Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tibor Hrdlička (* 1932)

• narodený 7. augusta 1932 v Bratislave

• vyučený za strojného zámočníka

• 2 roky pracoval v Ostrave

• 1953 - 1955 služba v PTP v Karvinej a Horní Suchej

• 22. decembra 1955 návrat do civilu

• zámočník v podnikoch Palma a Kovospracujúci podnik mesta Bratislava

• v súčasnosti na dôchodku v Bratislave

Tibor Hrdlička sa narodil 7. augusta 1932 v Bratislave. Mal troch súrodencov, v súčasnosti už žije len Tibor. Otec Lukáš pracoval vo Výskumných ústavoch vinárskych v Bratislave a bol uznávaný znalec vína. Matka bola v domácnosti a rodina mala vlastný vinohrad, na ktorom pracovali s otcom všetci súrodenci. Tiborova rodina bola nábožensky aj národnostne zmiešaná: otec bol Slovák-katolík a matka Nemka-luteránka. Doma však rozprávali slovensky aj nemecky.

Druhá svetová vojna a odsun nemeckého obyvateľstva

Aj keď bol počas druhej svetovej vojny ešte dieťa, niektoré udalosti či dianie v spoločnosti zaznamenal. V pamäti mu najviac utkvelo vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP) a nadšenie, ktoré zavládlo medzi jeho podporovateľmi. Dobre si však pamätá aj na bombardovanie Bratislavy spojeneckými vojskami: „Na kopci sme mali vinohrad a odtiaľ sme videli, ako bombardovali benzínovú továreň Apollo. Boli sme tam vtedy s otcom a aj s jeho kamarátom, ktorého potom zabili na fronte.“ Tibor je rád, že útrapy druhej svetovej vojny ich rodina prežila bez ujmy, čo vôbec nebola samozrejmosť.

Problémy nastali po vojne, keď prišlo k odsunu nemeckého obyvateľstva, ktoré sa často dialo drsným neľudským spôsobom. Tiborovej rodiny sa odsun priamo netýkal, lebo manželstvo bolo zmiešané a národnosť mali ich deti uvedenú ako slovenskú a štátnu príslušnosť československú: „Aj nás sa to ale neskôr nejakým spôsobom dotklo. Staršieho brata zbili, spravili nám domovú prehliadku. Ja som mal takú detskú pištoľ na malé guličky a robili z toho veľkú vedu. Potom začali prehľadávať celý dom. Deky nám zobrali, čo otec kúpil od rumunských vojakov, kožuch, čo sme od sesternice kúpili, ale nemali naň bloček. Všetko sme museli na žandársku stanicu odviesť. Brali nás, ako keby sme boli nepriatelia!“

Nástup komunizmu, 27 mesiacov fárania

V čas nástupu komunistického režimu sa Tibor vyučil za strojného zámočníka a začal pracovať. Dva roky prežil v Ostrave, kde rok pracoval v elektrárni a rok v oceliarňach. Zažil tu aj menovú reformu, ktorá práve v Ostrave spôsobila odpor obyvateľstva, najmä baníkov. Komunistický režim však zasiahol aj priamo do Tiborovho života: „My sme mali štyri vinohrady, jeden bol náš, čo si mamka s otcom kúpili, a tri sme zdedili po mamkiných rodičoch. A to všetko nám zobrali, len kúsok nám nechali. Ľudia sa na tom namakali, o všetko prišli a komunisti sa dostali k čistému majetku.“

V roku 1953 narukoval do Pomocných technických práporov (PTP) najprv v Karvinej a neskôr v neďalekej Hornej Suchej. Na rozdiel od prvých „pétepákov” tí neskorší už aspoň tušili, čo ich čaká. Po smrti Stalina a Gottwalda sa represie predsa len trochu zmiernili. Na nátlak zahraničia dochádzalo postupne k rušeniu PTP či ich pretváraniu na Technické prápory (TP). Tibora však služba v PTP zachytila ešte v pôvodnom režime, ktorý sa menil veľmi pomaly. „Mali sme trojtýždňový výcvik bez zbrane a inak celých 27 mesiacov som fáral. Narobil som sa dosť, vyslovene namakal,“ hovorí.

Vznik a fungovanie jednotiek PTP bolo v priamom rozpore s medzinárodnými dohodami, ale aj hrubým zneužitím branného zákona pre politické prenasledovanie nepohodlných skupín obyvateľstva a ich využitie na pracovnú činnosť najmä v stavebníctve (ľahké PTP) či ako aj v Tiborovom prípade v baniach (ťažké PTP). Podmienky, či už pracovné, ale aj sociálne a hygienické boli veľmi ťažké. Pri práci často dochádzalo k vážnym úrazom. Pétepáci pracovali aj soboty a častokrát aj dve nedele v mesiaci. Šťastie mali aspoň na svojich vedúcich, ktorí boli civili a chovali sa k nim slušne, no nebolo to pravidlom.

Národnostne aj sociálne to bolo v PTP pestré. Boli tam Slováci, Maďari, ale aj sudetskí Nemci. Tibor si spomína, že tam bolo veľa študentov a predstaviteľov inteligencie, ktorí však nemali možnosť uplatňovať svoje vedomosti a schopnosti, ale museli plniť prísne kvóty podľa noriem komunistického režimu. Mimo plnenia pracovných povinností prebiehali dvakrát týždenne politické školenia, ktoré ich však vôbec nezaujímali a často ich využili na oddych od fyzicky namáhavej práce: „My sme im na to kašlali. Snažili sa nás síce prevychovať, ale my sme mali iné starosti. Ale vtedy sme boli mladí a dáko sme to prežili. No zažili sme s nimi všeličo.“

Za absurdné Tibor považuje, že v týchto podmienkach bol dokonca povýšený na slobodníka, pravdepodobne za veľmi dobré pracovné výsledky a slušné správanie. Sám toto povýšenie nechcel, ale musel sa tomu prispôsobiť.  Podľa jeho spomienok boli dôstojníci – vojaci z povolania zväčša solídni ľudia, ktorí sami často nesúhlasili s komunistickým režimom, avšak podmienkam sa museli prispôsobiť.

V Hornej Suchej boli tri roty a podľa Tibora boli ako politicky nespoľahliví všetci na jednej lodi. A tak sa zomkli, držali spolu. Práve zážitky s kamarátmi podľa slov pamätníka postupne prevážili nad spomienkami na drinu a nedôstojné zaobchádzanie zo strany komunistického režimu. A Tibor priznáva, že dakedy sa zabávali naozaj ako „čierni baróni“. Napriek tomu vykreslenie „čiernych barónov“ v známom filme z roku 1992 považuje za veľmi nepresné a odporujúce skutočnosti, ktorá bola často mimoriadne tvrdá: „Z toho filmu spravili komédiu a veľmi to skreslili. No na tej vojne to bolo niečo celkom iné.“

Návrat do civilu a ďalší život

Vojenskú službu mal Tibor predĺženú o 3 mesiace a domov sa vrátil až 22. decembra 1955: „Človek toho zažil dosť za ten čas. Možno by nás ešte ani nepustili, ale boli tlačení zo zahraničia medzinárodnými dohodami. A keď sme prišli do Bratislavy, tak sme všetky podniky prešli a až ráno som prišiel domov. Boli sme uvoľnení, mali sme radosť, že sme sa dostali domov.“

Kamaráti z PTP boli spolu v kontakte aj po odchode do civilu a pravidelne sa stretávali. „Pétepácku“ minulosť Tibor neberie ako nijaký biľag, ani necíti krivdu: „My sme spravili kus roboty, strašne sme makali a spravili sme pre tú republiku dosť: Maďari, Nemci aj Slováci. A neboli medzi nami žiadne národnostné trenice. Mohli nám aspoň poďakovať.“   

Po návrate do civilu robil zámočníka - dva roky v podniku Palma a potom v Kovospracujúcom podniku mesta Bratislava. V rámci zamestnania precestoval takmer celé Československo. O politiku sa nezaujímal, bavila ho práca a venoval sa hlavne rodine. Na udalosti Nežnej revolúcie spomína pozitívne, ale situáciu a vývoj po novembri 1989 nehodnotí s nadšením, lebo staré štruktúry sa podľa neho rýchlo zorientovali aj v nových podmienkach a začali ich využívať vo svoj prospech. Verí, že budúcnosť bude aj napriek rôznym problémom pozitívna. Pracoval až do svojich sedemdesiatich rokov, keď odišiel do dôchodku. Bol ženatý, oženil sa v roku 1961, ale bohužiaľ od roku 2013 žije už ako vdovec v Bratislave. Má 2 synov.

Potešilo ho, že bol 6. septembra 2017 v Žiline pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP spolu s ďalšími desiatimi „pétepákmi“ vyznamenaný medailou Ministra obrany SR II. stupňa. Berie to ako určité zadosťučinenie a teší ho, že sa na tvrdú prácu a peripetie „pétepákov“ pod komunistickým režimom nezabudlo. Aj na dôchodku je aktívny, v rámci možností cestuje a zúčastňuje sa podujatí organizovaných Konfederáciou politických väzňov Slovenska (KPVS).