Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovít Jaššík (* 1932)

• narodil sa 6. januára 1932 vo Vrútkach

• v období nástupu komunistického režimu obviňovaný z vymyslených incidentov

• v roku 1953 povolaný k absolvovaniu trestnej služby v útvaroch PTP (Pomocné technické prápory)

• trestnú službu absolvoval banskou ťažbou v úseku Ostrava-Radvanice

• väčšinu života pracoval ako výchovno-pedagogický pracovník pre oblasť športu a telovýchovy vo Vrútkach

• aktívne sa venoval turistike a športu

• v súčasnosti žije na dôchodku v mestskej časti Martin-Priekopa

V časoch, keď osobnú slobodu a ľudské smerovanie ovplyvňovala doktrína proletárskej červenej totality, bolo veľmi ľahké stať sa nevedomým nepriateľom zriadenia. Tak ako v prípade Ľudovíta Jaššíka, mladíka, ktorý sa venoval štúdiu, športu a kultúrnym aktivitám a vo svojom mladom veku prejavoval pramalý záujem o politiku. Napriek tomu ho komunistická moc svojimi intrigami dostihla, hľadajúc nových domnelých nepriateľov.

Detstvo s príchuťou vojnových čias

Ľudovít Jaššík sa narodil 6. januára 1932 vo Vrútkach. Otec Ľudovít Jaššík bol pracovitý človek spätý s železnicou, na ktorej robil rušňovodiča. Matka sa venovala domácnosti a hospodárstvu okolo rodinného domu, v ktorom bývali. Popri tom sa snažila vychovávať Ľudovíta spolu s jeho starším bratom Miroslavom najlepšie, ako vedela.

Bezstarostné detstvo čoskoro narušila dobová realita vojnových čias. Krátko po vypuknutí Povstania bol Ľudovít nútený opustiť bydlisko z dôvodu nariadenej evakuácie obyvateľstva: „Súviselo to s povstaleckými operáciami na území Strečna, Vrútky boli spádovou rizikovou oblasťou, preto nám nariadili opustiť bydlisko. Otec však s nami nešiel, zostal v dome, snažiac sa zachrániť domácnosť a dobytok pred prípadným rabovaním. Pamätám sa tiež, ako pri našom návrate domov, po potlačení Povstania, horliví gardisti prehľadávali náš voz, či v ňom nevezieme niečo podozrivé.“

V neskoršom období pri postupe spojeneckých vojsk sa v dome Jaššíkovcov vystriedali vojaci rôznych armád: „Boli u nás ubytovaní aj nemeckí vojaci, konkrétne z oblasti Rakúska. Tí však boli slušní a k žiadnym výtržnostiam nedošlo. Rovnako v neskoršom období pri postupe frontu sme mali ubytovaných vojakov Československého armádneho zboru, s ktorými taktiež neboli žiadne problémy. Vrútky totiž neoslobodzovala sovietska, ale rumunská a československá armáda.“

Ľudovít bol od mladého veku aktívnym nadšencom športu a turistiky. Spolu s bratom dokonca počas Povstania vyniesli pár mín povstaleckým vojskám na Martinské hole. Išlo o zapojenie miestneho obyvateľstva pri pomoci Povstaniu. Ľudovít postupne prešiel z ľudovej školy vo Vrútkach na štúdium do gymnázia Viliama Paulínyho-Tótha v Martine, odkiaľ neskôr prestúpil na gymnázium v Žiline.

V povojnových časoch sa komunistická moc usádzala vo Vrútkach postupne, posledné slobodné voľby v roku 1946 dokonca komunisti na Slovensku prehrali. Silné komunistické zázemie mala však vrútocká železnica, kde pracoval aj Ľudovítov otec. Tu sa pomaly začínali peripetie možného stretu s režimom, z ktorých mohli vzísť neskoršie dôsledky aj pre mladého Ľudovíta: „Keď sa môjho otca na železnici pýtali, prečo nejde do strany, povedal jasne, nech mu dajú pokoj. S argumentom, že k agrárnikom nepôjde, pretože tam sú samí bohatí sedliaci, ale ku komunistom tiež nie, pretože tam sú to samí bývalí gardisti.“ Taká bola realita prezliekania kabátov v počiatkoch budovania komunistického zriadenia na Slovensku. Doba však opäť pokročila, od roku 1948 mali komunisti po februárovom prevrate všetko pevne v rukách. A strana predsa nezabúda. Ľudovítova budúcnosť sa mala v najbližších rokoch podstatne zmeniť.

Na ceste k útvarom PTP

Miestne orgány si postupne hľadali rôzne domnelé zámienky na perzekúciu Ľudovíta a jeho brata. V rámci turistiky sa stretával s rôznymi chlapcami a postupom času vyšlo najavo, že niekoľko z nich sa pokúsilo utiecť do zahraničia. Na Ľudovíta padlo podozrenie, že o týchto okolnostiach vedel, prípadne že plánoval utiecť s nimi: „To však bola lož, bol som v súvislosti s tým zadržaný a predvedený na výsluch. O týchto mladíkoch som ale nič nevedel, okrem toho, že sme sa zbežne poznali v rámci turistiky a výstupov v Malej Fatre. Útek som nikdy neplánoval, no napriek tomu som miestnym komunistickým pohlavárom zostal v pamäti.“

Brata Miroslava zas obviňovali z domnelého incidentu rozbíjania okien na Miestnom výbore KSS vo Vrútkach, čo sa taktiež nestalo: „Na priečelí budovy bola zavesená veľká komunistická hviezda, tá sa uvoľnila a jej visiaca časť vybila okenice, môj brat sa nachádzal vtedy v blízkosti, možno sa tejto situácii pousmial a už bol intrigánmi vo Vrútkach obvinený z vymyslenej výtržnosti. Súdruhovia dokonca vo svojej aktivite skutky poplietli natoľko, že tento incident som mal spolu s ďalšími nepravdivými údajmi uvedené v kádrovom posudku namiesto brata ja sám.“ Tieto okolnosti sa podpísali aj na Ľudovítovom neprijatí na štúdium banského inžinierstva novootvorenej Technickej univerzity v Košiciach, napriek tomu, že spĺňal všetky študijné kritériá. Ľudovít sa teda naďalej venoval tvrdej práci vysokohorského nosiča.

Ako roky bežali, dostal Ľudovít v roku 1952 predvolanie k súpisu brancov pre povinnú vojenskú službu. Tu sa dostal do ďalšieho stretu s režimom, ktorý zrejme definitívne spečatil jeho neskoršie smerovanie: „V Martine počas odvodu sedel v komisii aj jeden pán, ktorý predstavoval tzv. „zástupcu robotníckej triedy“. Ten sa do mňa začal okamžite navážať, že som z nespoľahlivej rodiny a protištátny živel. Každý má svoje hranice a ja som už ďalšie osočovanie seba a svojej rodiny nezniesol, tak som ho udrel.“ Dôsledky prišli po roku, keď dostal Ľudovít povolací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby v útvaroch PTP.

Nespoľahliví pre zbraň, nevyhnutní pre ťažbu

V roku 1953 teda viedli Ľudovítove kroky najskôr do Vratimova v Ostravskom kraji. Po základnom zácviku bol pridelený do vojenskej posádky útvarov PTP v banskej oblasti Ostrava-Radvanice. Vojenskú službu mu vypĺňalo striedanie ťažkej banskej práce s absurdnými obrazmi komunistickej reality, až príliš pripomínajúcej obrazy z notoricky známeho diela Miroslava Švandrlíka Černí baroni: „Ubytovaní sme boli v drevených barakoch, areál bol bývalým táborom pre nemeckých vojnových zajatcov. Pracovali sme v najťažších úsekoch bane. Neabsolvovali sme takmer žiadny vojenský výcvik, bolo nám povedané, že ako nepriatelia socialistického zriadenia nemáme dôveru robotníckej triedy a nemôžme slúžiť so zbraňou. Na tú najtvrdšiu prácu sme však boli pre nich viac než dobrí. Dvakrát týždenne sme mali politické školenia, ktoré však vyznievali komicky. Prednášajúci politruk nevedel ani len poriadne čítať, a tak sa na týchto školeniach aspoň tajne driemalo. Raz nás prebudili v snahe o buzeráciu k nástupu uprostred noci. Na druhý deň vojaci v šachtách unavení spali, s argumentom, že od nočného vyčerpania nevládzu. Druhýkrát si nadriadení už takýto nočný budíček rozmysleli. Práca bola ťažká, ale boli sme mladí a veselá partia, tak sa nám tento údel znášal akosi ľahšie.“

Absurdita režimu voči neprávom trestaným vojakom PTP zašla dokonca tak ďaleko, že ich v lete roku 1955 poslali ako útvar vystupovať na pražský Strahov v rámci prvej Spartakiády. Prípravou na túto akciu bol poverený vďaka svojmu športovému nadaniu a skúsenostiam samotný Ľudovít.

Neskôr bola jeho vojenská služba z dôvodu údajného stavu vojenskej pohotovosti na hraniciach predĺžená o ďalšie dva mesiace. Nakoniec sa však po vyše dvoch rokoch na Vianoce roku 1955 vrátil živý a zdravý domov.

Na vlne normalizačných rokov až k vytúženej slobode

Po návrate zo služby v útvaroch PTP sa Ľudovít zamestnal v Závodoch ťažkého strojárstva v Martine, kde pracoval ako technik. Okrem toho sa ako športový nadšenec súťažne venoval hádzanej. Od roku 1956 už pracoval na vrútockom Železničnom odbornom učilišti ako pedagogicko-výchovný pracovník pre oblasť telovýchovy a športu. Tu sa spoznal so svojou budúcou manželkou Máriou, s ktorou mali postupne dcéru Martu, narodenú v roku 1959, a mladšiu dcéru Danu, narodenú v roku 1964.

Ako človek, ktorý sa celý život úspešne venoval športu a turistike, bol neskôr poverený funkciou okresného funkcionára telovýchovy. Tu sa postupne začali tlaky, keď totalitný režim doslova ironicky požiadal Ľudovíta v súvislosti s jeho funkciou o členstvo v komunistickej strane: „Bolo to celé úsmevné, keď za mnou prišli; povedal som im, že čo odo mňa chcú, že ja som bývalý PTP-ák, a nech mi s tým teda dajú pokoj. Nakoniec som však členstvo v strane prijal, no bral som ho len ako formalitu potrebnú k ďalšiemu vykonávaniu mojej športovo-telovýchovnej práce.“

Prišli však krízové okolnosti roku 1968 a vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, v dôsledku ktorých Ľudovít svoje členstvo v strane na protest zrušil: „Poslal som im list aj so svojou straníckou legitimáciou a informáciou o zrušení členstva v komunistickej strane. Za týchto okolností som v tom už naozaj nevidel žiaden význam. Z praktického ani morálneho hľadiska.“

V normalizačných rokoch sa Ľudovít venoval naplno svojej práci v oblasti športu a telovýchovy, organizoval turistické pobyty a výstupy pre študentov v horách po celom Slovensku. Príchodu Nežnej revolúcie v roku 1989 sa potešil, dúfajúc, že akási čierna škvrna minulosti, ktorou ho režim onálepkoval, konečne zmizne. V roku 1992 nastúpil ako 60-ročný do dôchodku a udalosti rozdelenia republiky v roku 1993 vnímal s radosťou z osamostatnenia, ale so skrytou výčitkou, ktorá má svojim odkazom význam aj v dnešných dňoch: „Ja som sa vždy považoval za národne cítiaceho človeka. Zároveň som však nikdy nemal rád tých takzvaných ,hejslovákov’, ktorí sa vtedy hromadne vynorili. Ľudí, čo sa najviac bijú do pŕs a morálne sú to pritom vo vnútri častokrát veľmi pokrivení ľudia. Taktiež si myslím, že v otázke rozdelenia Československa malo byť vyhlásené celonárodné referendum.“

V neskoršom období sa Ľudovít aktívne venoval turistike. Zdravotné komplikácie mu to vzhľadom k pokročilému veku momentálne nedovoľujú, a tak svoj dôchodkový vek prežíva v spoločnosti svojej milovanej manželky a najbližších v mestskej časti Martin-Priekopa.

Športové zmýšľanie a zmysel pre spravodlivosť v ňom zostávajú stále. Na minulosť nehľadí s výčitkami ani sebaľútosťou. Tvrdí, že mladosť, čestnosť a odhodlanosť dokáže poraziť nástrahy každej doby. Jeho príbeh je tak príkladom morálnej a etickej vyzrelosti aj pre mladú generáciu dnešných dní.