Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Ján Hollý (* 1949)

• narodený 6. novembra 1949 v Martine

• život v rodine evanjelického farára, zažil zatknutie generálneho biskupa V. P. Čobrdu, ktorý bol v tom čase u nich na návšteve

• štúdium na vysokej škole UPJŠ v Košiciach

• prvé pokusy s amatérskym fotografovaním

• práca zubára v Bardejove

• fotokurz, fotenie manifestácií v roku 1989 v Prahe, Košiciach a Bardejove

• spoluzakladal Slovenskú komoru zubných lekárov

• fotograf-amatér aj v dôchodku

Vďaka svojmu koníčku sa stal dokumentaristom udalostí Novembra 1989 nielen v Bardejove, ale i v Prahe a Košiciach. Svoje hobby počas Nežnej revolúcie využil na to, aby ako amatérsky fotograf niečo za sebou zanechal.

Ján Hollý sa narodil 6. novembra 1949 ako druhý z troch synov evanjelického farára Petra Ivana Hollého a učiteľky Blaženy v Martine. Tam vyrástol, vychodil gymnázium, stretol sa s prenasledovaním duchovných komunistickým režimom a naučil sa, že jedna vec je o niečom hovoriť doma a druhá prejaviť svoj názor na verejnosti.

60. roky a prenasledovanie v rodine

Farárstvo a učiteľstvo nebolo v Jánovej rodine ničím výnimočným. Už jeho starí rodičia boli farári a učitelia. Z otcovej strany bol farárom starý otec a z maminej strany bolo toto povolanie ešte o niečo tradičnejšie: brat starej mamy bol generálnym biskupom evanjelickej cirkvi. Ján si všimol aj to, že starší ľudia mali jeho rodičov v úcte. Farárov a učiteľov si dlhodobo vážili ako vzdelaných a múdrych ľudí. Medzi rovesníkmi to však bolo iné. Neraz sa pobili, a keďže ako farárske deti boli vychovávané tak, aby sa správali slušne, Ján od spolužiakov často pár rán utŕžil. Inak žili rovnako ako všetci spolužiaci. Jánovi sa veľmi učiť nechcelo, no v škole problémy nemal.

Otec nemohol vykonávať povolanie farára, a tak robil účtovníka na JRD. Ani mama ako manželka farára nemohla učiť. Najskôr robila robotníčku na družstve, neskôr v nemocnici.

Zimy u nich trávila stará mama so svojím bratom, generálnym biskupom Dr. Pavlom Čobrdom. Ján bol svedkom toho, ako poňho v roku 1962 prišli príslušníci ŠtB a odviedli ho do väzenia v Banskej Bystrici. Po vykonštruovanom procese ho odsúdili. Ako spomína, „väzenie pre osemdesiatdvaročného muža nebolo príjemné”. Z rozprávanie rodičov sa dozvedel, že ho obvinili z velezrady. Ako dôkaz si vybrali pasáže z jeho kázní.

Rodinná príslušnosť robila problémy aj maminmu bratovi, ktorý bol vojakom. Istý premotivovaný kolega ho chcel nahradiť vo funkcii, a tak ho udal, že sa na Slovensku stretáva s farárom. Maminho brata po tomto udaní prevelili, následne pracoval ako redaktor vojenských novín. Starší brat mal tiež problémy, keď mu režim nedovolil študovať to, čo chcel.

Ján mal v tomto smere väčšie šťastie. V roku 1968 prišlo uvoľnenie a podarilo sa mu dostať na vysokú školu a vyštudovať za zubára. V lete 1969 bol doma na prázdninách. Ako každý vysokoškolák leto trávil na brigáde. Ráno 21. augusta ho ako vždy zobudil rádiobudík. Podozrivé mu bolo, že namiesto tradičného programu šla v rádiu nejaká rozhlasová hra. Až na brigáde sa dozvedel, že Československo okupujú vojská Varšavskej zmluvy. V Martine boli aj oddiely tankistov, no ruské vojská si nevšimol. „My sme bývali na dedine, asi sedem kilometrov od mesta. Tam nebolo nič. A keď som bol v meste, tam už bol pokoj. Možno aj nejaké tanky tadiaľ prešli, ale ja som nikoho nevidel,“ spomína na tie dni Ján.

Po prázdninách sa vrátil do školy v Košiciach. Na toto obdobie spomína s úsmevom: „Z povinných politických diskusií sme utekali. Už nás nezaujímali.” Hoci režim opäť pritvrdil, Ján nemal problém s ukončením školy. Do strany sa ho nepokúšali naverbovať – nebol z „dobrej rodiny“: „Skôr sa mi vyhýbali a dali mi pokoj.“ Vojenskú službu, ktorú absolvoval v Michalovciach, ukončil ako čatár-absolvent. Vraj tam bola najhoršia vojna, aj vzhľadom na to, kto tam prichádzal. Po škole začal pracovať ako zubár v Martine. Neskôr sa presťahoval do Bardejova, kde si založil rodinu.

Fotografovanie ako koníček

Fotografovať skúšal už počas strednej školy. Na prvé pokusy mu slúžil starý aparát, ktorý vlastnil jeho otec.

V Bardejove popri práci fotografovanie aj študoval na Inštitúte výtvarnej fotografie pod vedením Vladimíra Birgusa a Antonína Branného. Štúdium ukončil v roku 1988 záverečnou prácou s názvom Locus Dolorum. Nafotil reportáž z ambulancií zubných lekárov v Bardejove. „Boli to len plachtami oddelené priestory. Žiadne ambulancie. Aj naše vybavenie bolo biedne,“ spomína na svoju zubársku prax v Bardejove. 

Po absolvovaní štúdia vstúpil do Závodneho klubu fotografov pri ROH. „Ľudia sa vtedy buď učili jazyky, aby mohli utiecť, alebo sa učili zavárať, aby mohli prežiť. Ja som sa venoval foteniu. Mohol som to robiť aj profesionálne, ale svoju prácu som mohol robiť iba amatérsky. Nemali sme totiž ako zubári žiadne vybavenie.” Jánovi sa podarilo nasporiť tisíc mariek. Svoju ambulanciu mal vtedy v Bardejovských strojárňach. Do podniku začali voziť NC stroje a s nimi prišla aj obsluha spoza hraníc. Ján sa dohodol so školiteľom zo Švédska, že mu zaobstará fotoaparát. Bol to jeho prvý lepší fotoaparát značky CANON. Koncom 80. rokov si v rámci spoločných priestorov v bytovke zriadil čiernu komoru a vyvolával svoje čiernobiele fotografie.

Dokumentácia revolučných dní

Keď na jar 1988 komunistický režim rozohnal učastníkov Sviečkovej manifestácia, zdalo sa, že rozohnal aj ilúziu ľudí o tom, že by sa niečo mohlo zmeniť. 

Medzi lekármi v Bardejove sa však na jeseň 1989 začalo šíriť, čo sa deje v Prahe. Študenti tam vyšli do ulíc a postupne sa k nim pridávali aj obyčajní ľudia. Dokonca tieto protesty pokračovali a nedarilo sa ich rozohnať. Zavládla nádej, že sa predsa len niečo môže zmeniť. Na výzvu na generálny štrajk zareagovali takmer všetci zamestnanci zo strojárni a národného podniku JAS Bardejov. Vznikla aj miestna organizácia VPN. Medzi hlavnými organizátormi protestov boli lekári a učitelia. Doktor Peteja, Jozef Porianda a stredoškolskí pedagógovia Vladimír Savčinský a František Chrzan. Ján sa rozhodol, že bude tieto protesty fotografovať. Nielen preto, že ho to zaujímalo. Ako sám hovorí, „zachytenie takýchto udalostí je pre amatérskeho fotografa vrcholom. Zachytávanie udalostí okolo seba ostáva ako odkaz do budúcnosti.”

Prvé protesty nafotil počas generálneho štrajku v Košiciach a potom cestoval nočným vlakom do Prahy, kde pokračoval v dokumentovaní udalostí. Nečakal však, že mu zamrzne fotoaparát. Zašiel za priateľmi z fotografickej školy, dobil baterky a pokračoval vo fotení. Podarilo sa mu dostať na zhromaždenie na Letenskej pláni. Večer sa opäť vracal na východ: „Pamätám si, že ráno ešte na stanici žandári rozháňali ľudí, a večer tam už nikto nebol.”

V Bardejovskej nemocnici vedenie organizovalo stretnutie lekárov, z ktorého mala vzísť výzva odsudzujúca protesty. Ján Hollý ju odmietol podpísať a pridali sa k nemu aj ďalší kolegovia.

Ján nemal potrebu politicky sa aktivovať a ostal naďalej ako pozorovateľ udalostí, ktoré zachytával svojim fotoaparátom. Po páde režimu sa podieľal na výbere kandidátov do Národného zhromaždenia, ale potom sa už opäť venoval svojej zubárskej profesii. Zúčastnil sa ešte konferencie Východ – Západ, ale kvôli pokazenému fotoaparátu sa mu nepodarilo fotografie vyvolať.

Ľutuje jedine to, že nenafotil viac a nerobil si žiadne poznámky. Kinofilm totiž neukladá dátumy. A tak má mnoho fotiek, ku ktorým ale chýbajú príbehy.

Jeho fotografie z protestov sú momentálne v zbierke SNG. Tá pripravovala výstavu k 20. výročiu Nežnej revolúce, do ktorej zaradili aj fotografie Jána Hollého: „Potom mi ich zabudli poslať. Ostali tam. Dnes by som sa ťažko dostal do Národnej galérie. Vďaka tým fotografiám som tam.”

Okrem fotografií z protestov zaujali odborníkov aj jeho vyobrazenia potrétov komunistických pohlavárov vo výkladoch na bardejovskom námestí. V každom výklade sa odrážal kostol. Ján výklady fotografoval. Takto sa na jeho fotografiách v kostole ocitol aj Brežnev.

Rozpad Československa

Po páde totalitného režimu ľudia všade požadovali nejaké záruky. „Dlho som nevedel, o akých zárukách hovoria. Neskôr som pochopil. Komunizmus im dával aspoň istotu práce. To boli tie záruky, ktoré požadovali. Demokracia nie je najlepší systém. Ale zlú vládu môžete zmeniť. Zlý národ však nevymeníte.”

Neskôr prišiel rozpad Československa a s ním sklamanie. Ján pociťoval za Československom nostalgiu. Jeho rodičia zažili prvú republiku a mali ju v hlbokej úcte. Nie je však sklamaný z toho, čo priniesol November 1989. Jemu osobne sa všetky očakávania splnili. Mohol slobodne podnikať, cestovať a hlavne zdokonaľovať svoju prax. Ján Hollý si založil súkromnú prax a podieľal sa na založení Slovenskej komory zubných lekárov a príprave fungovania tohto povolania v demokratickej spoločnosti.

V súčasnosti je už na dôchodku. Fotografovaniu sa opäť začal venovať potom, čo nanovo vznikol klub amatérskych fotografov BARDAF v Bardejove, ktorého je dodnes členom.