Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Dušan Ivan (* 1943)

• narodil sa 10. mája 1943

• v roku 1949 začal študovať na základnej škola v Revúcej

• v roku 1957 prestúpil na jedenásťročnú strednú školu

• v roku 1958 spoluzakladal Slovenský zväz drobnochovateľov – bol najmladším členom

• v roku 1962 absolvoval nadstavbové štúdium geodézia

• 1962 – 1964 absolvoval povinnú vojenskú službu, kde sa vypracoval na veliteľa čaty

• v roku 1964 nastúpil do strediska geodézie Revúca

• v roku 1972 začal pôsobiť v Mestskom národnom výbore – oddelenie výstavby

• v roku 1980 vstúpil do KSS

• v roku 1990 kandidoval na primátora Revúcej za KSS

• 1994 – 2000 bol prednostom mestského úradu v Revúcej

• od roku 2000 je na dôchodku

Štefan Dušan Ivan sa narodil 10. mája 1943 v Likieri. Jeho predkovia boli Revúčania. Otec, Štefan Ivan, bol strojným zámočníkom. Narodil sa v roku 1903. Mama Mária, rodená Ordziaková, taktiež pochádzala z Revúcej. V pátraní po rodinných koreňom pri tvorbe rodokmeňa sa dostal až do roku 1750. Mama Pochádzala z Ordziakovskej rodiny. Starý otec bol Andrej Ordziak, pracoval v Revúčke ako majster na píle. Tá stála na mieste dnešného futbalového štadióna. „Naši starci žili chudobne. Žili z toho, čo si dochovali a dopestovali.“

Ako rodičia spomínali na medzivojnové obdobie

„Otec mal spolupracovníka, volal sa Štefan Král a to bola chodiaca encyklopédia. Keď rozprával o zážitkoch z talianskeho frontu, bolo to ako z filmu. Vedel som si tie situácie predstaviť. Mal som ho veľmi rád. Jeho rozprávanie mi ostalo v spomienkach dodnes. Počas vojny bola obrovská chudoba. Starí rodičia rozmýšľali, čo dať deťom. Doma chovali drobné hospodárske zvieratá a mali malé políčka. Tak prežili aj vojnu,“ spomína pamätník na rozprávanie o prvej svetovej vojne. Štefanov otec sa vyučil za strojného zámočníka v Lubeníku. V roku 1923 fabriku demontovali a presťahovali sa do Trnavy. V roku 1928 odišli do Kanady „Tu nebola práca. Neboli gazdovia, tak odišiel za prácou.“ Pracoval na rôznych miestach – Montreal, Winnipeg, Aljaška. Robil tam až do roku 1938. „Otec pracoval hlavne na farmách. Dnes sa farmárom nazýva každý, kto má dve sliepky. Otec spomínal, že na hranice farmy, na ktorej robil, musel ísť dva dni na koni. To je rozdiel medzi farmármi u nás a tam,“ zaspomínal Štefan na otcove rozprávanie o živote za veľkou mlákou. „Rodný kraj ho pritiahol späť domov. A hlavne nastala hospodárska kríza. Aj tam bolo pomenej roboty.“ Po návrate domov sa pamätníkov otec oženil s Máriou. Písal sa rok 1939. „Môj otec mal takmer 40 a mama vyše 30, keď sa brali.“

Druhá svetová vojna v Revúcej

 „Otec bol v armáde. Neviem, akým spôsobom ho prepustili z armády, ale dostal sa domov. U nás bola jedna taká stavba, komora. Tam mali nemecké vojská štáb. Ale to bolo tesne pred skončením vojny. Moja mama spomínala, že jeden radiotelegrafista si ma brával na kolená a plakal, že má takého syna doma. Ja som mal dva roky. Hovorieval o nezmyselnosti vojny. To mi hovorila mama. Ja si na to nespomínam. Aj medzi nimi boli ľudia, ktorí nesúhlasili s fašizmom. Bojovať ale museli,“ spomína pri prvých spomienkach na vojnové obdobie. Štefanov otec sa nepridal k partizánom. Pracoval doma. „V jedno ráno ktosi búchal na bránu a tam vojak v slovenskej uniforme. Schoval ho pred Nemcami. Dal mu svoje oblečenie a uniformu zakopal do hnoja. Takto zachránil toho vojaka. Neskôr sa dozvedel, že to bol občan z Chyžného.“

Hlavné boje v okolí boli pri oslobodzovaní mesta. „Viem, že tu zahynuli aj sovietski vojaci. Boli to vojaci prvého ukrajinského frontu. Bola delostrelecká alebo mínomentná paľba. Povyše nás padla mína a zabila suseda. Mikuš sa volal. Ale to si ja nepamätám, to mi hovorili rodičia.“

Život po vojne

Po vojne začal nový život. Každý to privítal s radosťou. Hoci Revúca nebola až tak zasiahnutá vojnovými udalosťami. „Peniaze u nás nechýbali. Neboli sme bohatí, ale netrpeli sme núdzou.“ Prišiel rok 1948 a Štefanovmu otcovi znárodnili stroje bez náhrady. Ťažko to znášal. V roku 1953 prišla menová reforma a ľudia prišli o veľké sumy peňazí. „O veľa sme vtedy prišli. Ja som mal kamarátov, ktorí žili skutočne chudobne. Mali jednu izbu bez podlahy, s hlinenou dlážkou. My sme to brali tak, že je to preto, aby sa oni mali lepšie. Bola to krivda, ale boli aj väčšie krivdy. Mama zažila Rakúsko-Uhorsko. Zažila prvú Republiku a zažila aj socializmus. Mama stále tvrdila jednu vec, že ľudia nič lepšie, ako socializmus nevymysleli. Aj napriek tomu, že sa za socializmu stalo veľa krívd – justičné vraždy. Ja som vždy dával na misku váh plusy a mínusy. A mne prevážili plusy.” – konštatuje pamätník pri spomienkach na túto dobu cez svoj uhol pohľadu.

Základnú školu začal navštevovať v Revúcej v roku 1949. „Školský rok sme začínali v kostole. Na začiatku vyučovania sme sa modlili a učiteľa sme nazývali „pán“ učiteľ. Učil ma otcov bratranec, volal sa Ján Čech. On ma naučil čítať a počítať. V druhej triede som mal učiteľku, volala sa Elena Rábová. Bola to manželka evanjelického farára. Mal som ju veľmi rád. Jej otec robil kantora v evanjelickom kostole. Raz zastupoval v škole – učil nás kresliť červenú päťcípu hviezdu. V druhej – tretej triede sme už oslovovali nie „pán“ ale „súdruh“ učiteľ. Chodili sme ďalej aj na náboženstvo. Môj kamarát si to nevedel v hlave zrovnať – súdruh učiteľ a pán farár. Tak mu hovoril súdružko pán farár. Už sme sa v škole nemodlili, ale spievali sme pieseň práce.“

Štefan sa dlho nevedel stotožniť s myšlienkou, že by mal byť pionier. No nakoniec sa ním stal. V Dome pionierov boli rôzne krúžky – leteckí modelári, auto modelári, rybári, tanečníci, speváci. „Mňa najviac bavilo chovateľstvo. Choval som zajace, holuby, mali sme ovce, barany. Pri pasení som prežíval krásne chvíle. Stretávali sme sa za Revúcou a tam sa páslo. S kamarátmi sme tam pásli a hrali sme sa.“ V roku 1958 v Revúcej založili Slovenský zväz drobnochovateľov. Pán Dušan bol najmladším členom. „Niekedy som mal aj 70 holubov. Choval som aj poštové holuby. Holubicu som zobral pod košeľu a na bicykli som šiel smer Tornaľa. Sestra doma čakala a merala, koľko jej trvalo vrátiť sa domov.“

Štúdium na gymnáziu

V roku 1957 nastúpil na jedenásťročnú strednú školu. „To bolo ako gymnázium. Potom som šiel študovať do Košíc.“ Pôvodne chcel byť pamätník lesníkom. Osud mu po maturite priniesol štúdium na strednej škole zememeračskej. V roku 1960 nastúpil na odbor geodézia. „Mal som spolužiaka, Petra Lipu. Boli sme dobrí kamaráti. Spolu sme cvičili kulturistiku na internáte v kúpeľni. Pod nami mal izbu vrátnik a keď nám padla činka, tak nám riadne nadával.“ Bývali na internáte v Petrovom sade. „Tam boli aj prvé lásky,“ – zaspomínal si.

Pri ceste vlakom pán Dušan sledoval, ako sa rozvíja mesto. Stavali vtedy železiarne. „To bola krása, ako sa to rozrastalo. Chodil som do Čermeľa, na Bankov. V Košiciach sme chodili aj na kultúru aj na šport. Chodieval som do športovej haly. Tam bývali koncerty. Kučerovci – to už dnes nik nepozná, Chladil tam bol. Na futbal sme chodili, v lete na filmy do amfiteátra. Keď som mal voľný čas, chodil som na plaváreň. Trochu som aj bicykloval, aj súťažne. Raz som bol v Košiciach na pretekoch. Dostal som defekt. Neslávne som dopadol. Mal som esku, nebol to favorit. Bol podstatne lacnejší.“ Otec chcel mať zo syna  muzikanta, kúpil mu akordeón. „Ja som harmoniku predal a kúpil som si bicykel. Na bicykli som chodil všade.“

Prvý televízor videl pán Dušan na okresnom úrade v Revúcej. „To bolo ako zjavenie. Asi v roku 1958 to bolo.“ To bol prvý televízor v meste. Potom mali televízor aj na internáte. „Taký ruský. Stále sa na ňom strácal obraz. Keď sa stratil, furt niekto po ňom buchol a obraz sa vrátil,“ spomína na televízne večery na internáte.  Školu skončil v roku 1962. Nastúpil do strediska geodézie v Revúcej.

Revolučné časy

O revolúcii v Maďarsku sa veľa dozvedeli z rádia. „Vedľa nás žil mladý policajt. Slúžil na hranici. On nosil správy, čo sa deje. Moja sesternica žila v Budapešti. Mňa to až tak nezaujímalo, hlavne rodičia sa o to zaujímali,“ skonštatoval pamätník.

Rok 1968 zasiahol do Štefanovho života oveľa viac. „To bolo čosi úžasné. Miloval som Dubčeka, lebo to bol úprimný človek. Porozumeli mu aj obyčajní ľudia a verili mu. Bohužiaľ, skončilo to tak, ako to skončilo.“ V Tatrách vtedy chceli postaviť Alweg, vysunutú železnicu. Bola na to národná zbierka a ľudia robili brigády, aby sa to postavilo. Prišiel 21. august a všetky plány sa rozsypali. „Boli aj takí, čo súhlasili s príchodom vojsk. Ja som s tým nesúhlasil. Nevedel som sa s tým vyrovnať. Ja som veril ideám Dubčeka. Že chcel niečo dobré pre našu republiku. A príchodom vojsk sa to celé zosypalo.“ Pamätník chodil v lete robiť hasičské hliadky na družstve, aby počas žatvy nevznikol požiar. „Ja som ležal na stohu slamy a v noci zrazu hukot. To boli lietadlá, čo leteli na Prahu. Po polnoci som prišiel domov a ráno som sa v rádiu dozvedel, čo sa stalo. Niekto s tým súhlasil, niekto nesúhlasil.”  Najbližšie obdobie hodnotí: „Boli sme sklamaní a zhrození. Aj ten Palach, to bol taký výkričník. Nemalo sa to stať.“

Nasledovalo obdobie normalizácie a previerky.  “S previerkami som nemal problém, lebo som v strane nebol. Viem, ako sa robili. Boli aj postihy, hlavne v zamestnaní. A hlavne, ak bol niekto na vedúcej pozícii. Poznal som ľudí, čo mali takéto problémy. Ale nezanevreli na režim. Jeden kamarát mal kvôli tomu problémy.”

Štefan mal možnosť spoznať škandinávsky socializmus. „To bolo treba zažiť. Ťažko to opísať. Ako tam vtedy žili ľudia. Dnes sú tam najšťastnejší ľudia. Prešiel som až po polárny kruh“ spomína na svoje cesty do Škandinávie. Bolo to však až po revolúcii. „V čase socializmu som bol len v Moskve. Chodil som do Maďarska a do Poľska. V Moskve som bol na dvojtýždňovom zájazde. Videl som Bolšoj teater. Tí umelci, to bolo čosi nádherné. Tam sme veľa lietali. Báťuška zo Sibíra v kožuchu, tetuška v gumákoch s husou v taške. Tak sa tam cestovalo.“

Roky vojenčiny

Po skončení školy šiel pán Dušan na vojnu. Dostal povolávací rozkaz do Frendštatu pod Radhoštěm. Bola tam škola dôstojníkov v zálohe. „Môj dobrý priateľ tam bol majorom. Veliteľ školy bol Rusnák. Urobil si tam maturitu a „říkal“ česky. Bývali v dvojbytovke. Ja som im chodil pomáhať chystať drevo. V tom čase bola karibská kríza. Mesiac sme spávali v plnej poľnej. Oblečení, obutí, do päť minút sme v prípade potreby museli opustiť kasárne.“ Keď Štefan skončil dôstojnícku školu, veliteľ školy ho prevelil do Martina. Z armády musel odísť zo zdravotných dôvodov.

Návrat do Revúcej

Zomrel mu ale otec a tak sa rozhodol, že sa presťahuje do Revúcej. „Uvoľnil sa tam byt. Ja som ale nebol ženatý. A tak sme sa zobrali. Svadbu s manželkou Otíliou sme mali v roku 1965. Dostali sme byt a po roku sa nám narodil syn Igor. Máme ešte dcéru Dášu, žije na Morave.“

Na geodézii v Revúcej pracoval do roku 1972. V tom ale zasiahol osud. Pán Komora, ktorý pracoval na geodézii, šiel robiť na mestský národný výbor. V tých rokoch bol v Revúcej ohromný stavebný boom. „Tak ma tento môj bývalý vedúci oslovil, či by som nechcel robiť geodeta na odbor výstavby. Dali mi lepší byt.“  Na Okružnej ulici sa stavali nové šesť bytovky. Boli krásne navrhnuté. Pamätníka nechali, aby si vybral byt, ktorý sa mu páčil. „Ja som im kľúče vrátil, lebo dobre sa mi bývalo v mojom byte. Nakoniec sme sa s manželkou poradili a presťahovali sa. Tak som sa nechal zlanáriť. Nemusel som chodiť do terénu a v 1972 som odišiel na mestský národný výbor ako referent na oddelení výstavby.“

„Keď som bol na národnom výbore, tak ma zlanárili aj do KSS. Asi v roku 1980. Tam už bola požiadavka. Nikdy som nesníval, že budem funkcionárom mesta. Chcel som sa podieľať na budovaní mesta. Bol som aktívne činný pri jeho budovaní.“ Táto práca priniesla pamätníkovi aj stretnutie s neskorším prezidentom Rudolfom Schusterom. „Môj šofér bol z Medzeva. Oni vždy po mantácky rozprávali. Tento môj šofér ma s ním zoznámil. On bol vtedy predseda východoslovenskej KNV. Vychádzali sme dobre.”

Rok 1989 a kandidatúra na primátora

„Odsudzoval som zásahy na ľuďoch. Sviečková manifestácia – to mali riešiť iným spôsobom. Nie tak. Ja som aj prvé dni v novembri bol v Bratislave na doškoľovaní funkcionárov národných výborov. Cítil som tú atmosféru a bolo veľa vecí, s ktorými som súhlasil. Aj keď som bol komunista. Mal som však výhrady k niektorým ľuďom. Revúca je malé mesto a viete o ľuďoch všetko. Z niektorých mi bolo zle,” spomína. VPN sa stretávalo v bývalej sobášnej sieni. Na stretnutia pozývali aj pána Dušana, ako zástupcu mesta. Tam bol koordinačný výbor.

Štefan po revolúcii kandidoval v prvých voľbách na primátora mesta. „Robil som podpredsedu a prišiel november 1989. VPN požadovala od nás funkcionárov, aby sme sa vzdali funkcií na Mestskom národnom výbore. Tak som to rešpektoval a rezignoval som. O pár dní som dostal dopis od centra VPN, že sa mi ospravedlňujú a navrhujú, aby som za nich kandidoval v nasledujúcich voľbách.“ Pamätník mal celý život ľavicové zmýšľanie. „Aj keď môjmu otcovi znárodnili majetok. Na mestskom zastupiteľstve ma zvolili na predsedu Mestského národného výboru a až do volieb v roku 1990 som túto funkciu vykonával. Ďalej som nechcel pokračovať.“

Za pamätníkom prišli mnohí, aby ho presvedčili na kandidatúru za primátora mesta. „Prišli za mnou doktor Polt, doktor Suchý a iní. Doma som to s manželkou zvážil a šiel som do toho. Kandidoval som za Komunistickú stranu.“ Pripravil volebný program a začala predvolebná kampaň. Jeho protikandidátom bol Emil Gočál. „Nemyslel som, že budem mať šancu.“ Prišiel volebný deň a Štefan bol doma s rodinou. „Po polnoci mi volali, že mi blahoželajú. Vyhral som s veľkým náskokom. Nemohol som tomu uveriť. Tak som sa stal primátorom.“ V tejto funkcii vydržal štyri roky.

Rozpad Československa

„Rozpad Československa som vnímal veľmi ťažko. My sme boli internacionalisti. Sestry môjho otca sa vydali do Maďarska. Mamina sestra žila v Čechách. My sme to vnímali veľmi ťažko.“ Štefana mrzí, že nebolo referendum o rozdelení Československa. „Akokoľvek by dopadlo, malo byť. Ľudia mali o sebe rozhodnúť,“ konštatuje.

Keď skončil ako primátor, pol roka bol na úrade práce ako nezamestnaný. Potom sa vrátil na mestský úrad. „Robil som okolo ZMOS-u a na oddelení výstavby. Od roku 2000 do dôchodku som robil prednostu úradu. Do dôchodku som šiel v roku 2004. Trochu som nadsluhoval,“ uzatvára spomienky na svoj život. V čase dokumentovania je spokojný dôchodca a žije v Revúcej.