literárnej činnosti a prispieval do závodného časopisu Tesla i do okresných novín Nový Liptov.

Režim produkoval rozdvojené bytosti

Jozef Havran na komunistický režim dnes nespomína s nostalgiou: „Naša rodina nebola režimom fyzicky priamo poškodená. Ani príbuzenstvo. Na pôde, ktorú rodičia dali do JRD, nemal kto racionálne hospodáriť. Ale určite sme boli všetci poškodení duchovne a duševne. Deformáciou vývinu myslenia a konania v podmienkach potláčania základných ľudských práv. Mohol som síce študovať vďaka prospechovému štipendiu na vysokej škole, ale nemohol som slobodne myslieť, pýtať sa a vstupovať do verejného života, politického diania. Poškodil by som vlastné záujmy aj záujmy súrodencov. Myslenie a prejavy podliehali kádrovej politike. Režim tak produkoval rozdvojené bytosti“.

Ku katolíckej tlači sa dalo dostať

Jozef Havran od šesťdesiatych rokov prispieval do rôznych časopisov. Vyberal si hlavne témy technického zamerania, no písal aj o náboženských a duchovných témach, napríklad keď sa organizovali ekumenické pobožnosti alebo sa založila farská rada. Sám o tom hovorí: „Neliezol som do politických tém, no niečo z toho duchovna som sa snažil preniesť aj do závodných novín.“ V Podtatranskom Tesláku bol v redakčnej rade a viackrát prispieval do Nového Liptova. Za normalizácie čítal Katolícke noviny, v ktorých občas aj publikoval. Vydával ich Spolok svätého Vojtecha: „Nemohli sa však vydávať filozofické diela s politickým nádychom, ale pre bežný život veriacich som nevidel nedostatok tlačovín. V rámci farských spoločenstiev boli aktivisti, ktorí radi pašovali, a vždy „niečo“ doniesli. Sám som sa dostal k dvojzväzkovému súboru dokumentov z druhého vatikánskeho koncilu.“

Nikto nebol na zmenu pripravený

Jozef Havran začal na konci osemdesiatych rokov cítiť zmenu spoločenskej atmosféry.

V podniku Závody výpočtovej techniky (predtým Tesla Banská Bystrica), kde pracoval, sa mohlo po novembri 1989 pozmeniť vedenie podniku. No ochotu prevziať vedúce funkcie v závode prejavil len málokto. „Bol som tam zaangažovaný dosť silno. Lebo som ako veriaci automaticky išiel do KDH. V podniku bola Závodná rada a my aktivisti sme mali možnosť  zasiahnuť do rekonštrukcie vedenia podniku. Lenže keď došlo na lámanie chleba a hľadali sme ľudí, ktorí by ich boli nahradili, tak sa nenašiel nikto. Ani na riaditeľa, ani na námestníkov. Prosto nikto nebol na to pripravený, nemali sme ani v päte takú kariéru. Všetko sa to udialo veľmi rýchlo ...“ Vedenie podniku napokon zostalo také isté ako pred revolúciou.

V prvých mesiacoch po „Nežnej“ vedenie spolupracovalo so Závodnou radou, snažilo sa, aby ucelený podnik zostal zachovaný. To sa však nepodarilo. Neskôr sa rozdelil na dcérske spoločnosti, ktoré postupne upadali, a tak sa kedysi celistvý podnik rozpadol na menšie pobočky. Jeden z podnikov Tesla, ktorý sa zachoval, je dodnes v Liptovskom Hrádku.

V čase natáčania Jozef žil so svojou manželkou v Banskej Bystrici, snažil sa byť literárne činný a pravidelne prispieval do literárneho klubu Litera2 v Banskej Bystrici.

Jozef Havran zomrel 15. februára 2021 vo veku 85 rokov.

[1] HAVRAN, Jozef. Boli sme deti a bola vojna. In Zborník Litera2, Banská Bystrica, 2014.