Ivan Hupka (* 1939)

Príbeh pamätníka

 

Ivan Hupka (1939)

 

„Ľudia by mali bdieť. Dávať pozor.“

 

• narodil sa  19. februára 1939 vo Svätom Jure;
• mal troch súrodencov, maturoval na Gymnáziu v Dunajskej Strede;
• študoval na Vysokej škole technickej;
• štúdium dokončil v Prahe ako špecialista na automobily a traktory;
• štyri roky vyučoval na Strojníckej priemyslovke v Trnave;
• v roku 1964 získal v ČST, (v Televíznom štúdiu Bratislava) miesto spolutvorcu relácie pre mládež „Mladými očami“;
• od roku 1966 bol členom redakcie publicistiky a dokumentárnej tvorby;
• v čase okupácie sa s manželkou Máriou aktívne zapájali do spravodajských aktivít ČS televízie;
• autorsky sa podieľal na výrobe dokumentárneho filmu „V mene svedomia,“ od režiséra Kazimíra Barlíka;
• pod tlakom politických zmien a obáv o budúcnosť spolu s rodinou v roku 1968 emigroval do Austrálie;
• slovenská justícia ich v  neprítomnosti odsúdila a v prípade návratu im hrozilo väzenie;
• Slovensko mohli bezpečne navštíviť až po vyše dvadsiatich rokoch.

 

 

 

Ivan Hupka sa narodil 19. februára 1939 vo Svätom Jure. Jeho matka bola domáca, otec bol úradníkom. Mal troch súrodencov. Keď mal trinásť rokov, rodina sa presťahovala do Dunajskej Stredy. Tam Ivan absolvoval gymnázium a po maturite nastúpil na Vysokú školu technickú.  V roku 1959 štúdium dokončil v Prahe ako špecialista na automobily a traktory.  Po návrate na Slovensko dostal umiestenku do automobilového závodu v Nitre, avšak pre veľkú vzdialenosť a komplikácie spojené s cestovaním požiadal o nové miesto. Mohol pracovať vo Výskumnom ústave chorôb povolania na oddelení vzduchotechniky, no napokon sa zamestnal v Trnave, kde štyri roky vyučoval na Strojníckej priemyslovke. Práca sa mu veľmi páčila, ale po určitom čase začal túžiť po tvorivejšej práci.

 

Práca v Česko-slovenskej televízii, v Televíznom štúdiu Bratislava (1964 - 1968)

 

V roku 1964 sa Ivan Hupka zúčastnil konkurzu v Česko-slovenskej televízii, v Televíznom štúdiu Bratislava, kde sa uchádzal o prácu v mládežníckej redakcii. Toto miesto získal a stal sa spolutvorcom relácie pre mládež s názvom „Mladými očami“. „No a tak som začal pracovať v Slovenskej televízii a začal som robiť reláciu ,Mladými očami‘. No a po istom čase, myslím, bolo to v roku 1966, som mal možnosť prestúpiť do redakcie publicistiky a dokumentárnej tvorby, čo som využil. A odvtedy som pracoval v tejto redakcii až do konca roku 1968, keď sme odišli s manželkou do cudziny.“

Ivan na svoje začiatky v televízii spomína s nostalgiou. Vzhľadom na krátky začiatok jej fungovania na Slovensku to bola pionierska práca. Tvorivosť a nadšenie mu však nechýbali. Niekedy sa podieľal na nakrúcaní rozhovorov s mladými ľuďmi, inokedy robil osvetľovača. Vlastne, v tých časoch všetci robili všetko. Vedúcim mládežníckej redakcie  bol Július Beňo. Ivan spomína aj ďalších spolutvorcov relácie pre mládež: „... tá mládežnícka [redakcia] mala na starosti vysielanie pre mládež od pätnásť do dvadsaťštyri - dvadsaťpäť rokov. No a tam robili Ivan Úradníček, Milan Slobodník, potom tam bola pani Sokolová, tá mala dramaturgiu divadelných hier pre mládež na starosti, no a ja som robil tie ,Mladé oči‘.

Potom neskoršie tam prišiel Peter Ševčovič, ktorý robil tiež dramaturgiu, vedúci bol Janko Pitoňák a bol tam, ja si nepamätám jeho prvé meno, Turčányi. Nie ten básnik, ale Turčányi.“

 

Autocenzúra redaktora v Televíznom štúdiu Bratislava

 

Vysielanie Televízneho štúdia v Bratislave bolo od svojho začiatku (1953) poznačené prísnou cenzúrou. Redaktori si to najviac uvedomili až v auguste 1968, kedy bola cenzúra na krátky čas odstránená. Tlačový dozor žiarlivo kontroloval  každý výstup, ktorý by mohol poškodiť „dobré meno socialistického zriadenia“, na čele s Komunistickou stranou Československa. Preto už výber redaktorov bol pod drobnohľadom oduševnených personalistov. Poslušnosť voči straníckej ideológii mala prednosť pred odbornosťou. S autocenzúrou sa redaktori vysporiadavali každý po svojom. Napriek tomu sa niekedy stávalo, že sa redaktorovi podarilo zverejniť pravdu, ktorá odkrývala „hriechy mocných“. Ivan spomína: „No o tú cenzúru, no tak to bolo kdesi v nás v podvedomí skryté. Dávali sme na to pozor. Vedeli sme, čo si môžeme dovoliť, ak chceme, aby to uzrelo obrazovku. Hej. Keď niečo by sme prehnali, ak to bolo príliš prehnané, tak bolo isté, že to zastaví tlačový dozor. Môžem povedať, že z toho neboli žiadne represálie, ak náhodou povedal (tlačový dozor): ,Toto tam nechcem, toto nejako upravte alebo toto vystrihnite.‘ hej. Urobilo sa, ale vždycky to bolo v rámci takého dohovoru a diskusie. Samozrejme, ak niečo prešlo a bolo to niečo nové a také odvážnejšie povedané, tak panovala medzi redaktormi taká radosť, by som povedal. ,No ale tomu to prešlo, čo? Výborne to urobil!‘ Takže, my sme museli kumštovať nielen nad materiálom, ktorý sme zohnali, ale nad tým ako ho spracovať, aby to prešlo.“

 

Politické oteplenie pred augustom 1968, dokumentárny film „V mene svedomia“

 

V roku 1964 Komunistická vláda v Československu postupne zmierňovala tlak na občanov. Tlač aj elektronické médiá sa správali uvoľnenejšie. V tom istom čase v Televíznom štúdiu Bratislava pracovala aj Ivanova manželka Mária ako tajomníčka oddelenia dokumentárnej tvorby. V roku 1966 prestúpil do redakcie publicistiky a dokumentárnej tvorby aj Ivan. Práve tam ho zastihli udalosti augusta 1968.  V čase okupácie sa aktívne zapájal do výroby reportáží a spravodajských aktivít štábu ČS televízie. V tom istom období sa autorsky podieľal na výrobe jedinečného dokumentárneho filmu režiséra Kazimíra Barlíka s názvom „V mene svedomia“. „Keď som prišiel do televízie v šesťdesiatom štvrtom, už vtedy bolo cítiť  a nielen v televízii, ale Kultúrny život a podobné časopisy, písali uvoľnenejšie. Aj v televízii začína iný duch... A to uvoľnenie bolo obrovské. Vtedy, keď to chceme porovnať, že ako to bolo pred tromi rokmi, (v 1964), vedeli sme o prehreškoch proti zákonnosti. Áno, vedeli sme aj to, že prebiehajú rehabilitácie, ale išlo to veľmi pomaly. Veľká propagácia sa týmto veciam nerobila. No tak som navrhol redakčnej rade urobiť tento film (V mene svedomia).  Dostal som vynikajúceho režiséra pána Barlíka a on urobil z toho peknú vec. Naozaj.“

Dokumentárny film odvysielala ČST ešte v auguste 1968. Žiaľ, v čase normalizácie bol film zakázaný. To bolo pre Ivana osudné.           

 

August 1968 v uliciach Bratislavy

 

Ivan bol s rodinou priamym svedkom situácie v Bratislave tesne po príchode okupačných vojsk: „To obdobie nás zastihlo v Bratislave. Išli sme ráno, to Marienka spomínala, teda, o piatej sme vstali, sme sa dozvedeli, čo sa stalo, hoci už tú noc vlastne tieto vojská prišli do Bratislavy a diali sa rôzne veci po Bratislave. Dozvedeli sme sa to až ráno. No a tak sme išli hneď do mesta a sme bývali blízko Trojičného kostola pod Michalskou bránou. No a tam bola tá situácia s tým tankom a tak. Lenže jednu vec nezabudnem nikdy a to bolo, ako sme stáli pri Tatre, tam bolo naše štúdio, vlastne celá televízia tam bola vtedy. Keď začali strieľať na ten kostol a to námestie bolo plné ľudí, tam boli tisíce ľudí, tam sa sotva dalo chodiť. Začala tá paľba a všetci ľudia padli. Na zem. Ohromné poníženie.“

V uliciach Bratislavy, ale aj na celom území ČSSR panovala veľká nespokojnosť. Ľudia boli rozhorčení nad vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. „... Pozorovali sme ľudí ako reagujú. Boli k vojakom nemilosrdní. Sácali ich, bili ich novinami....“

 

Nelegálne televízne spravodajstvo

 

V čase okupácie sa Ivan aktívne zapájal do výroby reportáží a spravodajských aktivít štábu Televízneho štúdia Bratislava. Spomína, ako bol každý ochotný nakrúcať spravodajstvo. Správy sa posielali do provizórneho štúdia na Tržnici. „No ale pracovať sme nemohli. Samozrejme, sme museli odísť, ale sme sa stretávali v Luxore. Naša redakcia aj s naším hlavným redaktorom a sme si rozdeľovali úlohy, čo by sme mohli v danej situácii robiť. O tom, že sa vysielalo a kde sa vysielalo to už sa pohovorilo veľa. Ale aby mali čo vysielať, tak my sme boli jeden z malých štábikov, ktoré dostali príležitosť na kameru, kameramana a tak ďalej. Manželka chodila so mnou a dostali sme za úlohu úsek Bratislava, Dunajská Streda. No nebolo to jednoduché, pretože v tom bolo nebezpečenstvo, že sme sa nemuseli vrátiť z tej cesty. Proti nám chodili tanky a keby si boli zmysleli, že urobí toto, tak sa ocitneme v priekope a bude po nás. No a ten materiál, to ešte musím povedať, že šofér sa hrozne bál a hovorím mu: ,Viete čo, vystúpte a ja to všetko odšoférujem. My toto všetko musíme zaznamenať.‘ No a potom sa nechal prehovoriť a priniesli sme dokumenty. A neboli sme v tomto sami, samozrejme, ale musím vám povedať, že čo, kde sú teraz a čo sa s nimi stalo, neviem.“

 

Odchod z vlasti

 

Sovietske velenie a nastupujúca garnitúra v krajine neveštili nič dobrého. Ivan pochopil blížiace sa nebezpečenstvo a preto sa s manželkou Máriou a dvomi maloletými dcérami rozhodli emigrovať do Austrálie. „Keď sa človek takto vyložene a otvorene angažuje, no čo môže pri ďalšej zmene očakávať? Zhodou okolností mal som teda v rukách istý druh iného vzdelania, tak som sa rozhodol odísť. Pretože, ako vravím, som očakával istý druh represálií. A to sa aj stalo. No tí, ktorí nepodpísali ten súhlas so vstupom vojsk, tak museli opustiť tú prácu a nielen televíziu ale aj tí, ktorí boli v iných zamestnaniach, prípadne na iných dôležitých miestach.“ O  plánovanom odchode z vlasti sa nesmeli nikomu zmieňovať.  Obávali sa komplikácií spojených s odchodom. Nemohli sa s nikým rozlúčiť,  ani s najbližšou rodinou. „Pretože sme si povedali, že nebude rozumné našich známych a rodičov na to  upozorniť. A ja som sa s mojou sestrou stretol na stanici električky pred Slovanom. Ona vystúpila z električky, ja som jej odovzdal nejaké osobné veci, no lebo pre mamičku som jej niečo posielal a vedel som, že ju vidím posledný krát. A som jej to nemohol povedať.“

Ivan sa usadil v Austrálskom mestečku Gio Polding. Tam si našiel prácu v istej americkej továrni na výrobu malých motorových člnov. Naučil sa anglicky a neskôr vystriedal niekoľko zamestnaní. Najdlhšie pracoval v automobilovej fabrike na výrobu podvozkov. Spolu s manželkou sa aktívne zapájali do spolkov zahraničných Slovákov. Jeho manželka Mária bola dlhé roky predsedníčkou, neskôr tajomníčkou Združenia austrálskych Slovákov. Ich dcéry si založili rodiny, no životných partnerov majú Austrálčanov. Vnúčatá rozumejú slovensky, v škole píšu a  veľa hovoria o Slovensku. Ivan je dodnes redaktorom časopisu Slovenský štít.

 

Návrat domov

 

Slovenská justícia manželov Hupkovcov odsúdila v ich neprítomnosti nepodmienečne. V prípade návratu do vlasti im hrozilo väzenie. S bolesťou v srdci prežívali dlhoročné odlúčenie od svojej rodiny. V novembri 1989, keď v Československu vypukla Nežná revolúcia, pre slovenských emigrantov konečne svitla nová nádej. „A bola tu rozhodne už nádej, že sa budeme môcť vrátiť... Na návštevu domov.“

Ivan a jeho manželka Mária sa po 22. rokoch života v cudzine opäť mohli vrátiť na Slovensko ako slobodní občania. Na letisku vo Viedni ich čakalo okolo 20 príbuzných. Niektorých videli po prvýkrát. „Zvítanie bolo úžasné. Bola to taká delegácia, ktorá nás vítala ako nejakú veľmi vzácnu návštevu. Prišlo ich tam asi dvadsať. Do Viedne. Od tých najstarších až po tých najmladších. No takže ten mesiac, čo sme tu strávili, to sme išli z náručia do náručia. A to sa vlastne opakuje každý rok, keď sme tu.“

Ivan Hupka sa často zamýšľa nad životom. S pokorou a múdrosťou vyjadruje vlastné presvedčenie, že: „Ľudia by mali bdieť. Dávať pozor.“

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala: Andrea Krajňáková