Ing., Mgr. Gabriel Kollár

„Keď tie srandy začali, tak ja som vlastne prvý týždeň prežil v okne televíznych novín. S vlastnou profesionálnou kamerou som to celé natáčal. Lebo poviem vám úprimne, ja som neveril, že sa to podarí. Tie prvé dni som tomu neveril. Ja som zažil ´68 rok, keď sem vpálili ruské tanky. Mal som veľmi zlé skúsenosti. Hovoril som si, že zasa sem vpália ruské tanky, vlastne vtedy tu boli, ale obsadia nám námestia a sme v ťahu. Začnú strielať. Koniec. Nevedeli sme, samozrejme, to čo sme sa dozvedeli neskôr, že to už boli dávno iné dohody na najvyšších miestach. Že to bolo dohodnuté, že sa to podarí. Ale ja som nebol politicky činný, nebol som žiaden funkcionár. Aj tie roky1988 a 1989 som strávil v Kuvajte. Žiadne správy som nemal. Tam sme si žili celá rodina. Mal som tam malú šesťročnú dcéru a manželku. Nemal som žiadne takéto intímne správy. Nevedel som, čo sa u nás doma deje, a potom som to len videl….Hovorím, týždeň som nakrúcal live. Mám nahratých 15 až 20 hodín z tých vystúpení Budaja, Kňažka a tých ostatných. Takto emotívne som to zažíval. Neštrngal som dole kľúčmi, ale dokumentoval som to na vlastnú päsť z okna televíznych novín.”

„Kamarátka mojej mamy volala. ,Prosím ťa, niečo hrozné sa deje. Celé Košická je plná tankov. Ja neviem, aké sú to tanky, čo to je. Niekto nás asi obsadil.` My sme to už tušili, že nás obsadia. Lebo ja som bol, zhodou okolností, s modernými päťbojármi v Maďarsku. Len cez hranice. A tam už na maďarsko - československej hranici bolo strašne veľa vojska. Čo tu robia?! Desať metrov od hraničného prechodu. To je nenormálne?! Ja som mal síce pätnásť rokov, som tomu nerozumel, ale boli tam aj starší a tí hovorili: ,Tu sa niečo deje! Tu sa niečo chystá, nejaké cvičenie.` Tak to cvičenie bolo také, že oni potom o dva dni neskôr, 20 augusta, ak sa dobre pamätám, vstúpili na naše územia. V noci už boli tu. Ja som bežal, som sa rýchlo obliekol. Na pyžamo som si natiahol tepláky a utekal som dole. A som ich vítal. S plačom. Vtedy som si uvedomil...vtedy som sa možno stal dospelým. Uvedomil som si, že ten život je aj o niečom inom. Nevedeli sme, čo bude. Vojna, alebo čo sa bude strieľať? Trošku sa aj strieľalo, ale tým, že vedenie Československa a ústredný výbor nevyvolali mobilizáciu a nezaútočili na tie nepriateľské tanky, tak nedošlo ku krviprelievaniu. Uvedomili sme si, že teraz je koniec. Lebo vtedy sa cestovalo všade...na západ.”

„Nebol som vtedy v nominácii. Boli tam moji kamoši, Pražáci a Karlovaráci. Ja som si vtedy vybavil pozvanie od kamošov Juhoslovanov a oni ma pozvali na veľký medzinárodný turnaj v Belehrade. Ja som si vybavil cestovnú doložku, to vtedy bolo treba. Na základe cestovnej doložky vám banka pridelila devízový prísľub, dinárový. To som si všetko vybavil. Zobral som si pas, peniaze, svoje šermiarske veci. Nasadol som na vlak. O chvíľu som vystúpil v Belehrade a tam som sa stretol s reprezentantmi - mojimi kamošmi, a tí skoro odpadli. ,Co ty tady děláš?` Tak som hovoril: ,Ja som si prišiel zašermovať tak, ako vy!` ,No jo, ale tady je reprezentace!` ,Veď aj ja som reprezentant. Akurát, že ma tam chlapci v Prahe nenominovali.` ,No dobře, dobře.` Oni nemali čo do toho hovoriť. Dokonca sa mi veľmi darilo na tom turnaji, dostal som sa až do finále. Porazil som tam v rámci finále aj Jarda Jurku, ktorý bol vtedy československá jednotka a neskôr bol strieborný medailista na majstrovstvách sveta. Proste vynikajúci šermiar. Bol som hrdý na to, že som dobre reprezentoval československý šerm a republiku. Keď som sa vrátil späť, tak si ma zavolali do Prahy a udelili mi, ako odmenu za ten dobrý výkon, jednoročný dištanc. Zakázali mi všetku šermiarsku činnosť ako trest, že ja som si dovolil odísť. Na vlastné náklady, všetko som si sám zaplatil, a dobre som reprezentoval. Zakázali mi na rok činnosť.”

“Ja som bol v rozhlase a potom som bol aj v televízii a tie roky veľmi rýchlo ubehli až som...v osemdesiatom ôsmom roku som bol oslovený agentúrou, že či ako...ja som bol aj profesionálny tréner. Venoval som sa tie roky aj profesionálnemu trénerstvu. Dostal som ponuku ako profesionálny tréner vycestovať do Kuvajtu. Exotická krajina, dovtedy mi ani len nenapadlo, že by som mohol pôsobiť profesionálne v Kuvajte, ale využil som túto možnosť a v osemdesiatom ôsmom roku som odišiel robiť šermiarskeho trénera. Čiže zase to bola taká...úplne veľká zmena." A k tomu Kuvajtu sa hneď dostanem, len mi napadá, že v rámci toho, že ste sa stali trénerom, tak boli potrebné...už vtedy boli nejaké odbory na nejakých vysokých školách, alebo ako ten proces prebiehal? K tomu, aby človek mohol profesionálne robiť prácu trénera, bolo treba mať isté vzdelanie a ja som mal tú možnosť skončiť fakultu...Karlovu univerzitu, Fakultu telesnej výchovy a športu v Prahe a tam som získal najvyššie trénerské vzdelanie. To bola ako prvá trieda a tým pádom som mal licenciu robiť trénera aj reprezentačného družstva. Aj vďaka tomu, že som túto licenciu mal, vlastnil, tak som spĺňal všetky predpoklady k tomu, aby som mohol vycestovať a robiť trénera v zahraničí. A tomu trénerstvu ste sa venovali aj v rámci Československa? Áno, áno. Jasné. Som robil nepretržite, aj keď som už prestal byť aktívnym reprezentantom, tak trénovaniu som sa venoval naplno. Trénoval som reprezentantov v modernom päťboji aj v šerme, ale v Bratislave, všetko som, všetko som tuto...túto činnosť som vykonával v Bratislave. “

“Existoval systém klubov a bolo to tak aj na základe istých tradícií. Napríklad, na Slovensku šerm mal veľmi silné tradície v Bratislave a v Košiciach, a to nejak tradične z toho vyplývalo, že najsilnejšie a najlepšie obsadené kluby boli práve v týchto dvoch mestách, ale aj v iných mestách boli...Žilina, Bystrica, Zvolen, boli dobrí šermiari. A takisto bolo aj v Čechách. Skôr sa vyznačoval ten život v rámci Československa tým, že bola veľmi veľká konkurencia medzi českými klubmi a slovenskými klubmi, a medzi českými a slovenskými šermiarmi. A tá konkurencia sa vyznačovala aj tým, že, že, že jednoducho, tým že Praha diktovala, tak my sme tak trošku pociťovali taký útlak, by som povedal. V úvodzovkách, hej. Síce možno je to silné slovo, ale proste, cítili sme, že musíme možno vynakladať viac síl a viac lepších výsledkov, aby sa nám dostalo toho istého uznania. Napríklad, v zápoleniach s Pražákmi...šerm je dosť taký subjektívny šport a aj rozhodovanie je veľmi subjektívne, tak cítili sme často krivdu, že pri rozhodovaní, kde sa rozhoduje o zásahoch a rozhoduje sa o tom, že kto vyhrá v zápase, tak sme cítili často tlak. To znamená, že my sme museli vynakladať niekedy oveľa väčšie úsilie na to, aby sme dokázali toho, toho protivníka z tých českých klubov poraziť. A to malo na jednej strane...nám to strpčovalo život a nám to dosť vadilo, ale na druhej strane nás to zase nabádalo k väčšej bojovnosti i k väčšej snahe a možno aj k lepším tréningom, poctivejším." A to boli akože nejaké súťaže len jednotlivé, alebo bola normálne liga, taká nejaká pravidelná? Áno, áno. Pravidelné, pravidelné súťaže boli československé, predovšetkým také, že rebríčkové súťaže. Na základe tých jednotlivých súťaží sa potom vytváral rebríček, československý rebríček, kde sa určovalo, ktorí sú najlepší a z tých najlepších sa potom vytváral aj reprezentačný tím. Ovšem,ako som už spomenul, ten pragocentrizmus sa prejavoval predovšetkým v tom... a nielen v našom športe, to bolo vo všetkých športoch. Keď sa dnes porozprávate s pamätníkmi, či už sú to hokejisti, futbalisti, tenisti, ale aj v iných športoch, basketbalisti...tak tam všetci sme pociťovali, jednoducho, že sa nám krivdí. Napríklad, výber do tých reprezentačných celkov bol taký, že boli preferovaní predovšetkým športovci z pražských klubov.”

“Jasné, zažívali to všetky deti, lebo viac-menej tomu sa nedalo vyhnúť...jednoducho to bola povinnosť, stať sa pionierom. Hej, každé dieťa sa automaticky v istom veku stalo pionierom. A mali sme pionierske krúžky a v rámci tých pionierskych krúžkov sa to tak...ono sa to tak veľmi rozumne robilo, lebo viac menej väčšina tých učiteľov a tých pionierskych vedúcich boli takí, že by som povedal, navádzali takú dobrú atmosféru a viac-menej ten… to pôsobenie, by som povedal, politické, bolo veľmi mierne ešte. Oni pochopili, že na tie deti nemôžu klásť nejaké ťažké bremená takým spôsobom. Ale bolo to tak veľmi šikovne organizované. Chodili sme do budovy terajšieho prezidentského paláca, hej...kde bol dom pionierov. A tam sme...raz za mesiac nás zobrali sa hrať alebo nám premietli nejaký film, alebo nejakú výstavu o Druhej svetovej vojne, alebo o hrdinských činoch vojakov a tak ďalej. To bolo tak, tak veľmi by som povedal citlivo, ale prezentované tým deťom, aby vyvolávali pozitívne reakcie, aby získavali pre režim tie malé deti. Samozrejme, ono potom v neskoršom veku už, keď tie, už keď sme mali štrnásť, pätnásť, šestnásť rokov, samozrejme, už každý začal uvažovať podľa vlastnej logiky a spájal si fakty a argumenty, a už si potom z toho postavil svoje predstavy, a podľa toho konal. Takže ten vplyv tam bol, ale nebol, nebol by som povedal taký dramatický. A no, hovorím...ono, aj tie deti, keď sme boli osemnásty krát v múzeu Lenina, tak už sme všetci hovorili:” Však tu sme už boli strašne často,”. Učiteľka povedala, že sem musíme prísť každý rok. Takže, to bolo všetko, jak sme sa s tým...nás možno ako deti tešilo, že sme ,,vyblicovali" dve hodiny, ja neviem matematiku, a ja neviem, prírodopis, a miesto toho sme boli v tom múzeu. Čiže sme to tak detsky, tak pozitívne, hej. Takže takto. Ten politický tlak my sme necítili. Ten politický tlak potom...prichádzal skôr vo veku vysokoškolskom.”