Richard Kolban

„Napríklad, jedného z našich na latríne zabili, vyzliekli a všetko mu zobrali. Jeden raz som ležal takto na slamníku v tom baraku, to bolo také ako kravíny, také malé okná, a pozerám sa, naraz sa objavila tvár, nôž v zuboch, no a chystal sa, že zas vlezie dovnútra a niekoho zakole a vyzlečie. Tak som skríkol, že ušiel a už sa to potom moc neopakovalo, lebo sme to naznačili konvoju, že čo sa deje.“

„Asi v júni v noci prišli do školy konvoje a konkrétne na tej izbe, kde som bol, vykričal moje meno Kolban a prikázal mi ísť za ním. O dvoch v noci nás pozbierali, tých, ktorých chceli, ktorí nevyzerali, že sú špióni a nás zatkli. Tam je veľká väznica na Kařiměrovskej ulici, kde sú také velikánske cely pre štyridsať až šesťdesiat väzňov na jednej izbe. No a teraz, si predstavte, WC, to bola jedna lata a tak ďalej... Mesiac sme tam boli a naraz len počujeme dupot, hore ruch a čo sa deje? A už nás začali vyháňať. Naložili nás do transportu, spravili transport asi cirka dvadsať nákladných vozňov na stanici a začali nás voziť. To už nás vozili po Sovietskom zväze celý mesiac zase, ale len v noci. Cez deň, bol jún alebo júl 1940, horúčavy ako hrom a my v tých vagónoch. Nič sme nedostávali, chlieb sme dostávali a kýbeľ vody. Vedro vody pre všetkých šesťdesiat. Tí starší dýchali vzduch len pri oknách a my mladší, no, tak už sme ich tam nechali a takto to pokračovalo. V noci sa vždy ten transport pohol a išiel až do svetla.“

„Norma bola desať kubíkov hotového dreva, siahy po slovensky. To znamená zvaliť stromy, tak ako sa to robí v Levoči, klin dať z jednej strany, potom sekeru a nasmerovať. Píly boli tie veľké ručné, každý mal jednu a sekeru. Bolo treba porezať na metrové siahy, rozkálať, uložiť a haluze tak isto. Desať to bola norma. Toto z nás pánov, ako nás volali, málokto splnil. Rusi splnili, pre nich to nič nebolo. Takže my sme celý deň nedostali nič jesť a večer, keď sme sa zase zhromaždili na tom apelplaci pred jedálňou, išli napred brigády, ktoré normu splnili. To boli predovšetkým Rusi, tí dostali 90 dkg chleba, skrátka riadnejšiu stravu, výživu. Avšak, keďže my sme prišli vždy naposledy, až okolo desiatej večer, dostali sme 30 dkg chleba, a to bol taký ťažký chlieb ešte aj na gramy, paličkami boli tie omrvinky pripevnené, trochu zemiakovej polievky a trochu kaše, a lyžičku oleja do toho. To bolo všetko. A keďže sme nesplnili normu, tak sme nemohli ísť do baraku. Tam sme mali tie poschodové slamníky, ako vidíte z koncentrákov, no nás dali do takzvaného karcera, tak sa volalo také spevnené ubytovanie. Tam boli prične, také drevá rozkálané a nič viac. Tak ako sme boli mokrí, tak to na nás vyschlo, lebo aj v zime sme potom robili, a ráno to isté. To sa takto opakovalo.“

„Ráno budíček o piatej, na apelplac, takzvaný, zhromaždili sa brigády po tridsať, lebo každý konvoj mal tridsať ľudí. Mal na doštičke napísané mená, všetky prečítal, žiadne raňajky, nič, kdeže... No, to je prepych. Prečítal upozornenie, po rusky predniesol formulu: ,Či vľavo, či vpravo, tam kde nie je brigáda, tam strieľajú bez upozornenia.‘ Rozumiete čo to znamená, netreba prekladať? ,A marš.‘ Sedem kilometrov. Tam boli ohradené štyri vysoké kontrolné veže a ploty. A keď ste sa k tomu plotu priblížili, to neexistovalo! Päť metrov maximálne! Kto išiel bližšie, tak ho zastrelili. Ako jedného, ktorý tam našiel tam ležať ,esšalk menašku‘ pri plote, tak ho odbachlo.“

„No naraz už potom došlo k tomu aktu prepustenia na slobodu. Dostali sme každý dvadsať rubľov, najprv nás zavolali do kancelárie a tá žena, poručíčka, sa pýta, kam chcem ísť. Odpovedal som, že tam, kde je teplo. ,No, tak kam?‘ ,Taškent.‘ To som zo školy vedel, že to je na juhu. ,Taškent? Nelze, tam už je mnogo takých kak ty.‘ A bol tam zoznam na ,t‘, pridelili mi Temir, tak som putoval do mesta Temir. Chladný Temir. Tak sme keď nás pustili, každý sme dostali peceň chleba, ten sme zjedli na fleku, a tiež som išiel do mesta, kde som si kúpil boršč. Napil som sa, no ale na ten hladný žalúdok, na ten scvrknutý žalúdok prišla mi veľká ťažoba. K odchodu vlaku som mal ešte dosť času, šiel mi až večer, a tak som vošiel do domu kultúry, pod schodmi som sa schúlil a tam som čakal na môj vlak. Keď sme cestovali, nie žeby sme si sadli, to už sme boli takí zdecimovaní, schúlili sme sa pod lavicu. Ako psi. Ja som ležal pod lavicou celú cestu.“

„Tábor bol prázdny, to bol prvý tábor. Pred nami tam boli poľskí zajatci, ktorých Rusi zajali, ale tí už tam neboli, tábor bol prázdny. Vojdeme dovnútra a zvrchu ako dážď na nás padali ploštice. Úplný dážď, no na fleku sme boli poštípaní, opuchnutí, viete, to je svinstvo. Nuž to takéto potvory boli hladné... Tak ja a ešte dvaja sme sa zobrali a rozhodli, že dole spať nebudeme. Vyliezli sme na povalu a tam sme teda chodievali spávať. No hlad, jedlo zlé a dyzentérie, hnačky, choroby a tak ďalej. Napríklad, prví dvaja mŕtvi, to boli profesor Krakowskej univerzity Jagelonskej a starosta obce Ustroň. Oni keďže boli hladní, chodili za jedáleň a tam tie odpadky, čo sa vyhadzovali, ako zelenina, niva a tak ďalej, toto jedli. A ja som im ešte hovoril: ,Páni, nejedzte to, preboha, však to je samá choroba.‘ Nič. Zomreli. Oni boli prví, a pravda, vzbudilo to veľký rozruch. Tak sme spravili také lyžiny a že ich ideme pochovať. Videli sme cez plot, že tam už boli viaceré zarastené hrobky. Prišli sme k bráne a konvoj sa pýta: ,Kuda?‘ ,Chceme pochovať týchto našich dvoch.‘ No zavolal veliteľa, kapitána, ktorý sa po rusky pýtal, čo robíme a čo chceme. ,Chceme pochovať našich priateľov.‘ Vraveli sme rusky, lebo už sme trochu vedeli, no všetko nám zakázal, vraj to oni sami urobia. Ale keď už prišiel, že sme mali s ním kontakt, tak sme sa sťažovali. Ploštice, špinavá voda, hlad, ťažká robota, lebo sme robili v lese ako drevorubači a tak ďalej. No, on nás pekne vypočul a predniesol jednu vetu, ktorá mi ešte stále je v mozgu, nečevo priviekneš a nepriviekneš, padochneš. Tak, buď si zvykneš, alebo skapeš.“

„Vzali ma do armády. Dostal som výcvik a zas bola tá sviňa zima, boli strašné mrazy a takisto, keď bolo päť hodín ráno, do pol pása von, umývať sa, a potom pol dňa ležať v snehu s automatom, a tak ďalej. No všeličo tam bolo. Mal som tiež takýto zážitok, že som mal stráž. Bola strážna služba a v noci sme strážili sklady. Ten dlhý tulup, tá puška, sa nedala ani v ruke držať, to len takto. Bolo prítmie, len trochu svetlo a každý strážnik mal príkaz, keď niekto išiel, pýtať heslo. Najprv sa opýtať, kto to je, a potom heslo. A keby nepovedal, mohol strieľať. Tak ja takto chodím, chodím, už bolo asi jedenásť, no už som len čakal, kedy ma iný vymení. Naraz vidím, traja dôstojníci idú rezkým krokom. Jeden trochu vpredu a dvaja vedľa neho. Pochodujú rovno na tú rampu, vedľa ktorej bola búdka. No, ja som trochu zdrevenel, ale potom, príkaz je príkaz. ,Stoj, kto ide?‘ Ani slovo a išli ďalej. ,Stoj, strieľať budem!‘ Zasa ani slovo. Tak strelil som nad nimi. Padol výstrel a už aj ležali na zemi. Ako to počul seržant, staršina, to bol veliteľ stráže, vyletel von a spýtal sa: ,Što?‘ A oni už stáli, išli ďalej, a keď išli vedľa mňa, ten jeden mi hovorí: ,Durak.‘ A keď odišli, hovorí staršina: ,Pravilno tys delal.‘ Oni nás skúšali.“