Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Blažena Knoppová, rod. Riesová (* 1931  †︎ 2019)

• narodila sa 20. októbra 1931 v Španej Doline

• vojnu začala vnímať počas ukrývania brata Jozefa doma v jame pre zemiaky

• počas SNP pomáhala partizánom celá rodina

• v roku 1946 odišla do Krnova v Sudetách, kde získal usadlosť jej ujo po vyhnaných Nemcoch

• v roku 1947 sa vydala za Františka Knoppa

• v roku 1948 sa presťahovali do Španej Doliny a postupne sa jej narodilo päť detí

• od konca 50. rokoch pracovala ako paličkárka pre Kroj Čipkár Zvolen

• od začiatku 70. rokov pracovala ako robotníčka v Národných baniach v Španej Doline

• v roku 1984 išla do dôchodku

• v roku 1987 sa presťahovala zo Španej Doline do Banskej Bystrice, kde žije dodnes

Na živote a svedectve Blaženy Knoppovej, rodenej Riesovej, možno vidieť, ako bola celá miestna dedinská spoločnosť poznačená vojenskými udalosťami a aktívnym zapojením sa do Slovenského národného povstania. Hoci v čase vrcholiacej vojny mala Blažena len trinásť rokov, na udalosti, ktoré sa zapísali do jej osobných aj rodinných dejín krvavými písmenami, si pamätá celý život veľmi autenticky.

Bezstarostné detstvo

Blažena Knoppová sa narodila 20. októbra 1931 v Španej Doline. Pochádzala z rodiny drevorubača Jozefa Riesa a jeho manželky Anny, rodenej Hanesovej. Tá sa venovala tradičnému zamestnaniu špaňodolinských žien – paličkovaniu. Blažena bola ich najmladšou dcérou, pričom mala staršiu sestru Máriu a bratov Jozefa a Dominika.

Ako sama hovorí, na detstvo a mladosť si spomína veľmi rada. Špania Dolina bolo pokojným miestom, kde sa starosti okolitého sveta akoby nedostali a život mladého dievčaťa sa v čase začínajúceho dospievania skôr točil okolo jej vlastných priorít. Okrem harmónie, ktorá v dedine vládla, bol v tejto pôvodom baníckej osade aj bohatý spoločenský a kultúrny život, ktorý si Blažena so svojimi kamarátkami užívala plnými dúškami: „Stretli sme sa ako dievčence, poprechádzali po pľaci, po námestí, zašli k cintorínu a naspäť; taký iný svet to bol! Stretlo sa nás päť, aj šesť, ba aj desať, bola aj harmonika a my sme tancovali. Na Hintrovej pri kríži sme sa stretli, rozprávali, bez alkoholu, bez piva, bez vody, no bez všetkého. Takto to bolo, to bol život.“

Bezstarostný život dospievajúcej generácie však narušila vojna, ktorá sa na Španej Doline dotkla každej rodiny. Blažena si spočiatku hrozbu vojnového konfliktu neuvedomovala. Nespomína si ani na zmenu režimu počas Slovenského štátu, či inej demonštrácie fašistického režimu. Dedine sa dokonca vyhli aj deportácie, keďže v jej spoločenstve nežili prakticky žiadni Židia. Výnimkou bola jediná rodina, ktorá žila blízko lesa. V čase rasovej perzekúcie „susedovci vzali ich štvorročné dievčatko a opatrovali ho cez vojnu, že je ich, a tak ho zachránili“.

Príchod vojny

Blaženina bezstarostnosť sa úplne vytratila v závere vojny, keď sa blížil front a vypuklo Slovenské národné povstanie. Uvedomila si to až pri svojom bratovi Dominikovi, ktorý bol však ako dospievajúci sedemnásťročný chlapec bojmi fascinovaný. Na získanie nových informácií o priebehu bojov využil svoje vedomosti a tvorivosť: cez kryštálku a vysokú latu si urobil primitívny rádioprijímač a zachytával vysielaný signál, ktorý počúval cez slúchadlá. „Tak bolo počuť, čo sa robí vo svete. On rozprával, že bude vojna, že Nemci obsadzujú mesto za mestom. Takto sme sa dozvedeli, že ide vojna.“ V tom čase robil Blaženin brat Dominik v papierňach v Harmanci, kam prišli nahovárať robotníkov, aby sa pridali k partizánom a išli do hôr. „Išli sme s mamou za ním do Harmanca a mama ho prosila, aby nešiel, že jeden syn je už na vojne a kto sa bude starať neskôr o rodinu. Tak sa dal odhovoriť a nešiel,“ spomína Blažena.

Jej brat Dominik sa síce k partizánom nepridal, ale do povstania sa zapojila prakticky celá rodina Riesovcov. Veď inak sa to v Španej Doline ani nedalo. Blažena spomína na tie udalosti: „Mama piekla chlieb, otec a Dominik nosili partizánom jesť. Nosili im to na Jelenskú skalu, alebo si prišli po jedlo cez jarok do prvého domu. Tam im ľudia nosili jedlo, aby ich nikto nevidel, lebo Nemci boli všade.“ Rodina sa dostávala do kontaktu so sovietskymi aj slovenskými partizánmi; na všetkých mali dobré spomienky. Okrem toho si Blažena spomína na pomoc jednému partizánovi, ktorý bol učiteľom z Rykynčíc: „Mama mu dala prezliecť sa do civilu, aby mohol ísť domov.“

S partizánmi sa však k dedine priblížili aj Nemci. Tí považovali obyvateľov Španej Doliny za svojich spojencov, preto sa na čas usídlili v tamojších domoch. Aj u Riesovcov bývali dvaja nemeckí dôstojníci, ktorých Blažena vnímala svojím detským pohľadom: „Mala som s nimi dobré vzťahy; boli čistotní aj slušní; nič ľuďom nerobili. Keď tlačili Rusi a front sa stále približoval, tak im ľudia museli nosiť jedlo na Panský diel. Keď aj niekoho odstrelili, tak museli chlapi z dediny znášať mŕtvoly dole, no nemohli ich ťahať, iba nosiť, lebo bola tuhá zima. Boli k tomu nútení.“

Problém však nastal po tom, ako sa boje presunuli priamo do dediny. Najskôr vznikla situácia, že niekto vystrelil na námestí, kde boli Nemci. Tí však nikoho nenašli, iba „ženu s dieťaťom na rukách. Tak ju zastrelili. Nevyberali si,“ spomína Blažena. Ešte drastickejšie dopadla nemecká hliadka po strete s partizánmi, ktorí prišli do dediny z lesa. Pri nej boli zabití asi traja vojaci, a preto nemecká odpoveď nenechala dlho na seba čakať: „To ste ešte nevideli takých nahnevaných Nemcov, až im išli peny z úst.“

Blažena si spomína na jeden pamätný deň: „Prišli Nemci a každého chlapa, ktorého našli doma, vzali. Postavili ich ku škole. Najprv, že každého jedného zastrelia. Potom, že každého druhého, a nakoniec, že každého tretieho. Potom si to rozmysleli a zobrali ich do Uľanky. Tam boli robotnícke harmanecké baraky – domy. Tak tam ich nahnali. Asi týždeň tam boli; strážili ich; jesť im nosili od nás zo Španej Doliny rodičia, aj naša mama, aj všetci, čo tam mali zavretých príbuzných, lebo Nemci im nedali jesť. No a potom ich vzali do Bystrice na súd, no voľakedy sa tomu hovorilo ‚sedria‘. Tam boli zavretí hádam mesiac alebo viac. Troch mužov z nich, môjho švagra Ľudovíta, ešte jedného z Detvy, a tiež jedného zo Španej Doliny menom Jano Tokár, odvliekli preč. Tých dvoch našli, teda ich hroby, ale môjho švagra nenašiel nikto. Či ho hodili do Nemeckej alebo sa s ním stalo niečo iné, o tom neboli žiadne správy.“ Medzi ostatnými prepustenými bol aj Blaženin budúci manžel, brat nezvestného Ľudovíta, František. Blažena dodáva: „Potom sa aj ľudia hnevali na partizánov, že ich nemali prepadnúť, ale to už bolo neskoro.“

Najkrutejšiu daň platila celá rodina

Vojna do Blaženinho života zasiahla ešte silnejšie. Už v čase začiatku vojnového konfliktu bol do armády povolaný najstarší syn rodiny Riesovcov, Blaženin brat Jozef. „Narukoval v Ružomberku. V tom období už akurát prišli Nemci; zajali ich a odviedli do Stuttgartu. Tam ich presviedčali, aby sa dali do domobrany. Pridal sa k domobrane. A ako sa mu podarilo ujsť, to vám neviem povedať. Len prišiel domov, zavšivavený, chudý, strašný, čo ho mama nepoznala, čo len skríkla: ,Jožko!‘ A potom ho schovávala celú vojnu. Mali sme takú jamu na zemiaky a do tej jamy sa išiel schovať, aby ho Nemci nenašli.“ 

Situácia sa pritvrdila, keď sa do domu Riesovcov nasťahovali spomínaní dvaja nemeckí dôstojníci a s ukrývajúcim sa Jozefom dokonca spávali v jednej izbe, hoci o ňom netušili. Blažena Knoppová opisuje: „Bol v jame pod doskami a na nich bol stôl. Dosky boli prikryté tkanými pokrovcami. Nemci neboli stále vo vnútri, tak sme mu mohli dať jesť, a hlavné bolo, že nás neprezradili susedia.“ Tam Jozefovi Riesovi podarilo prečkať odchod Nemcov a koniec bojov.

Po prechode frontu bol Jozef opäť povolaný bojovať, aby doslúžil chýbajúce obdobie z jeho vojenskej služby. Síce boje vrcholili, ale na území Slovenska mal byť už relatívny pokoj. Jozef išiel ako člen vojenskej posádky zabezpečovať presun nákladu s kanónmi medzi Breznom a Trenčínom. Blažena spomína na toto obdobie: „Cestou ich vo Zvolene prepadli banderovci a Jozefa postrelili. Dostal otravu krvi a zomrel. Akurát sme mali na Štedrý deň pohreb v roku 1945. Len si mal vojnu doslúžiť a takto dopadol.“ Jozef mal len dvadsaťdva rokov.

Okrem tohto úmrtia blízkeho člena rodiny si vojna vyžiadala v bojoch aj život Blaženinho švagra Alexandra, manžela jej sestry Márie: „Ten padol v Povstaní; povolali ho ako vojaka a tam zamrel. Sestra bola vydatá iba osem mesiacov. Nevedeli sme ani, kde je pochovaný, že vraj v Porúbke. Nakoniec sme našli jeho hrob na cintoríne v Liptovskom Mikuláši.“ Blaženina sestra Mária sa neskôr druhýkrát vydala, ale s touto ranou sa vyrovnávala do konca života.

Jedno z osobných svedectiev, ktoré si Blažena dodnes nosí vo svojej pamäti, sú zážitky jej manžela Františka, V čase vojny ešte neboli manželmi, no František bol priamy účastník bojov. Na začiatku vojny bol povolaný do Slovenskej armády a slúžil v posádke v Martine, kde bol vyškolený ako vodič. Po vypuknutí východnej ofenzívy bol odvelený na front na Ukrajinu v okolí Ľvova, kde ako šofér vozil podporné jednotky. Jedného dňa sa mu podarilo s autom dostať na miesto, odkiaľ sa pokúsil utiecť od nemeckej armády. Podarilo sa mu utiecť, i keď riskoval život v priamom boji a pod hustou paľbou. „Spomínal, že sa schovávali v horách. Pamätal iba na vši a hlad. Myslel si, že tie vši vymrznú, ale nevymrzli, zostali v spodkoch, v košeli, nevedeli sa ich zbaviť,“ spomína Blažena. Utekal spolu s kamarátom Rusom menom Vladimír a podarilo sa im dostať sa zase na Slovensko. Samozrejme, ako zbehovia sa nemohli voľne pohybovať a skrývali sa v horách okolo Španej Doliny, kam im nosili potraviny Františkovi rodičia.

Obaja priatelia z vojny zostali v kontakte aj po skončení bojov a Vladimír bol asi po dvadsiatich rokoch rodinu Knoppovcov osobne navštíviť.

Krehký, ale ťažko vybojovaný mier

„Po vojne sme sa všetci tešili, že konečne bude pokoj,“ spomína Blažena Knoppová na svoje dojmy z prvých okamihov mieru. Tie však zakrátko zatienila spomínaná smrť brata Jozefa. Potom Blažena na čas opustila Španiu Dolinu: „Mamin brat, ujček, prišiel so Svobodovou armádou ako vojak, obsadili Krnov, nemeckú oblasť v Sudetách. Tam mal usadlosť a my sme mu šli pomáhať. Ujček František mal až tridsaťosem hektárov majetku, tak tam išli rodičia a ja som za nimi prišla hneď po skončení.“ 

Do Krnova prišiel aj Blaženin niekdajší sused z dediny, vyslúžený vojak a vtedy už aj jej milý, František Knopp. Ten sa zamestnal na miestnom družstve ako šofér a mechanik traktorov. Bol síce o dvanásť rokov starší, ale nič im nebránilo, aby sa v roku 1947 v českom pohraničí zosobášili. Blažena sa vydávala ako šestnásťročná a v priebehu nasledujúcich ôsmich rokov sa jej narodili dvaja synovia a tri dcéry. Ujčekovi Františkovi nakoniec majetok po februári 1948 znárodnili a z Krnova musel odísť.

Rok po svadbe sa manželia Knoppovci presťahovali do svojho rodiska a Blaženin manžel František sa zamestnal ako šofér v papierňach v Harmanci. Neskôr zmenil zamestnávateľa za ČSAD v Banskej Bystrici. Postupne utekal život aj Blažene – tá po materskej dovolenke najskôr pracovala doma ako paličkárka pre závod Kroj Čipkár Zvolen a neskôr ako robotníčka v Národných baniach na Španej Doline. Na obdobie socializmu Blažena nespomína negatívne: „V Španej Doline ničoho nebolo, tam nemohli zobrať nikoho ani do družstva, ani nič. Nejako sme to nevnímali.“

Jedinou temnou skutočnosťou bolo znárodnenie a perzekvovanie rodiny Slobodníkovcov, ktorá vlastnila obchod. „Oni boli veľmi dobrí ľudia; za vojny pomáhali Špaňodolinčanom a partizánom. Mali obchod na Lazovnej ulici v Bystrici, ale komunisti im to zobrali a vyhnali ich z mesta. Tak prišli do Španej Doliny. Obchod im zobrali, ich prenasledovali ako kulakov a deti sa nemohli dostať na stredné školy.“ 

Z tejto rodiny pochádzal aj kňaz Jozef Slobodník, ktorého na jeseň 1948 štátna moc zbavila povolenia na výučbu náboženstva a zmrazila mu plat, kým nepredloží svedectvo o svojej politickej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti.[1]Svojich práv sa nakoniec ani nedovolal, nakoľko mu okolnosti výrazne zhoršili zdravotný stav. Blažena Knoppová na neho spomína: „Bol chorľavý a krátko na to aj zomrel.“ Kňaz Slobodník sa nedožil ani svojich päťdesiatych narodenín. Zhodou okolností sa po rokoch Blaženina dcéra Anna vydala za mladého muža pochádzajúceho práve z tejto rodiny.

Možno aj pre to, že zdrvujúcu päsť moci červenej totality na sebe nepocítila, Blažena Knoppová dodnes hovorí: „Zlatí komunisti, postavili byty, dali ich ľuďom, tí nemali pôžičky. Teraz sú ľudia žobráci, ani cigán nemohol byť doma, aj ten musel robiť. Len jednu chybu urobili, že ľuďom bránili chodiť do kostola a že ich prenasledovali. Ale potom na to prišli aj sami, len už bolo pre nich neskoro.“

Z pokojného života rodinu Knoppovcov vytrhlo pamätné ráno 21. augusta 1968. Hrozba tankov a hlavne neinformovanosť spôsobovala, že ľudia žili v absolútnom strachu. „Bolo to také napäté; celý svet bol napätý, že Rusi sem idú znova – že nás obsadzujú. Budila som deti: ,Vstávajte, vojna je tu!‘ Najstarší syn Jaroslav bol práve na zájazde vo východnom Nemecku a nechceli ich pustiť domov. Každý sa bál o svoj život. Prežili sme a teraz čo, ide byť ďalšia vojna?! Keď jednu vojnu prežijete a teraz prišli títo nazad – no čo si mohol človek myslieť?!“ opisuje Blažena.

Systém sa však pod dohľadom ruských tankov dostal do nových koľají, v ktorých sa musel naučiť chodiť každý, kto nechcel prísť so štátom do sporu. Podobne aj Blažena so svojou rodinou ďalej žili pokojný život v Španej Doline. Manžel František išiel do dôchodku a ešte chvíľu si privyrábal ako šofér v Národných baniach.

S patričnou radosťou sa celá rodina chystala na oslavu Blaženiných päťdesiatych narodenín. Ten deň však skončil veľmi nešťastne. Práve 20. októbra 1981 dostal jej manžel František Knopp srdcový infarkt, na ktorý aj vzápätí umrel. „Bol to čas, keď sme sa už mali dobre, prišla som z roboty, on ma čakal s kávou a zrazu ho nebolo,“ dodáva Blažena. O tri roky neskôr išla do dôchodku aj Blažena a po odchode detí zo Španej Doliny sa presťahovala aj ona do Banskej Bystrice, kde žije dodnes.

[1] Diecézny archív Banská Bystrica, fond Kňazi diecézy, zložka Jozef Slobodník.