Ivan Kamenský

Bolo povedané gestapu, že sú tam dve židovské rodiny, takže prídu si po nás. No, rozhodlo sa, že všetci tí ostatní tí muži, ktorí sú sami, tak zmiznú odtiaľ. Ušli. Nechali nás tam, tie dve rodiny. Tak nedalo sa nič, nedalo sa kde ujsť. Lebo hovorím, bolo to hlboko v lese a hlboký sneh bol a zima bola strašná. No proste nedalo, kde by boli ušli. Boli by sme tam pomrzli. A čo bolo zaujímavé, lebo ja som, keď otec o tom rozprával, ja to preto tak podrobne viem, lebo on to po vojne rozprával jednak tej zbytky rodiny, ktorá zostala, aj známym. Bol taký rozprávačský typ a ja som si vždy sadol k nemu a počúval som to. Pre mňa to bolo nejaké dobrodružstvo. Päťročný, šesťročný chlapec niečo zažil, čo si nepamätá, ale bol som tam, pri tom, takže som sa cítil miestami ako hrdina.

Mamka mi dlho hovorila, že mala jedno veľké šťastie, že nikdy, celý čas, ja som nepovedal, že som hladný, že som nejedol. A toto nejedenie, to bolo veľmi zaujímavé, lebo to mi zostalo aj po vojne. A vlastne trvalo až do, možno 19. roku môjho života. Ja som v tom období mal výšku 171 cm a váhu necelých 52 kíl. Nejedol som, ja som nebol nikdy hladný. Nepociťovali ste hlad? Nepociťoval som hlad, nepociťoval som hlad ani na internáte. Proste ja som keď jedol, tak len z toho, že, že je čas jedenia a treba niečo zjesť. A to leto, keď som dovŕšil tých 19 rokov, tak prázdniny, júl, august som pribral 15 kíl. A tá váha mi vlastne zostala celoživotne potom. Teraz mám o niečo menej, no.