Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

profesor Dr. Benjamin Kedar (* 1938)

• narodil sa 02. septembra 1938, staršia sestra Helene Doris sa narodila v roku 1934

• rodičia zo židovských rodín, obaja pracovali ako lekári, otec bol do rozdelenia prvej Československej republiky riaditeľom židovskej nemocnice v Nitre

• počas vojny otec spočiatku pracoval ako obvodný lekár, štatút ekonomicky užitočného žida ochránil rodinu pred deportáciou, od roku 1944 sa museli skrývať, podarilo sa im prežiť

• z otcovej rodiny neprežil nikto, z matkinej rodiny prežila jediná sestra s rodinou

• v roku 1949 emigrovali do Izraela

• študoval históriu na University of Jerusalem a University of Yale, viedol School of History na University of Jerusalem

• venoval sa histórii stredoveku, križiackym výpravám, nacistickému Nemecku, autor viacerých kníh

• je druhýkrát ženatý, vdovec, v súčasnosti žije v Jeruzaleme

Rodina a život počas vojny

Benjamin Kedar sa narodil v Nitre 2. septembra 1938. Jeho matka, Dr. Lýdia Krauss, sa narodila v Čechách, v rodine žijúcej v Prahe už od roku 1615. Benjaminov otec sa narodil vo Viedni, rodina však neskôr žila v Nitre. Obaja rodičia boli lekári, usadili sa v Nitre v roku 1930 po ukončení štúdií a svadbe. Patrili k neologickým židom, ich viera sa vyznačovala prísnym dodržiavaním náboženského práva a zároveň otvorenosťou k európskej kultúre. Pamätníkovi starí rodičia z otcovej strany zomreli pred jeho narodením. Starí rodičia z matkinej strany žili v Prahe, v Protektoráte Čechy a Morava, a pamätník ich nikdy nevidel. Stará matka zomrela v roku 1941, starý otec zomrel v Terezíne. Väčšina rodiny vojnu neprežila.

Benjamínovi rodičia sa presťahovali do Nitry, jeho sestra Helene Doris, v hebrejčine Chani, sa tu narodila v roku 1934. Až do rozdelenia Československa nasledovaného vznikom ľudáckej Slovenskej republiky rodina žila spokojný život. Otec bol riaditeľom židovskej nemocnice v Nitre, po jej zatvorení na konci roku 1942 sa mu podarilo nájsť maďarského lekára žijúceho v Urmíne, dnešných Mojmírovciach, ktorého požiadal o pomoc. Na základe vzájomnej dohody sa pamätníkov otec stal lekárom dvoch dedín pôvodne spadajúcich do kompetencií Dr. Demiéna, vďaka čomu získal štatút tzv. hospodársky dôležitého žida a zachránil sa pred deportáciou. Rodina Kedarovcov ďalej žila v dedine Cabaj a otec bol lekárom miestnych obyvateľov. Pamätník si spomína, ako sa v jeden deň hral so sestrou pred domom, zrazu sa pred nimi zastavili dvaja muži v uniforme a povedali im, že si po nich prišli. Keď sa jeho sestra vydesila, povedali, že len žartujú. V Čabaji sa tiež nesmeli hrať s kresťanskými deťmi, ich otec teda navštívil kamarátku a požiadal ju, aby im každé ráno priviedla kozu a deti sa mohli rozptýliť a hrať aspoň s ňou. Spomína si tiež na americké lietadlá prelietajúce nad slovenským územím smerom k Wroclawi a neúspešné pokusy nemeckej armády ich zostreliť.

Ukrývanie sa po vypuknutí SNP

Okamžite po vypuknutí Slovenského národného povstania na konci augusta 1944 nemecká armáda obsadila územie ľudáckej Slovenskej republiky a všetci židia bez ohľadu na prínos pre miestnu ekonomiku boli deportovaní do Serede a odtiaľ do Osvienčimu. Počas niekoľkých dní, kedy Nemci okupovali územie, ale židia ešte neboli pozatýkaní a odvážaní do Serede, sa pamätník nachádzal na návšteve v Nitre so svojím starším bratrancom Carlim. Spolu vybehli po schodisku pošty stráženej nemeckým vojakom, ktorý na nich mieril zbraňou, ale podarilo sa im utiecť. Benjamin na to spomína ako na svoj jediný neochotný prejav rezistencie počas vojny. Dňa 7. septembra jeho otcovi zavolal starší brat a oznámil mu hebrejsky signál, ktorý ohlasoval, že rodina musí utiecť do úkrytu. Skrývali sa u rodiny Františky Syládyovej, na ktorú pamätník spomína v dobrom. Hoci sa považovala za komunistku, steny jej domu zdobili ikony a obrazy svätých. Zostali tam niekoľko dní, jej manžel však začal mať strach, že budú objavení. Po doručení obálky s nápisom Černá ruka a listu, obsahujúceho vyhrážku udaním, sa rodina presunula do susednej dediny Šalgova, dnešného Svätoplukova, kde im odvážny muž menom Pišta Sitár, niekoľkokrát Hlinkovou gardou väznený, pomohol počas noci presunúť sa medzi jednotlivými úkrytmi. Dohromady vystriedali osem úkrytov, a keď im došli peniaze, pamätníkov otec požiadal pána Sitára, aby navštívil ich nemeckú príbuznú, pani Šikovú, ktorej sa podarilo vyzbierať peniaze od bývalých pacientov Dr. Kedara. Neskôr ich z dôvodu núdze musel pán Sitár odviezť za svojím bratom Miškom, ktorý ich u seba ubytoval zdarma v malom priestore pod strechou. Štrnásťročná Ernestína, dcéra pána Sitára, im každý deň nosila jedlo. Jedného dňa počas postupu frontu do dvora prišli nemeckí vojaci umiestniť kanón, z ktorého strieľali na ruskú armádu, pri každom výstrele deti otvárali ústa, aby neohluchli.

Skrývali sa aj u sedliakov, u ktorých v susednej izbe býval nemecký vojak. Podľa pamätníkovej sestry, ktorá na základe svojich spomienok napísala knihu, musel vedieť, že sa vo vedľajšej izbe skrývajú ľudia. Pamätník si spomína, ako sa mu rodičia po presune od pani Sitárovej do domu bohatého sedliaka snažili vhodným spôsobom vysvetliť situáciu. Matka mu povedala, že ak nezvládne vydržať potichu, jeho otca vezmú a zbijú ho. Keď sa spýtal prečo, odpovedala: „Weil wir Juden sind.” Benjamin si túto vetu pamätá dodnes. Počas skrývania si čítal atlas o astronómii a geografii, fascinovaný si mapy prezeral každý deň a dodnes sa môže pýšiť výbornými znalosťami geografie. Keď sa presúvali do iného úkrytu, prekreslil si z atlasu, ktorý si už zo sebou nemohol vziať, na papier mapu Slovenska a zaznamenával do nej postup Červenej armády.

Koniec vojny

Na konci marca dorazila sovietska armáda, a keď začalo prebiehať ostreľovanie medzi nemeckou a ruskou armádou, rodina sa musela spolu so Sitárovcami skryť do pivnice. Vtedy tam vošiel ruský vojak, a keď zbadal Dr. Kedara v mestskom oblečení, chcel ho ako buržuja zastreliť. Dr. Kedar mu však pohotovo po rusky odpovedal, že je žid, na čo ruský vojak odpovedal, že je tiež žid. Rodina sa potom vrátila do Nitry. Kedarovci sa skrývali spolu 7 mesiacov a patrili k jednej z mála židovských rodín, ktorým sa na Slovensku podarilo prežiť. Pán Miško Sitár bol neskôr spolu so svojou rodinou uznaný organizáciou Yad Vašem za „spravodlivého medzi národmi”.

Pamätníka otec naučil hebrejskú abecedu pred dosiahnutím šiesteho roka, latinku sa musel naučiť sám, takže keď nastúpil na základnú školu, vedel už plynule čítať. V prvej triede dostali starú čítanku a učiteľka povedala, že z nej majú vytrhnúť Tisovu fotografiu. Čítanka však obsahovala i viaceré antisemitské texty.

Počas pobytu v úkryte sa Benjamin každé ráno modlil a vždy, keď narazil na názov mesta Jeruzalem, povedal si, že ak sa mu podarí postaviť a urobiť tri kruhy na pravej nohe, jedného dňa dorazí do Jeruzalema. Otec im každý týždeň čítal z Tóry, napriek matkinej nevôli im tiež vyrozprával príbeh Ježiša. Staršiu dcéru učil históriu, vtedy pamätník napriek zákazu počúval a dodnes si pamätá mnoho najmä zo starovekej histórie. Za jednu z najdesivejších skúseností považuje zabíjačku prasaťa, z ktorej síce nič nevidel, ale počul výkriky zvieraťa. Zatiaľ čo mnohí zažili deportáciu, plynové komory, mučenie či bitku, najhoršia vec, ktorú podľa vlastných slov zažil pán Kedar, bola táto tradičná zabíjačka. Potom bravčové museli zjesť, napriek matkinmu odporu, pretože deti nemali dostatok jedla a otec sa bál o ich výživu a zdravie.

Emigrácie v rodine

Jeho matka mala tri sestry, jedna si vzala Nemca a podarilo sa im s rodinou v roku 1939 emigrovať do Veľkej Británie a odtiaľ do USA, kde ich potomkovia žijú i dnes. Ďalšie dve sestry zostali v Prahe, odkiaľ boli deportované do Terezina a následne do Osvienčimu, kde zahynuli. Otec mal sedem súrodencov, prežil z nich ako jediný. Zo širšej rodiny sa zachránili ešte dve netere, jedna z nich žije v Austrálii.

Nakoľko si Kedarovci pred vojnou dom len prenajímali, po vojne si prenajali iný apartmán. Chvíľu žili i v dome po starom otcovi v Zobore, ktorý neskôr predali. Nejaký nábytok z podnájmu zanechali rodine Sitárovcov. Pamätník si pri návšteve Ernestíny, ktorá im nosila na povalu jedlo, všimol, že dodnes majú niektoré kusy toho nábytku. Jeho rodičia však museli v Izraeli začať odznovu. Otec získal dedičstvo po bratovi, ktorý zahynul počas holokaustu, vďaka čomu mohol financovať zavlažovací systém v dedine, v ktorej sa usadili.

Pamätníkov otec bol sionista ešte počas štúdií v Prahe, participoval v sionistickom študentskom hnutí. Už v roku 1920 však mal isté výhrady voči „zaobchádzaniu s Palestínčanmi“ a po skončení štúdia sa rozhodol zostať so svojím otcom v Československu. Svoje deti učil hebrejsky, a tiež sa zúčastňovali stretnutí sionistického detského hnutia a pripravovali sa na presťahovanie do Izraela. Hoci z ich najbližšej rodiny neprežil nikto, z širšej rodiny mali príbuzných v Izraeli a v Amerike. Jeden z bratrancov pamätníkovho otca sa stal členom kibucu, kde viedol bojovú jednotku v 50. rokoch a stal sa pomerne slávnym. Do Izraela sa Kedarovci dostali vlakom a pamätník si o tom dokonca viedol ako chlapec denník. Nastúpili v Bratislave, odtiaľ sa cez Rumunsko dostali do Constanzy, nasadli na loď menom Transylvánia a odtiaľ sa cez Stredozemné more preplavili do Haify. Pamätník si spomína na krásy Istanbulu, obzvlášť chrámu Hagia Sofia. Z Československa odišli 15. mája a do Izraela dorazili 25. mája, cesta teda trvala iba 10 dní. Pred príchodom rodičov z práce pamätník zostával v „detskej dedine“, potom sa pridal k rodičom. Strednú školu navštevoval už v Tel Avive, musel teda denne dlho dochádzať na bicykli. Keď bol v armáde, študoval v Jeruzaleme, neskôr v USA, kde pokračoval v doktorandskom štúdiu.

Život v novej vlasti

Naučiť sa plynule hebrejsky, tak aby mohol bezchybne komunikovať, sa mu podarilo až po roku. Jeho rodičia museli počas života začínať odznovu niekoľkokrát – v Nitre, Cabaji, povojnovej Nitre a v Izraeli a podľa pamätníka bola pre nich profesia lekára veľkou devízou. Benjamin narukoval v roku 1956. V tom roku bol študentom na Yale v USA, a keď vypukla vojna, snažil sa čo najrýchlejšie dostať do Izraela, aby mohol bojovať. Dorazil však až deň po skončení Šesťdňovej vojny. V roku 1973 bol v prvej brigáde, ktorá prekročila Suezský kanál, vo svojej prvej publikovanej knihe píše i o tejto skúsenosti a o regimente, v ktorom slúžil.

Hoci Izrael stále možno považovať za nebezpečné miesto, myslí, že sa im podarilo viesť normálny život. Dúfa vo vyriešenie konfliktu s Palestíncami a za jednu z príčin, pre ktoré sa ho doposiaľ nepodarilo vyriešiť, považuje politickú reprezentáciu Izraela v posledných rokoch. Život v Izraeli je podľa pamätníka veľmi odlišný od života v Európe či USA, napriek tomu považuje za dobré, že sa Židom podarilo uspieť a vybudovať štát Izrael navzdory všetkým prekážkam a dúfa, že ich čaká dobrá budúcnosť, napr. že sa Hebrew University stane jednou z najlepších univerzít na svete.

Akademická kariéra

Po vojne čítal veľa historických kníh a memoárov, pretože chcel pochopiť udalosti vo svete a vývoj vedúci k 2. svetovej vojne, čo ho priviedlo i k výberu jeho študijného odboru. Najprv študoval v Jeruzaleme, neskôr bol vyslaný do USA na Yale, kde mal možnosť stretnúť najvýznamnejších svetových historikov. I vďaka tomu sa vždy zaujímal aj o historický vývoj mimo Európy – o arabské krajiny, Čínu, Indiu. Okrem histórie stredoveku sa teda venuje i svetovej histórii, editoval jedno z 9 vydaní Cambridge World History Series. Počas štúdia v Nemecku sa mu podarilo odhaliť prominentného nemeckého profesora, ktorý predstieral, že bol členom protinacistického odboja napriek tomu, že v skutočnosti bol prominentným predstaviteľom NSDAP a SS. Keď bol Benjamin zvolený vedúcim Hebrew University School of History, rozhodol sa zaviesť povinný kurz svetovej histórie. Učebnica použitá pre tento kurz napísaná Yuvalom Hararim bola následne preložená do mnohých jazykov.

Rodina

Pamätník bol dvakrát ženatý, jeho prvá manželka, s ktorou má dvoch synov, bola psychologička. Jeden zo synov zahynul a jeho syn, pamätníkov vnuk, v súčasnosti žije v USA. Druhý syn pracuje ako psychológ a žije so svojou manželkou v Izraeli. V súčasnosti je v rámci svojho sabatikalu na University of Cornell v USA spolu so svojimi troma dcérami, ktoré tu študujú. Benjaminova druhá manželka bola historička umenia, odborníčka na stredovekú históriu umenia. Zosobášili sa v roku 1984 a zomrela približne pred siedmimi rokmi. Po jej smrti sa pamätník rozhodol o svojej druhej manželke a ich vzťahu napísať knihu.