Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Margita Horáková (* 1923)

• narodená v Šamoríne v roku 1923

• presťahovali sa do Tomášova

• školu navštevovala najskôr v Martine, neskôr študovala na nemeckej obchodnej škole v Bratislave, do vzniku Slovenského štátu

• v roku 1944 transportovaná do geta v Rasticiach, odtiaľ prevezená do Birkenau

• prežila holokaust a vojnu, spolu so sestrou ich oslobodili v tábore Dachau, kde pomáhala ako ošetrovateľka

• v roku 1947 sa vydala za advokáta Andreja Horáka

• pôsobila ako účtovníčka

„My sme mali veľmi pekné detstvo. Na prázdniny sme chodili do Martina k starým rodičom, kde sme sa všetci bratranci a sesternice stretli,“ hovorí Margita Horáková, Médy, ktorej matka pochádzala z Martina a otec zo Žitného ostrova. Otec, Herman Lustig, bol správcom veľkostatku vo Veľkých Levároch. Margita a jej sestra Trúda tu začali chodiť do školy. Keď veľkostatok zmenil majiteľa, rodina sa presťahovala do Tomášova, vtedy Félu, kde si otec prenajal mlyn.

Keďže v Tomášove nebola škola, obe dievčatá jeden rok chodili do školy v Martine a bývali u starého otca: „To som veľmi ťažko znášala. Bola som veľmi naviazaná na matku a strašne ťažko som znášala, že sme tam museli samy zostať. Nad posteľou som si urobila čiarky, lebo raz mesačne nás prišla mamička navštíviť, a preškrtávala som ich každý deň.“

V roku 1935 starý otec zomrel, Médy ochorela na zápal stredného ucha, a keďže to bola dosť ťažká operácia, vtedy už do školy V Martine nešla a pokračovala ďalej v Bratislave.

Prišli predvojnové roky a rodičia už vedeli, že o štúdiu nemôže byť reč. Preto dali obe dcéry na nemeckú obchodnú akadémiu: „Boli sme dve a za byt a stravu sa platilo 1 500 korún, takže to bol veľký výdavok. Mamička tvrdila, že jednu svetovú reč musíme ovládať, a preto, že v strednej Európe nám je nemčina najbližšia, nás poslala na nemeckú akadémiu.“

V rokoch 1937 – 1938 tvorili Nemci len asi polovicu školy, no už bolo cítiť spory: „Po Anšluse nás zobrali loďou na Devín na výlet, aby sme sa uzmierili. Výsledok bol ten, že my sme prišli pešo domov a oni loďou. Myslím, že sme boli dosť politicky angažovaná generácia, mali sme čechoslovakistickú výchovu.“ V roku 1938 Médy obchodnú školu dokončila.

Juh Slovenska, kde rodina bývala, pripadol po Viedenskej arbitráži Maďarsku. Po vzniku Slovenského štátu sa z rodiny stali Maďari: „Tešili sme sa tomu, vtedy to bolo pre nás lepšie ako na Slovensku.“

Margita Horáková sa pred vojnou zapojila do sionistického hnutia Makabi Hacair a odtiaľ sa dostala na prípravu do Hachšary v Budapešti, kde sa naďalej aktivizovala. „Samozrejme rodičia to veľmi neschvaľovali, ale presadila som si to. Vtedy začali do Maďarska húfne prichádzať utečenci zo Slovenska. My sme im zabezpečovali nocľah, stravu. Dnes, keď na to myslím, tak sme robili nezodpovedné veci. Napríklad, keď sme dostali adresu, kde môžeme niekoho ubytovať a nevedeli sme, kde to je, tak sme išli opýtať sa za policajtom. V rámci organizácie to bolo dobre prepracované.“

Pred deportáciou

Ako sa pomery aj v Maďarsku zhoršovali, rodičia si priali, aby sa vrátila domov. V Tomášove pracovala v záhradníctve v rámci povinnej služby a mysleli si, že tieto veci ich zachránia.

„Naša dedina bola úplne na hranici a jedného dňa k nám prišiel manželský pár, dcéra mamičkinej priateľky, ktorí chceli ujsť do Maďarska. Oni neboli u nás ani hodinu, a už prišli žandári, lebo boli oznámení.“ U Lustigovcov ich chytili a odviezli. Otec v tom čase nebol doma, tak zobrali matku pani Horákovej a zavreli ju v Budapešti. „Keď mamičke žandár vyčítal, prečo to neprišla udať, počujem jej slová, ako mu hovorí: ’Veď predsa sme ľudia.‘ To nezavážilo.“

Otcovi sa podarilo dostať matku z väzenia po približne dvoch týždňoch. Pani Horáková hovorí, že to bol zázrak, lebo odtiaľ sa ľudia nedostávali, no na matke to zanechalo neblahé dôsledky.

Keď prišli Nemci, museli začať nosiť žltú hviezdu, ale nebolo to pre nich nič strašné, lebo na dedine aj tak každý každého pozná a všetci aj bez hviezdy vedeli, že sú Židia: „Otecko dokonca s katolíckym farárom išli každý večer na prechádzku a politizovali. Necítili sme mimoriadne nepriateľstvo v dedine. Ako sa hovorí: ‘Antisemita je ten, kto viacej nenávidí Židov, ako je treba.’“

Po pár týždňoch ich zobrali do geta do Rastíc. Otec nechcel u nikoho schovávať veci, lebo vopred hovoril, že keby jeho zobrali na výsluch, aj tak by všetko priznal, ešte aj viac, ako je pravda. Najskôr nejaké veci nechali u katolíckeho farára, ktorý však pod tlakom večného vyhlasovania trestov za ukrývanie židovského majetku napokon všetko doniesol nazad.

V gete bývali v areáli synagógy, kde mala každá rodina najviac jednu izbu. „Mysleli sme si, že toto je nemecké riešenie, a pre nás to bolo, myslím, prijateľné, ako dieťa som to vnímala ako plus, že sme mladí ľudia boli takto pri sebe.“ Po zložení prísahy mohli ako vojnoví robotníci pracovať na veľkostatku v Hubiciach, kam chodili na celý týždeň.

„Moja mamička hovorila, že v Maďarsku sa to nemôže opakovať, čo na Slovensku, lebo v štáte, kde voľakedy minister vojny bol Žid, že tam taký antisemitizmus byť nemôže. Antisemitizmus vždy bol, je aj bude. Dnes spätne neviem, či bolo správne, že keď sme sa vrátili, zase sme boli len utiahnutí, zase sme sa snažili prispôsobiť, čo nebolo správne,“ myslí si pani Horáková.

Ale jedného dňa ich aj tak nasadili na vozy a odviezli do Dunajskej Stredy, odkiaľ ich „vagónírovali“. „Boli to nevkusné, smutné časy, ako sme boli na voze, vonku hrali hudbu. Mysleli sme si, že tábory v Poľsku už neexistujú, tak sme išli s ľahším pocitom.“ Doviezli ich do Košíc, kde ich od Maďarov prevzali Nemci. Keď po ďalšej ceste vystúpili, videli baraky a veľké priestranstvo, väzňov a esesákov so psami. Boli v Birkenau. Mužov oddelili od žien a vybrali staré ženy a deti: „Mengele mamičku poslal na druhú stranu. Ja som sa ho opýtala, prečo, a on sa jej formálne opýtal, ako je stará. Povedala, že štyridsaťdeväť. Trval na tom, že aby šla na druhú stranu, a povedal mi, že večer sa uvidíme. A ja som mu uverila. Mamičku mám stále pred sebou, ako tam zastala a povedala mi: ,O teba nemám strach, ale nikdy neopusti Trúdu.´ To boli jej posledné slová, ona pravdepodobne tušila, čo ju čaká. Tak prázdno sa za nami dívala.“

Karta z Waldsee

Keď ich umiestnili do barakov, rozdali im ružové karty s vyplnenou adresou odosielateľa „Waldsee“, a povedali, aby napísali príbuzným a rodine. Tí, čo tam boli dlhšie, ich upozornili, aby nepísali na židovské adresy, lebo týmto spôsobom chcú chytať ďalších Židov. Tak radšej písali známemu mlynárovi.

„Ešte v prvý deň, ako Nemci obsadili Maďarsko začiatkom marca, moja sesternica z Győru bola v Budapešti na stanici, lebo chcela cestovať domov, ale deportovali ju. Po čase sme od nej dostali kartu, odosielateľ bol z Waldsee. Našli sme to miesto na mape a bolo to v Rakúsku. Boli sme radi, lebo sme si z toho odvodili, že do Poľska sa už nedeportuje,“ spomína pani Margita, ako prvýkrát počula o Waldsee. „Teraz sme už vedeli, že aj tá sesternica bola tuná.“

V barakoch boli neľudské podmienky, nebolo tam miesto, sedieť mohli len obkročmo a medzi nohami sedela ďalšia: „Bolo to hrozné; možno je to nevkusné, ako to opíšem, ale napríklad mnohé sme dostali menštruáciu a neboli žiadne hygienické veci. Tak sme si odtrhli zo šiat kúsok handry, a to sme používali, ani umyť sa, ani nič. Alebo nás v júni v Poľsku, keď ešte bola zima, dali do kúpeľa, a potom nás postavili vonku na trať stáť celú noc v daždi. Potom nás nasadili do vagóna a my sme sa navzájom zohrievali. Nič sme nemali, ani spodné prádlo, len sivé šaty z vrecoviny. Ale nejakým spôsobom sme ani nádchu nedostali. Celý čas tam bola ale medzi nami veľká súdržnosť, bolo nás zo Šamorína asi dvadsať dievčat a pri apeli, vždy sme chceli, aký osud stihne jedného, nech stihne aj druhého, a to nám cez celý čas pomohlo.“

Previezli ich do tábora v Płaszowe, ktorý pani Margita označuje za najhorší zo všetkých. Pracovali v kameňolome, kde prenášali veľké balvany tam a späť a dozorcov robili nemeckí vrahovia. Pri každom apeli niekoho zastrelili bez príčiny: „Sestra sa raz na takom apeli obzrela, či tam som, a dali ju na celý deň kľačať do mláky. Ja som tam dostala žltačku. V Płaszowe pritom Poliaci mali privilegovanejšie postavenie, mali čižmy a varili si tam. Oni ešte mali vonku voľakoho, čo mal zlato, a tí im posielali.“

V auguste ich z Płaszowa transportovali znovu do Osvienčimu. Médy bola v tom čase kvôli žltačke na revíri (táborová ošetrovňa, pozn.), no utiekla do transportu, aby ju neoddelili od sestry. Nastúpila do vagóna, no nevedela, či vezú i sestru. Až v tábore v barakoch sa dozvedela, kde Trúda je: „Sestru som našla, práve keď ich v tom baraku tetovali. Zastala som si hneď za ňu. Asi som bola jediná šťastná, že ma tetujú, lebo tým bolo moje miesto tam zaistené a zase sme boli spolu.“

Z Osvienčimu ich opäť zobrali na transport a odviezli do nemeckej továrne v Augsburgu. Vďaka nemčine zo strednej školy ich vybrali na montáž prístrojov pri páse. V továrni už bývali na povale a podmienky boli lepšie ako v táboroch.

V Nemecku sa sestre Trúde prejavilo chrlenie krvi. Lieky tam neboli žiadne, no šéf dielne, kde pracovali, si ju tak obľúbil, že úplne nezištne sám zavolal civilnej lekárke v továrni a vybavil röntgen v meste. Zistili jej kavernu. „Vtedy to pravdepodobne musel ten šéf vybaviť, aby ju zobrali do Dachau, kde bol ženský revír, a väzni lekári sa o ňu starali.“

„Strašne som sa chcela dostať za ňou. Ničoho som sa celý ten čas tak nebála, ako že zostanem sama, prenasledovala ma myšlienka, že ak sa roztrháme, tak sa už nikdy nestretneme,“ plače pani Margita, keď si na to spomína.

Rozhodla sa simulovať, že ju bolí slepé črevo, a zdravú ju odviezli do Dachau na operáciu. Spätne svoje dobrovoľné rozhodnutie podstúpiť operáciu v podmienkach koncentračného tábora hodnotí ako nerozvážnosť.

V tom čase už do Dachau začali voziť chorých z peších transportov a potrebovali ošetrovateľky. Pani Horákovej sa tak aj so sestrou podarilo až do oslobodenia zostať v Dachau a pracovať ako ošetrovateľky: „Jeden deň tesne pred oslobodením sme boli nastúpení, že nás zastrelia, ešte nás chceli schovať politickí väzni v Dachauna povale, no naraz prišiel povel ísť nazad do barakov. Pravdepodobne si už netrúfali vtedy robiť to v takom počte.“

Oslobodili ich 29. apríla. „To tak náhle prišlo. Keď som šla pozrieť sestru na revír, vo vežiach ešte boli nemeckí vojaci, keď som tam došla, na pleciach už niesli raneného Američana.“

Asi päť týždňov boli v karanténe v bývalom lágri SS: „Tam doniesli Nemcov a my sme sa museli o nich starať, čo nás vtedy veľmi urážalo. Teraz už viem, že to nebolo správne.“

Mikrobusmi sa dostali z Nemecka do Plzne, kde sa od neznámeho človeka dozvedeli, že ich otec tiež žije. Z Česka prišli vlakom do Bratislavy, kde stretli známych zo Šamorína a keďže v Tomášove ešte nikto nebol, vzali ich so sebou. „Tam sme stretli priateľa ešte z Makabi a on nám chcel dať peniaze. Zobrali sme si 500 korún, on nám vravel, že to je nič a chcel nám dať viac, no s tým sme štartovali.“

Ďalší deň sa išli pozrieť na ich pôvodný dom v Tomášove. Tam teraz býval notár, v mlyne bola národná správa. Ešte v ten deň sa tam stretli s otcom. Postupne im vypratali jednu izbu a neskôr sa notár vysťahoval. Po náročnom získaní dôkazu, že pred vojnou sa ich otec hlásil k židovskej národnosti, im vrátili aj mlyn.

„Neboli sme šťastná generácia, nedalo sa žiť. To boli také ťažké časy.Nech to ešte jedna generácia nezažije, ale bojím sa, že ideme v ústrety, možno nie lágre, ale iným spôsobom, ružovo to nevyzerá. Najhoršie na svete je nacionalizmus, toje tá najväčšia pliaga.“

V roku 1947 sa vydala. V roku 1949 sa chceli vysťahovať do Izraela. Manžel ako advokát váhal, či bude schopný manuálne pracovať, no rozhodujúce bolo, že si nevedela predstaviť, ako tu už možno navždy nechá celú rodinu. Keď otec vtedy dostal infarkt, zostali napokon v Československu.