Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Lívia Herzová, rod. Kazárová (* 1926)

• narodená 22. 4. 1926 v Tornali v maďarskej židovskej rodine

• otec vlastnil drogériu s lekárenskými potrebami

• po Prvej viedenskej arbitráži sa Tornaľa stala súčasťou Maďarska

• od r. 1941 navštevovala kláštornú obchodnú školu

• napriek numero nullis pre Židov študovala od r. 1943 jeden rok na obchodnej akadémii v Rožňave ako jediná Židovka

• v júni 1944 bola s matkou deportovaná do Auschwitzu, obidve prežili selekciu doktorom Mengelem

• po troch mesiacov boli s tisíc ďalšími ženami transportované do koncentračného tábora Münchmühle, kde vyrábali v Sprengstoffwerke Allendorf výbušniny

• v marci 1945 sa vydali na pochod smrti

• v blízkosti západného frontu boli oslobodené Američanmi a strávili dva mesiace v nemeckých rodinách pri mestečku Ziegenhain

• po návrate do Tornale sa zvítali s otcom

• v roku 1948 sa vydala a pracovala v národnom podniku Drogérie

Lívia Herzová pochádza z Tornale, kde sa narodila 22. 4. 1926 ako jediné dieťa maďarskej židovskej rodiny Kazárovcov. Ani jeden z rodičov nebol nábožensky založený, dodržiavali len veľké sviatky. Otec bol druhým najstarším z ôsmich súrodencov. Vlastnil drogériu s lekárenskými potrebami. Aj jeho mladší brat bol lekárnikom, pred vojnou mu patrila v bratislavskom Starom meste lekáreň U Salvátora, až kým nebola arizovaná. Matka pochádzala z dobre situovanej nemecky hovoriacej židovskej rodiny. Ako mladá navštevovala vo Viedni dievčenskú školu evanjelickej diakónie. Pomáhala otcovi v drogérii a starala sa o domácnosť. Keďže Tornaľa bola okresným mestom, v obchode nakupovali zemania zo širokého okolia. Kazárovci u niektorých chovali aj svoje domáce zvieratá a poriadali zabíjačky.

Lívia navštevovala židovskú ľudovú školu s vyučovacím jazykom maďarským, do ktorej chodili aj nežidovské deti predovšetkým z bohatých rodín, keďže vyučovanie malo vyššiu úroveň ako v iných ľudových školách v meste. Zbožňovala tanec a balet, ktorému sa venovala od piatich rokov, a s nadšením vystupovala v školských predstaveniach, ktoré aj konferovala. Od roku 1937 pokračovala na maďarskej meštianke.

Ambície prerušené deportáciami

Po Prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa musela Československá republika vzdať časti Podkarpatskej Rusi a južného Slovenska a Tornalja (maď.) sa stala súčasťou Maďarska. Tornaľskí Maďari prijali túto zmenu pozitívne. Aj Lívia si pamätá obsadzovanie mesta maďarským vojskom: „Prišli na bielom koni, privítali sme ich, všetci sme mali maďarské kroje.“ Avšak už vtedy počula v dave antisemitské heslá. Onedlho boli postupne zavedené protižidovské zákony, ktoré okliešťovali a značne obmedzovali život židovského obyvateľstva. To pocítila Lívia na vlastnej koži, keď po ukončení meštianky pokračovala na dvojročnej dievčenskej kláštornej obchodnej škole v Rimavskej Sobote, kde už bol pre židovské žiačky šesťpercentný numerus clausus (lat. obmedzený počet). Školu mohla navštevovať len vďaka vynikajúcemu prospechu. Naďalej bola výbornou študentkou, obľúbenou u spolužiačok, pedagógov a mníšok, a v kláštore sa cítila dobre. V štúdiu chcela pokračovať na štvorročnej obchodnej akadémii v Rožňave. Bolo to v roku 1943, keď už v Maďarsku platil numerus nullus – Židia vôbec nemali povolené študovať. Líviin otec bol predsedom vojnových invalidov v celom okrese a mal veľmi dobré známosti u bohatých veľkostatkárov. Preto sa mu podarilo vybaviť, aby mohla Lívia napriek zákazu absolvovať diferenčné skúšky na akadémii. Dva mesiace sa intenzívne pripravovala, aby dohnala učivo a mohla pokračovať v treťom ročníku. Skúšky zvládla z každého predmetu a na akadémiu bola prijatá ako jediná Židovka. Pri školskej bráne stával nyilašovec (príslušník maďarskej fašistickej Strany šípových krížov): „Ja ako jediná Židovka som sa na neho vždy usmiala a išla som do triedy. Oni nevedeli, že som Židovka,“ dodáva. 

Po obsadení Maďarska nemeckou armádou v marci 1944 začali postupné deportácie židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. V apríli, keď sa situácia začala zhoršovať aj v Tornali, poslal otec domácu za Líviou do Rožňavy, aby ju okamžite priviedla domov. „Odkáž otcovi, že kým nemám v rukách vysvedčenie z akadémie, za čo som toľko bojovala, že tu nemôže študovať žiadny Žid, ja domov nejdem,“ povedala jej a domov nešla.

V Rožňave bývala u rodiny doktora Straussa. Jeho syn sa priatelil s Lacim Halászim, chlapcom z nyilašovskej rodiny z Tornale. Pri jednej z jeho návštev v Rožňave mu povedala: „Laci, keď skončím s vysvedčením v rukách, zoberieš ma domov v ‚nyilaš‘ košeli.“ Tak s ním o dva mesiace cestovala vlakom a bezpečne sa dostala domov. Otec už bol odvedený do pracovného tábora. Ledva sa vrátila, už sa museli s matkou hlásiť v stodole, kde sústreďovali všetkých miestnych Židov. Strážili ich vojaci, aby neutiekli: „Bolo to 14. júna 1944.“

Záchrana pred istou smrťou

Strávili tam asi týždeň, kým ich naložili do dobytčákov. V každom vagóne sa ich tlačilo štyridsať: „Vo vagónoch plač, krik; katastrofa, čo tam bolo. Ľudia revali, že aspoň vodu.“ Na jednej stanici im cez okienko podali jednu šálku pre všetkých, na každého sa ušla jedna kvapka vody. Netušili, kam ich vezú, mysleli si, že idú pracovať. Po troch dňoch a troch nociach vlak zastavil a dvere vagóna sa otvorili. Ocitli sa v Auschwitzi. „Všade stáli nemeckí vojaci. Samozrejme sme nevedeli, kde sme,“ vysvetľuje. Dlho pochodovali popri vysokom plote, za ktorým videli vychudnutých mužov v pruhovaných šatách, a čudovali sa. Až prišli k jednému baraku, kde sa museli vyzliecť a zoradiť do radu po päť: Lívia, matka, jej teta s dcérou a stará mama. Čakala ich selekcia obávaným doktorom Mengele. Vtedy ešte nevedeli, kto to je: „Jedným jeho pohybom ruky išiel niekto do života, alebo do krematória.“ Lívia s mamou a sesternicou na jednu stranu, stará mama a teta na druhú: „‚Potom sa stretnete,‘ hovorili. Ale kde? V živote, samozrejme, už nie,“ spomína smutne pani Lívia. Dostali sa do lágru číslo 5 oproti krematóriu a pochopili, čo sa s nimi stalo.

Po troch mesiacoch prišla za nimi do baraku bývalá Líviina spolužiačka z Tornale, ktorá bola deportovaná ako Židovka zo Slovenska a v Auschwitzi bola ženským kápom. Naliehavo im oznámila, že na ďalšom počítaní (Zählappell) sa môžu hlásiť ženy do továrne na prácu: „Keď ostanete tu, tak umriete. Hláste sa, Tornaľčania, teraz ide o veľmi dobré komando,“ dohovárala im. Mamička bola ale už taká vychudnutá a zoslabnutá, že nemala síl nikam ísť: „Teba berú, lebo si mladá, ja ostanem tu, nejdeme na ten Zählappell.“ Lívia ju presviedčala: „Ja som ju ťahala, ideme na Zählappell. Budeme zase ľudia, lebo ideme do Arbeitslageru a tam budeme musieť robiť, ale nezabijú nás. Tu pôjdeme do plynu.“  V auguste 1944 patrila Lívia s matkou ku komandu tisíc žien z Maďarska a zo Slovenska, transportovaných z Auschwitzu do novovzniknutého koncentračného tábora Münchmühle pri mestečku Allendorf, kde mali pracovať v najväčšej ríšskej továrni na výrobu výbušnín Sprengstoffwerke Allendorf.  Práca bola fyzicky nesmierne náročná. Až 12 hodín vo dne aj v noci plnili bomby a granáty, po čase ich už len prenášali z jednej výrobnej haly do druhej: buď vo dvojici 140-kilové bomby alebo po jednom 70-kilové granáty. „Nemci už cítili, že je koniec vojny, a nemali nám dať čo robiť,“ vysvetľuje pamätníčka. Aj tak museli nastúpiť každé ráno, poludnie a večer na Appellplatz a vždy muselo byť napočítaných tisíc väzenkýň. Až potom dostali buď riedku polievku, malý kus chleba alebo čiernu vodu, ktorú nazývali kávou. Mladé ženy ako Lívia pracovali najťažšie, jej matka zametala Lagerstrasse (cestu v tábore).

Pochod smrti a oslobodenie Američanmi  

Od konca roku 1944, keď sa blížil k Nemeckej ríši východný front, Nemci postupne evakuovali koncentračné tábory, aby zahladili stopy, a hnali predovšetkým Židov na nezmyselné a bezcieľne pochody smrti. Ku koncu vojny ich neprežili tisícky ľudí. V marci roku 1945 sa vydala na pochod aj Lívia s matkou s ostatnými väzenkyňami. Matka už bola veľmi zoslabnutá a nemohla ísť ďalej, tak si sadla na zem. Každý, kto v pochodoch smrti nevládal, bol na mieste zastrelený.

V tom momente okolo nich prechádzal na bicykli komandant tábora, Hauptscharführer Lempke, ktorý sa k väzenkyniam nechoval surovo ako iní komandanti: „Bol už starý. Nedá sa povedať, že bol židofil, ale ľutoval nás, mal srdce.“ Mama sa bála, že keď ostane sedieť na zemi, tak ju zastrelí, a pokúšala sa vstať. Pani Lívia má túto scénu dodnes pred očami: „Lempke povedal: ‚Bleib sitzen,‘ ostaň sedieť. V rýchlosti som nevedela, čo mám robiť. Aj mne ukázal: ‚Aj ty.‘ Cítil, že sme matka s dcérou. A odišiel s bicyklom ďalej, namiesto toho, aby nás zastrelil ako hocikto iný. Taký bol!“ Neskôr sa dozvedeli od väzenkýň, ktoré pochodovali vpredu, že sa sám zastrelil tromi guľkami. „Boli by sme ho zachránili,“ spomína na neho Lívia dodnes v dobrom. Aj preto, lebo sa jej raz pri Zählappelli pýtal, koľko má rokov, a poslal ju do kuchyne, aby jej dali poriadne jedlo.

Nemeckí vojaci a vojačky počas pochodu odhadzovali svoje uniformy do lesa a ženy nechali napospas svojmu osudu. Po 27 kilometroch sa dostali k západnému frontu a vedeli, že Američania sú nablízku. Schovali sa v jednej stodole a boli potichu, aby ich nenašli Nemci. Začul ich však majiteľ statku, otvoril vráta a povedal: „Nebojte sa, Američania sú tu o päť minút, tu je voda, pite.“ O pol hodiny ich našli americkí vojaci a postupne všetky rozviezli na Jeepoch do dedín v okolí mesta Ziegenhein, ktoré bolo pod americkou kontrolou, a ubytovali ich v nemeckých rodinách. Nemeckí muži bojovali alebo už padli, doma ostali len ženy a deti. Američania obsadili úrady a strážili obchody v meste, kam si Lívia s matkou chodievali zaobstarať všetko potrebné. Raz sa Lívie opýtal americký vojak, čo mala doma také, čo tu nemá. Odvetila mu: „Doma som mala všetko, tu nemám nič. Len väzenské šaty.“ Chcel vedieť, čo by si priala. „Modrý bicykel,“ povedala. „Zajtra dostaneš modrý bicykel,“ sľúbil jej. A naozaj ho na druhý deň priniesol. Vojaci pre ženy brali tovar z nemeckých obchodov bez platenia. Ten istý Američan videl, že stále nosí dreváky z tábora. Zobral ju do obchodu, aby jej zaobstaral nové topánky. Miestni nemeckí obchodníci boli vynaliezaví a premiešali topánky po krabiciach, aby sa nedal nájsť pár. Avšak vojak Nemcovi rozkázal: „Daj všetky krabice na pult, otvor ich všetky, až kým nenájdeš jeden pár, ktorý bude toto dievča chcieť.“ Tak sa dostala Lívia k novým topánkam.

Po čase sa s matkou presťahovali k Nemke s päťročnou dcérou. Dievčatko darovalo Lívii poznámkový zošit a ceruzku a odvtedy si písala poznámky a denník, ktorý má dodnes. Po dvoch mesiacoch v Ziegenhaine sa vydali na cestu domov. Pred nákladiakom, ktorý ich mal odviezť na vlakovú stanicu, sa lúčili s dievčatkom. Ako posledný naložili modrý bicykel. Keď Lívia zbadala, že dievčatko plače, v poslednom momente ho zložila z auta a darovala jej ho so slovami: „Tu máš bicykel ako spomienku na mňa.“

Veľkým zážitkom bola pre mladú Líviu zástavka v meste Herschfeld, kde sa pri večeri spustila veľká zábava a Lívia prvýkrát v živote tancovala swing a jive: „Vyhadzovali ma do vzduchu, Američania boli pobláznení, aj ja, že som oslobodená,“ usmieva sa.

Zvítanie s otcom v rodnej Tornali

Po ceste domov museli v Bratislave absolvovať zdravotnú prehliadku, či neochoreli na týfus a či neprenášajú nákazlivé choroby. Vyšetroval ich ruský lekár. Tu boli zaregistrované a informácia o tom, že žijú, bola zverejnená na vývesných tabuliach v Tornali. Otec, ktorý sa medzičasom vrátil a žil u mladšieho brata v Revúcej, sa vrátil domov hneď, ako sa to dopočul. O svojich vlastných útrapách a o tom, ako sa zachránil, však s Líviou nikdy nehovoril.

Po vojne znovu otvoril drogériu a Lívia mu pomáhala. Po čase sa vybrala do Bratislavy k svojej tete, aby si vybavila uznanie maďarských diplomov, lebo chcela pokračovať v štúdiu. Teta ju brávala na obedy do židovskej jedálne, aby sa zoznámila s mladými ľuďmi. Priateľka jej predstavila mladého muža pôvodom z Piešťan, ktorý pracoval v Bratislave pre Joint Distribution Committee. Táto organizácia pomáhala obetiam holokaustu a podieľala sa na emigrácii do Izraela. S Paľom Herzom trávila príjemné popoludnia a celkom sa jej pozdával. Jeden háčik to však malo, usmieva sa pani Lívia: „Páčil sa mi, ale netancoval.“ Jeho kamaráti však boli výbornými tanečníkmi, a tak chodievali vždy štyria-piati do klubu Reduta a Lívia mohla tancovať do rána.

Jeden rok si dopisovali a v decembri 1948 bola v Košiciach svadba. V rodine sa hovorilo tromi jazykmi: manžel pochádzal z nemecky hovoriacej rodiny a v nemčine sa dohovoril s Líviinmi rodičmi, ktorí sa už slovensky dobre nenaučili. Lívii záležalo na tom, aby vedela slovensky čo najlepšie, aby sa mohla uplatniť v práci. Rodičia predali v Tornali celý majetok a v Bratislave kúpili dom, kam sa nakrátko presťahovali aj mladomanželia. Keďže mala pamätníčka aj výučný list v odbore, našla si zamestnanie na riaditeľstve národného podniku Drogérie. Onedlho sa stala vedúcou oddelenia a mala na starosti 44 drogérií. V práci sa vždy cítila vážená pre svoje schopnosti a obľúbená medzi kolegami. Odjakživa bola veľmi spoločenská a organizovala všetky podnikové akcie: „Vždy keď mal niekto narodeniny, meniny alebo sa niekomu narodilo dieťa, bola oslava. Viac osláv ako práce. Riaditeľ len povedal: ‚Lívia, ty to zariadiš,‘“ smeje sa.

Napriek tomu, že celý život milovala spoločnosť, žije vo veku 93 rokov sama vo svojom byte, kam sa presťahovala po smrti manžela. Nedávno sa jej zdravotný stav zhoršil a je odkázaná na opatrovateľskú starostlivosť. Svoju vnútornú pozitívnu energiu sa snaží preniesť na svojich známych z mladších rokov, ktorých občas navštevuje v domove dôchodcov Ohel David.