Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Jorík (* 1921)

• narodil sa 6. februára 1921 na Horných Pasekách

• počas druhej svetovej vojny pracoval v banke

• jeho rodina schovávala počas druhej svetovej vojny zostrelených amerických letcov

• pracoval ako námestník generálneho riaditeľa v Štátnej banke

Štefan Jorík sa narodil 6. februára 1921 na Horných Pasekách pri Brezovej pod Bradlom. Bol jedným zo siedmich súrodencov. Rodičia patrili na kopaniciach medzi „lepších hospodárov“, lebo mali aj kone.

Šesť rokov ľudovej školy chodil denne pešo tri kilometre tam a tri kilometre späť. Neskôr chodil štyri roky do tzv. meštianky v Brezovej pod Bradlom, denne osem kilometrov tam a tiež späť. Všetko bez zimníka, no podľa vlastných slov ani deň nevymeškal. Prvý zimník dostal, až keď chodil druhý rok do obchodnej školy v Skalici. Početnejšia rodina, chudobná hornatá oblasť – nemohli si to dovoliť.

Dvojročnú obchodnú školu v Skalici si Štefan vybavil sám. Rodičia s ním nemali presný plán, tak Štefan prevzal iniciatívu a vybavil si v škole pohovor. Keď ho prijali, rodičov presvedčil k nástupu na školu tak, že sa vzdal svojej časti z majetku.

Po absolvovaní dvojročnej obchodnej školy v roku 1939 Štefan nastúpil do banky v Senici a bankovníctvu ostal verný ďalších 46 rokov. Až neskôr, popri práci a vlastnej rodine, začal diaľkovo študovať Vysokú školu ekonomickú. Ako hovorí, „chodil spolu s deťmi do školy“. Univerzitu začal v roku 1956 a ako štyridsaťročný bol promovaný za inžiniera ekonómie. „Za tých päť rokov nebolo dňa, keď som šiel spať pred polnocou. A ráno o siedmej som už bol v robote.“

Druhá svetová vojna

Obchodnú školu v Skalici Štefan skončil v období vzniku Slovenského štátu: „Boli sme čisto chlapčenská trieda a až na nejakých dvoch sme nesúhlasili so spojenectvom s fašistickým Nemeckom.“

Do práce nastúpil v Senici, kde pôsobila Hlinkova strana, Hlinkova garda a aj nemecké nacistické spolky, ale „nejaké osobné nebezpečie tu nebolo – navzájom sme si rozumeli“. Maximálne desať percent obyvateľstva bolo takých, ktorí inklinovali k fašizmu. S kýmkoľvek sa stretol na ulici, mohli sa otvorene porozprávať o tom, že nesúhlasia s vtedajším spojenectvom: „Možno bolo treba hľadať menšie zlo, ale to sa predsa len môže vypomstiť. Ja si však myslím, že SNP bolo nutné a bola to jedinečná a najväčšia historická udalosť Slovenska. Keby bolo možno trochu neskôr, ale to nebolo závislé na nás. Keď vstúpila nemecká armáda, boli dve možnosti: buď bude povstanie, alebo nebude.“ Na Myjave vedeli, že sa povstanie pripravuje, ale to, že vypuklo, nevedeli: „To deň predtým snáď nevedel ani sám Golian, to bolo rozhodnutie z hodiny na hodinu, nie v dňoch,“ hovorí.

Počas vojny Štefanovi jeho zamestnávateľ opakovane vybavoval odklad od narukovania. Fungovalo to tak až do januára 1945, kedy mu jeho šéf – riaditeľ pobočky banky – oznámil, že má pre neho smutnú správu: že dostal zamietnutý ďalší odklad a musí narukovať. Štefan ho vtedy upokojoval, nech si z toho nerobí problémy: „,Ja nemusím a nebudem rukovať, ja mám kontakty na partizánov,´ hovoril som mu. To som však povedal o ôsmej ráno. O desiatej bola vyhlásená všeobecná mobilizácia.“ Celá Senica sa zhromaždila na námestí, boli tam aj Štefanovi kamaráti, ktorí sa vrátili z vojny. Vzájomne riešili, čo kto bude robiť. Štefan sa držal svojho: nebude rukovať. No varovali ho pred Nemcami a ich disciplínou.

Narukovať mali v Trnave, ale tam bol taký neporiadok, že ľudia, ktorí tam ráno išli, sa večer vrátili domov bez zapísania. Z Prietrže malo narukovať tridsaťpäť chlapcov, nakoniec nenastúpil ani jeden z nich. Štefan tam nakoniec ani nešiel.

V senickej lokalite fungovali partizáni pod vedením Jána Reptu. Ten od roku 1943 vytváral partizánske skupiny – najprv robil nábor dobrovoľníkov v lokalite, potom ich bral na výcvik na východ. Z Jána Reptu sa neskôr stal zástupca veliteľa v druhej brigáde Milana Rastislava Štefánika a zúčastnil sa aj na oslobodzovaní Brezovej pod Bradlom.

Partizánska skupina Jána Reptu sa orientovala najmä na vykonávanie prekážok v činnosti nemeckých vojakov, ale pritom chránila miestne obyvateľstvo pred útokmi Nemcov a slovenských gardistov. Pre túto činnosť využívala partizánska skupina aj pomocníkov z radov občanov, najmä na udržiavanie osobných kontaktov, privádzanie dobrovoľníkov do partizánskej skupiny, zásobovanie potravinami, prípadne ošatením, a odovzdávanie dôležitých informácii o jednotlivých akciách Nemcov a gardistov. „Túto činnosť som vykonával aj ja, keďže som nemal vojenský výcvik,“ spomína Štefan.

Záchrana amerických letcov

V tejto lokalite, kde sa sústreďovali miestni partizáni, boli zostrelení aj niekoľkí letci spojeneckých lietadiel z Ameriky. Pomoci sa im dostalo u rodiny Jána Bachara. Ten podľa pamätníka v určitom momente ukrýval aj 30-40 ľudí naraz. Následne zostrelených Američanov rozdeľovali po jednotlivých domoch na okolí. Takto sa dostali letci aj k Joríkovcom. Štefan Jorík si spomína: „U mojich rodičov bol v januári 1945 ubytovaný Owen Sullivan, ktorý bol členom posádky zostreleného lietadla pri Myjave a neskoršie, v marci 1945, John Zebrowski, člen posádky lietadla havarovaného v Jablonici.“ Owen M. Sullivan sa spolu s ďalšími zostreleným letcom, Eugenom R. Hodgeom, rozhodli ísť v ústrety sovietskej armáde, ktorá sa postupne približovala zo stredného Slovenska na západné. Prišli však len na Brezovú pod Bradlom k rodine Papánkovcov, kde ich chytili nemeckí vojaci, a nakoniec sa dostali do nemeckých koncentračných táborov.

Ďalší americkí letci John T. Zebrowski, Leonard Chekirda a Gus W. Chakos, ktorí boli ubytovaní u Martina Joríka, Jána Joríka a Pavla Koblišku, sa taktiež dostali do rúk nemeckých vojakov SS, ktorí vykonávali prieskum v osade Horné Paseky. Títo americkí letci opustili uvedené rodiny a vydali sa smerom do najbližšieho lesa. Nemci však už boli blízko, spozorovali ich a výstražnými výstrelmi týchto letcov zastavili. Aj oni sa dostali do nemeckých koncentračných táborov. Rodiny, ktoré ukrývali amerických letcov, mali šťastie, keďže Nemci nevyšetrovali týchto občanov, ale iba letcov, ktorí neprezradili, kto ich ukrýval.

John T. Zebrowski si na to spomínal: „Boli sme u Bachárovcov. Z Brezovej prišlo deň predtým oznámenie, že nemecké jednotky dislokované v ich mestečku sa chystajú na druhý deň ráno na raziu po okolitých kopaniciach. Spoľahli sme sa, že ráno máme dosť času odbehnúť do hory či výmoľov a skryť sa. Nemci vyrazili z Brezovej skoro ráno a nás prekvapili ponevierať sa u Bachárovcov. Chceli sme z kruhu, čo sa okolo nás uzavrel, utiecť. Nemci nás štyroch zbadali pri skupine stromov a začali strieľať. Neboli to len výstražné výstrely. Nezmohli sme sa na odpor. Bol by určite márny. Zdvihli sme ruky nad hlavy a vzdali sa. Nemci nás obkľúčili, vzali nám peňaženky, náramkové hodinky a identifikačné štítky. Vypočúval nás Nemec, ktorý hovoril veľmi dobre po anglicky. Keď sme sa sťažovali, že nám jeho podriadení vzali osobné veci, okamžite im prikázal všetko vrátiť. Bol nesmierne korektný. Z Brezovej nás previezli do Senice a neskôr do Bratislavy.“[1]

Všetci uvedení americkí letci prežili koncentračné tábory a šťastlivo sa po oslobodení dostali k svojim rodinám v USA. Po skončení vojny udržiavali korešpondenčný a neskôr aj osobný kontakt so svojimi záchrancami, ktorých viackrát navštívili. V roku 1998 prišli na jeden týždeň do Štefanovej rekreačnej chalupy v Horných Pasekách traja letci (Owen M. Sullivan, Eugene R. Hodge a John T. Zebrowski) a traja rodinní príslušníci – dve vnučky O. M. Sullivana a jeden synovec E. R. Hodgea. O niekoľko rokov neskôr prišiel už len John Zebrowski, avšak ubytoval sa u rodiny na Dobrej Vode, ktorá mu poskytla prvú pomoc pri havarovaní lietadla v roku 1944.

Žiaľ, s návštevou Johna T. Zebrowského sa skončili návštevy týchto amerických letcov na Slovensku a prerušili sa aj písomné kontakty. Informácie o úmrtí niektorých letcov prišli oneskorene: „Obávam sa, že väčšina z nich už nežije, hoci všetci z tých, ktorí ma navštevovali, boli o dva až štyri roky mladší ako ja. Často na nich spomínam.“

O ukrývaných Američanoch pamätník pomáhal napísať knižku V náručí kopaníc, ktorú nechali spolu so susedom preložiť aj do angličtiny: „Kniha V náručí kopaníc je už dávno rozpredaná. Ani ja ako spoluautor nemám ani jeden exemplár. Možno by sa niekde našla ešte v anglickej reči, ktorú sme vydali takmer súčasne so slovenskou.“

Téma zostrelených Američanov nad Slovenskom je aj predmetom dokumentu The Final Mission[2], kde sú zdokumentované spomienky ôsmich zostrelených Američanov, ktorí ešte žili v čase natáčania filmu. Medzi zdokumentovanými sú aj vyššie uvedení zachránení: Eugen R. Hodge,  John T. Zebrowski a Leonard Chekirda.

Na miestnych kopaniciach bola schovaná aj jedna židovská rodina a tiež príbuzní Laca Novomeského. Ako hovorí pamätník, v zachraňovaní panovala tichá „zhoda“. Všeobecne sa vraj vedelo, že sa ukrývali ľudia, ale nikto sa na to nepýtal, jednoducho sa o tom počas vojny nahlas nerozprávalo: „Americkí letci sa na kopaniciach mohli slobodne pohybovať, dennodenne sa spolu stretávali. Nemali strach, že by ich niekto prezradil Nemcom. Dokonca v Prietrži, v našej dedine, sa robili občas zábavy mládeže a Štefan Bachár priviedol svojich kamarátov, amerických letcov, na jednu z nich. Radi sa zabavili, radi kurizovali, boli to pekní chlapci a samozrejme, že aj našim dievčatám sa páčili. A nič sa nestalo. Vládla tu úplná dôvera.“[3] 

Podľa dokumentu The Final Mission sa počas 2. svetovej vojny nad územím Slovenska zrútilo celkovo 46 amerických bombardovacích a 8 stíhacích lietadiel. 88 letcov pritom zahynulo a približne 380 bolo chytených a odvlečených do zajateckých táborov. Ďalším letcom sa však podarilo uniknúť z horiacich lietadiel a hľadali záchranu u miestnych ľudí.[4]

Mnohí Slováci za pomoc dostali po skončení 2. svetovej vojny ďakovné dekréty podpísané prezidentom Spojených štátov ako prejav uznania za nezištnú pomoc, ktorú poskytli týmto ohrozeným americkým letcom: „Keď skončila vojna, nejaký americký dôstojník prišiel na Myjavu a zvolal všetky rodiny, zástupcov tých rodín, ktorí ukrývali amerických letcov, a pýtal sa ich, akú odmenu si žiadajú za to, že zachraňovali životy týmto americkým vojakom. Všetci unisono prehlásili, že nechcú ani korunu za to. Ani haliera nechceli a nikto z nich ani nezobral. Každý to považoval za vlasteneckú povinnosť a okrem toho bolo dôležité aj to, že pomáhali ľuďom zachraňovať životy. Ten ľudský vzťah človeka k človeku, to je to, čo nám ešte stále chýba.“

Štefan z toho vyvodzuje krásne posolstvo: „Sme ľudia žijúci na tejto zemeguli, žijeme tu spolu a máme tu povinnosť starať sa navzájom o lepšiu prosperitu, lepší život ľudí. Viac by sme sa tomu mali venovať, uprednostňovať to pred osobnými záujmami, hrabivosťou za peniazmi, majetkom. Mali by sme mať na zreteli ľudí ako takých. Vidíme to dnes, najšpičkovejší pracovníci vo svete nevedia medzi sebou komunikovať a dohodnúť sa. Budú si cez média odkazovať miesto toho, aby si sadli za stôl a rokovali. Všetko na tejto zemi sa dá vyriešiť, keď ľudia chcú. A čo, keď špičkoví ľudia sú takýmto zlým príkladom a nevedia sa stretnúť a dohodnúť? Tak ako v rodine, keď chceme, aby fungovala, ľudia si musia vedieť veci vydiskutovať – rovnako je to v rámci obce, mesta, republiky a celého sveta.“

Komunizmus

Na kopaniciach nebolo cítiť nástup komunizmu až do kolektivizácie. Podľa tvrdenia pamätníka však zakladanie družstiev nesprevádzali násilnosti ako na iných miestach Slovenska. Avšak keď hospodár nesplnil predpísané dávky naturálií (obilia, mäsa, vajíčok), bol vyhlásený za úpadkového a jeho majetok mu bol skonfiškovaný. To sa stalo aj jeho najstaršiemu bratovi, ktorý ostal na gazdovstve.

Pamätník pracoval po vojne v Senici v Slovenskej banke, no po „zlučovaniach“ prešiel do Štátnej sporiteľne. K reforme bankovej sústavy došlo na základe zákona č. 31/1950 Zb. Bola zriadená Štátna banka československá (ŠBČS), ktorá začala svoju činnosť ako jednotná socialistická banka, v ktorej sa sústreďovala rozhodujúca menová, úverová, peňažná a emisná funkcia. Po jej vzniku prestali pôsobiť všetky slovenské komerčné banky a ľudové peňažné ústavy sa v roku 1952 zmenili na štátne sporiteľne.

V roku 1952 Štefan pomáhal nanovo zakladať predtým zrušenú pobočku Štátnej banky československej (ŠBČS) a stal sa jej riaditeľom. V roku 1957 sa presťahoval do Bratislavy, kde pokračoval vo svojej práci na krajskej pobočke. Po niekoľkých rokoch prestúpil na hlavný ústav pre Slovensko v rámci ŠBČS, kde pracoval 15 rokov ako námestník generálneho riaditeľa. Priestory hlavného ústavu štátnej banky boli v Bratislave v budove na rohu Laurinská – Štúrova – Gorkého. Súčasná budova Generálnej prokuratúry pôvodne tiež patrila štátnej banke.

Popri funkcii námestníka Štefan súčasne vykonával aj pozíciu predsedu redakčnej rady bankového časopisu Hlas banky. Pôvodne bol tento časopis vydávaný len na Slovensku, no po federalizácii v roku 1968 sa stal československým bankovým časopisom. Pamätník potom fungoval ako predseda sekcie redakčnej rady pre Slovensko.

Štefan vo funkcii námestníka generálneho riaditeľa riadil úverové úseky pre celé socialistické národné hospodárstvo (pozn.: úvery pre občanov poskytovali štátne sporiteľne). „Maximálne som sa osobne angažoval, čo sa týka slovenskej ekonomiky. A možno aj mnohé miliardové akcie vybudované na Slovensku za obdobie socializmu nesú aj moju pečať.“

Vykonával aj rôzne verejné funkcie ako člen komisie pre výstavbu Gabčíkovo – Nagymároš (Lokvenc pôsobil ako vládny splnomocnenec), člen vládneho výboru pre cestovný ruch, člen výboru ľudovej kontroly. Neskoršie mu guvernéri Národnej banky Slovenska (NBS) Marián Jusko a Jozef Makúch pogratulovali k jeho 80., 90. a 95. narodeninám. V roku 1999 sa pamätník podieľal na založení Spoločnosti dôchodcov NBS, ktorého členovia sa každoročne stretávajú na spoločnom posedení s vedením NBS, vrátane guvernérov banky.

„Za každého režimu treba sa ekonomicky angažovať, aby sa hospodárstvo rozvíjalo a ľudia mohli čím ďalej, tým lepšie žiť. Druhá vec boli osobné a politické vzťahy.“ Pamätník sa stal riaditeľom banky bez toho, aby bol členom komunistickej strany. Po dvoch rokoch však bol nútený do strany vstúpiť: „Potom však, keď som chcel dokázať výsledky, potreboval som spoluprácu aj pomoc politického orgánu. Ale nepociťoval som žiadne osobné krivdy, až na môjho brata, ktorý nestíhal plniť naturálne dávky a majetok mu skonfiškovali.“

Podľa Štefana je hodnotiť dnešné dianie zložité a nemá na to komplexné informácie. Ale chýba mu najmä makroekonomická vízia, kam chceme naše hospodárstvo smerovať a doviesť. Slovensko nemá väčšie nerastné bohatstvo, okrem pôdy a toho, čo sa na nej urodí, vrátane lesov, termálnych a minerálnych prameňov, ktorých máme dostatok. Podľa Štefana by sme sa mal štát sústrediť na rozvoj potravinárstva, lesného a drevospracujúceho priemyslu, minerálnych a termálnych prameňov a na podporu cestovného ruchu a na budovanie kultúrnej a vedeckej vzdelanosti.

[1] Zdroj: Konečná zastávka: Slovensko!, http://airwarsk.blogspot.com/2010/12/popravy-koledy.html.

[2] Viac info na webe: http://www.finalmission.eu.

[3] Zdroj: The Final Mission, http://www.finalmission.eu.

[4] Zdroj: The Final Mission, http://www.finalmission.eu.