Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Klein (* 1937  †︎ 2021)

• narodil sa 06. 12. 1937 v Kežmarku

• v rokoch 1943 – 1944 začal pociťovať holokaust na vlastnej koži

• v roku 1944 šiel na prázdniny k starým rodičom Rotterovcom do Piešťan

• pred deportáciou do koncentračného tábora bol ukrytý v rodine Hanzlíkovcov

• matka sa dozvedela, že žije, a teda si poňho prišla

• spolu boli ukrývaní v Liptovskom Mikuláši až do oslobodenia

• Hanzlíkovci dostali v 90. rokoch titul „Spravodliví medzi národmi“

• po vojne sa odsťahovali za lepším životom do Prahy

• Michal pokračoval vo vzdelávaní, ukončil vysokú školu vo Zvolene

• žil v Česku, pravidelne sa vracal na Slovensko, do Košíc, kde žila jeho matka

• blízko Košíc sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, s ktorou najskôr žili v Čechách

• po tragickej udalosti nasledoval trvalý návrat z Čiech do Košíc

• v roku 1966 narodenie dcéry Evy a v roku 1972 syna Juliána

• pracoval ako referent

• chodieval na školy diskutovať o jeho životnom príbehu, v súčasnosti sa rozhodol spomaliť

„Mamka sa dozvedela, neviem akým spôsobom, že jej rodičov zobrali. Ale ja som prežil, respektíve bol som schovaný. Preto aj napriek pohnutým udalostiam sa ma vybrala hľadať do Piešťan. Bol som pripravovaný na to, že ostanem bez mamky. Je to možno nepochopiteľné z pohľadu dneška, keď po siedmich-ôsmich mesiacoch poviete mamke: ‚Ja ťa poznám, ale neviem, kto si!‘“

Aj takto spomína na svoje detstvo Michal Klein, ktorý bol jedným z ukrývaných detí z čias prenasledovania židovských obyvateľov Slovenska počas 2. svetovej vojny. Narodil sa 6. 12. 1937 v Kežmarku ako syn učiteľky Gerty Kleinovej, rodenej Rotterovej, a hospodára Huga Kleina. Iba ako osemnásťmesačný prišiel o svojho otca pravdepodobne z dôvodu infarktu, avšak v tej dobe to ešte nebolo známe. Zostal žiť v Strážkach so svojou matkou ako jedináčik.

Písal sa rok 1943-1944 a obdobie holokaustu začal šesťročný Michal prvýkrát pociťovať na vlastnej koži. V tomto období navštevoval ľudovú školu v Kežmarku, v ktorej aj napriek nepriaznivej situácii fungovala jediná židovská trieda, ktorej bol Michal Klein žiakom. Aj keď bol iba malým chlapcom, vedel, že v krajine funguje výrazný antisemitizmus. Našťastie nebol z tých, čo mali veľmi negatívne skúsenosti. Možno ho tak dobre chránila mama, možno mal len šťastie. 

Aj tak došlo k pár stretom, keď na neho hanlivo pokrikovali či vybili okná na dome alebo dokonca fyzicky napadli jeho spolužiaka Juraja Herza. Nosenie žltej hviezdy v Strážkach takisto nezaregistroval, no veľa vecí pripisuje svojmu nízkemu veku, keďže ako dieťa nemal veľký záujem o dianie ako také.

Posledné stretnutie so starými rodičmi

Michal spomína na rok 1944. Išiel na prázdniny k svojim starým rodičom, ale už do Piešťan. Tam sa Rotterovci museli kvôli momentálnej situácii presťahovať z Bratislavy. Z návštev starých rodičov predtým a z rozprávania svojej matky si pamätá, že v Bratislave bývali na Panskej ulici a starý otec pôsobil ako školský inšpektor. Rotterovci mali ešte jednu dcéru, Nely Rotterovú, neskôr Šurovú, ktorú ešte ako pätnásťročnú poslali žiť do Izraela. Boli veľmi pobožní, ale kvôli aktuálnemu dianiu museli svoju vieru skrývať. Ako bolo možné, že sa ich dcéra Gerta, ktorá pochádzala z Bratislavy, zoznámila a začala žiť s Hugom Kleinom, Michalovým otcom, ktorý žil v Kežmarku? Všetko sa stalo vďaka spoločným príbuzným.

Počas prázdnin v lete 1944 sa odohralo viac zlomových momentov, keďže udalosti po potlačení SNP vrcholili. Michalova matka, ktorá vtedy odišla zo Strážok za priateľkou do Tatier, sa už nemohla pre prenasledovanie vrátiť späť. Starí rodičia nadobudli pocit, že je čas ukryť a zachrániť aspoň ich vnuka. V živote Michala Kleina začali zohrávať veľkú rolu susedia jeho starých rodičov Hanzlíkovci, ktorí sa s Rotterovcami dohodli, že malého Michala príjmu za člena ich rodiny. Nastali občasné návštevy, raz do týždňa, aby sa postupne pripravil na život u nich.

Nie každý môže povedať, že sa narodil počas svojho života vlastne trikrát. Michal áno. Prvýkrát sa narodil v roku 1937, potom keď  ako batoľa bojoval s chorobou o svoj život, a tretíkrát to bolo vo výnimočný piatok, keď v osudný večer zaspal u Hanzlíkovcov a už sa nevrátil späť k starým rodičom.

Na druhý deň sa dozvedeli, že starých rodičov ráno odviedli do koncentračného tábora. Keby tam Michal bol, nezachránil by sa. Nikdy sa nedozvedel a ani nepátral po tom, do ktorého tábora boli odvedení, vedel len toľko, že zahynuli. V tom období to bola pre pozostalých bodka, išlo o veľmi bolestivú stratu. Pre Michala Kleina sa začalo jeho krátke pôsobenie v rodine Hanzlíkovcov. Stal sa ukrývaným dieťaťom.

Rodina záchrancov

Hanzlíkovci vlastnili menšie hospodárstvo, kde teta bola domácou a ujo bol zamestnancom kúpeľov. Nikdy pred ním netajili, prečo sa má skrývať a svoj pohyb musí obmedziť. Teta Hanzlíková mu to vysvetlila citlivo, v únosnej miere. Avšak ani tu sa Michal nevyhol komplikáciám: „Jedného dňa sa nejaká dobrá duša dozvedela, že ma ukrývajú.” No našťastie sa to teta dozvedela skôr a vzala ho k známym do Vrbového, kde možné nebezpečenstvo prečkal. Potom sa vrátil späť.

Aj to dokazuje bezhraničnú odvahu rodiny, u ktorej sa skrýval. Svojich záchrancov si chcel uctiť a preto hneď, ako to bolo možné, v 90. rokoch, v čase pôsobenia prezidenta Michala Kováča, im ako hlavná postava príbehu pomohol zabezpečiť titul „Spravodliví medzi národmi”. Bolo to už po smrti jeho záchrancov, avšak s ich deťmi a vnukmi sa Michal snaží byť stále v kontakte.

Z čias ukrývania si spomína na jedno pravidlo: Keď niekto zaklopal, musel sa skryť do komody a deti Hanzlíkovcov, Alino a Berta, na ňu vysadli. Tak raz zaklopala aj jeho vlastná matka, ktorá si ho po úpenlivom prosení vzala a odišla s ním späť do Liptovského Mikuláša, kde prečkali až do oslobodenia.

Prejavy antisemitizmu, postupné uvoľňovanie a pokračovanie života po vojne

Na ukrývanie s matkou si spomína len veľmi málo. Na otázku, či si pamätá na nejaký dramatický moment, Michal odpovedal, že pri ukrývaní v pivnici v Palúdzke bol na okno namierený kanón ruskej armády. Sú momenty, na ktoré sa zabudnúť nedá.

Po dvojfázovom oslobodení Liptovského Mikuláša sa Michal vrátil s mamou späť do Strážok. Našli len zruinovaný, doslova zdemolovaný dom. Jeho matka sa zamýšľala, čo bude ďalej. Keďže mali v Kežmarku známeho, ktorý prežil vojnu, stretli sa s ním. Ten im navrhol, nech ostanú uňho, konkrétne v Plavnici, a teda nech začnú nový život. Po čase však chcela jeho mamka pre nich niečo lepšie. Rozhodla sa, že sa presťahujú do Prahy, kde jej ponúkli miesto v magnezitových závodoch. V Prahe pôsobila dva až tri roky, z toho jeden rok tam s ňou bol aj Michal. Keďže mal z pražského ovzdušia problém so štítnou žľazou, museli sa vrátiť do Tatier, kde aj ostali žiť. Mamka tam pôsobila ako učiteľka.

Michal Klein v roku 1945 chodil do ľudovej školy v Plavnici, neskôr v rokoch 1946-1947 študoval v Prahe, až v roku 1948 skončili spolu s mamkou v Košiciach, kde navštevoval 7. strednú školu. V roku 1955 školu ukončil už ako gymnázium. Zmaturoval a začal chodiť na vysokú školu vo Zvolene. V tej dobe to bola Vysoká škola lesnícka a drevárska, dnes Technická univerzita vo Zvolene. Počas tohto obdobia ho zastihla aj skrátená vojenská služba, počas ktorej pôsobil v Kralupoch nad Vltavou a Hodoníne až do roku 1967.

Ani Michal, ani jeho mamka neboli nikdy členmi politických strán. Michal bol maximálne pionierom a členom organizovanej mládeže, spomína si na Junáka. Nikdy nepoprel, že je Žid. Avšak ani sa kvôli tomu nebil do hrude, keďže život v tom období bol taký, aký bol. V dospelosti sa už Michal nepovažoval za pobožného, ale veľké sviatky stále oslavuje.

Do roku 1967 žil v Čechách. Ešte v tomto roku sa presťahoval späť do Košíc, takže Pražská jar ho už v Prahe nezastihla. Nasledovné uvoľňovanie, formovanie a hľadanie spoločnosti zažíval v Košiciach a toto dianie okomentoval: „Kto to nezažil, nevie si predstaviť, čo sa dialo!” Po auguste 1968 začali znovu čistky a ukázalo sa, kam to speje.

Láska v živote Michala Kleina

V živote Michala Kleina nebolo len utrpenie, ale aj veľká láska. Ešte počas života sa v Čechách oženil s Klárou Štrausovou, ktorá zhodou okolností bola tiež židovského pôvodu. 

Michal Klein je veľmi hrdý na pôvod rodiny svojej manželky. Klára sa totiž narodila v Barcelone v roku 1942, čo značí, že ani príbeh jej rodiny nebol obyčajným. Jej otec bojoval v Španielsku proti Francovi, avšak keď Franco vyhral, musel so svojou manželkou a dcérou ujsť, najprv do Paríža a potom späť do Bôľu pri Kráľovskom Chlmci, odkiaľ pochádzal.

V roku 1965 mal Michal svadbu s Klárou, ktorá sa za svojím manželom presťahovala do Čiech, kde pôsobila ako sestrička v nemocnici. Začalo im svitať na dobré časy. V nasledujúcom roku sa im narodila dcéra Eva. Avšak všetko sa znovu zvrtlo v roku 1967, keď rodinu jeho manželky postihla tragická udalosť a zomrela jedna z jej troch sestier. Vtedy nabralo všetko rýchly spád a Kleinovci sa počas štrnástich dní presťahovali z Čiech do Košíc, kde dostali jednoizbový byt. Na jednej strane sa to odohralo rýchlo kvôli svokre, ktorá veľmi ťažko niesla smrť dcéry, a na druhej strane Michalovi ponúkli pracovné miesto v Košiciach. Nebolo nad čím rozmýšľať.

Neskôr, v roku 1972, sa im ešte narodil syn Julián. Keďže bolo tesne po období, v ktorom emigrovalo mnoho obyvateľov, dostali sa ku kúpe trojizbového bytu, ktorý ako štvorčlenná rodina veľmi potrebovali. Michal Klein sa nad emigrovaním nikdy nezamýšľal. Nikdy by nedokázal opustiť svoju matku a tiež rodinu svojej manželky. Z ich rodiny emigrovala len jedna z jeho švagrín ešte ako slobodné dievča. Najprv do Izraela a neskôr do USA.

Počínanie v roku 1968 a prejavy normalizácie

August 1968 opisuje Michal pokojne, s tým, že vlastne ani nevedel, čo sa presne deje. Pamätá si len, že sa zobudil v osudný deň ráno o piatej na veľký hluk. Všetci boli zaskočení udalosťami, ktoré sa v meste udiali. Tu sa zastavil pri myšlienke, že keď sa ho niekto pýta, či sa dajú porovnávať tri zlomové udalosti dvadsiateho storočia, ktoré on ako jeden z mála prežil, jednoznačne prehlási, že ide o neporovnateľné.

Nedá sa porovnávať 2. svetovú vojnu so snahou o zlepšenie života ľudí v roku 1968 či s prelomom, ktorý nastal v novembri 1989. Avšak keď sa vrátime späť k normalizácii, tá jeho život nijako výrazne neovplyvnila, keďže pôsobil ako obyčajný referent. Podotkol len, že si spomína na častú výmenu ľudí vo vyšších funkciách. Čo sa týka Štátnej bezpečnosti, tá ho navštívila len raz. Aj to sa len náhodne jeho meno spojilo s niekým, koho vyšetrovali, a teda príslušník Štátnej bezpečnosti ho navštívil doma. Avšak ďalej to nezašlo.

Prelom v roku 1989, názor na rozdelenie Čechov a Slovákov

Pri téme novembra 1989 naznačil, že už bol poučený z predchádzajúcich udalostí, a teda použil „vyčkávaciu taktiku”. Snažil sa byť veľmi opatrný. Tým však Michal nevraví, že nič neočakával, práve naopak. Veril, že tentokrát to niekam dospeje, aj napriek názoru, že ľudia počas podobných prelomov len prezliekajú kabáty, a teda aj po roku 1989 naďalej holdujú fašizmu. Na rozdelenie Československa reagoval stručne a jasne: „Vtedy som si pomyslel: Slováci sa posunú dozadu o 30 rokov a Česi o 20 rokov.” 

Michal Klein sa vyjadril aj k súčasnému parlamentnému pôsobeniu politickej strany, ktorej názory sa miestami zhodujú s názormi fašistických predstaviteľov z obdobia 2. svetovej vojny. Hovorí, že títo ľudia konajú len na základe rozprávania a vlastne nevedia, o čo naozaj ide. Konajú len pre realizáciu ich samotných, bez morálneho opodstatnenia. Predstavitelia tejto strany hovoria len to, čo im narozprávali ich otcovia, dedovia a nevedia odlíšiť dobré od zlého.

Práve to Michal Klein považuje za veľmi smutné. Našťastie dnešné zákonodarstvo odsúdilo fašizmus. Preto verí, že tých trinásť percent voličov danej strany len nevie, čo volí, a nebude to mať nikdy žiadnu váhu.

Posledné roky po smrti svojej manželky sa Michal Klein venoval návštevám v školách, na ktorých rozprával o svojom živote ukrývaného židovského dieťaťa. V súčasnej dobe sa hlavne kvôli svojmu veku rozhodol svoje životné tempo spomaliť a nevracať sa už k niektorým udalostiam. V úplnom závere životného príbehu Michala Kleina nesmú chýbať jeho životné heslá: „Čo nechceš, aby robili tebe, nerob iným!” alebo „Nezáviď: komu je priano, tomu je dáno. Ty sa spokoj s tým, čo máš, a keď máš naviac, tak sa snaž, aby si dosiahol viac… poctivou cestou!“