Helena Juráčková

* 1946

  • “Ja viem, že mal vraj jedného zamestnanca žida a celú vojnu tam bol v tej dielni schovaný. Aj mu pomáhal robiť. A po vojne, keď chudák vyliezol, tak sused, čo vedľa našich býval - rozprávali o ňom, že je udavač - hovorí : `On tam bol celú dobu?` a otec, hovorí že áno. `Tam je WC.` Tak úplne bol nahnevaný, že ako to, že on to nevedel. On by ho bol asi udal. Neviem, ako sa volal, kto to bol, ale on s ním robil v tej dielni. Potom mu to znárodnili. Otec to spomenul, že keby to ten sused vedel, tak ten chudák by neprežil. Ona bola tá dielňa na prízemí, na tej Šancovej. My sme bývali v prvej bráne a toto bolo v tretej. Dalo sa ísť aj cez pivnice, do takého dvora. A on že vraj chodil v noci do toho dvora sa poprechádzať. A cez deň sa neukázal.”

  • „Babka bola rozvedená. Ten dedo odišiel, lebo nejakým spôsobom prišli o všetky peniaze - neviem, či karty alebo do cenných papierov investoval a nevyšlo mu to. Tak on odišiel. Babička s dvomi deťmi ostali tu. Otec sa už oženil. Tak si to nejak vybavili, aby nemuseli odísť do Čiech. Ostali tu. Ale viem, že spomínali, že bývali na prvom alebo druhom poschodí. A ten, čo ich tu nechal, im povedal: ,Viete čo, aby ste neboli tak na očiach niektorým ľuďom, že ste Česi, tak si zoberte ten byt na štvrtom poschodí. To boli nejak družstevné byty, ale veľkosťou bol ten byt rovnaký, ale najväčší balkón mali zo všetkých.”

  • „Keď bombardovali Apolku, tak aj ich dom zasiahli, veď to bolo cez koľaje kúsok. Vtedy sa otec vybral, mama ho poslala: `Choď sa pozrieť, veď oni tam kúsok bývajú.` A strýko bol obuvník, tiež súkromník. Tak on ešte ako bombardovali tú Apolku, vybehol hore, asi po nejaké peniaze alebo neviem čo. A keď tie bomby lietali, to nám rozprávali, tak sa schoval do záchoda. A keď to ustalo, otvoril záchod a tam bola obrovská diera. Keby bol v tej druhej polovičke bytu, tak je mŕtvy. On vbehol do záchoda a ostal živý. A potom zišiel dole a tí, čo boli v pivnici na tej strane, mŕtvi, aj jeho učni nejakí, a tí, čo boli na tejto strane, prežili. A viem, že potom spomínali, že tí učni mali pohreb dvaja-traja na Ondrejskom cintoríne.”

  • „Keď som mala dva roky, dostala som miliárnu tuberkulózu. Ja som bola minule na röntgene a som to spomínala a sestrička hovorí: ,Áno, viem, čo to je.` Tu na to neboli lieky, tak otec mi ich doniesol z olympiády v Londýne. Otec mi tak rozprával, že niekto z tých športovcov to povedal a oni sa poskladali. A tam už tie lieky boli. Doniesol ich odtiaľ. Streptomicín. Nebol to ani penicilín, ale streptomicín. A pichali mi injekcie. Aj to som hovorila, že ten lekár už povedal, že je neskoro. Lebo ja som ešte v tej nemocnici dostala ovčie kiahne. Tá rehoľná sestrička, ona tam bola, veď tam je na fotke, povedala: `Pán doktor, oni si to kúpili, doniesli, tak jej to dávajme.` Už mám 74 pomaly a som tu!“

  • „Ja som stála na zastávke a ešte jeden pán. Ivan išiel na poobedňajšiu, lebo robil v obchode. Išla taká stará pani hore, do tých veľkých internátov, a hovorí: `Nečakajte, žiadny autobus nepríde, všade sú Rusi a Maďari. Všade je plno vojska.` Ten pán sa zobral a išiel domov, býval oproti cintorínu. Tak som aj ja išla domov a hovorím: `Ivan vstávaj, taká pani mi hovorila, že sú vojská v meste, aby som nečakala. A on, že čo počúvam starú babu. Pustil rádio a tam, že sme obsadení. My sme vtedy mali motorku Pioniera, tak sme išli do mesta. Svokra sa zobrala a išla do potravín, asi keby bola vojna, aby sme mali čo jesť. My mladí, čo sme mali v júni svadbu a oni prišli v auguste, sme sadli na motorku a išli sa pozrieť do mesta, čo sa deje. Zastavili nás Rumuni, či máme pušku. Ivo im hovorí: `Tu, na tej motorke, kde?` `Nemáte, tak môžete.` Pustili nás do mesta a všade. Pri poštou bol tank, ja som mala vtedy 22 rokov, a tam sa taká baba postavila pred neho a mávala vlajkou a kričala: Choďte domov! Ja ako krava som sa pozerala, čo sa robí. A Ivan ma odtiahol: `Poď rýchlo, veď tu môžu začať strieľať.` Tak ma chytil za ruku a išli sme do Kamzíka a potom strieľali tam hore. Tá baba ich provokovala, ale len jeho napadlo, že môžu začať strieľať aj z pušky. Ale oni potom strieľali na tú vežu a tú potom aj opravovali.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava , 02.07.2020

    (audio)
    délka: 57:55
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - česká menšina 2020
  • 2

    Bratislava , 24.07.2020

    (audio)
    délka: 01:00:19
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - česká menšina 2020
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Vďaka olympiáde v Londýne som prežila

Helena Juráčková sa narodila v Bratislave v roku 1946. Mama bola Prešporáčka a otec Čech. Z Litovelu na Morave sa do Bratislavy v roku 1930 presťahovala celá otcova česká rodina. Jeho strýko bol major Stanislav Mareš, ktorý bojoval proti fašizmu a zahynul po útoku spojeneckých vojsk na kolónu politických väzňov pri Melku v roku 1945. Počas druhej svetovej vojny ukrýval otec Bohumil Kobza žida. Mal vlastnú kníhviazačskú dielňu a obchod, kým mu ho v roku 1948 neznárodnili. Pôsobil tiež ako medzinárodný boxerský rozhodca a zúčastnil sa dvoch olympiád. Vďaka lieku, ktorý doniesol z Londýna v roku 1948, sa Helena Juráčková uzdravila. Vyučila sa za dámsku krajčírku vo Vzorodeve, kde pracovala desať rokov. Ďalších desať rokov robila strihačku v Slovšporte, neskôr krajčírku u súkromného podnikateľa. Po revolúcii pomáhala manželovi v obchode. Vydala sa v roku 1968 a narodili sa jej dve deti. Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy sledovali s manželom priamo v centre Bratislavy pri Hlavnej pošte.