Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Jurčovič (* 1930)

• Karol Jurčovič sa narodil 10. októbra 1930 v obci Vištuk do poľnohospodárskej rodiny

• maturita na trnavskom gymnáziu bola podmienená tým, aby propagoval v rodnej obci vstup do JRD

• kvôli pripravovanému zlému kádrovému posudku neukončil vysokú školu

• 15. apríla 1951 nastúpil do PTP v Svaté Dobrotivé

• po prepustení pracoval v potravinárskom priemysle

• v doškoľovacom stredisku podnikového inštitútu zriadenom na Vysokej škole technickej na Chemicko-technologickej fakulte v Bratislave získal vzdelanie, ktoré ukončil v roku 1968 ako diplomovaný technik

• od roku 1990 je na dôchodku, aktívne sa zúčastňuje rôznych podujatí ako člen KPVS

Karol Jurčovič sa narodil 10. októbra 1930 v obci Vištuk pri Pezinku. Pochádza z poľnohospodárskej rodiny. Otec Anton a mama Apolónia vlastnili gazdovstvo a obrábali necelých 10 hektárov ornej pôdy. Mal štyroch ďalších súrodencov. Na obrábanie pôdy boli spočiatku ako rodina sami, avšak po tom, ako bol Karolov otec viackrát operovaný a nevládal veľa pracovať, prijali výpomoc. 

Vištuk bola podľa Karolových slov katolícka dedina a v tom duchu sa niesli aj vzťahy medzi obyvateľmi. Otec Anton vraj vždy každému rád pomohol a bol medzi ľuďmi obľúbený. Keď propagovali vstup do Jednotného roľníckeho družstva (JRD), bol Anton proti vstupu. V tom čase bol Karol študentom Arcibiskupského gymnázia v Trnave. Kvôli dopravnému spojeniu býval najskôr na internáte u saleziánov, neskôr na priváte. Štúdium začal v roku 1942 a končiť mal v roku 1950. V tomto období osud človeka často závisel od jeho politických názorov, od ľudí v revolučnom národnom výbore obce a od kádrových posudkov. „Tie sa posielali na všetky strany.“ Na Antona bol pripravený zlý kádrový posudok, pretože bol zaradený medzi kulakov, a to bol dôvod pre nepriaznivý kádrový posudok aj pre jeho syna Karola.

Maturita podmienená vstupom do JRD

V tom čase prišiel za Karolom správca školy a povedal mu, že ak chce zmaturovať, mal by prečítať text agitačného programu o výhodách vstupu roľníkov do družstva. „Bolo tam auto z okresu s ampliónmi a ja ako syn váženého občana som mal byť určitou návnadou na túto agitáciu.“ Nechcel sklamať rodičov nedokončením školy, preto súhlasil, neuvedomujúc si následky. Nebol vtedy presvedčený o správnosti vstupu do družstva, myslel si však, že sa o tom rodičia nedozvedia. „Dozvedeli sa to však skôr, ako som sa vrátil domov, a bolo z toho zle-nedobre.“

Karol spomína, že pri zakladaní družstva museli znášať tí, ktorí nesúhlasili, rôzne represálie, hlavne vtedy, ak nemohli splniť vysoké dodávkové povinnosti. Pamätá si, že z Vištuku boli dokonca dva rodiny vyvezené kvôli neplneniu kontingentov. Zobrali im role a vysídlili ich na opustené gazdovstvo po vyvezených Nemcoch do pohraničia. Zdravotný stav Karolovho otca Antona sa stále zhoršoval a už nemohol zvládnuť ťažké práce, preto rok po založení JRD tiež vstúpil do družstva.

Chcel byť zverolekárom, namiesto štúdia dostal povolávací rozkaz

Po úspešnej maturite na trnavskom štátnom gymnáziu v roku 1950 chcel Karol pokračovať v štúdiu na vysokej škole. „Odmalička som mal vzťah k zvieratám, a preto som ani chvíľu neváhal, že sa stanem zverolekárom.“ Prihlásil sa na veterinársku školu v Brne, kde úspešne urobil prijímacie skúšky, ale tesne pred začiatkom semestra mu prišlo oznámenie, že kvôli nedostatku miest nemôže na štúdium nastúpiť. Na základe výsledkov z prijímacej skúšky v Brne ho prijali na Vysokú školu veterinársku v Košiciach, ktorú v tom čase otvárali.

Po nástupe do prvého ročníka býval na súkromí so spolužiakom, ktorý sa dostal do školského výboru Československého zväzu mládeže (ČSM). „Tesne pred Vianocami, keď som sa už pripravoval na skúšky, mi prišiel povedať, že na základe kádrových posudkov je na mňa návrh na vylúčenie.“ Karol sa radil s rodinou, čo bude robiť ďalej. V tomto období totiž vysokoškolákov vylúčených pre politickú nespoľahlivosť posielali pracovať do fabrík a do strojární na manuálne práce. Na morálnu likvidáciu mladých ľudí a aj ľudí staršej generácie, ktorí boli politicky nespoľahliví, boli v tom čase zriadené vojenské pracovné tábory, tzv. pomocné technické prápory (PTP). „Aby som sa vyhol takémuto osudu, odišiel som zo školy bez pozdravu.“ Rodičia s Karolovým rozhodnutím súhlasili. Začal si hľadať prácu a po viacerých pohovoroch sa zamestnal v podniku Hydrostav. „Ešte som sa tu ani poriadne nezohrial, dostal som povolávací rozkaz na vojenčinu. Bola to druhá etapa môjho života.“ Narýchlo si dal vyrobiť vojenský kufor a 15. apríla 1951 sa už hlásil ako vojak v Svaté Dobrotivé. Až tam sa dozvedel, že nastúpil k vojsku, kde sa nestretne so žiadnou zbraňou, ale s lopatou vo vojenskom pracovnom tábore.

Zlý kádrový posudok mohol mať viaceré príčiny

Nikdy sa nedozvedel, čo bolo v posudku napísané, vie však, že prvým impulzom bol posudok z rodnej dediny. „Otec bol v dedine vážený, bol 7 rokov richtárom, nemal nepriateľa, pomohol, komu mohol, ale boli tam určití ľudia z politického centra, ktorí boli navedení k tomu, aby ukázali prstom, kto by mohol byť nebezpečný pre budúci režim.“ Kto ho vtedy udal, sa dodnes nedozvedel, môže to len predpokladať. Nemal s nikým zlé vzťahy a ani dnes nemá povahu na to, aby sa chcel niekomu odplácať. Spomína, že v dedine bolo niekoľko dobrých gazdov, no nikto nemal viac ako 10 hektárov pôdy. Aj Karolov otec Anton mal necelých 10 hektárov a napriek tomu bol označený za kulaka. „Moje kádrové posudky mohli mať počnúc PTP aj iné korene ako to, že otec bol kulak a odporca vstupu do JRD. Svedčí o tom otcova rodina.“ Anton Jurčovič mal 8 súrodencov, z ktorých viacerí boli prenasledovaní a odsúdení za protištátnu činnosť alebo za šírenie kresťanstva. Ani jeden z nich nebol naklonený totalitnému režimu po roku 1948.

Prvé dni v PTP

Karolova „vojenská služba“ začala v Svaté Dobrotivé, kde ich velitelia hneď po príchode označili za háveď, ktorú musia prevychovať. „Hádzali nás všetkých do jedného vreca. Mali sme tam aj kopečkárov, tých bolo pár, ale ostatní boli všetko farári, živnostníci, roľníci alebo vyhodení študenti.“ Spomína, že zo začiatku nemali ani vychádzkové oblečenie, iba pracovné, a to boli pozostatky starých nemeckých uniforiem.

Karol bol zaradený v tretej rote. „Na cvičisku nás preháňali, stále vpravo bok, vľavo bok, plaziť sa, vztyk, k zemi a podobne.“ Cvičili ich väčšinou slobodníci a desiatnici. Spomína, že zabrať im dali aj velitelia, ktorých mali, a to major Legeza a kapitáni Hucík a Šukal.

Ubytovaní boli v domoch po vyvezených Nemcoch, kde si spravili slamníky. Neskôr bol prevelený do Děčína, odkiaľ boli prideľovaní na práce podľa potrieb firiem.

Cez deň práca, večer cvičenia a politické školenia

Denný program začínal o 6.00 ráno. Raňajky mali všetky roty v spoločnej miestnosti. Zo začiatku dostávali veľmi málo stravy a nekvalitnej, preto vojaci nemali dosť síl na náročnú prácu. Počas návštevy generála Čepičku sa sťažovali, a to prispelo k náprave. Po raňajkách išli do práce podľa zaradenia.

O 8.00 začínala pracovná doba. „Našu rotu pridelili súkromnej firme Posista na výstavbu letísk.“ Boli prevelení neďaleko Plzne, kde sa podieľali na výstavbe letiska. Boli tam aj civilní majstri, fyzicky náročné betonárske práce však boli pridelené vojakom. Karol pracoval na vykladaní štrkopiesku a makadamu z vagónov. Spomína si, že práca bola náročná hlavne v zime, keď bol štrk zamrznutý. Spolu s ďalšími štyrmi vojakmi vytvorili pracovnú jednotku. Všetko boli maturanti, vysokoškoláci. Zhodou okolností mali aj podobné priezviská: Jurčovič, Nemčovič, Pavlovič, Demovič, Krištofič. „Pavlovič bol dokonca môj bratanec. To bola naša partia, čo sme sa poznali z trnavského gymnázia. Mali sme ešte kamaráta Sučíka, to bol taký náš otec, veľmi pracovitý, poriadny, a keď mal niekto problémy alebo nestíhal, tak pomohol.“ Spoločne pracovali a počas voľna v nedeľu chodili na výlety a kultúrne podujatia.

Keď prišiel vlak, z ktorého mali vykladať materiál, rýchlo si obsadili vagóny s najnižšími bokmi, kde sa štrk prehadzoval najjednoduchšie. „Stano Sučík to vždy zariadil, hodil do vagóna lopatu a povedal ´obsadené´.“ Rozdelili sa do dvojíc, vždy jeden pracoval, druhý odpočíval. Takto mali dostatok síl, aby splnili normu.

Bývali v drevených barakoch, kde bolo najhoršie v zime, pretože sa tam nekúrilo. „V jednej izbe nás bolo natlačených okolo 20, takže sa tam nadýchalo a dalo sa prežiť.“ Mali poschodové postele, medzi ktorými bola ulička široká asi len pol metra a pod posteľami mali uložené kufre. Po raňajkách velitelia na izbách kontrolovali poriadok, či je dobre ustlané, alebo dokonca či je mokrá zubná kefka a poriadok v kufri. „Taká vojenská buzerácia, ale na to sme si zvykli.“

Po práci nasledovali politické prednášky. Ich obsahom boli chvály na život v Sovietskom zväze, na moderné metódy, ktoré sa zavádzali do praxe a niekedy aj informácie o aktuálnom dianí, napríklad o stavbe Trate mládeže alebo o tom, ako sa darí plniť päťročný plán. Vojaci museli počúvať a diskutovať. „Potom, samozrejme, marxizmus a leninizmus. Vštepovali nám zásady o vzťahoch ľudí a o názoroch. Niekedy to zašlo až k tomu, ako vznikol svet. To boli informácie, na ktoré sa nedalo ani odpovedať.“ Karol tieto prednášky vnímal ako nutnosť. „Ani som nepočúval, o čom to je. Podriemal som si alebo tak.“

Každý deň samozrejme nasledoval aj vojenský výcvik, ktorý zahŕňal nástupy, poplachy, pochodové cvičenia po okolí, cvičenia na dvorovom priestore a ich súčasťou bol aj spev.

V kameňolome bolo najdôležitejšie správne odhadnúť, kadiaľ vedie žila

Po ďalšom prevelení pracovali Pavlovič a Nemčovič v Pardubiciach, pre Karola a Krištofoviča bol ďalším pôsobiskom kameňolom pri Ústí nad Orlicí. Tu pripravovali kameň na ďalšie spracovanie do drvičky. Skalu rozbíjali civilní strelmajstri výbušninou. Na niektorých miestach sa uvoľnili veľké kusy a úlohou vojakov bolo rozbíjať ich na menšie, aby sa dali chytiť do ruky a odniesť do vozíkov a potom do drvičov. „Kto dobre odhadol, kadiaľ idú žily, stačilo mu do toho trochu buchnúť a kameň sa pekne rozsypal a niektorí do toho tĺkli, tĺkli...“ Na prácu mali kladivá aj krompáče.

PTP bral ako nevyhnutnú súčasť života

Karolova maturita bola podmienená propagáciou výhod vstupu do JRD, ale namiesto štúdia na vysokej škole musel pracovať v PTP. Napriek tomu v ňom nie je hnev, ale úsilie zobrať si z každej, aj negatívnej situácie to dobré. Spomína viac na pekné chvíle, hlavne na partiu dobrých priateľov. Nesťažuje sa ani na vzťahy s nadriadenými civilmi v práci. Vraví, že boli vzhľadom na ich postavenie ohľaduplní. Vzťahy s veliteľmi, ktorých úlohou bolo prevychovať ich na politicky spoľahlivých občanov, spomína len okrajovo. Mal mnohé pracoviská, kde sa narobil, ale aj sa veľa naučil, čo sa mu neskôr v živote zišlo.

„To všetko sme brali ako mladí ľudia za súčasť života. Uvedomovali sme si, kto sme, čo sme, ako sme, ale neverili sme tomu. Boli aj chýry, že budeme slúžiť vojnu do konca života, že nás odvezú na Sibír. Takéto sprostosti.“ Na to sa však ako mladí ľudia snažili nemyslieť, hoci netušili, kedy ich prepustia a čo sa bude diať ďalej. K vojakom v zbrani výnimočne prevelili tých, ktorí začali prejavovať náklonnosť k režimu a zapájali sa do diskusií. Takých bolo ale málo.

Karol ukončil vojenskú službu 23. novembra 1953. Pamätá si, že už približne mesiac vopred sa šuškalo medzi vojakmi, že sa niečo deje. „Svet začal rýpať do nášho vedenia, že je to proti ľudským právam.“ Z roty, v ktorej slúžil, vtedy prepustili všetkých.

Po prepustení z PTP

Po návrate z vojenčiny mal ako bývalý pétépák problémy nájsť si prvé mesiace zamestnanie. Kamarát Krištofovič mal známeho na povereníctve potravinárskeho priemyslu a ten ho zamestnal. Vďaka nemu potom získal prácu aj Karol. Na pohovore s ním boli spokojní, preto Karol hneď povedal pravdu o svojom kádrovom pôvode aj o PTP. Vedúci ho vzal za kádrovníkom a presvedčil ho, že Karola súrne potrebujú, aby ho prijali. „Vedúci Čachan mi povedal: `Neboj sa nič, ja ručím za teba.` Bol som prijatý ako druhá garnitúra.“ Na druhý deň si na stole našiel prihlášku do komunistickej strany, ale nevstúpil do nej. „Vyrastal som v iných podmienkach s iným názorom, tak som nemal záujem o takéto niečo a kde sa dalo, tak som sa politike vyhol. Avšak tento biľag, ktorý som niesol, ten mi zostal na celý život, na celú kariéru.“

Povereníctvo potrebovalo kvalifikovaných ľudí. Karol bol pracovne aj platovo vždy v poslednej kategórii. Bez vysokej školy sa na vyššiu riadiacu pozíciu nemohol dostať. Preto sa v roku 1956 prihlásil na diaľkové štúdium na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. V roku 1958 však bola organizácia cukrovarov, v ktorej pracoval, presunutá do Trnavy. To mu skomplikovalo možnosť študovať a nedokončil ani túto vysokú školu. Zapísané mal 3 semestre a požiadal o odklad na 1 rok. Žiadaný ďalší rok odkladu mu škola neumožnila.

Do Bratislavy sa vrátil 11. decembra 1960. Zamestnal sa v podniku Západoslovenského mäsového priemyslu. Odtiaľto prešiel od februára 1969 na pozíciu vedúceho materiálno-technického zabezpečenia (MTZ) na generálnom riaditeľstve mäsového priemyslu na Slovensku, kde pracoval až do odchodu na dôchodok.

Vyštudoval napriek tomu, že s komunistickým režimom nesúhlasil

Vyššie vzdelanie sa mu nakoniec podarilo absolvovať, keď pracoval na celoštátnom odborovom riaditeľstve. V potravinárskom priemysle boli viacerí zamestnanci bez vysokej školy, avšak pre prácu boli nepostrádateľní. Na Vysokej škole technickej na Chemicko-technologickej fakulte bolo pre nich zriadené doškoľovacie stredisko. Gestorom bol hydinársky priemysel a tento podnikový inštitút bol celoštátny pre potravinársky priemysel ako náhrada riadneho vysokoškolského štúdia. Karol tvrdí, že so školou nikdy nemal problém. Na štúdium sa prihlásil v roku 1963 a v roku 1968 ho aj úspešne ukončil ako diplomovaný technik.

S vtedajším režimom nesúhlasil a zúčastňoval sa manifestácií proti komunistom, ak boli organizované, avšak verejne nevystupoval. Bol sympatizantom Alexandra Dubčeka a spomína si aj na to, že jeho brat bol s Dubčekom kolega v čase, keď robil vo výrobe.

Do dôchodku odišiel v roku 1990 a je rád, že sa pracovne vyhol obdobiu, kedy sa začal rozpredávať majetok štátnych podnikov. Rozdelenie Československa nepovažoval za správne. „Bol som za to, aby malo Slovensko viac právomocí, ale s rozdelením som nesúhlasil.“

Súčasnosť

V súčasnosti Karol býva v Bratislave s manželkou, vychoval dve dcéry a teší sa zo 4 vnúčat a 4 pravnúčat. Vo voľnom čase sa venuje záhradke a domácim opravám pre celú rodinu. Zúčastňuje sa pietnych spomienok, ako sám o sebe tvrdí, nie je rečník, preto nemáva verejné prejavy. Nepáči sa mu, že jeho otec bol označený za kulaka a pritom vlastnili len necelých 10 hektárov pôdy, ktorú aj sami ako rodina obrábali.