Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. arch. Jozef Istenes (* 1953)

• narodil sa 9. júna 1953 v obci Dvory nad Žitavou, neďaleko Nových Zámkov

• do základnej školy v Nových Zámkoch začal chodiť v roku 1959

• v roku 1968 začal navštevovať Strednú všeobecne vzdelávaciu školu v Nových Zámkoch

• v rokoch 1972 – 1977 študoval na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave

• základnú vojenskú službu absolvoval v roku 1978

• od roku 1978 pracoval v Architektonickej kancelárii okresu Nové Zámky

• v osemdesiatych rokoch pracoval na Útvare hlavného architekta okresu Nové Zámky

• od roku 1990 bol štyri volebné obdobia poslancom Mestského zastupiteľstva v Nových Zámkoch

• od roku 1990 pracuje vo svojej projektantskej firme

Jozef Istenes sa narodil 9. júna 1953 v obci Dvory nad Žitavou, neďaleko Nových Zámkov. Pochádza z roľníckej rodiny otca Františka (1922) a mamičky Anny, rod. Dékányovej (1929). Dedko Jozef z otcovej strany sa narodil v roku 1893 a babka Etela v roku 1897. Stará mama z maminej strany sa narodila v roku 1900.

Vznik ČSR v roku 1918

Rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik Československa boli vo Dvoroch nad Žitavou poznamenané rozbrojmi a násilím. Miestny richtár aj s jedným úradníkom boli zastrelení. Rovnako bolo usmrtených aj niekoľko českých četníkov. Po krátkom čase, keď sa Česká administratíva usadila v úradoch a bolo zjavné, že k ďalším násilnostiam už nepríde, sa situácia upokojila. Obyvatelia postupne nadobudli voči novému štátu dôveru. Začalo sa s elektrifikáciou a celkovou modernizáciou dediny, ktorá bola v tom čase s 5 000 obyvateľmi jednou z najväčších v Československu.

Prvá viedenská arbitráž v roku 1938

Rodičia pamätníka zažili, keď po arbitráži prišla maďarská štátna moc do Nových Zámkov: “Moji rodičia prišli do Nových Zámkov. Vojská nastupovali v ten deň na hranici mesta a slávnostne mašírovali na uliciach mesta a Miklós Horthy bol vítaný. V Nových Zámkoch bol osobne. Dievčenská suita spievala rôzne pesničky a tancovalo sa, takže v podstate taká slávnosť“. Otec pamätníka absolvoval v rokoch 1939 – 1940 gazdovskú poľnohospodársku školu v Komárne.

II. svetová vojna

Otec po absolvovaní polročného výcviku v Komárne narukoval v roku 1941 do maďarskej armády a slúžil medzi zdravotníkmi ako sanitár. Odtiaľ sa dostal do Székesfehérváru, kde slúžil vo vojenskej nemocnici. Odtiaľ ho neskôr prevelili do nemocnice neďaleko Balatonu na severe dnešného Maďarska. Tu slúžil až do konca vojny a po jej skončení sa vydal na cestu domov: „On sa vrátil s niektorými svojimi priateľmi pešo cez celú severnú časť Maďarska poblíž Györu až poblíž Komárna. Museli prebývať v rôznych senníkoch a tak, lebo v podstate vtedy nastali tie pogromy, keď ruskí velitelia museli naplniť tie kontingenty na odvoz na Sibír. Tie sibírske vlaky boli s predpísaným počtom ľudí a nevyberali medzi civilistami ani bývalými vojakmi a museli sa kvôli tomu ukrývať. Takže len v noci išli pešo a len mimo ciest.“ Dedko z maminej strany bol počas II. svetovej vojny nasadený na východnom fronte u delostrelcov a v pomerne krátkej dobe padol do ruského zajatia v Taškente. Ženy, ktoré museli zastúpiť mužov pri poľnohospodárskych prácach počas ich neprítomnosti, ťažko pracovali na poliach. Keďže v tom čase mali aj tabakovú licenciu, museli obrábať aj tabakové polia. Ku koncu vojny v okolí Dvorov nad Žitavou prebiehali ťažké boje a prechod frontu bol veľmi citeľný. Dedina bola ostreľovaná, za obeť padla aj kostolná veža. Obyvatelia prebývali mimo svojich domovov: „Gazdovia chodili len kŕmiť dobytok, ale inak mali príkaz vykopať zemlianky mimo obce. Hlavne to bolo tak západne od obce, lebo z východu sa približovala fronta a v tých zemliankách – to boli také možno dvadsať – tridsať metrov dlhé jarky, ktoré akože boli prekryté drevenou konštrukciou a čečinou - a tam prebývavali hlavne ženy a deti. Chlapi dozorovali, respektíve strážili. No a akonáhle ten front, maršal Malinovský ako veliteľ sa dostal akože do obce, tak vybudovali tam štáb, odkiaľ sa velilo na obsadenie Nových Zámkov. Takže odtiaľ prestreľovali až do Nových Zámkov.“

Po vojne, presídľovanie

Rodičia pamätníka nemali po vojne štátne občianstvo, nemocenské ani dôchodkové poistenie. Reslovakizáciu odmietli napriek vyhrážkam, že môžu prísť o gazdovstvo. Následne dostal otec spolu so svojimi rodičmi v roku 1948 presídľovací príkaz: „Dostali tri alebo štyri dni na zbalenie si vecí a v ten tretí deň, alebo na štvrtý deň, keď už mali si naložiť, alebo mali prísť tie autá, deň pred tým Gottwald zrušil vysídľovanie. Takže bolo to aj v rozhlase, všade a všetky úrady dostali príkaz pozastaviť. Takže on unikol tomuto vysídleniu, ale hovoril mi, že v ten piaty deň sa objavili tí kurátori, alebo ľudia, ktorí boli v tom vysídľovacom úrade a doniesli z Tótkomlósu nejakých troch-štyroch chlapíkov a on bol síce doma, ale tí chlapíci pozerali, že kde by sa mohli usalašiť. No a pýtali sa ho, či on je vlastníkom toho domu. Hovoril, že áno. A či má vysídľovací príkaz. Hovoril, že síce má, ale už je neplatný. Takže nemohli vkročiť do jeho majetku, takže na druhý deň sa vzdialili.“ Časť rodiny z maminej strany však musela odísť a bola presídlená do mesta Dombóvár v Maďarsku. So zvyškom rodiny zostali len v písomnom kontakte. Dlhé roky sa nemohli navštevovať. Rodičia pracovali na roliach až do komunistického prevratu v roku 1948.

Komunistický prevrat v roku 1948 a združstevňovanie

Československé štátne občianstvo získali rodičia v roku 1948. Na jednej strane sa im uľavilo, pretože okrem získania štátneho občianstva sa skončilo aj presídľovanie a začali sa otvárať školy pre národnostné menšiny. Na druhej strane však začala kolektivizácia, združstevňovanie a znárodňovanie. Otec pamätníka bol označený za kulaka a triedneho nepriateľa. Bol obvinený a niekoľko týždňov väznený v pivnici Okresného úradu v Nových Zámkoch. Na dedine boli presídlenci tými najhorlivejšími komunistickými agitátormi. Dochádzalo ku konfliktom medzi gazdami a komisiou pre združstevňovanie. „Chodili dom po dome títo agitátori, nahovárali týchto ľudí, ale väčšinou boli poslaní do južných krajín, jak sa hovorí. No ale po dvoch-troch rokoch už nebolo inej možnosti, lebo nedostávali tí gazdovia také prídelové kvóty ako tí iní, ako robotníci. Takže boli čím ďalej tým horšie podmienky pre gazdovanie. Viem, že otec ešte mohol kúpiť Fiata traktor a mohol kúpiť aj mláťačku. Mal kone, kravičky, takže ešte vládal ako udržať určité gazdovstvo, ale dedko mu hovoril, že: ´synu nemáš inú možnosť, keď chceš prežiť, lebo družstvo sa vzmáha a určite ťa akože uškrtia, lebo budeš musieť naďalej pracovať ťažko a nebudeš mať pomocníkov, ale oni v skupine pracujú. Už majú prvé traktory, už budú mať silu na to, aby premohli tie tvoje možnosti. Musíš sa dostať do družstva, musíš odovzdať všetko, všetok ten tvoj majetok a musíš pracovať ako bežný robotník v družstve´.“ Nakoniec otec vstúpil v roku 1951 do JRD (Jednotné roľnícke družstvo, pozn. ed.) a zostal v ňom pracovať ako poľnohospodársky robotník až do dôchodku.

Udalosti v Maďarsku 1956

Pamätníka sa revolučné udalosti priamo dotkli, keďže polovica rodiny žila v Maďarsku. Strýko z otcovej strany, ako aj babičkin brat žili v blízkosti Budapešti, v obci Budakalász. Mali veľké obavy, či sa represálie nedotknú aj ich príbuzných žijúcich v Maďarsku. Listy, ktoré si v tej dobe s rodinou vymieňali, otec spálil v obave, aby ho úrady ako bývalého kulaka opäť nevyšetrovali a aby sa rodina znova nedostala do problémov.

Detstvo

Idylické detstvo trávil pamätník so staršou sestrou Máriou. Hrávali sa v rodičovskej záhrade. Od roku 1959 navštevoval základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským v Dvoroch nad Žitavou. Keď však vo štvrtom ročníku doma vyhlásil, že už nie je Maďarom, ale že sa stal Slovákom, mamička sa rozplakala a otec sa rozhodol prepísať ho do maďarskej školy. Túto školu navštevoval až do roku 1968. Rád kreslil aj recitoval. Voľný čas trávil najmä hrami v parčíku okolo kostola a s kamarátmi hrávali futbal na lúke pod Kalváriou. Kúpavali sa v rieke Žitava a na miestnych štrkových bagroviskách. Od roku 1960 začal navštevovať hudobný a výtvarný odbor na Ľudovej škole umenia. Ako všetci spolužiaci, aj on bol iskričkou a neskôr členom pionierskej organizácie. Súčasne však absolvoval aj klasickú kresťanskú výchovu. Po vyučovaní mohol pán kaplán prísť do školy a mohol deťom dávať hodiny katechizmu. Pamätník mal aj prvé sväté prijímanie. Po mnohých rokoch nakoniec štátna moc oficiálne uznala jeho otca za pracovitého, čestného človeka a odborníka v poľnohospodárstve. Miestni obyvatelia, ktorí ho dlhé desaťročia poznali, však o jeho čestnosti a dobrej povesti nikdy nezapochybovali.

Pražská jar 1968

Pamätník vnímal uvoľnenie šesťdesiatych rokov najmä prostredníctvom kultúry. Prichádzali speváci, tanečníci a divadelní umelci, ktorí mohli slobodne vystupovať. Dalo sa voľnejšie cestovať do Maďarska, kde mala jeho rodina možnosť navštíviť svojich príbuzných. Ľahšie sa dalo cestovať aj do ďalších socialistických štátov a tiež bolo možné vycestovať do Juhoslávie. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa zažil tesne po skončení základnej školy. Udalosti naňho pôsobili traumatizujúco. Život sa na niekoľko dní zastavil a ľudia sa báli, že vypukne vojna. Pamätník si uvedomoval, že Rusko nedovolí, aby ľudia v Československu rozhodovali sami o sebe. Bola to pre neho prvá a nie dobrá praktická skúsenosť s politikou. V septembri 1968 začal navštevovať Strednú všeobecne vzdelávaciu školu v Nových Zámkoch (neskoršie Gymnázium, pozn. ed.).

Vysokoškolské štúdium

Od detstva chcel byť staviteľom. Po maturite v roku 1972 sa prihlásil na Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity. Študentský život bol príjemný, štúdium ho bavilo. Diplomová práca sa týkala urbanistického rozvoja Bratislavy v časti Podkarpatského pásu. Riešil športový areál na konci Račianskej ulice. Bola to pre neho zaujímavá a prvá veľká profesionálna výzva. Mimo školských povinností sa venoval plávaniu, so spolužiakmi hrávali futbal, zúčastňoval sa klubovej, ako aj študentskej vedeckej činnosti. So slovenským jazykom mal spočiatku problémy, ale po roku už plynule komunikoval po slovensky. Na fakulte promoval v roku 1977. Následne nastúpil na vojenčinu, ktorú absolvoval v roku 1978 v tankovej divízii v Jihlave. Tam sa prvýkrát dopočul aj o Charte 77.

Osemdesiate roky

Po základnej vojenskej službe nastúpil do zamestnania v Architektonickej kancelárii okresu Nové Zámky. Začiatok profesionálnej praxe bol však pre neho sklamaním, keďže politické obmedzenia socialistického Československa zásadným spôsobom bránili v slobodnom rozvoji architektúry: „Prvé roky mojej praxe som bol veľmi nespokojný s tým, ako nás udupali do takých úplne základných úrovní stavebných procesov, že tá jednotná panelová technológia všetko valcovala. Nemohli sme nič iné vymyslieť napriek tomu, že aj finančne, materiálovo aj profesijne boli dané podmienky na to. A nerozumeli sme tomu, že prečo tá politika tomu nedá voľný priebeh. Vôbec. Nechápali sme. Prečo sa to robí? Prečo sa nemôže? Takže tá revolta s mojimi kolegami bola skutočne silná“. V osemdesiatych rokoch pracoval už aj na Útvare hlavného architekta okresu. Štatút umožňoval, aby zamestnanci útvaru vstupovali do procesu projektovania a vyjadrovali sa k územnému plánu nielen väčších miest, ale aj obcí. Pamätník s kolegami chodievali do Stavoprojektu v Nitre, kde robili oponentúru územno-plánovacej dokumentácii, ktorá bola pripravovaná pre obce a mestá. Na tomto pracovisku pôsobil až do roku 1990. Perestrojku od roku 1985 vnímal pozitívne najmä cez zmeny, ktoré presadzoval Michail Gorbačov. Avšak, vo vtedajšom Československu nebola ku zmenám ani ochota a ani vôľa. Sviečkovú manifestáciu v roku 1988 vítal s nádejou na príchod novej doby.

Nežná revolúcia v roku 1989

V októbri 1989 bol v Prahe na inštruktážnom dni v rámci odborného školenia, na ktorom sa stretol so svojim kolegom Janom Kaslom, ktorý mu hovoril, že sa už niečo deje. Večer videl na námestí hliadkovať skupiny policajtov. Ani nie mesiac po tejto udalosti začala Nežná revolúcia. Pamätník bol pozitívne prekvapený, že mohlo dôjsť až k takej veľkej zmene. Niekoľkokrát bol s manželkou aj so švagrinou na demonštrácii v Bratislave a zúčastňoval sa aj na novozámockých zhromaždeniach. S kamarátmi vylepoval po meste plagáty. Atmosféru vnímal ako ohromujúcu. Bola to nádej na skutočnú nápravu krívd minulosti. Pamätník sa stal súčasťou VPN a MNI (Verejnosť proti násiliu a Maďarská nezávislá iniciatíva, pozn. ed.). Svojou osobnou občianskou angažovanosťou prispieval k príprave prvých slobodných volieb. V komunálnych voľbách 1990 bol prvýkrát zvolený za poslanca Mestského zastupiteľstva v Nových Zámkoch. Občanov zastupoval najprv ako člen Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI) a po zlúčení troch maďarských strán ako člen Strany maďarskej koalície (SMK). V mestskom zastupiteľstve pôsobil ako poslanec štyri volebné obdobia. Jedno volebné obdobie spolupracoval ako expert v odbornej mestskej komisii.

Rozdelenie Československa a deväťdesiate roky

V roku 1990 spolu s kolegami založili projektovú firmu a začali podnikať. Podarilo sa im vybudovať silné postavenie v novozámockom regióne. Po roku 1998 kolegovia z firmy vystúpili a pamätník po odkúpení ich podielov pokračoval v projekčnej činnosti ďalej. Vo svojej profesii podniká dodnes. V roku 1993 nebol zástancom rozdelenia Československa a so smútkom sledoval zánik spoločného štátu. Mečiarizmus vnímal negatívne ako obdobie falošného národovectva a politiky založenej na boľševických metódach manipulácie.

V súčasnosti sa stále venuje svojej profesii architekta. S manželkou Máriou vychovali dve deti. Celý svoj život žije tak, aby jeho konanie a činy pomáhali dobru zvíťaziť nad zlom.