Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Kajan (* 1930)

• narodil sa 7. februára 1930, pochádza z obce Revišné

• otec Ján Kajan, matka Júlia Kajanová rod. Brtošová

• otec pracoval dlhé roky v USA, počas 1. svetovej vojny pôsobil ako československý legionár vo Francúzsku

• v období SNP a neskoršieho presunu frontu bol svedkom mnohých lokálnych vojnových udalostí

• v rokoch 1950-1953 absolvoval predĺženú trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP

• pri práci v bani utrpel ťažký úraz hlavy

• v roku 1956 sa oženil s Júliou Ondrušovou, s ktorou má dve deti

• pracovný život prežil v podniku Kovohuty Istebné až do roku 1991

• v súčasnosti žije na dôchodku v Revišnom

Milan Kajan sa narodil 7. februára 1930. Pochádza z kedysi samostatnej dediny Revišné, ktorá je dnes súčasťou obce Veličná neďaleko Dolného Kubína. V čase Milanovho narodenia už rodinu živilo poľnohospodárstvo a chov domácich zvierat, ako to bolo zvykom u väčšiny obyvateľov vtedajšieho slovenského vidieka. Jeho detstvo a dospievanie však názormi a postojmi veľmi ovplyvnil nadhľad, objektivita a skúsenosti jeho otca, ktoré nadobudol v rámci svojho dobrodružného života.

Z legionárskej rodiny

Otec Ján Kajan pochádzal z oravskej obce Bziny, avšak chudoba, nedostatok zdrojov i maďarizačný útlak ho – tak ako mnoho iných slovenských rodákov z prelomu storočí – prinútili odísť za prácou a lepším životom za oceán. Spoločne s manželkou, Milanovou mamou Júliou Kajanovou, rod. Brtošovou, sa usadili v USA. Žili v Pittsburghu, kde otec pracoval v baniach a železiarňach a ťažkou prácou sa mu podarilo nadobudnúť potrebné finančné prostriedky.

Okrem toho prišiel za dlhé roky v Pittsburghu do styku s miestnou slovenskou komunitou, ktorá nestratila svoje národné povedomie a angažovala sa v otázkach svojbytnosti a samostatnosti Slovákov. Táto otázka sa totiž počas 1. svetovej vojny, ktorá zamávala starými veľmocami, stávala čoraz viac aktuálnou a poprední slovenskí predstavitelia vrátane Milana Rastislava Štefánika sa snažili bojovať na medzinárodnom fóre o uznanie slovenských národných záujmov v rámci idey samostatného Československa.

Ján Kajan získal po rokoch americké občianstvo a v roku 1917, keď sa USA pripojili k mocnostiam Dohody do vojny proti Nemecku, bol odvedený do armády. Na francúzskom fronte ako vojak so slovenskými koreňmi zaregistroval snahy Milana Rastislava Štefánika pri vzniku a formovaní Československých légií. Nakoniec spoločne s mnohými ďalšími vojakmi rád využil možnosť bojovať v ich radoch za myšlienky novovznikajúcej vlasti. V rámci bojov, ktorých sa zúčastnil, utrpel ťažké zranenie brucha, z ktorého sa nakoniec zotavil len vďaka rýchlemu zásahu zdravotníckeho personálu neďalekej nemocnice. Po skončení prvej svetovej vojny prišiel na čas do novovzniknutého Československa a ako legionár sa zapojil aj do bojov pri potláčaní boľševických síl na južnom a východnom Slovensku v roku 1919, ktoré chceli v zmysle komunistickej internacionály založiť „Slovenskú republiku rád“.

V neskorších rokoch ešte niekoľkokrát odišiel do USA, kde sa narodili aj Milanovi starší súrodenci Ján a Mária, ktorí mali americké občianstvo: „Definitívne sa otec vrátil na Slovensko okolo roku 1926, za nadobudnuté peniaze si kúpil polia a postavil usadlosť. Tu som sa roku 1930 narodil aj ja. Napriek skromnej pracovitej povahe a dedinskému životu však otec nikdy nezabudol na svoju legionársku minulosť a bol na ňu patrične hrdý.“ Vďaka sebestačnosti, ktorú rodine poskytovala práca na poliach a chov domácich zvierat, nepociťovali dopady hospodárskej krízy tridsiatych rokov tak intenzívne ako remeselníci či priemyselní zamestnanci a podarilo sa im toto ťažké obdobie prekonať. Spoločenská a politická atmosféra konca 30. rokov 20. storočia však nepriala stabilnému životu a po vyhlásení Slovenského štátu, ktorý sa stal satelitom nacistického Nemecka, čakali hektické časy aj na rodinu Kajanovcov.

Ťažké vojnové časy na Orave

Otec ako bývalý legionár oddaný myšlienke predvojnového Československa nepociťoval skreslenú eufóriu, ktorá zavládla u niektorých skupín obyvateľstva. Detskými očami situáciu vnímal aj dospievajúci Milan, ktorý bol v tom čase študentom meštianskej školy v Dolnom Kubíne: „Najprv boli odvedení štátni úradníci českej národnosti, taktiež v armáde vznikla až tragikomická situácia, keď kasárne v Dolnom Kubíne musel od českých dôstojníkov prebrať slovenský desiatnik, pretože vyššia šarža nebola. V meste sa tiež v priebehu pár rokov arizovali židovské obchody a odviezlo židovské obyvateľstvo. V rámci propagandy samozrejme vraveli, že idú za prácou alebo do nejakého novovznikajúceho židovského štátneho útvaru. Napokon však vieme, aká bola pravda. Z koncentračných táborov sa ich vrátilo len pramálo.“

Oravské lesy a terén boli vhodným miestom na ukrývanie sa a tajné presuny. Milan si spomína na mnohých utekajúcich poľských vojakov v čase krátko po porážke a obsadení Poľska nemeckou armádou: „Mnohí sa sem presúvali, ukrývali sa. Poliaci, neskôr aj Rusi utekajúci zo zajatia. Boli často v zúboženom stave a bezvýchodiskovej situácii. Domov už nemali a tu sa museli skrývať pred udaniami zo strany ľudákov a presvedčených gardistov.“

Napriek tomu sa malému chlapcovi Milanovi podarilo nezištne pomôcť skupine ukrývajúcich sa Židov: „Dvaja miestni občania sa vybrali jedného dňa smerom na salaš, my ako malí chlapci sme šli s nimi. A tam dostali info o akýchsi zvláštnych osobách, čo sa ukrývajú v lesoch. Ako zvedaví chlapci sme šli s nimi a zakrátko sme uvideli v zráze stan a neznámych ľudí. Pozdravili sa, zavolali nás k sebe a obzerali sme si ich obydlie. Boli to dvaja muži, ukrývajúci sa Židia, mali tam provizórne vybavenie a nejakú muníciu. Poprosili nás, aby sme ich neprezrádzali.“ Aj im to sľúbili. Cestou nazad však jeden z nich, ktorý mal príbuzného žandára, rozmýšľal, že by bolo bezpečnejšie nahlásiť to. Milanovi to však nedalo: „Keď sme sa to dozvedeli, išli sme tam ešte my chlapci tajne a pre istotu sme ich varovali. Druhý deň, keď žandári prečesávali okolie, pretože tí dvaja ich udali, tam už neboli.“

Spomínaný udavač sa podľa Milana na sklonku vojny vyznamenal ešte jedenkrát, keď zastrelil nepripraveného vyplašeného mladého nemeckého vojaka, ktorý utekal pred postupujúcou Červenou armádou. Nuž, aj takto sa rodia „hrdinovia“, angažovaní prorežimní udavači, ktorí si v správny čas prezliekli kabát a podobnými zbabelými skutkami si chceli vydobyť zásluhy v protinacistickom odboji. Mnohí z nich boli v rokoch po vojne najhorlivejšími komunistami.

Po vypuknutí SNP bol k armáde povolaný Milanov starší brat Ján. Nepripravená a zle organizovaná posádka z Dolného Kubína však bola zakrátko rozprášená a demoralizovaná, pričom brat sa presunul na Považie, kde sa pripojil k tamojším odbojovým skupinám. V obci Revišné sa na sklonku vojny s nemeckými vojakmi vystriedali Sovieti, ktorí si tam zriadili veliteľský štáb. Vďaka tomu bola obec uchránená od rabovania radových vojakov, ktoré prebiehalo v počiatočných dňoch vojakmi prvého predvoja.

Po skončení vojny si rodina na čas vydýchla. V obnovenom Československu hľadeli počas pár krehkých rokov demokracie s nádejou do budúcnosti. Komunistický prevrat a nástup červenej diktatúry však opäť zamávali osudmi legionárskej roľníckej rodiny, ako aj životom samotného Milana.

Z otca hrdinu – prenasledovaný kulak

Milan po skončení meštianskej školy nastúpil do práce ako elektrikársky učeň v Dolnom Kubíne. Neskôr si okrem toho spravil aj výučný list skladníka vo veľkoobchode, keďže tam bol povolaný kvôli nedostatku skladových hospodárov. Rodina však po februárovom prevrate roku 1948 zažila trpké obdobie, keďže legionárska minulosť a dvojité americké občianstvo otca a súrodencov začalo byť tŕňom v oku nastupujúcej komunistickej ideológie, ktorá v nich videla odkaz západného imperializmu. V období postupujúcej násilnej kolektivizácie sa k tomu pridružilo aj poľnohospodárske zázemie rodiny, polia a statok, ktoré si otec za ťažko zarobené peniaze nadobudol: „Vtedy bolo v móde hľadať v každej obci domnelých zbohatlíkov, tzv. „kulakov“. Bolo to hanlivé označenie ľudí, ktorí sa previnili len tým, že prežili svojpomocne a neboli závislí na štáte. Otec mal len 7 hektárov poľa, v obci aj okolí bolo mnoho ľudí, ktorí mali omnoho väčšie majetky. Jeho minulosť im však zahrala do karát, a tak vyhlásili za kulaka práve jeho. Na posmech ostatným! Kontingenty sme horko-ťažko zvládali, ale odovzdali sa vždy včas. Napriek tomu raz prišli miestni komisári a otca odviedli. Prinútili ho tri mesiace vykladať vagóny a pracovať v okolí železničnej stanice. Chceli si dokázať svoju nadradenosť,“ spomína na ťažké časy Milan.

Tieto ideologické perzekúcie mali však aj svoje praktické dôvody. Počas otcovej neprítomnosti prehľadali a vyrabovali dom. Zabavili všetky otcove americké doklady a dokumenty, spoločne s anglickou literatúrou. Dôvod zostal rodine neznámy a dokumenty už nikdy nevideli. Napriek týmto neprávostiam mohla rodina dopadnúť ešte horšie, nebyť pár statočných ľudí, ktorí sa našli aj v tej dobe: „Istý čas po vojne sa uvažovalo dokonca vysťahovať nás do Sudet a zabaviť nám majetok. Rozhodovali o tom Veličania, kde však mali hlavné slovo bratia Kubačkovci. Jeden z nich bol aj presvedčený komunista, ale odmietol sa podpísať pod taký príkaz. Povedal, že Kajan je legionár, ktorý budoval tento štát, a preto nedovolí, aby ho odtiaľto odvliekli. Napriek dobe a okolnostiam mali v sebe tú česť, a tak sme zostali doma. Majetok nám ale neskôr prepadol do družstva. Otcovi nedali žiadnu funkciu a žil viac-menej zo skromného legionárskeho príspevku za zranenie vo vojne.“

Okrem týchto rodinných peripetií si režim zasadol aj na samotného Milana, ktorý mal okúsiť ťažké časy s pocitom občana druhej kategórie. To však ešte nemohol tušiť, keď v roku 1950 dostal povolávací rozkaz na absolvovanie povinnej vojenskej služby.

Trestná vojenská služba v útvaroch PTP

Milan tak musel prerušiť štúdium priemyslovky v Ružomberku a narukovať. Jeho prvé kroky viedli do Libavy, kde strávil 2 týždne vo výcvikovom tábore. Tu ho rýchlo uviedli do reality a do jeho nového spoločenského postavenia: „Dozvedeli sme sa, že sme nepriatelia režimu, naša služba vlasti bude spočívať v tvrdej práci, pretože na zbraň nemáme nárok, a podobné ideologické reči.“

Milan bol zaradený k 61. útvaru PTP a po krátkom zacvičení viedli jeho kroky do Pardubíc, kde pracoval na stavbe letiska. Následne ho prevelili do ostravských baní, kde ťažkou baníckou prácou v bani Ludvík strávil celý zvyšok vojenskej služby. Vojaci boli posielaní na najrizikovejšie úseky bane, kam by si neraz civilný zamestnanec netrúfol, čo malo za následok mnoho obetí, závalov a vážnych zranení. Obeťou jedného závalu sa stal aj samotný Milan, keď si v šachte vážne poranil prsty a hlavu. Navzdory tomu však pod vplyvom otcovej hrdej výchovy, ako aj tvrdej oravskej nátury bral svoj osud s pokorou: „Boli aj ťažké chvíle, hlavne keď sme sa po dvoch rokoch dozvedeli, že sa nám vojenská služba predlžuje na neurčito. Všetci sa tešili domov. Mnoho chlapcov to znášalo ťažko, mnohí nezvládali náročnú fyzickú prácu, bolo tam mnoho seminaristov, vysokoškolákov, intelektuálov, ktorých tam poslali, hoci sa ničím neprevinili. Ja som bol odmalička zapriahnutý do práce, tak som to nejako zvládal a z rečí politrukov som si nič nerobil. Spomínam si však, keď nám potom začiatkom roku 1953 veliteľ Hubinský posmešne hovoril, aby sme si zaobstarali kompasy, že sa chystá veľké sťahovanie, možno na Sibír. Vtedy mi nebolo všetko jedno.“

Podobné reči a obavy kolovali medzi mnohými vtedajšími príslušníkmi PTP. V roku 1953 však nastal zvrat a tieto plány ostali v rovine domnienok. Po troch rokoch útrap sa Milan Kajan v decembri 1953 konečne dostal domov. Pred odchodom mu dal jeden dôstojník nahliadnuť do jeho spisu. Vďaka tomu sa Milan dozvedel, z akých dôvodov sa vlastne k PTP dostal: „Stálo tam v mojom kádrovom posudku, že som bol vychovávaný ‚v duchu severoamerického imperializmu a kapitalizmu‘. Konečný verdikt znel: ‚Návrat do miesta bydliska je nežiaduci.‘ To ma dosť zamrzelo, ale domov som sa nakoniec predsa len vrátil.“

S pevným charakterom po celý život

Po návrate domov sa Milan zamestnal v podniku Kovohuty Istebné a istý čas pracoval aj vo výkupnom závode ako skladník. Večerne si dokončil štúdium Strednej priemyselnej školy v Ružomberku. Keďže bol šikovný, odporučili ho aj na štúdium Technickej univerzity v Košiciach. Na vysokej škole však strávil len jeden semester, po ktorom ho pre zlý kádrový posudok, tiahnuci sa s ním ako stigma počas celého obdobia vlády komunistickej strany, museli zo školy napriek dobrým výsledkom vylúčiť. V roku 1956 uzavrel manželstvo s Júliou Ondrušovou, s ktorou vychovali syna Milana a dcéru Máriu. Istý čas žili v Istebnom v jednoizbovom byte, následne si Milan svojpomocne postavil dom v Revišnom. V podniku Kovohuty Istebné pracoval ako robotník pri peci, neskôr na úseku technickej kontroly až do roku 1991, keď odišiel trvalo do dôchodku.

Počas celého obdobia komunizmu bol praktizujúcim kresťanom a ani príchod vojsk Varšavskej zmluvy či spoločenské tlaky normalizácie na jeho pevnom charaktere nič nezmenili. V súčasnosti žije Milan Kajan ako dôchodca spoločne so svojou rodinou v Revišnom. Do budúcnosti hľadí s nádejou pre mladých ľudí: „Prídu raz aj iné časy, keď toto všetko bude minulosťou, a nebude viac vojen, trápenia ani nedostatku.“