Vladimír Jukl (* 1925  †︎ 2012)

Príbeh pamätníka

Vladimír Jukl

 

„Ak sa nechceš zblázniť vo väzení, ak nechceš prísť o rozum alebo nechceš spáchať samovraždu, tak sa modli. Modlitba bola skutočne sila, vďaka ktorej mohol veriaci človek obstáť v tom strese, v tom mnohonásobnom ponižovaní, v tom zbavení prakticky všetkého...“

 

Detstvo a mladosť

Vladimír Jukl sa narodil v roku 1925 v Bratislave, kde prežil väčšiu časť svojho života. Jeho otec mal český pôvod a pracoval ako profesor na Obchodnej akadémii v Bratislave. Matka bola Slovenka a práve ona Vladimírovi vštepila základy viery a náboženského života.

„Postupne som sa vlastne stal takým presvedčeným veriacim katolíkom. Bol som v rodine vychovávaný mamičkou v náboženstve a v škole. Vtedy bolo náboženstvo povinným predmetom na všetkých školách od prvej triedy obecnej, čiže základnej školy, až po maturitu. Takže to bolo celkom slušné vzdelanie v náboženských veciach a moja mama bola možno skromnejšie vzdelaná než otec, ale zato bola dôsledná katolíčka a mňa, či som mal chuť alebo nie, v nedeľu vždycky do kostola zobrala.“

Vladimír získal základné, stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie. V roku 1943 sa zoznámil s kňazom a profesorom Tomislavom Kolakovičom a neskôr sa stal členom spoločenstva Rodina. V tomto spoločenstve sa mladí vysokoškoláci zaoberali podrobnejším štúdiom ruštiny, východnej liturgie a filozofie. Vďaka profesorovi Kolakovičovi získal Vladimír poznanie aplikovanej kresťanskej teológie a vlastnú vnútornú spiritualitu.

„Tí ostatní mali proste také širšie záujmy z iných oblastí a práve v tom nás viedol a povzbudzoval Kolakovič, že nám ukazoval, čo všetko by katolícky inteligent mal poznať. Nielen teda nejakú pobožnosť si absolvovať, ale sa zapojiť aktívne do života s inými parametrami; to Kolakovič robil pre tých, ktorých spojil potom do toho spoločenstva, takzvaného Rodina. Pre nás poriadal kurzy, dá sa povedať také rýchlo kurzy, a predsa tie nám otvorili oči v mnohých oblastiach; rýchlo kurz filozofie kresťanskej. Ja u môjho otca v knižnici, ktorú mal; tam mal všetky možné knižky filozofické. Takže, keď som sa v tom vŕtal, v otcovej knižnici, čo on nemal radosť, ale trpel to, tak som získal proste ťažkú hlavu, že som vlastne nevedel, čo je pravda. Jeden filozof hovorí to, druhý pravý opak, tretí to neguje, a tak ďalej. Skrátka ma z toho, dá sa povedať, rozbolela hlava a keď som potom počúval Kolakoviča, tak sa mi postupne tá hmla rozišla a sa mi aj vyjasnila pravda. Takže to som považoval za ohromný zisk, že teraz už môžem zaujať nejaký postoj ku každému filozofovi a vidieť jeho kladné aj záporné stránky, alebo pravdu aj nepravdu.“

Spolupráca s profesorom Kolakovičom

Juklchcel spolu s Kolakovičovi nadviazať spoluprácu s vedúcimi ruskými činiteľmi, a tak pomôcť Katolíckej cirkvi v Sovietskom zväze.

„Predsa, bola tu určitá nádej, že sa tie Kolakovičove myšlienky, vrátane jeho pôsobenia v Rusku, že sa stanú nádejné. Tak sa rozhodol odísť na územie Povstania a pokúsiť sa nadviazať s vedúcimi činiteľmi sovietskymi rozhovory o možnosti práce Cirkvi v Rusku alebo v Sovietskom zväze, žeby teda Slovensko poskytlo vojnou zničenému Rusku svoju ani nie tak materiálnu, ale skôr teda ľudskú pomoc svojich odborníkov. Žeby Cirkev katolícka vyslala svojich odborníkov v oblasti medicíny pri budovaní, obnovovaní nemocnice, školy, a tak ďalej, a skrátka,  v dôležitých oblastiach života, žeby teda nastala spolupráca svätej Cirkvi s Ruskom. Samozrejme, nevedel jako sa to vyvinie, ale sa rozhodol ísť na to územie. A ja, jako jeho taký tento - poskok - a jaksi nadšenec, som sa rozhodol, že sa mu ponúknem, lebo som proste chcel mu v tomto smere pomôcť, spolupracovať s ním. On to prijal, moju ponuku, ale mi povedal: „Choď sa ešte svojho otca spýtať, čo ti na to povie.“ Čiže rešpektoval aj názor môjho otca. Môj otec, keďže to bol začiatok školského roku, pravda, tak pokúsil sa mňa odhovoriť od toho môjho zámeru ísť s Kolakovičom do toho Povstania. Ja som sa nedal odradiť. Tak otec ma proste rešpektoval jako dospelého mladého človeka. Nebol nadšený, mal o mňa obavy, ale za to ma pustil. Takže som potom išiel s Kolakovičom. To poviem len jednou vetou. Až na tom území SNP, tam nadviazal kontakty so sovietskymi dôstojníkmi niektorými a s politikmi, ktorí tam boli na začiatku SNP a to neboli komunisti. Komunisti boli až v druhej fáze. Najprv Povstanie vlastne začali dôstojníci, ktorí mali spojenie s Londýnom, kde bola naša zahraničná armáda. Ale aj naši politici, najmä teda tiež Beneš, ten bol v kontakte s nimi.“

V roku 1944 sa zúčastnili SNP, a hoci neorganizovali odboj, boli nútení skrývať sa v horách. Po Povstaní sa profesorovi podarilo na leto odcestovať do Ruska a Vladimír začal spolu s priateľom Silvestrom Krčmérym študovať na vysokej škole v Prahe. Tam spoločne rozvinuli hnutie laického apoštolátu, tzv. katolícku akciu a naďalej spolupracovali s pátrom Kolakovičom. Popri štúdiu organizovali evanjelizáciu študentov, najmä pražských medikov a robotníkov v českom pohraničí. Svojím pôsobením oslovovali mládež i dospelých a pre mnohých boli obrovským povzbudením.

Vyšetrovanie a uväznenie

Rozvoj hnutia laického apoštolátu bol hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou v roku 1946.

„Dokopy to bolo maximálne desať osôb, čo sme boli tak jakosi zatknutí a vyšetrovaní, najmä v tom smere, že kde je Kolakovič, lebo chceli ho zatknúť. Takže nútili svojich vyšetrovancov títo súdruhovia, aby teda povedali, kde je, kde sa ukrýva. On sa vôbec neukrýval. A keď sa to potom Kolakovič dozvedel, že zatvorili nás, Krčméryho Silva, mňa a ďalších - hovorím do desať - tak, keď sa to Kolakovič dozvedel v presvedčení, že teda budú rešpektovať jeho  osobu, tak si povedal a urobil to, že sa išiel sám prihlásiť komunistickým policajtom. Tí padli skoro na nos, keď im tam zaklopal na bránu U dvoch levov, pravda. No, ale teda aj mu sľubovali, že nemusí sa báť ničoho. Samozrejme, že klamali, a keď sa on im prihlásil, tak už ho nepustili. A tak tu bol on potom vyšetrovaný, ale fakt, že teda nás malé ryby pustili po tých troch, štyroch týždňoch. No, a ešte samozrejme so zdvihnutým prstom: „Dajte si pokoj s tým Kolakovičom, prerušte styky, ináč zle skončíte!“ A nakoniec mali pravdu, lenže my sme si nedali pokoj.“

 Počas vyšetrovania ŠtB často využívala rôzne násilné metódy, ktorými sa pokúšali zistiť pre nich dôležité informácie.

„Aj v tom prvom vyšetrovaní, som si musel kľaknúť na stoličku. No, predstavte si, že teda kľačím na stoličke, čiže mi podošvy takto trčia dolu, že. Tak ma mlátil pendrekom po tej podošve hore, hej, a najmä to zabolelo prudko, keď trošku vrzala kosť. Narazil na kosť tým pendrekom a ja som zhíkol, lebo to bolo veľmi bolestivé. No, našťastie prestal s tým. Do večera mi veľmi zapuchla tá noha, no a potom, v tých ďalších dňoch - asi desať dní - som sotva vládal kráčať, lebo tam bolo napuchnuté, opuchnuté, zväčšené všetko. No, ale pri tom všetkom, ako som už povedal, som  sa akosi nezlomil. Nemohol som. Nemusel som sa nejako pretvarovať, ale som skutočne mohol zostať verným učeníkom Kristovým a synom Cirkvi katolíckej a mohol som teda ďakovať Pánu Bohu, že aj ten pobyt vo väzení ma akosi naučil skromnosti. Naučil ma  schopnosti vydržať, vytrvať aj s malým jedlom niekedy, alebo s malým spaním. Teda aj spánok mi bol často odňatý v tom období ešte prvej väzby, že vlastne som ležal na slamníku. Niekoľko razy za noc ma budil dozorca. Ja som musel z toho lôžka preslameného vstať do pozoru a hlásiť sa číslom, pravda. A takto to robili viackrát za noc, aby ma proste zdeptali, že.

 Inokedy, keď ma predvolali na vyšetrovanie z tej cely, kde som ležal na slamníku, či na čom, alebo sedel, tak ma voviedli do miestnosti, kde bola proti mne takáto skupinka takých asi sedem ľudí. Prv ma posadili na kreslo, pravda, a teraz tí siedmi eštebáci proste každý na mňa čumel a výhražne jaksi sa tvárili, a jeden, čo bol najbližšie, tak ten viedol vyšetrovanie. Tak ten, keď som neodpovedal a som vlastne ani nevedel, kde je Kolakovič, keď som neodpovedal, tak jeden stál aj za mnou a fackoval ma zozadu. Druhý zase mal také želiezka a tie želiezka vložil medzi prsty a tlačil, čiže to je také bolestivé, že proste tie prsty proste ničiť, hej, bolestivé len.  
A ďalší ten, čo sedel proti mne, ten mi takto nos skrucoval. Tiekla krv. Áno. No, nechal to po chvíli, ale už som mal fľaky krvi na kabáte.“

O päť rokov neskôr sa začala ŠtB opäť špeciálne zaoberať Rodinou. Juklovi a Krčméryho priatelia boli postupne zatýkaní. Vladimíra Jukla zatkla ŠtB v auguste 1951. Po mučení
a desaťmesačnej samoväzbe bol ako 27-ročný odsúdený za velezradu a špionáž na 25 rokov väzenia.
            „V každej situácii som veril, že Pán Boh mi pomôže. A o to som sa modlil. Vo väzení, keď som, pravda, mal - jak sa hovorí - trest dvadsaťpäť rokov väzenia, keď viacerí ateisti, alebo teda ľudia bez viery utekali do drôtov, aby ich tam prúd zabil, alebo iným spôsobom, aby sa jaksi stratili zo života, tak v tomto prípade som vedel, že nikto a nič mi nepomôže. Naši mnohí sa utiekali k Rusom. „Prídu Američania, oslobodia nás a potom, potom budeme vešať komunistov,“ také myšlienky mali niektorí. Tak ja som sa nikdy nedal strhnúť k tomu, aby som vyslovil nejaké nenávistné reči proti komunistom alebo proti tým mocipánom, pravda, a vedel som, že jedine, keď Pán Boh mi pomôže, že vydržím.“

Viackrát počas jeho väzby bola vyhlásená amnestia pre politických väzňov, avšak tým, že Vladimír bol pokladaný za vážneho zločinca, ani raz mu nebola udelená. Na slobodu sa dostal až podmienečne v roku 1965.  

„V šesťdesiatom piatom roku moja mamička dávala žiadosť o podmienečné prepustenie po odpykaní aspoň poloviny trestu. To je právnická jedna možnosť a už komunisti chceli tak aspoň nenápadne, aby to tak nekričalo, zbaviť sa tých skoro všetkých. Tak nás považovali za politických, hoci my sme sa nepovažovali za politických, ale za náboženských väzňov, no. Takže v šesťdesiatom piatom na základe tej žiadosti mojej matky som bol prepustený podmienečne, to znamená, keby som sa dopustil nejakého trestného činu, tak ma ihneď znovu bez ďalšieho súdu môžu zavrieť.“

Vo väzení strávil 13 rokov, 6 mesiacov a 9 dní. Ostatní členovia Rodiny boli odsúdení spolu na viac ako tisíc rokov.  

Po návrate z väzenia...

Po návrate z väzenia si nebolo ľahké nájsť prácu; jeho kádrový profil nebol vyhovujúci.   „Pre mňa teda bolo toto dôležité, že som hľadal  možnosť a som sa prihlásil na jeden, druhý, tretí konkurz na pracoviskách, kde práve zavádzali počítačovú techniku. Tú ja som si do istej miery osvojil, takže pri teste, pri skúške pred komisiou, nejakou prijímacou, som obstál veľmi dobre. A ten vedúci, potom si ma zavolal do vedľajšej miestnosti a hovorí: „Vy ste výborný matematik, my by sme vás veľmi radi prijali, ale nesmieme, viete, vy to máte pošramotené. Ten váš kádrový profil... My vás nesmieme prijať.“ „Nesmiete - nesmiete, čo môžem.“ No, takže nakoniec môj jeden priateľ, tiež člen Kolakovičovej Rodiny, Rudo Šesták, inžinier, ktorý bol šéfom meniarní v Bratislave, tak ten povedal: „Čo ty budeš tam robiť pomocného strojníka! Poď, vytvoríme nové oddelenie, kde budeš pracovať s počítačmi.“ A takto som sa naučil a som robil teda na niektorých počítačoch v rámci SAB alebo v rámci techniky elektrotechnickej fakulty.“

V roku 1966 založili Jukl s Krčmérym prvý vysokoškolský krúžok tajnej cirkvi. V roku 1968 bol prepustený na slobodu tajný biskup Korec a po jeho odobrení začali Jukl s Krčmérym systematicky podľa Kolakovičových odporúčaní budovať tajnú cirkev ako organizáciu. Vzhľadom na toto pôsobenie ich často nazývajú aj „generálmi tajnej cirkvi“. Postupne vybudovali na každej bratislavskej fakulte a v každom ročníku krúžok tajnej cirkvi. Počas štúdia s vysokoškolákmi pracovali a pripravovali ich na to, aby po návrate do svojho bydliska dokázali žiť kresťanské ideály. Najlepší spôsob zachovania viery videli v zakladaní menších spoločenstiev, resp. regionálnych krúžkov tajnej cirkvi. Koncom sedemdesiatych rokov už existovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku. V roku 1971 bol Vladimír Jukl tajne vysvätený za kňaza. Okrem organizovania krúžkov a pútí sa podieľal aj na vydávaní samizdatov a na vysielaní tajných správ zahraničiu.

„Mali sme dievčatá, ktoré texty klepali na tenučký letecký papier, po 10 kusov naraz. Neskôr, s technickým vývojom, pomáhali kopírky. Vytvorili sme sieť, že v každom okrese bol jeden človek, ktorý ich dostal a distribuoval medzi našich. Aby eštebáci nechytili každého, vysielali sme s textami všetkých našich ľudí v rovnaký deň, naraz.

Správy sa prenášali napríklad na narezanej a vyprázdnenej kefe. Správy boli písané na tenučkom papieri, aby zabrali čo najmenší priestor. Písali sa na toaletný papier. Takisto sa odovzdávali cez zahraničné návštevy. Neskôr naši odborníci v elektronike zistili, že možno využiť niektoré mestské telefóny, telefónne búdky. Mali sme človeka na Západe, väčšinou sme volali pátrovi Hlinkovi, ktorý správu nahrával a večer sa už vysielala v Hlase Ameriky. Komunisti vtedy zúrili.“

 Dodnes žije páter Jukl veľmi skromne a venuje sa pastoračnej činnosti. Nezabúda však ani na svojho priateľa,  Silva Krčméryho. Sú v neustálom kontakte a počas návštev mu ako kňaz vysluhuje sviatosti. Vzácny človek, Vladimír Jukl, je pre mnohých mladých ľudí veľkým vzorom, a to najmä v odhodlaní prežiť svoj život hodnotne a v pravde.

 

 

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka bol spracovaný v spolupráci s JÚĽŠ SAV na základe nahrávky, ktorú 3. novembra 2004 pripravili Miroslav Daniš a Ondrej Krajňák.

 

Dodatočne použité informácie z internetového zdroja: http://www.svet.czsk.net/clanky/sr/tajnecirkvy.html  (26.10.2009)

http://zaujimavosti.sme.sk/c/1734473/disident-jukl-odpustenie-komunistom-bola-chyba.html

 

 

Spracovala: Jana Otočková

 

 

 

Resumé

Story of Vladimír Jukl (1925)

 

Vladimír Jukl was born in 1925 in Bratislava, where he spent the majority of his life. His father had a Czech origin and worked as a professor at the Business Academy in Bratislava. His mother was Slovak and from her Vladimír received foundations of the faith and of the religious life. He gained elementary, secondary as well as university education and became a member of the community Family. In this community the university students studied Russian language, eastern rite, and philosophy more in detail. There in 1943 Vladimír met a priest and a university professor Tomislav Kolakovič. Thanks to this priest Vladimír acquired knowledge of the applied Christian theology and own inner spirituality. Together they wanted to cooperate with leading Russian representatives and this way help the Catholic Church in the Soviet Union. In 1944 they took a part in the Slovak National Uprising and even though they didn´t organize any resistance, they were forced to hide in the mountains. After the Uprising the professor got the chance to travel to Russia for the summer and Vladimír along with his friend Silvester Krčméry started to study at the university in Prague. Together they developed there a lay apostolate movement, so called catholic action and they further cooperated with professor Kolakovič. That was the main reason for their four-week arrest and interrogation by the State Security in 1946. Five years later the State Security started to deal with the Family community again and Jukl, Krčméry along with their friends were successively being arrested. In 1951 Vladimír Jukl was imprisoned; after a torture and ten months of solitary confinement as 27-year old man he was given a 25-year sentence. He was paroled in 1965; until then he spent in prison 13 years, 6 months and 9 days. Other members of the Family were together condemned to more than thousand years of imprisonment. In 1966 Jukl and Krčméry founded the first university group of a Secret Church. After the secret bishop Korec was released from the prison in 1968, he approved the activity of organizing such groups of students. This way Jukl and Krčméry could start systematic building of the Secret Church as an organization according to Kolakovič´s recommendations. Gradually in every Bratislava faculty and in each class they built a group of the Secret Church. During the study they worked with students in Bratislava and trained them to be able to found regional groups of the Secret Church after they return back home. In the end of 1970‘s the Secret Church existed as an organised network around the whole Slovakia. Vladimír Jukl was ordained to be a priest in 1971 and until today he has been devoted to the pastoral activity.