Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Kalina (* 1943)

• narodil sa 21. marca 1943

• rodičia boli Ján a Zuzana (za slobodna tiež Kalinová)

• obe rodiny boli roľníkmi

• od roku 1949 navštevoval základnú ľudovú školu +v roku 1953 mal možnosť nastúpiť na vojenskú školu

• od roku 1957 bol učňom strednej odbornej školy v Rožňave, so zameraním klampiar

• 11. novembra 1972 svadba s Evou Germanusovou

• po rokoch zmena zamestnaniam – majster na pozemnom učilišti v Poprade – pôsobil tam až do dôchodku, do ktorého odišiel ako šesťdesiatročný

• člen komunistickej strany – pred rokom 1989 jej opustenie pre otvorený konflikt s učiteľkou, ktorá chcela dať študentovi päťku zo správania len preto, lebo sa túžil stať farárom

„Človek, ktorý rozbíja družstvo v dedine a jeho syn má ísť do vojenskej školy?“

 

Tí najbližší a spomienka na vojnové časy 

Michal Kalina, rodák z Henckoviec, sa narodil 21. marca 1943 ako tretie dieťa. Jeho a ďalších troch súrodencov vychovávali rodičia Ján a Zuzana síce v skromnejších podmienkach, ale nikdy im nič nechýbalo. Henckovce sú dodnes veľmi malebnou dedinkou, kde sa každý s každým pozná, pričom inak to nebolo ani vtedy. Rodiny oboch rodičov boli roľníci s luteránskou vierou. 

Otec Ján si okrem obrábania rodinnej pôdy privyrábal aj prevážaním železa či výrobkov pre hrnčiarov. Prvá svetová vojna na seba nenechala dlho čakať, a preto nebolo nič výnimočné, že všetci zdatní muži boli povolávaní do boja. To však neplatilo pre Michalovho otca, keďže bol v rodine najstarší a musel zostať na poli, za ktoré bol vďaka tomuto statusu zodpovedný. Všetci jeho ďalší bratia narukovali. Čas plynul. Ján a Zuzana sa zobrali a zakrátko si založili rodinu. 

V období blížiacom sa k vypuknutiu vojny žila v dedina len jedna židovská rodina, ktorá mala kontakty a tušili, čo sa so židovským obyvateľstvom v blízkej budúcnosti zamýšľa. Práve preto na prelome rokov 1938 a 1939 spočiatku ušli do Maďarska a neskôr emigrovali do Izraela. V dedine žili aj Rómovia. Niekoľko Rómov v dedine bolo, avšak tí patrili medzi veľmi šikovných kováčov, ktorých si ostatní obyvatelia vážili. Nemeckí vojaci pri prechode frontu bývali v domoch dedinčanov a žiadne výrazné problémy s nimi neboli.

Moment, kedy Kalinovci začali tušiť, že vojna skončila, sa niesol s príchodom sovietskych, predovšetkým rumunských vojakov, ktorí veľmi rýchlo prehľadali celú dedinu. Na ich čele stáli ruskí vojaci, z ktorých dvaja boli ubytovaní práve v rodine Kalinovcov. Jeden z nich bol veľmi milý, inteligentný a ovládal veľmi dobre slovenský jazyk. To však neplatilo pre druhého z nich, ktorý sa správal arogantne a drzo. V jeden deň z ničoho nič vzal pušku a veľmi nehumánnym spôsobom zastrelil kačicu, ktorá stála v strede dvora. Následne ju vzal a hodil Michalovej mamičke do hrnca. To ju veľmi nahnevalo a vojaka udrela. To ho rozčúlilo tak veľmi, že ju chcel zastreliť. Avšak, bol výrazne upozornený svojim kolegom, že ak tak urobí, čaká ho rovnaký osud. Situácia sa upokojila, ale po strele zostala na dlhé roky diera v schodišti. 

Prierez Michalovým detstvom a vzdelaním 

Niekoľko rokov po ukončení vojny nastala v Československu zmena politického režimu. Následkom toho bol aj vznik jednotných roľníckych družstiev. V Henckovciach bol vybudovaný jeden veľmi jednoduchý sklad, ktorý dokonca nebol ani len oplotený. „Kde jesto, tam sa dá aj zobrať, kde nie je, tam sa nedá zobrať,“ dodáva pamätník, keďže zo všetkého, čo tam bolo zhromažďované, kvôli nízkej ochrane, neraz aj ubudlo. V podstate jednotné roľnícke družstvo v Henckovciach spočívalo vo vybudovaní jednoduchých maštalí na miestnych lúčkach, kde sa rovnako jednoducho aj gazdovalo. Kolektivizácia sa dotkla aj samotných Kalinovcov, avšak o veľké majetky neprišli, keďže vlastnili len jedno pole. No aj napriek tomu prišli o niečo, čo patrilo len im. V týchto neľahkých časoch sa Michalova rodina venovala tiež predaju dobytka, nakoľko z poľnohospodárstva už takmer žiadne peniaze neplynuli. 

Na základnú školu Michal nastúpil v roku 1949. Tomuto nástupu však predchádzalo navštevovanie miestnej školy z vlastnej vôle. Ako sám povedal, keďže mal mladšieho brata, ktorý potreboval veľa pozornosti, do školy niekedy priam utekal. Táto jeho iniciatíva trvala pol roka, avšak všeličo sa za ten čas naučil. Do školy sa chodilo v Nižnej Slanej, kde miestni žiaci mohli navštevovať len prvých päť tried, ktoré mali na starosti dvaja učitelia. Michal ako dieťa veľmi rád športoval, pričom predovšetkým mal v obľube futbal a hokej. Ak si však chceli zahrať v zime hokej, museli si najprv klzisko vyrobiť. Medzi časté zábavy patrilo tiež oberanie čerešní, pri ktorom boli chlapci aj mnohokrát prichytení. Pamätníkovu budúcnosť mohol ovplyvniť v čase, keď mal len desať rokov, nástup na vojenskú školu. Po absolvovaní vojenskej prehliadky v Košiciach bol verdikt jednoznačný: „Takýchto chlapcov nám treba za vojakov!“ I keď pamätník veľmi chcel, nakoniec sa študentom vojenskej školy nestal. Po dedine sa totiž roznieslo, že jeho otec vystúpil z jednotného roľníckeho družstva, a tak domov pravidelne prichádzali listy, v ktorých bolo napísané, že syn človeka, ktorý vedome rozbíja družstvo, nemá čo na takej škole robiť. Michal si vždy o svojich susedoch myslel svoje, ale nikdy to nedal najavo. 

V roku 1957 sa Michal stal učňom strednej odbornej školy v Rožňave, so zameraním klampiar. Spočiatku ako pätnásťročný si s kamarátom v Rožňave hľadal len brigádu. Obaja získali prácu čašníka, avšak Michalovi sa to nepáčilo, preto rozhodnutie študovať za klampiara považoval za správne. Roky plynuli a ani Michala neobišla základná vojenská služba. V roku 1962 síce narukoval v Českej Třebovej, ale na desať mesiacov mu bolo umožnené študovať v Nitre, v škole automobilových špecialistov. Vojenčinu zvládol bez akýchkoľvek problémov, pričom si popri nej doplnil aj vzdelanie. 

Pracovný a súkromný život

Po absolvovaní základnej vojenskej služby sa Michal vrátil späť do Rožňavy, kde pôsobil v stavebnom podniku. Michal si privyrábal tiež v Gemerskej Hôrke prácou v kostole, pričom sa venoval špeciálne vežiam. Práve keď ho mal kurátor vyplatiť, zistil že nemá pri sebe peniaze, a tak spolu zašli do neďalekej banky, kde Michal prvýkrát videl svoju nastávajúcu, Evu Germanusovú. Bola to láska na prvý pohľad. Ešte v ten deň sa Michal do banky vrátil spolu s kyticou a dezertom a pozval Evu von. To bol len začiatok ich veľkej lásky, ktorá bola spečatená svadbou, 11. novembra 1972. Neskôr sa ich rodina rozrástla o dve dcéry, Michaelu a Evu. 

Samotnej svadbe predchádzal rok 1968 a invázia, na ktorú sa dodnes nedá zabudnúť. Michal vtedy pracoval už v spomínanej Rožňave, pričom ráno o štvrtej bol doma náhle zobudený svojou rodinou: „Vieš, že je vojna?“ Nechcel tomu veriť, no keď videl tajomníka behať hore dole dedinou so slovami, že je vojna, a že sme boli obsadení Rusmi, uveril. V blízkom Betliari videl množstvo vojenských áut a obrnených transportérov. Napriek všetkému sa v ten deň vybral normálne do práce, kde rozhodne nebol sám. Množstvo jeho kolegov pracovalo tiež, ale zväčša sa rozprávali o aktuálnej situácii. Veci sa postupne stabilizovali a napätá situácia sa aj v práci upokojila. Pamätník to považoval za veľké zlyhanie vtedajších politikov.

Michal, už ako manžel a otec dvoch dcér, pracoval dlhé roky v stavebnom podniku, ale aj tam časom vznikli problémy, na základe ktorých sa rozhodol, že je čas ísť ďalej. Keďže sa dozvedel, že v Poprade hľadajú majstra na pozemnom učilišti, rozhodol sa prejaviť záujem. Dostal však informáciu, že miesto sa veľmi rýchlo obsadilo, a tak sa sklamaný vrátil domov. Zakrátko sa situácia obrátila a v Rožňave ho vyhľadal zástupca popradského učilištia, ktorý ho prišiel požiadať, aby k nim nastúpil. V stavebnom podniku robili rôzne obštrukcie, len aby Michal neodišiel. Nakoniec sa mu podarilo získať pečiatku, a teda nastúpiť v Poprade. Pôsobil tam až do samotného dôchodku, do ktorého nastúpil vo veku 60 rokov. 

Michal bol súčasťou komunistickej strany, pričom bol nútený ju kvôli mnohým problémom ešte pred rokom 1989 opustiť. Nakoľko sa na škole dostal do otvoreného konfliktu s učiteľkou, ktorá chcela dať študentovi päťku zo správania len preto, lebo sa túžil stať farárom. Vtedy si uvedomil, že nemôže byť ticho. Problémy tak na seba dlho nenechali čakať a pamätník bol vystavovaný rôznym kontrolám a udaniam. Samotný revolučný rok 1989 Michal nijako zvlášť neprežíval. Cítil, že zmeny sú nutné, avšak aj po Nežnej revolúcii sa domnieval, že mnoho ľudí sa dostalo na miesta, na ktoré sa dostať nemali. Rovnako bol sklamaný aj z rozpadu Československa v roku 1993. I keď sa stretol časom s mnohými Čechmi, ktorí sa na Slovákov pozerali zvrchu, s týmto rozhodnutím dvoch politikov nesúhlasil.    

Na záver svojho životného príbehu sa Michal rozhodol podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: „Žijem, čo viem a čo môžem, vždy pomôžem.“