Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Oľga Iváková (* 1955)

• narodená 18. marca 1955 v Liptovských Sliačoch

• pochádza z nábožensky založenej rodiny

• po skončení základnej školy sa rozhodla pre rehoľný život

• v roku 1970 vstúpila do kongregácie Školských sestier sv. Františka z Assisi v Znojme

• absolvovala Strednú zdravotnícku školu v Znojme

• pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti v Břežanoch do roku 1979

• od roku 1979 pracovala na detskom oddelení Žilinskej nemocnice, následne v novovzniknutom Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých chlapcov v Tvrdošíne

• 27. marca 1983 zadržaná a od 1. apríla 1983 väznená v súvislosti s celoštátnou „Akciou Vír“

• 11. mája 1983 po 40 dňoch väzby prepustená na slobodu po silnom domácom i medzinárodnom tlaku

• v neskorších rokoch pôsobila na detskom oddelení nemocnice v Ružomberku, od roku 1990 v detskom domove v Ružomberku

• v roku 2005 po krátkom pôsobení v rehoľnom dome v Ľubochni premiestnená do rehoľného domu v Okoličnom, kde pôsobi dodnes

Nikdy nechcela patriť medzi elity národa, byť nepriateľom systému. Túžila len verne vykonávať svoje poslanie, pomáhať ľuďom, nasledovať hlas svojej viery. Napriek tomu sa v dobe, ktorá slobode vyznania nepriala, stala terčom represie, obvinení a nenávisti zo strany komunistickej diktatúry. Tá totiž nechcela ovládať len život svetský, ale vo svojej bezbrehej trúfalosti si nárokovala vládnuť aj nad životom duchovným.

Detstvo v Liptovských Sliačoch

Sr. Oľga Iváková sa narodila 18. marca 1955 v obci Liptovské Sliače blízko Ružomberka. Rodičia Anna Iváková, rod. Litvová, spolu s otcom Ladislavom Ivákom boli pracovití ľudia, živiaci sa ako robotníci v miestnych fabrikách. Spolu so staršou sestrou Magdou a mladšou Hankou prežívala Oľga svoje detstvo v skromných a srdečných pomeroch tradičnej liptovskej nábožensky založenej rodiny.

Už počas základnej školy v Liptovských Sliačoch si Oľga všímala svoje odlišné, duchovnejšie vnímanie života a sveta: „Ja som nikdy nebola taký ten typ, ktorý by lákali zábavy a roztopaše mladosti. Bola som skôr také premýšľajúce zahĺbené dievča. Hoci som snívala aj o svadbe, deťoch a založení si takej dobrej kresťanskej rodiny a domácnosti.“ K myšlienkam o rehoľnom živote priviedol Oľgu predovšetkým Ján Maga, vtedajší kaplán v Liptovských Sliačoch, ktorý bol poprednou osobnosťou katolíckej cirkvi  v ťažkých časoch normalizácie: „Vedel úžasne rozprávať, opisoval nám misijný život, pomoc bezbranným v najrôznejších kútoch sveta. Opisoval aj princípy rehoľného života a oddanosti Bohu. Na jednom takom stretnutí mi medzi rečou povedal, že by som sa hodila do kláštora. Sama som si to dovtedy neuvedomovala, ale dal mi tým ďalšie vnuknutie, ktoré mi pomohlo v rozhodovaní o svojom ďalšom živote.“

V tom istom období sa pre vstup do kláštora rozhodlo ďalšie miestne dievča, a tak sa pre vstup do rehole odhodlala aj 15-ročná Oľga. Matka jej rozhodnutie rešpektovala, otec mal isté obavy. Predsa len stále žili v režime, ktorý nedovoľoval aktívny nábor nových rehoľníkov ani slobodné fungovanie cirkví. Oľga sa však v roku 1970, v dobe prísnej normalizácie, vybrala na svoju duchovnú cestu.

Nový život: Školské sestry sv. Františka z Assisi

Prvé Oľgine kroky viedli do Znojma na Morave, kde sa stala súčasťou kongregácie Školských sestier sv. Františka z Assisi: „Spoznala som tam nový život, život spätý s vierou a oddanosťou Bohu. Po absolvovaní novicátu som zložila dočasný rehoľný sľub, po rokoch nasledovaný večným sľubom.“ Oľga vykonávala službu v Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti, ktorý sa nachádzal v obci Břežany blízko Znojma. Kvôli tejto prácu absolvovala zdravotnícky kurz, neskôr aj Strednú zdravotnícku školu v Znojme. Poslanie rehoľnej sestry teda kamuflovala svojou prácou zdravotníčky: „V práci som musela chodiť v civile. Niekoľko blízkych spolupracovníkov samozrejme vedelo, že som z rehole, ale rešpektovali sme sa navzájom a nerobili mi problémy. Keď mal niekto záujem o duchovnú debatu, rada som mu vyhovela, ale taktiež som im svoje náboženské názory nepretláčala za každú cenu.“  Práca s chorými deťmi bola náročná, ale prinášala Oľge duchovné naplnenie, potvrdenie toho, že jej práca a poslanie má v živote význam.

V Břežanoch pôsobila Oľga až do roku 1979, keď bola povolaná na detské oddelenie Žilinskej nemocnice. Ešte v tom istom roku ju však premiestnili do Tvrdošína, kde sa otváral nový Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých chlapcov. Oľga so svojimi skúsenosťami z pôsobenia v Břežanoch bola dlho jedinou tajnou rehoľníčkou v tomto ústave: „Boli tam aj ťažké chvíle, mnoho tých chlapcov bolo vo veľmi zlom stave, nezvládnuteľní, zavretí v sieťovaných posteliach. Človeku bolo veľakrát pri tom pohľade smutno.“ Popri svojej práci a zodpovednosti Oľga navštevovala aj ostatných členov františkánskej rehole, študovala tajné náboženské texty a zúčastňovala sa aktivít a tajného prijímania nových členov v rôznych kútoch Slovenska. V letargii utlmenej normalizačnej atmosféry 80. rokov si Oľga neuvedomila, že niekde v zákulisí štátnej moci sa už zbierajú obvinenia, udania od nastrčených osôb a komunistický režim sa chystá na svoj najväčší represívny zásah proti predstaviteľom cirkví od temných 50. rokov. 

Akcia Vír a následné udalosti

Fungovanie františkánskej cirkvi a jej tajná činnosť, príjímanie nových členov a náboženské aktivity boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti od roku 1982. Podarilo sa jej infiltrovať medzi členov rehole svojich spolupracovníkov, ale aj získavať informácie od skompromitovaných bývalých členov. V tejto oblasti bola pod najväčším tlakom bratislavská vetva františkánskej rehole, avšak vzhľadom na celoštátne fungovanie a množstvo členov po celom Československu sa postupne prepracovali k menám z rôznych kútov republiky.

Členovia rehole nikdy nepáchali aktívnu protištátnu činnosť, nepokúšali sa rozvracať štátne zriadenie. Žili náboženským životom, snažili sa spolu komunikovať, vymieňať si cirkevné texty, dôstojne sa venovať svojmu duchovnému poslaniu. Príslušné orgány Štátnej bezpečnosti sa rozhodli zasiahnuť a radikálne prerušiť fungovanie rehole, ktorá už beztak musela prežívať v okovách komunizmu nedôstojne. Tajne, v civilných šatách, tajných bytoch a domoch, len aby neboli na očiach neústupným ateistickým budovateľom. Oficiálnym dôvodom ich perzekúcie bolo údajné porušenia zákona o výkone štátneho dozoru nad cirkvami. 

Po získaní dostatočného množstva informácií padlo rozhodnutie, že akcia prebehne symbolicky 27. marca 1983, na Kvetnú nedeľu. Súčasne boli zaistené všetky tajné rehoľné sídla. V tomto momente sa vyšetrovatelia ŠtB vybrali aj do Oľginho bytu v Tvrdošíne: „Akcia prebehla hneď ráno, hľadali nás na našom byte v Tvrdošíne, kde som bývala spolu so sr. Ľudmilou Červenou. V tom čase sme sa však nachádzali v Trstenej u kňaza Viktora Trstenského, preto museli čakať do večera. Keď sme sa vrátili, vykonali nám dvaja príslušníci bytovú prehliadku a predviedli nás na výsluch. Vtedy som ešte netušila o celoštátnej pôsobnosti tejto akcie. Myslela som, že si prišli len po nás.“ Počas prehliadky zaistili v Oľginom byte množstvo písomností a audionahrávok náboženského charakteru. Na výsluchu sa jej neustále vypytovali na ďalšie mená a diskrétne informácie z fungovania rehole. Po skončení výsluchu Oľgu pustili domov.

Ubehol týždeň a na Veľký piatok, 1. apríla 1983, ju spolu so sr. Ľudmilou Červenou v Tvrdošíne zadržali opäť. Tentokrát ich odviedli na výsluch do Dolného Kubína. Oľga spomína na ľudský prístup jedného z tamojších vyšetrovateľov: „Videl, aká som z toho všetkého zmätená a vystresovaná, plná neistoty. Mimo zápisnicu mi tajne povedal, aby som len nič nepodpisovala, k ničomu sa nepriznávala a nespomínala žiadne mená. Tejto jeho rady som sa držala počas celého obdobia výsluchov.“  

Z Dolného Kubína smerovali Oľgine kroky do Žiliny, kde bola 40 dní umiestnená vo vyšetrovacej väzbe. Absolvovala tu množstvo výsluchov a neodbytných otázok vyšetrovateľov, ktorým vytrvalo odolávala: „Niekedy to bolo ťažké neustále zapierať, vyšetrovatelia boli nervózni, ukázali mi dokonca fotky zo sviatostí, ktorých som sa zúčastnila a bola som na nich v rehoľnom rúchu. Bola som prekvapená, k akým dôverným dôkazom sa dostali. Ja som sa však rozhodla mlčať pre dobro seba aj svojich spolusestier.“  

Väčšinu väzby absolvovala Oľga na samotke, neskôr jej na celu pridali spoluväzenkyňu, ktorá bola z asociálnych pomerov. Vzhľadom k svojej nekonfliktnej povahe s ňou však Oľga nikdy nemala problémy. Jediné, čo ju ubíjalo, bola neustála neistota a nedostatok informácii o ďalšom osude: „Na cele mal človek množstvo času, mnoho vecí mu napadlo a prepadali ma obavy nad tým, ako to s nami všetko dopadne. Či nás odsúdia a zostaneme vo väzení, či nás niekam deportujú, alebo sa nás dokonca niekde zbavia.“

Situácia nabrala pozitívny smer až po dôrazných protestoch zo strany domáceho disentu, ale aj zahraničných médií a náboženských spoločenstiev. Vyšetrovatelia a kompetentní pod ťarchou týchto okolností zo svojich zámerov upustili, a tak sa po 40 dňoch väzby dostala Oľga konečne 11. mája 1983 na slobodu. Nikto sa jej neospravedlnil, nevysvetlil, čím sa tak strašne previnila voči štátu a režimu. Otrasená okolnosťami, ale šťastná z vidiny slobody sa odišla Oľga na dva týždne zotaviť domov do Liptovských Sliačov, kde chcela nabrať novú energiu a usporiadať si myšlienky.

Pozvoľná cesta k duchovnej slobode

Ďalšie roky strávila Oľga v Ústave sociálnej starostlivosti v Tvrdošíne, ktorý jej napriek okolnostiam umožnil návrat späť. V roku 1984 pokračovali jej kroky do Ružomberka, kde pracovala na detskom oddelení tamojšej nemocnice až do roku 1990. Tu zažila spolu s ostatnými sestrami, ktoré s ňou žili v tajnom dome, entuziazmus z príchodu Nežnej revolúcie v roku 1989 a z vidiny konečnej ľudskej aj náboženskej slobody.

Po prevrate pracovala v detskom domove v Ružomberku, kde mohla po prvýkrát vykonávať svoju službu dôstojne a v rehoľnom rúchu. Napriek novej dobe sa však nestretla len s pochopením okolia: „Bolo tam pár ľudí, ktorí sa z nás posmievali alebo nechápali naše poslanie, bolo to pre nich niečo nové, čo dovtedy nevideli. Ja som však nikdy nebola typ človeka, ktorý by duchovné myšlienky pretláčal za každú cenu.“ V neskoršom období sa Oľga prekvalifikovala aj na povolanie kuchárky, a tak mohla pracovať v detskom domove aj po následnej reorganizácii až do roku 2005. Rozdelenie republík v roku 1993 ju mrzelo z dôvodu blízkych väzieb s františkánskou komunitou v Českej republike, kde strávila svoje rehoľné začiatky. Po krátkom pôsobení v rehoľnom dome v Ľubochni jej kroky viedli do Okoličného, kde svoju duchovnú i pracovnú činnosť vykonáva sr. Oľga Iváková dodnes.

Nikdy necítila nenávisť ani zlosť za útrapy, ktoré jej neľútostný režim spôsobil. Vždy bojovala len za svoju vieru. Prežívala ju pokorne a bez snahy niekomu uškodiť. Niektorých ľudí, ktorí sa podpísali nad jej prenasledovaním, stretla Oľga aj v neskoršom živote: „Mnoho tých príslušníkov a vyšetrovateľov som stretla aj v neskorších rokoch. Na ulici či v mestskej hromadnej doprave. Mnoho z nich už bolo v dôchodkovom veku. Bolo na nich vidieť, ako odvracajú pohľad, azda sa vo vnútri hanbili za svoju minulosť. Ja som ich však vždy slušne pozdravila a nič im nevyčítala. Z výrazu ich tváre som videla, že pre nich je samotným trestom už len ten nepokoj. Ten vnútorný nepokoj som z nich cítila vtedy pred rokmi na výsluchoch a cítim ho aj dnes. Každý si musí sám životom niesť svoje svedomie.“  

Sr. Oľga Iváková sa snaží hľadieť vždy dopredu s dôverou v životné smerovanie, ktoré si s pomocou Božou zvolila: „Čo sa stalo, už sa neodstane. Všetko je tak, ako má byť. Mojou cestou je milovať, pomáhať  a slúžiť Bohu. Byť tu pre tých, ktorí ma ešte potrebujú. V dobrom aj zlom. Bez ohľadu na režim a svetské okolnosti.“