Viliam Kasperkevič (* 1929)

Príbeh pamätníka

Viliam Kasperkevič

„Ja žijem, vydržal som. A čo mi urobili? Nič.

Nemohli ma zlomiť, lebo som sa nedal zlomiť.“

 

Detstvo a mladosť

Viliam Kasperkevič sa narodil 1. januára 1929 v Starej Ľubovni. Jeho otec bol stolárom, mal vlastnú dielňu a veľké gazdovstvo. V rokoch 1930 a 1932 sa Viliamovi narodili dvaja bratia, no ich matka zomrela ešte keď boli malí. Otec sa onedlho po matkinej smrti druhýkrát oženil. Viliam skončil meštiansku školu a u otcovho priateľa sa vyučil za maliarskeho tovariša. Obaja jeho bratia študovali na vysokej škole. Aj on veľmi túžil po vyššom vzdelaní. Odišiel preto do Bratislavy a popri zamestnaní v komunálnych službách hlavného mesta navštevoval večernú školu gymnázia.

„I som dochodil školu do septembra v päťdesiatom prvom roku, stretol som sa s tým Krajgerom, prehovoril ma, žeby som išiel s ním spolu na západ. Ná, ja som bol taký zvedavý ako mladý človek, no ako to tam vlastne, čo to tam, aké tam, aký to tam je život a tak ďalej.
A nakoniec, mal som tam tetu i strýka. V Amerike boli mamini bratia, mamin brat a mamina sestra. Tak som súhlasil. My sme sa veľmi dobre poznali navzájom, lebo on sa učil u môjho otca i sa vyučil za stolára, takže som ho veľmi dobre poznal, a navyše bol z takej ďalšej rodiny. A tak, keď sme sa tak zarozprávali o tom všetkom, no tak mi hovorí, žeby som s ním išiel na západ, žeby som sa išiel pozrieť, že ako to tam je, že uvidím ako je tam dobre a tak ďalej. Tak viete mladý som bol, tak som mu uveril.

No, ale viete, ta s tým som súhlasil, že pôjdeme spolu. Na, keď potom prišiel, to už neviem presne o koľko dní to bolo, prišiel po mňa - ide sa. Teraz čo som mal cúvnuť? Cúvnuť som nemohol už, aj keď mi to nepasovalo vtedy momentálne, lebo čosi som mal rozrobené.
Ja som už vtedy chodil sem-tam po Bratislave po tých fuškách, aby som sebe privyrobil a bratom som pomáhal v škole, bo to viete, vysokoškoláci, rodičov sme prakticky nemali aj keď otec žil, ale nestaral sa o nás. No, tak nedalo sa nič robiť musel som s ním ísť.“

Útek sa nepodaril. Viliama chytili a zatkli, no Krajgera pri úteku cez vinohrad pohraničiari zastrelili. Pre Viliama nastalo  obdobie vyšetrovania a v roku 1952 ho napokon štátny súd odsúdil na 11 rokov väzenia za protištátnu činnosť spolčovania sa s agentom anglickej spravodajskej služby, Štefanom Krajgerom.

 

Pokus o útek na západ

„To bolo v septembri v päťdesiatom prvom roku. Ná, ako sme tak išli, tak sme došli až tam tečie dajaká rieka, cez tú rieku sme sa nemohli dostať. Tak on mi hovorí, počkaj tu. On sa zobliekol do plaviek, preplával na druhú stranu, odviazal tam stama odtiaľ tú takú plť alebo vor sa to volá, ani neviem ako. No, a prišiel ku mne, potom sme sadli spolu, prešli na druhú stranu a tak sme išli smerom na hranicu. No, ale čo ja viem tak také som mal vtedy tušenie, že on asi stratil smer, že nebol si istý, či dobre ideme, či zle ideme. Na došli sme dosť blízko a okolo dediny sme išli, ja som nevedel ako sa tá dedina volá. Na tak v takom to poli sme ostali, hovorí tu počkáme. Dobre. Tak sme sa skryli pod také - na kope bolo také, ako by som povedal, raždie ako z kukurice aj z toho vínohrozna -  a tam sme zaspali. On hovorí: „Čakaj, počkáme potom pôjdeme.“ No, ale my sme tam, bo sme to zaspali trochu a keď sme sa vzbudili už pomaly bolo vidno nad ránom.

            Nemôžeme ísť ďalej, tak čo teraz? A tam boli stromy, na hovorí: „Tu sa skryjeme.“ Tak sa sme sa skryli hore, vyšli sme na strom a stadiaľ budeme pozorovať. No, tak sme vyšli na strom, tam odtiaľ, že budeme pozorovať. No, ale viete si predstaviť, že tak sme trafili, že okolo stromu viedol chodník, a potom chodníku chodila stráž pohraničná, vojaci dvaja. No, a my tam sme, ja som bol hore vyššie v lístí a on trošku nižšie bol. A teraz naraz ako tí išli, rozprávali si o, čo ja viem o frajerkách, či o čom rozprávali a jeden sa zohol a tam odtrhol sebe hrozno a ten druhý za ten čas zašiel ďalej a ten tak zdvihol hlavu a zbadal na strome Krajgera. A hovorí mu: „Počkej, tady někdo je.“ No, a prišli ku stromu i hovoria, že, či tu dávame pozor. A  Krajger im hovorí, žeby dali pokoj, žeby išli preč. A ako on im toto povedal, myslím, že škrekli: „Zejděte dole a zvedněte ruce.“ No, a v tom zbadali aj mňa, že aha, tam hore ešte jeden je ako. No, tak sme zišli obidvaja dole. No, ja som zostal, „Zvedněte ruce kričali,“ tak ja som ruky zdvihol, ale Krajger nie. Krajger sa pustil cez vinohrad, utekať smerom ku hranici cez vinohrad. No, ale v tomto ten zo samopalu spustil po ňom dávku. A ten druhý zas, že myslím, neviem, či vystrelil, či nevystrelil, lebo ten mal pušku. Ale Krajger tam na konci vinohradu, možno ten vinohrad bol široký, čo ja viem - osem, desať metrov približne - to neviem vám povedať a tam spadol Krajger. No ako tam ten spadol, tak ten s tou pušku sa otočil a chcel mňa udrieť po hlave. No, a ten na naňho skričal, ten druhý:  „Co děláš, neblbni.“  Takže chytili ma za ruky, zbalili na zem a dali mi naše-vaše želiezka.“

Nasledovalo vypočúvanie...

„A tam som stál tak v rohu, v takom rohu, tak asi, čo ja viem, možno dve hodiny, dve a pol hodiny. Nohy rozkročmo a ruky hore, ešte so želiezkami. No, a tak sa mi zaryli želiezka, že som sa bál, že nebudem schopný písať, lebo to mi tak stŕplo to všetko a krv mi išla z toho. No, potom si ma prišli, zobrali, začali - hele vole - už mysleli, že spadnem. No, to darmo to bolo horúco a stáť tak to všelijako bolo, mohol som omdlieť, no. Tak si ma potom vzali do kancelárie a tam ma vyšetrovali. Úplne ma vyzliekli donaha, všetko každý kúsok všetko, všetko rozoberali, prezerali, každý kúštik, kde, čo je.“

Vyšetrovanie rôznymi metódami prebiehalo vo viacerých českých väzniciach v Znojme, Mikulove, Brne, Prahe...

            „Na tej Bartolomejskej ma dali samého dole do suterénu, do pivnice. Tam som bol - ako hovorím - väčšinou sám na izbe a odtiaľ ma vozili na vyšetrovanie. Vždycky prišli, zaviazali mi oči a už tak ma viedol po tých schodoch kade tade až ma priviedol ku vyšetrovateľovi. No, a vyšetrovateľ tak vyzeral dosť taký inteligentný pánko, no, pochopiteľne, že bol vo oblečený v uniforme. Ta všetko mu pasovalo, len jedno mu nepasovalo, keď mi hovoril, že - vaši bratři taky věděli o tom. A ja hovorím: „Nevedeli.“ „A jak to, že nevěděli?“ A ja som povedal: „Preto nevedeli lebo to to sú boľševici.“ No, tak som dostal svoje za ten výraz, priložil mi. Z jednej strany on a z druhej strany stena, no, čo budeme hovoriť. Kým som si to uvedomil, že musím sa radšej zdržať, tak som dosť razy dostal svoje. No, ale vydržal som to a prišiel som k tomu názoru, že lepšie nič nepovedať, byť ticho ako povedať svoj vlastný názor, lebo keď som povedal svoj vlastný názor okamžite som bol bitý.“

Psychický nátlak a krivé obvinenia

„No, a viete, ja som povaha otvorená, rovná, darmo, to je tak. A koľko razy aj tam dole, ešte nie dosť, že som bol v suteréne ešte do tmavej ma dávali, do takej tmavej kobky. Tam ste museli chodiť. Zasvietili vám také červené svetlo a stále chodiť, a chodiť, a chodiť, a keď ste trošku alebo zastal alebo čo, ako treskol s tými kľúčmi po dverách - to až srdce vám podskakovalo, tak vám bolo, takto. To mali svoje metódy strašné, viete. Nielen, že bili, ale aj psychicky tlačili na vás po každej stránke. Že sa musíte „rozpamatovat a co ste udělal.“ No, čo som udělal, keď som nič neudělal. Čo som udělal? Áno, urobil som jednu chybu, že som utekal na západ, za to ma mali potrestať. No, áno to som urobil, ale inšie som nič neurobil a za čo ma mali trestať a za čo mi dali a zo mňa zrobili agenta CIA. Aký som ja bol agent? Však tomu vyšetrovateľovi som povedal - vy ste špión - a ja hovorím: „A čo to je? Čo to je špión?“ Skade ja som vedel toto slovo, že čo to je špión? Však ja som to nepoznal – hovorím - čo ja som - mladý chlapec, ja som sa tam zaujímal o futbal, o dievča som mal a nie tam, žeby ja som bol sa staral o politiku. Ja som tomu nič nerozumel, a pritom všetkom, nemám ani extra vzdelanie. Mám len základné. Dosť som si svojho vytrpel. Ach viete, ja už dneska neverím ani, že to v skutočnosti tak bolo, lebo to sa ani nedá veriť. Toto všetko prežiť a za takú formu ako to oni s nami robili. A väčšinou som bol sám a hladný furt. Kúpať, keď nás zobrali, to taká -otvorili sa dvere - také železné, tam nás dali dnuká, no aby som nepovedal veľa tak, keď malo priemer osemdesiat na osemdesiat, uzavreli sa a teraz vás kúpali. A viete ako kúpali? Ako pustili vodu takú horúcu, že som si myslel, že to všetko zo mňa zíde a nedalo sa nikde uhnúť, lebo to na nás išlo rovno a ako zmenil raz zimnú, ta úplne až mrzlo s nami všetko. No, tak kúpali. A na čo to bolo dobré? Zničiť človeka, tak, banda boľševická.“

Štátny súd ho odsúdil na 11 rokov.

„Každý mal svoju mienku. Každý, každý mal svoju bolesť vlastnú, lebo ono to nie je žart jedenásť rokov trestu za nič. No, keď by som takého zavraždil, to by mi boli dali dva roky. Ale za to, že som nebol komunista, že som s nimi nesúhlasil tak bum jedenásť rokov tu máš a hotovo.“

Prešiel viacerými českými i slovenskými väznicami a dostal sa aj do Jáchymovských uránových baní. Okrem toho vzhľadom na svoju profesiu maliara – natierača pracoval vo svojom obore. Všetkým „žandárom“, dokonca i náčelníkovi celé byty vymaľoval...

„Ako prišli a kukali, oči vyvalili. „Co to děláte? Vy to umíte?“ No, ja hovorím: „No, však som maliar a už sedem a polroka som nemal v ruke štetec, bo ste mi nedali, len som musel v šachte robiť.“ „No, poslouchejte, jakým trestem ste souzen?“ Hovorím: „Ta štátnym.“ „Ou, tak to je zlé.“ „Prečo zlé,“ hovorím, „však ja mám polroka a idem domov, na slobodu.“ „Kolik?“ „No, už polroka, osem rokov mám, bo mne prezident Zápotocký na žiadosť môjho dievčaťa dal tri roky dole.“ No, tak povedal, že uvidíme. A hovorím: „A o čo sa jedná?“ A on mi hovorí: „Já bych potřeboval celej byt dát do pořádku, vymalovat, nátery okná, dveře a to.“ Hovorím: „Prosím, keď ma zoberiete, že ma pustia, pôjdem, ja to zrobím.“ Ná, ako videli ako sme to porobili, pustili ma. Tak som začal maľovať, ale bol koniec so mnou, ani jeden deň som nikde inde nerobil, len všetko tým žandárom. Vždy každému. Ten  celý byt chcel, ten chcel izby dve a ten zasa inak, a tak som robil. No, ale dobre som sa mal, bo keď som prišiel ku nim robiť, to každá chcela to ta žena, aby som jej čo najkrajšie „udělal“. No, tak už len sa snažili mne i dobre dať zjesť a „Kouříte?“ „No, to samozrejme, že kouřím“ -  a ja som nikdy nefajčil. Ten už som zobral tak len, ostatné skryl a kamarátom som zobral na láger, a keď som išiel už na láger: „Víte co, vemte si!“ Ta už mi namastili chleba aj nakládli tam salámu a tak: „To si vemte, aby ste nebyl hladovej.“ No, ja som nebol hladný však som sa najedol, ale kamarátom som dal. Tak som robil, ale to hovorím, že som sa vtedy mal dobre, lebo som nebol vôbec hladný a prišiel som ku sebe.

 Sranda bola, keď som šiel k náčelníkovi. No, to viete ako to bolo? To sa všetko bálo, triaslo sa ako stál. Nástup! A išiel náčelník a naraz mi dvaja ideme a vedie nás ten žandár od neho z roboty a on: „Malíři, pojďte sem.“ No, prišli sme k nemu, v pozore stojíme ne, čiapka dole, samozrejme. „Jak to máte na příšti týden rozpracovaný?“ A ja hovorím: „Tak neviem, tomu pánovi veliteľovi mám ísť v pondelok, utorok, neviem či v stredu dakto a zatiaľ, myslím nie. A o čo sa jedná pán náčelník?“ „Já bych potřeboval můj byt, aby ste mně dal do pořádku.“ Hovorím - prosím. No, ale on mi hovorí: „No tak v středu, štvrtek.“ Hovorím - dobre, v poriadku, ale pán náčelník... a už som rukami vykladal hovorím: „Ale pán náčelník, potrebujeme materiál, potrebujeme vedieť ako chcete to urobiť, aby som podľa toho vedel materiál pripraviť, lebo ako pôjdem robiť a bez materiálu sa nedá robiť.“ A toto všetko len kukalo, že si dovolím takto s náčelníkom. No, ale potrebovali moju robotu, nie mňa, ale moju robotu - prosím - a keď chcete, tak berte ma takého, aký som a hotovo. No, ta tak som sa mal, a potom keď som už išiel domov, keď skončil ten môj pobyt, tá rekreácia, ta náčelník sa so mnou lúčil a mi hovorí: „Víte co, Kasperkevič, kdyby ste byl tady vod počátku tak ste šel domů na půlku!“ No ja mu hovorím: „Áno pán náčelník, to teraz hovoríte, ale keď by som tu bol tak sedím ako doteraz.“ Tak som mu povedal, ja som sa nebál. No čo, čo mi mohol zrobiť?“

Po ôsmych rokoch ťažkej práce i choroby ho prepustili na slobodu. Po návrate domov i naďalej pracoval ako maliar. Založil si rodinu a s manželkou mali spolu štyri deti. V roku 1969 požiadal o rehabilitáciu, avšak dočkal sa jej až v roku 1990. Hoci mu komunistický režim zobral 8 rokov života, Viliam má stále pocit, že nad ním vyhral. Nezlomili ho.

 

 

Príbeh pamätníka bol spracovaný v spolupráci s JÚĽŠ SAV na základe nahrávky, ktorú 26. novembra 2004 pripravili Juraj Kalina a Ondrej Krajňák v Starej Ľubovni.

 

Spracovala: Jana Otočková

Resumé

Viliam Kasperkevič was born on January 1, 1929 in Stará Ľubovňa. His father was a carpenter who had his own workshop and a big farm. In years 1930 and 1932 Viliam´s two brothers were born, however their mother died when they were little. Shortly after her death their father remarried. Viliam finished an elementary school and got trained by his father´s friend to become a house painter. Both of his brothers studied at a university and Viliam also desired to do so. Therefore he left to Bratislava and while he worked at municipal service of the capital, he also attended evening classes of a grammar school.  His family had some relatives living in America and Viliam always longed to visit them. When in 1951 his friend named Krajger invited him to run to the West with him, he though this might had been an opportunity to see a different world. The escape was not successful. Viliam got caught and arrested, and as Krajger wanted to run away across the vineyard, he was shot down by the border guard. The State Security Police started to investigate Viliam and the State Court sentenced him to 11 years of imprisonment for consorting with an agent of the British Secret Service. He went through many different prisons in Znojmo, Mikulov, Prague, Ilava and he got also to the uranium mines in Jáchymov. After eight years of hard work and illness he was released and began working as a house painter. He got married and with his wife they had four children. In 1969 he applied for rehabilitation, but he wasn´t rehabilitated until the year 1990. Even though the communist regime deprived Viliam of eight years of life, he has still a feeling he won. They did not break him.