Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladislav Janiš (* 1954)

• narodil sa na Kysuciach v roku 1954

• vstúpil do komunistickej strany ako predseda miestneho Socialistického zväzu mládeže, neskôr problémy s členstvom v strane

• Nežnú revolúciu vnímal ako oslobodenie, začiatok občianskeho aktivizmu

• angažovanie sa v Stálej konferencii občianskeho inštitútu, založenie pobočky Demokratickej strany na Kysuciach

• spoluzakladal Občiansku konzervatívnu stranu

Vladislav Janiš sa narodil v kysuckej dedinke Nesluša 15. marca 1954. Jeho otec pracoval ako vedúci predajne a matka bola učiteľkou. Obaja rodičia mali s komunistickým zriadením negatívnu skúsenosť. Vladislavova matka kvôli vierovyznaniu prišla dvakrát o pracovné miesto a otec na istý čas musel narukovať do Pomocných technických práporov (PTP), kde pracoval najmä v bani. Rodinné prostredie, v ktorom Vladislav vyrastal, preto komunistom nebolo naklonené.

Deväťročnú základnú školu vychodil Vladislav v rodnej Nesluši. Viac než gymnázium sa mu pozdávalo čašnícke povolanie, a tak odišiel študovať na odborné učilište v Slanickej osade (Námestovo) odbor kuchár-čašník. Po troch rokoch prestúpil na školu v Poprade, zameranú na ekonomiku a prevádzku hotelov.

Vojenská služba a stranícka skúsenosť

Po skončení strednej školy začal Vladislav pracovať v Interhoteli v Ružomberku. Dlho sa tu ale neohrial, pretože dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu do Malaciek. Jeho administratívne vedomosti sa však ukázali byť cennejšie než vojenské predpoklady. „Zistili, že rozumiem ekonomike a že ovládam strojopis, tak si ma podávali z kancelárie do kancelárie,“ vysvetľuje. Napokon ho prevelili do Bratislavy na Štáb civilnej obrany, kde strávil zvyšok vojenčiny. Bol starší a mal väčšie skúsenosti ako ostatní spoluvojaci, preto bol navrhnutý a zvolený do funkcie predsedu miestneho Zväzu mládeže. Problémom bolo len to, že nebol členom komunistickej strany. „Prišiel politruk a povedal: ,Vlado, bolo by dobré, keby si vstúpil do strany,‘“ približuje. V Prahe absolvoval politickú previerku o tom, či by bol „schopným komunistom“. Rodinná skúsenosť mu napovedala, že stranícka príslušnosť nie je nič preňho. No napokon sa predsa rozhodol do komunistickej strany vstúpiť. „Vtedy som to bral ako nič,“ hovorí Vladislav, no zároveň dodáva, že jeho život odvtedy začal byť „schizofrenický“.

Z vojenčiny Vladislav nastúpil späť do práce v ružomberskom Interhoteli. Neskôr sa však vrátil na rodné Kysuce, kde sa pre neho začali komplikácie s členstvom v strane a ozývali sa výčitky kvôli nedostatočnej účasti na straníckom živote. Jeho pracovná pozícia si vyžadovala aj víkendové služby a Vladislav sa na sobotných či nedeľných straníckych schôdzach ukázal len zriedkakedy. Bez pripomienok sa tiež nezaobišlo zariaďovanie jeho svadby, ktorú chcel mať v kostole.

Často premýšľal o tom, ako by mohol zo strany odísť, no zároveň sa bál, aké problémy by to mohlo spôsobiť jeho najbližším. Bezvýchodiskovú situáciu namiesto Vladislava vyriešil november 1989. Nežnú revolúciu vnímal ako možnosť vlastného duševného oslobodenia a očisty: „Mohol som sa konečne na všetko pozerať slobodne.“ Minulé „zlyhanie“ – ako Vladislav označuje svoj vstup do komunistickej strany – sa snažil napraviť občianskym aktivizmom.

Mečiar bol na Kysuciach pojem

Vladislav sa zúčastňoval hneď prvotných novembrových demonštrácií, na ktoré cestoval z Kysuckého Nového Mesta do neďalekej Žiliny. Tam zažil aj generálny štrajk 27. novembra. V porevolučnom období sa často stretával s kysuckými spolurodákmi, ktorí sa začali občiansky a politicky angažovať a mnohí z nich patrili aj k zakladateľom Verejnosti proti násiliu (VPN). „Pri našich rozpravách sme dospeli k všeličomu, ale myšlienku slobody som vždy nosil v sebe,“ spomína. Niektorí z miestnych zakladateľov VPN sa však rozutekali za politickou kariérou a prestúpili k Hnutiu za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara.

„U nás na Kysuciach Mečiar – to bol pojem. Kto bol proti nemu, ten bol skoro ako protivník štátu,“ približuje situáciu Vladislav. Jemu ani jeho príbuzným sa Mečiar a HZDS nijako obzvlášť nepozdávali a nepáčil sa im ani Mečiarom riadený spôsob rozdelenia republiky.

Spolupráca so Stálou konferenciou občianskeho inštitútu

Naopak, jasným vzorom bol pre Vladislava Ján Langoš. V reakcii na volebné víťazstvo HZDS založil Langoš v roku 1993 spolu s odídencami zo zaniknutej VPN a Občianskej demokratickej únie (ODÚ) občianske združenie Stála konferencia občianskeho inštitútu (SKOI). Hlavným podnetom k jeho založeniu bola snaha o šírenie a podporu demokratických a občianskych hodnôt. Vladislav sa k združeniu pripojil a pôsobil v pobočke SKOI pre žilinský región, on sám začal viesť pobočku pre Kysuce a neskôr aj Žilinu. V rámci vzdelávacích činností často organizovali prednášky a diskusie pre študentov. Pri týchto udalostiach spolupracovali napríklad s politikmi Petrom Tatárom, Petrom Zajacom, Františkom Šebejom, Petrom Osuským, s historikom Dušanom Kováčom, politológom Ivom Samsonom, právnikom Vladimírom Pirošíkom, s novinármi Jurajom Hrabkom, Štefanom Hríbom,  no podporovali ich aj humoristi Štefan Skrúcaný, Rasťo Piško či Július Satinský.

Popularita Mečiarovho hnutia bola v 90. rokoch na Kysuciach silná a kreovať občiansku spoločnosť v tých časoch nebolo jednoduché. Vladislav si spomína na nečakané následky, ktoré spôsobila diskusia na jednej strednej škole v Kysuckom Novom Meste za účasti humoristov Piška a Skrúcaného. Jeden zo študentov sa ich opýtal, koho budú voliť. Oni odpovedali, koho voliť budú, a tiež vysvetlili, prečo určite nebudú voliť Mečiara a HZDS. Priebehom diskusie zostali pohoršení viacerí členovia pedagogického zboru a ďalší prítomní na diskusii a odozva na seba nenechala dlho čakať. „Do večera mi volali, že chcú odvolať riaditeľa školy. No nakoniec sa to nejakým spôsobom utriaslo tak, že riaditeľ tam zostal, ale nám na nejakú dobu zakázali vstup do všetkých stredných a vysokých škôl,“ opisuje okolnosti Vladislav.

V organizovaní podujatí pre verejnosť pokračovali v knižniciach a kluboch. Približne od roku 2002 sa s podujatiami mohli vrátiť aj späť do škôl. Práve prácu so žiakmi a študentmi Vladislav dnes spätne hodnotí ako najprospešnejšiu.

Demokratická strana v Kysuckom Novom Meste

Stálej konferencii občianskeho inštitútu sa podarilo mať svojho zástupcu i v parlamente. Pred voľbami roku 1994 ponúklo Kresťanskodemokratické hnutie zaplnenie miest na svojej kandidátke menším politickým zoskupeniam, ktoré by inak nemali šancu prekročiť povinné 5%-né kvórum. SKOI túto možnosť využila a  Ján Langoš získal vo voľbách poslanecký mandát. O rok neskôr uzavrela SKOI dohodu s Demokratickou stranou (DS), ktorá sa po neúspešných volebných výsledkoch snažila zapojiť do širšej pravicovej integrácie. Langoš tak zastupoval v parlamente aj DS a neskôr bol zvolený za jej predsedu.

Politické dianie okolo SKOI a DS sledovali aj Vladislav a okruh jeho známych. Bývalý člen VPN Milan Kružliak a Vladislavov príbuzný Štefan Belák sa vybrali na stretnutie DS v Banskej Štiavnici. „Prišli odtiaľ s elánom, porozprávali mi, čo sa dialo,“ spomína Vladislav. Časté a pravidelné spoločné diskusie sa rozhodli premeniť na niečo viac: „Vygenerovalo to partiu, ktorá sa nakontaktovala na ústredie DS a založili sme jeden z klubov DS v Kysuckom Novom Meste.“

Bol rok 1996 a presila mečiarovcov na Kysuciach bola veľká. Prívrženci Demokratickej strany začali organizovať akcie pre verejnosť a dávali o sebe vedieť. S organizáciou strany im pomáhal Peter Tatár, ktorý ich často navštevoval. Sympatizantov si získavali len pomaly, no nevzdávali to. „My sme boli taká partia, že sme si pomáhali aj v osobnom živote, keď to bolo potrebné,“ konštatuje Vladislav.

DS ako súčasť Slovenskej demokratickej koalície

Vladislav ako vyvrcholenie ich spoločného snaženia vníma to, keď sa DS v roku 1997 stala súčasťou Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Päť opozičných politických strán – Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Demokratická únia (DU), Demokratická strana (DS), Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených na Slovensku (SZS) – utvorili spolu volebnú koalíciu. V reakcii na to vláda pod vedením HZDS prijala zákon, ktorý fakticky obmedzoval účasť takýchto koaličných zoskupení vo voľbách (tzv. reštriktívny zákon). SDK sa preto pretransformovala na politickú stranu.

Prieskumy ukazovali priaznivé prognózy. Jeden z predvolebných mítingov v roku 1998 sa konal aj v Kysuckom Novom Meste. Vystúpili na ňom miestni politici, zástupcovia subjektov tvoriacich SDK Peter Tatár, Vladimír Palko, Ján Budaj a iní, a napokon Mikuláš Dzurinda ako predseda SDK. Mítingu sa napriek daždivému počasiu zúčastnilo veľa ľudí. „Vtedy sme mali nesmierny pocit, že naše úsilie sa začalo pretavovať na nejaké výsledky,“ hodnotí Vladislav.

Občianska konzervatívna strana

Povestné parlamentné voľby roku 1998 síce vyhralo s malým náskokom HZDS, nedokázalo však zostaviť vládu. Nová vládna koalícia tak vznikla pod taktovkou úspešnej SDK a DS získala v parlamente šesť poslaneckých kresiel. Výrazné zmeny na politickej scéne však so sebou priniesli aj zmeny v straníckom vedení DS. Vladislav si dobre pamätá udalosti kľúčového straníckeho kongresu, ktorý sa konal vo februári 2001 v Banskej Bystrici. Za predsedu strany bol zvolený František Šebej, avšak za podpredsedu bol namiesto očakávaného Langoša zvolený Ľudovít Kaník. „Cítil som v tom čosi nezdravé. Kaník bol šikovný človek, ale marketingový. Chcel vložiť viac do marketingu, ako do duše tej strany,“ hodnotí situáciu Vladislav. V reakcii na to sa Šebej vzdal predsedníctva DS a zároveň zo strany vystúpil.

V novovzniknutej situácii patril Vladislav do okruhu nespokojných straníkov, ktorí sa začali schádzať a uvažovať o tom, čo ďalej s ich politickou cestou. V máji 2001 založili v Martine neformálne Občianske konzervatívne spoločenstvo s cieľom podporovať rozvoj občianskej konzervatívnej politickej kultúry. Spoločenstvo sa napokon premenilo na politickú stranu – Občiansku konzervatívnu stranu (OKS) – ktorej ustanovujúci snem sa konal 8. decembra 2001 v Hoteli Devín v Bratislave. Stranícky klub v Kysuckom Novom Meste sa podarilo založiť ešte v rovnakom roku. Vladislav bol jeho predsedom a následne sa stal aj koordinátorom prípravy vzniku krajského klubu. OKS funguje s určitými zmenami dodnes.

Nad kandidátmi treba premýšľať

Keď sa Vladislav ohliada na posledné tri desaťročia, ktoré uplynuli od Nežnej revolúcie, najviac oceňuje nadobudnutú slobodu, ktorá pre neho ostáva najdôležitejšia. Ani tá sa však nespája len s pozitívami. „Sloboda prišla, ale priniesla so sebou aj všelijaké nánosy,“ bilancuje. Sľubný vývoj spustený novembrom 1989 narazil na zlom, a ten podľa Vladislava spočíval v Mečiarovej vláde.

Pri otázke, čo by odkázal mladým súčasníkom, mu napadá predovšetkým jedna vec: „Nech si dobre všímajú, kto kandiduje do všetkých typov volieb, a nech nad kandidátmi premýšľajú.“ A zároveň ich povzbudzuje, aby sa ani oni sami nebáli vstúpiť do politiky a nenechali sa odradiť nepriazňou okolia: „Pretože šikovných ľudí, ktorí by dokázali strhnúť aj ostatných, je strašne málo.“