Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Stefan Katona (* 1947)

• narodil sa 14. januára 1947 v Šahách v rodine maďarsko-židovského veľkostatkára

• začiatkom 50. rokov bol rodine všetok majetok znárodnený a otec musel manuálne pracovať

• v lete 1954 sa otec stal správcom štátneho majetku po vysídlených Nemcoch na Šumave

• v decembri 1954 otca obvinili zo sabotáže a v roku 1955 odsúdili na 8 rokov v uránových baniach v Jáchymove

• kvôli zlému kádrovému pôvodu Štefanovi v 15 rokoch zakázali pokračovať v maturitnom štúdiu a musel ísť na učilište

• vďaka šťastiu a náhode prestúpil po roku na strednú priemyselnú školu vo Zvolene a onedlho do Bratislavy

• celá rodina si niekoľkokrát neúspešne podala žiadosť o vysťahovanie do Izraela

• v lete 1966 ilegálne odišiel sám s bratom do Izraela, matka ich nasledovala o rok neskôr

• po sovietskej invázii v auguste 1968 emigroval do Nemecka aj ich otec

• Štefan sa so svojou manželkou v roku 1971 presťahoval za rodičmi do Kolína (Nemecko)

• popri práci sa nepretržite venoval hudbe a v roku 1983 otvoril známy jazzový klub Melody Piano Bar v Kolíne

Na životnom osude rodiny Štefana Katonu sa dôsledky 2. svetovej vojny ako aj komunistický režim po roku 1948 tragicky podpísali niekoľkokrát.

Štefan sa narodil 14. januára 1947 v Šahách do maďarsko-židovskej rodiny. Otec pochádzal z asimilovanej rodiny veľkostatkárov z maďarsko-slovenského pohraničia. Pred vojnou vyštudoval v Čechách poľnohospodársku akadémiu a bol diplomovaným agronómom. Po štúdiu ho poslal jeho starý otec získať skúsenosti na veľkostatok na Žitnom ostrove než mu kúpil vlastné hospodárstvo s kaštieľom v Horných Túrovciach pri Šahách. Mama bola z chudobnej dedinskej pobožnej rodiny, mala troch súrodencov.

Po Prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadol juh Slovenska Maďarsku (vrátane mestečka Šahy). Aj tu sa situácia židovského obyvateľstva postupne zhoršovala, avšak deportácie začali až po napadnutí Maďarska hitlerovským Nemeckom v máji 1944.  Šahy mali pred 2. svetovou vojnou 7-tisíc obyvateľov, z ktorých bolo 1300 Židov. Vrátilo sa ich 80. Otec sa dostal do pracovného tábora v Juhoslávii a počas ústupu Wehrmachtu z východu opravoval železničné koľajnice. Podarilo sa mu utiecť a na krátko sa pridal k juhoslovanským partizánom. Blížil sa už koniec vojny a domov sa vracal dlhou cestou cez Rumunsko, ktoré už bolo oslobodené. Z celej otcovej rodiny prežila len nevlastná sestra, ktorá sa ukrývala v Budapešti s falošnými dokumentami. Z matkinej rodiny prežila okrem matky len jedna jej sestra, ktorú matka v Osvienčime zachránila pred smrťou na týfus.

Maďarská vláda počas vojny arizovala pôdu a majetok otcovej rodiny. Po vojne mu bol vrátený aj majetok matky a starého otca keďže ani jeden neprežil koncentračný tábor. Hospodárstvo sa nachádzalo v žalostnom stave, k čomu prispel aj pobyt vojakov Červenej armády v kaštieľoch. Otec však s optimizmom hľadel do budúcnosti, začal statky zveľaďovať, zoznámil sa s matkou a čoskoro sa oženil. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa atmosféra zmenila a veľa Židov odišlo do Izraela. Pamätníkov otec bol ale vychovaný  „v kultúre vlastníctva zeme“, myslel si, že v mierových časoch jeho židovský pôvod nebude zohrávať rolu, podobne ako už niekoľko generácií pred ním, ktoré boli spoločensky rešpektované vzhľadom na svoje hospodárske úspechy a vzdelanie. „Bolo to nešťastné rozhodnutie neodísť,“ hovorí Štefan Katon smutne.

Smutné detstvo poznačené 50-tymi rokmi

Po znárodnení otcovho majetku začiatkom 50. rokov sa rodina musela z kaštieľa vysťahovať do malého bytu v dome miestneho mlynára, kde už žili tri rodiny. Vzhľadom na svoj kádrový profil mohol otec vykonávať len manuálne práce. Najprv bol pridelený na prestavbu mosta cez rieku Ipeľ v Šahách. Ako bývalého veľkostatkára ho spoznávali všetci miestni a dedinčania. Po dokončení prestavby mosta pracoval ako závozník. Medzitým sa rodina rozrástla o druhého syna. Štefan začal chodiť do prvej triedy. Na otca sa krátko usmialo šťastie a keďže bol na zoštátnených majetkoch veľký nedostatok skúsených agronómov, ponúkli mu miesto správcu pri Slovenských Ďarmotách. Kancelária aj malý byt sa nachádzali priamo v bývalej kúrii. Otec sa opäť s nadšením pustil do zveľaďovania hospodárstva, čo sa mu darilo tak úspešne, že o ňom natočili reportáž do filmového týždenníka. „Život bol veľmi skromnučký, ledva sa začalo aj trošku dýchať...,“ spomína pán Katona. Už o necelý rok však otca kvôli zlému kádrovému pôvodu prepustili. Vzápätí  sa dozvedel o nedostatku správcov a skúsených odborníkov na Šumave, kde boli zoštátnené hospodárstva vysídlených Nemcov. Podarilo sa mu získať miesto na štátnom majetku v lesnej pustatine medzi Frymburkom a Černou v Pošumaví. Otec sa presťahoval najprv sám v lete 1954 a Štefan strávil niekoľko týždňov v pionierskom tábore. Tu sa naučil po česky: „Bol som na to ako chlapček hrdý, že viem maďarsky, slovensky aj česky.“ Viacerí zamestnanci nemali na ich pracovné zaradenie žiadnu kvalifikáciu, tak ich otec preradil na iné miesto v rámci hospodárstva a zamestnal dvoch absolventov z Prahy, ako aj staršieho skúseného účtovníka. „Dal sa do toho s celým elánom, on mal poľnohospodárstvo rád, mal k tomu vzťah. K pôde, k dobytku, ku koňom,“ dodáva. Hneď prvú jeseň udreli skoré mrazy, keď sa už začali vyorávať zemiaky a otec ich nechal znova zaorať do zeme, aby ich uchánil pred zmrznutím. Niekto to však využil ako zámienku a  udal ho za sabotovanie úrody. Už v decembri otca zavreli do vyšetrovacej väzby. V tom čase prebiehalo množstvo vykonštruovaných procesov proti sabotérom socialistického hospodárstva. Odsúdili ho na 8 rokov v pracovnom tábore v uránových baniach v Jáchymove. „Otec bol obraný o svoju fyzickú slobodu. Ten rozsudok osem rokov si treba predstaviť ako doživotný rozsudok,“ smutne dodáva. Rodina si vyprosila povolenie rozlúčiť sa s otcom vo väznici v Českých Budejoviciach: „Súhlasili, otca priviedli, ale nemohli sme sa ani dotknúť. Vtedy som videl rodičov prvýkrát plakať. To mi ostalo v pamäti,“ spomína na ťažké chvíle.

Štefan mal iba 8 rokov, jeho brat 5. Nemali sa v Šahách s matkou kam vrátiť. Príbuzným otcovej nevlastnej sestry, ktorá žila v Prahe, ostala v Šahách veľká vila, v ktorej už žili tri rodiny a jediná voľná ostávala jedáleň. Sem sa všetci traja nasťahovali. Ale spolunažívanie bolo pre všetkých veľmi problematické a matka sa snažila situáciu vyriešiť. Hneď po odsúdení otca v januári 1955 si Štefana zobrala k sebe do Štúrova na pol roka otcova sesternica. Pred nedávnom ešte bohatej rodine sa naďalej darilo v skromnosti udržiavať aspoň čiastočne pôvodný životný štýl- hrali tenis, plachtili na Dunaji, ich syn dostával privátne hodiny nemčiny, ktorých sa zúčastňoval aj malý Štefan. Aspoň čiastočne sa im darilo zmierniť chlapcov životný údel: „Pekný život, my sme už boli takí vykoľajení,“ spomína si.

Po maďarskej revolúcii v roku 1956 zažila rodina ďalší šok: mama sa k udalostiam v Maďarsku vyjadrila pred kolegyňou v zmysle, že by bolo dobre, keby sa niečo podobné udialo aj v Československu, aby pustili otca. Táto kolegyňa so známou povesťou klebetnice to išla ohlásiť na políciu a mamu aj postavili pred súd. Len vďaka sudcovi,  ktorý danú kolegyňu poznal a vedel o situácii matky, bola prepustená na slobodu. „Boli aj takí, ktorým patrí vďaka,“ dodáva pamätník.  Po dvoch rokoch dostala matka tip, ako by sa mohla dostať k družstevnému bytu. Pracovala ako predavačka a muž jej kolegyne pracoval v hodinárstve a zlatníctve. Ten pomohol tým, že nadhodnotil cenu strieborného servisu- jednej z mála vecí, ktorá rodine ostala. To umožnilo matke získať družstevný úver vďaka čomu sa ich dramatická situácia trochu zlepšila. Matke a chlapcom pomáhalo aj veľa známych a bývalých sedliakov.

Otec nakoniec v Jáchymove strávil 7 rokov. Rodine bola povolená jediná návšteva za rok na jednu hodinu. Bolo to 700 km niekoľkými vlakovými spojeniami. Pre návštevy bolo špeciálne určené miesto niekoľko kilometrov od tábora. Pri každej rodine sedel dozorca, v prípade potreby hovoriaci po maďarsky, balíky neboli povolené: „Balíček sa vždy prinášal s nádejou, že by mohli dovoliť. Toto prísne nepovolenie balíkov bola jedna ohromná šikana, tak ako boli vyživovaní a čo sa od nich očakávalo, to bola ďalšia krutosť.“ Otec neskôr rozprával o Jáchymove málo, tak ako sa nerozprávalo ani o prežitom počas vojny. V Jáchymove neboli len odsúdení politickí väzni, ale aj vrahovia. Po každodennej práci bol ale otec taký vyčerpaný, že mu neostávala energia báť sa o svoj život. Najlepším obdobím bol pre neho pobyt v nemocnici, ked mu v bani pri práci spadla skala na nohu: „Prvá dovolenka, čo si mohol užívať, bola, keď bola noha v gypse.“  

Aj keď otec Štefanovi veľmi chýbal, bol na neho počas odlúčenia hrdý. V Šahách ho každý poznal a ľudia si ho vážili. Vždy, keď sa pýtali na malého Štefana, kto je, s rešpektom a uznaním sa o otcovi vyjadrovali: „ ‚To je syn Katonu.‘ To ma vychovávalo.“ Ako chlapec nevedel, čo to znamená, že otec nie je doma a keď musel povedať povolanie otca, vždy napísal baník.

Ťažká cesta za svojim snom

Aj keď návštevy otca boli veľmi smutné, malý Štefan sa tešil na pár dní v Prahe, ktorá ho už ako chlapca fascinovala. Keď bol trochu starší, objavoval jej zákutia a potuloval sa mestom sám. Často zablúdil do hotela Flóra, kde hrala naživo kapela, ktorú dokázal počúvať, až kým ho nevyhodili. Už ako malý chlapec chytil varechy a napodobňoval hru na husle akonáhle začul z rádia hudbu. Dodnes sa mu v pamäti vynára obraz, ako mu otec na Šumave jedného večera na jeseň priváža sediac na blatníku traktora kufrík s 32-basovým akordeónom. Prvé hodiny mu dával starý pán účtovník: „Ten pán Kudrna, starec, zlatý človek, mi napísal noty a učil ma české ľudové pesničky,“ spomína s dojatím. V Šahách navštevoval hudobnú školu a neskôr sa rozhodol, že sa prihlási na konzervatórium v Bratislave a začal sa pripravovať na prijímacie skúšky. Prestúpil na hudobnú školu v Leviciach, kde bola výučba intenzívnejšia a na lepšej úrovni. Síce vyhral niekoľko súťaží, ale necvičil tak systematicky a intenzívne ako by mal. Významný hudobník a zakladateľ Tatra Revue Juraj Berczeller, ktorý bol v tom čase už známy z vystúpení v televízii, bol rodákom zo Šiah a blízkym priateľom Štefanovho otca. Počas jednej z jeho návštev v rodnom meste si vypočul chlapcovu hru a následne mu sprostredkoval stretnutie so známym profesorom, ktorý videl jeho potenciál a talent a bol ochotný ho pripraviť na príjimacie skúšky. Ale musel by ostať rok v Bratislave. „Mama bola ale v takej sociálnej a finančnej situácii, že vôbec nebolo o čom hovoriť. My sme žili zo dňa na deň a počítali sme haliere,“ vysvetľuje so smutným hlasom. Po ukončení 9. triedy základnej školy mal Štefan s ostatnými žiakmi automaticky prejsť na 3-ročnú strednú všeobecnovzdelávaciu školu s maturitou, ktorá nedávno (na základe školskej reformy z roku 1960) nahradila zrušené gymnáziá. Rozhodol sa, že sa bude počas týchto troch rokov intenzívne na konzervatórium pripravovať a prihlási sa až po maturite, čo bolo tiež možné. Avšak napriek tomu, že otca práve pustili v rámci amnestie prezidenta republiky v roku 1962 o rok skôr z väzenia, zažil Štefan zároveň najväčšie a najsmutnejšie životné sklamanie: kvôli jeho  kádrovému profilu mu bolo zakázané pokračovať na strednej škole alebo prihlásiť sa na akúkoľvek inú školu s maturitou. A tým sa rozplynul jeho sen o konzervatóriu.  „Musel som si to s tým kádrovaním vychutnať, že to tiež existuje,“ dodáva so slzami v očiach.

Na základe vtedy platných zákonov sa musel buď zamestnať alebo pokračovať na učilišti, aby sa nestal príživníkom. Na výber dostal tri možnosti: banícku, poľnohospodársku alebo kotliarsku učňovskú školu. Začal sa učiť za kotliara v Leviciach. „Na rodičovskom združení hovoril majster otcovi: ‚Zoberte odtiaľto toho chlapca, z neho kotliar nebude‘“. Otec to sám nemal po návrate z Jáchymova ľahké, pridelili mu ťažkú prácu betonára na stavbe.

Po pár mesiacoch sa na Štefana predsa len usmialo šťastie. „Pán boh vložil do toho ruku alebo nohu,“ usmieva sa. Náhodou videl pred riaditeľňou učilišťa informáciu o prijímacích skúškach na priemyselnú školu vo Zvolene. Odvážil sa, zaslal prihlášku a bol pozvaný na prijímacie skúšky. Na školu ho nakoniec prijali. Možno to bolo tým, že bol už rok 1964 alebo tým, že mal ako robotník z učilišťa záujem o vyššie vzdelanie. V tomto období si už uvedomoval svoj židovský a maďarský pôvod, ako aj minulosť otcovej rodiny a kládol si otázky o svojej budúcnosti a obmedzených možnostiach. Naďalej sa venoval hudbe a založil rôzne kapely v Šahách a vo Zvolene. Len po niekoľkých mesiacoch na priemyselnej škole vo Zvolene sa mu na druhý krát podarilo prestúpiť na priemyslovku do Bratislavy, kam sa medzičasom presťahovala celá rodina. Hlavné mesto si užíval práve v čase pomalého uvoľňovania spoločenskej atmosféry v druhej polovici 60. rokov. Chodil na stretnutia mladých ľudí židovského pôvodu v židovskej „kuchyni“ na Zámockej ulici, kde prvý krát v živote zažili pocit spolupatričnosti s mladými s podobnými rodinnými osudmi. Mladý Štefan tu hral so študentami konzervatória v big-beatovej skupine. Niekoľko málo z nich vycestovalo do Izraela a niektorým rodinám sa podarilo získať povolenie na vysťahovanie. Krajina Štefana zaujala. V Izraeli žila od roku 1948 mamina sestra. Matke ju dovolili po 17 rokoch prvýkrát navštíviť. Vrátila sa nadšená a rodina si niekoľkokrát podala žiadosť o vysťahovanie, ktoré však bolo vždy zamietnuté. Keďže Štefan stratil jeden rok na učňovskej škole, dostal povolávací rozkaz do armády už po 3. ročníku priemyslovky v roku 1966. Síce by nebol býval problém posunúť nástup do armády o jeden rok, ale v úzkom kruhu židovskej komunity sa dopočul o možnosti opustiť Československo ilegálnou cestou. V Izraeli boli ľudia, ktorí pomáhali. Akcia bola vždy veľmi riskantná, preto trvalo nejaký čas, kým sa preverilo, že je to naozaj možné. Štefan s bratom, ktorý mal len 16 rokov, sa rozhodli, že riskatnú cestu podniknú. Najprv museli dať dokopy 2 tisíc korún na vlak. Brat navštevoval hotelovú školu a zo sprepitného našetril väčšiu časť potrebnej sumy. Štefan ušetril 500 korún tým, že dostával od maďarskej kuchárky v jedálni na obed dvojitú porciu polievky a nekupoval si obedné lístky.

Pamätník dodnes dodržiava sľub starý vyše 50 rokov, že nebude o podrobnostiach úteku rozprávať, aby nespôsobil nikomu nepríjemnosti. Rodičom nič neoznámili a ani sa nerozlúčili. Bolo to v lete v roku 1966 a rodičia išli oznámiť na políciu, že chlapci sú nezvestní. Policajti ich ale poslali domov s tým, že to sa cez prázdniny stáva, mladí ľudia sa neohlásia a niekde sa túlajú. Chlapci im poslali list až z Izraela. Rodičom nikto neveril, že o ich plánoch neboli informovaní. Samozrejme absolvovali niekoľko nepríjemných výsluchov. Štefan bol aj za ilegálne opustenie republiky odsúdený v neprítomnosti, brat ešte nebol plnoletý.

Prvýkrát pocit slobody

V Izraeli bola priorita naučiť sa hebrejsky. S bratom sa dostali do kibucu, kde pracovali niekoľko hodín na poli a niekoľko hodín sa učili jazyk. Vzhľadom na podnebie to bola namáhavá práca. Obidvaja však boli novým životom nadšení, hlavne pocitom slobody a možnosti rozhodovať o svojom osude. Štefan sa učil nový jazyk rýchlejšie ako predpokladal, možno to bolo tým, že už ovládal niekoľko rečí: „Dnes som na to hrdý, že plynule ovládam osem rečí,“ dodáva. Dokončil si odborné vzdelanie a zamestnal sa ako technický kreslič. Avšak túžba po hudbe ho neopúšťala a začal pravidelne hrávať v big-beatovej skupine, pre ktorú sám písal aranžmány, pravidelne vystupoval a privyrábal si. Brat si dokončil hotelovú školu a našiel si zamestnanie vo vtedy známom hoteli pri mori severne od Tel Avivu. Prežili aj napätú situáciu počas Šesťdňovej vojny v júny 1967.

Mama využila prvú príležitosť vycestovať do Izraela za chlapcami a hlavne za svojou sestrou. Chcela tam ostať natrvalo. Otec, ktorý zatiaľ zostal doma, váhal, keďže už mal skoro 60 rokov, mal obavy či sa naučí jazyk a či sa mu podarí zamestnať, nechcel byť závislý od švagrinho manžela. Izraelská spoločnosť bola veľmi dynamická a život mal vysoké tempo. Medzitým prišiel august ‘68 a sovietska okupácia. Otec sa bez váhania rozhodol odísť z Československa a cez Viedeň sa po niekoľkých týždňoch dostal do utečeneckého tábora v Nemecku. Vedel perfektne nemecky, aj jeho vysokoškolský diplom bol z nemeckej akadémie v Čechách. „Otec bol zo socializmu traumatizovaný, zažil to zo strany diktatúrskeho tlaku,“ vysvetľuje Štefan.  Pár mesiacov strávil v Düsseldorfe a potom sa presťahoval do Kolína, kam prišlo z Československa veľa emigrantov židovského pôvodu. Čoskoro sa zamestnal ako účtovník vo firme transportujúcej automobily, našiel  si svoju spoločnosť a cítil sa vítaný: „Už nebol triedny nepriateľ, nikoho nezaujímalo, čo mal a čo nemal.“

Splnenie životného sna v Nemecku

Štefan mal v Izraeli v roku 1969 svadbu, na ktorú nečakane prišiel aj otec. Všetci veľmi emocionálne prežívali, že sú opäť spolu a slobodní. Matka následovala otca z Izraela do Nemecka a tiež sa jej podarilo nájsť prácu predavačky. Brat sa vydal za rodičmi po skončení povinnej trojročnej vojenskej služby. Napriek tomu, že sa  Štefanovi v Izraeli páčilo, chápal, prečo otec v Izraeli nechce žiť, ako aj jeho túžbu mať celú rodinu na blízku po dlhých rokoch odlúčenia. Štefan bol tiež zvedavý na „ten naozajstný Západ.“ So svojou ženou, ktorá už čakala ich syna, opustili v roku 1971 Izrael a s pár kuframi sa presťahovali do Kolína. Nemčinu ovládal dostatočne na to, aby si našiel zamestnanie vo svojom odbore. Postupne si našiel príležitosti, aby sa mohol venovať aj svojej vášni - hudbe a klavíru. Najprv pôsobil po večeroch ako klavírista, postupne sa zoznámil s ďalšími hudobníkmi a rozširoval svoj repertoár o swing, bossa novu a jazz. Časom nazbieral skúsenosti a rutinu a keď prichádzalo viac ponúk ako mohol akceptovať, začal sa zaoberať myšlienkou venovať sa výlučne hudbe. Jeho túžbou bolo hrať na kvalitnom krídle a preto sa rozhodol otvoriť si vlastný podnik. Tento sen sa mu splnil a v roku 1983 otvoril od prvého dňa úspešný a neskôr kultový jazzový klub Melody, kde 30 rokov nielen sedel skoro každý večer za svojím klavírom, ale kde sa pravidelne zastavili aj hviezdy jazzu na improvizáciu, keď koncertovali v Kolíne, ako napríklad Freddy Cole. Kľúčom k úspechu bola vysoká úroveň hudobníkov, ktorých si pozýval.

Rozpoltený vzťah k bývalému Československu

Pred rokom 1989 sa nevrátil ani raz: „Mal by som záujem z nostalgie a z toho, čo všetko človek nechal za sebou, ale zdalo sa mi, že to Československo za to riziko nestojí.“  Československo pre neho predstavovalo niekoľkonásobnú nemilosrdnosť počas jeho mladosti, ktorú nemôže odpustiť. Po roku 1989 viackrát navštívil známych a príbuzných, stretol priateľov z mladosti, ktorí tiež emigrovali a vždy rád s nimi spomína na príhody z mladosti. Navštívil aj Šumavu, kde strávil ako dieťa krátky čas, ktorý sa skončil predčasne a tragicky.

Z rodinného kaštiela pri Šahách ostala úplná ruina, na bývalých pozemkoch stáli rodinné domy, na reštitúcie sa nedalo ani pomyslieť. Medzitým kaštiel odkúpil nový majiteľ a zrenovoval ho. Časť bývalých pozemkov sa nachádza v Maďarsku, ako aj kameňolom, ktorý patril pred vojnou prastarému otcovi.

Splnil sa mu však sen byť hudobníkom a klavíristom a to znamená v jeho živote veľmi veľa. Mladým ľuďom želá, aby nikdy nemuseli zažiť to, čo zažil on.

„Československo dnes nie je chvalabohu tým, čím sa chystalo byť, ja som spokojný, že sa to rozvíja iným smerom. Iste je to vývoj ťažký a zložitý, ale že sa ten štát, dnes už len Slovensko, ktorý je dodnes pre mňa domovom, vracia do určitej normality, to ma uspokojuje. Aj keď nevieme, čo budúcnosť prinesie, ale buďme optimistickí a to je pre mňa dôležitý pocit v živote, lebo sa mi ľahšie hovorí, odkiaľ som.“