Ing., Mgr. Gabriel Kollár

* 1952

  • „Veliteľ Dukly Olomouc prišiel za mnou. My sme sa veľmi dobre poznali. Ja som tam bol dva roky a mali sme veľmi dobré vzťahy. To bolo pred tou barážou o zlato, lebo oni chceli ten titul za každú cenu. ,Poslouchej, ty tady nemôžeš vyhrát! Řekni si, co chceš a dáme ti všechno. Ale vyhrát nesmíš!` Ja mu hovorím: ,Veliteľ, ja som športovec. Ja to nerobím pre peniaze. Ja to robím pre česť. Pre mňa je vrcholným snom ten titul vyhrať. Nemáte nič, čo by ste mi mohli ponúknuť. Ja budem bojovať do posledného zásahu.` Tak napálený odišiel, lebo on si myslel, že to vybaví. Že mi dá nejaké peniaze, ale ja som žiadne nepotreboval. Šermoval som, ale tam už to bolo takmer na krv. On by ma bol aj zabil, aby neprehral. Bolo to divoké finále, ale prehral som."

  • „Keď tie srandy začali, tak ja som vlastne prvý týždeň prežil v okne televíznych novín. S vlastnou profesionálnou kamerou som to celé natáčal. Lebo poviem vám úprimne, ja som neveril, že sa to podarí. Tie prvé dni som tomu neveril. Ja som zažil ´68 rok, keď sem vpálili ruské tanky. Mal som veľmi zlé skúsenosti. Hovoril som si, že zasa sem vpália ruské tanky, vlastne vtedy tu boli, ale obsadia nám námestia a sme v ťahu. Začnú strielať. Koniec. Nevedeli sme, samozrejme, to čo sme sa dozvedeli neskôr, že to už boli dávno iné dohody na najvyšších miestach. Že to bolo dohodnuté, že sa to podarí. Ale ja som nebol politicky činný, nebol som žiaden funkcionár. Aj tie roky1988 a 1989 som strávil v Kuvajte. Žiadne správy som nemal. Tam sme si žili celá rodina. Mal som tam malú šesťročnú dcéru a manželku. Nemal som žiadne takéto intímne správy. Nevedel som, čo sa u nás doma deje, a potom som to len videl….Hovorím, týždeň som nakrúcal live. Mám nahratých 15 až 20 hodín z tých vystúpení Budaja, Kňažka a tých ostatných. Takto emotívne som to zažíval. Neštrngal som dole kľúčmi, ale dokumentoval som to na vlastnú päsť z okna televíznych novín.”

  • „Kamarátka mojej mamy volala. ,Prosím ťa, niečo hrozné sa deje. Celé Košická je plná tankov. Ja neviem, aké sú to tanky, čo to je. Niekto nás asi obsadil.` My sme to už tušili, že nás obsadia. Lebo ja som bol, zhodou okolností, s modernými päťbojármi v Maďarsku. Len cez hranice. A tam už na maďarsko - československej hranici bolo strašne veľa vojska. Čo tu robia?! Desať metrov od hraničného prechodu. To je nenormálne?! Ja som mal síce pätnásť rokov, som tomu nerozumel, ale boli tam aj starší a tí hovorili: ,Tu sa niečo deje! Tu sa niečo chystá, nejaké cvičenie.` Tak to cvičenie bolo také, že oni potom o dva dni neskôr, 20 augusta, ak sa dobre pamätám, vstúpili na naše územia. V noci už boli tu. Ja som bežal, som sa rýchlo obliekol. Na pyžamo som si natiahol tepláky a utekal som dole. A som ich vítal. S plačom. Vtedy som si uvedomil...vtedy som sa možno stal dospelým. Uvedomil som si, že ten život je aj o niečom inom. Nevedeli sme, čo bude. Vojna, alebo čo sa bude strieľať? Trošku sa aj strieľalo, ale tým, že vedenie Československa a ústredný výbor nevyvolali mobilizáciu a nezaútočili na tie nepriateľské tanky, tak nedošlo ku krviprelievaniu. Uvedomili sme si, že teraz je koniec. Lebo vtedy sa cestovalo všade...na západ.”

  • „Nebol som vtedy v nominácii. Boli tam moji kamoši, Pražáci a Karlovaráci. Ja som si vtedy vybavil pozvanie od kamošov Juhoslovanov a oni ma pozvali na veľký medzinárodný turnaj v Belehrade. Ja som si vybavil cestovnú doložku, to vtedy bolo treba. Na základe cestovnej doložky vám banka pridelila devízový prísľub, dinárový. To som si všetko vybavil. Zobral som si pas, peniaze, svoje šermiarske veci. Nasadol som na vlak. O chvíľu som vystúpil v Belehrade a tam som sa stretol s reprezentantmi - mojimi kamošmi, a tí skoro odpadli. ,Co ty tady děláš?` Tak som hovoril: ,Ja som si prišiel zašermovať tak, ako vy!` ,No jo, ale tady je reprezentace!` ,Veď aj ja som reprezentant. Akurát, že ma tam chlapci v Prahe nenominovali.` ,No dobře, dobře.` Oni nemali čo do toho hovoriť. Dokonca sa mi veľmi darilo na tom turnaji, dostal som sa až do finále. Porazil som tam v rámci finále aj Jarda Jurku, ktorý bol vtedy československá jednotka a neskôr bol strieborný medailista na majstrovstvách sveta. Proste vynikajúci šermiar. Bol som hrdý na to, že som dobre reprezentoval československý šerm a republiku. Keď som sa vrátil späť, tak si ma zavolali do Prahy a udelili mi, ako odmenu za ten dobrý výkon, jednoročný dištanc. Zakázali mi všetku šermiarsku činnosť ako trest, že ja som si dovolil odísť. Na vlastné náklady, všetko som si sám zaplatil, a dobre som reprezentoval. Zakázali mi na rok činnosť.”

  • “Ja som bol v rozhlase a potom som bol aj v televízii a tie roky veľmi rýchlo ubehli až som...v osemdesiatom ôsmom roku som bol oslovený agentúrou, že či ako...ja som bol aj profesionálny tréner. Venoval som sa tie roky aj profesionálnemu trénerstvu. Dostal som ponuku ako profesionálny tréner vycestovať do Kuvajtu. Exotická krajina, dovtedy mi ani len nenapadlo, že by som mohol pôsobiť profesionálne v Kuvajte, ale využil som túto možnosť a v osemdesiatom ôsmom roku som odišiel robiť šermiarskeho trénera. Čiže zase to bola taká...úplne veľká zmena." A k tomu Kuvajtu sa hneď dostanem, len mi napadá, že v rámci toho, že ste sa stali trénerom, tak boli potrebné...už vtedy boli nejaké odbory na nejakých vysokých školách, alebo ako ten proces prebiehal? K tomu, aby človek mohol profesionálne robiť prácu trénera, bolo treba mať isté vzdelanie a ja som mal tú možnosť skončiť fakultu...Karlovu univerzitu, Fakultu telesnej výchovy a športu v Prahe a tam som získal najvyššie trénerské vzdelanie. To bola ako prvá trieda a tým pádom som mal licenciu robiť trénera aj reprezentačného družstva. Aj vďaka tomu, že som túto licenciu mal, vlastnil, tak som spĺňal všetky predpoklady k tomu, aby som mohol vycestovať a robiť trénera v zahraničí. A tomu trénerstvu ste sa venovali aj v rámci Československa? Áno, áno. Jasné. Som robil nepretržite, aj keď som už prestal byť aktívnym reprezentantom, tak trénovaniu som sa venoval naplno. Trénoval som reprezentantov v modernom päťboji aj v šerme, ale v Bratislave, všetko som, všetko som tuto...túto činnosť som vykonával v Bratislave. “

  • “Existoval systém klubov a bolo to tak aj na základe istých tradícií. Napríklad, na Slovensku šerm mal veľmi silné tradície v Bratislave a v Košiciach, a to nejak tradične z toho vyplývalo, že najsilnejšie a najlepšie obsadené kluby boli práve v týchto dvoch mestách, ale aj v iných mestách boli...Žilina, Bystrica, Zvolen, boli dobrí šermiari. A takisto bolo aj v Čechách. Skôr sa vyznačoval ten život v rámci Československa tým, že bola veľmi veľká konkurencia medzi českými klubmi a slovenskými klubmi, a medzi českými a slovenskými šermiarmi. A tá konkurencia sa vyznačovala aj tým, že, že, že jednoducho, tým že Praha diktovala, tak my sme tak trošku pociťovali taký útlak, by som povedal. V úvodzovkách, hej. Síce možno je to silné slovo, ale proste, cítili sme, že musíme možno vynakladať viac síl a viac lepších výsledkov, aby sa nám dostalo toho istého uznania. Napríklad, v zápoleniach s Pražákmi...šerm je dosť taký subjektívny šport a aj rozhodovanie je veľmi subjektívne, tak cítili sme často krivdu, že pri rozhodovaní, kde sa rozhoduje o zásahoch a rozhoduje sa o tom, že kto vyhrá v zápase, tak sme cítili často tlak. To znamená, že my sme museli vynakladať niekedy oveľa väčšie úsilie na to, aby sme dokázali toho, toho protivníka z tých českých klubov poraziť. A to malo na jednej strane...nám to strpčovalo život a nám to dosť vadilo, ale na druhej strane nás to zase nabádalo k väčšej bojovnosti i k väčšej snahe a možno aj k lepším tréningom, poctivejším." A to boli akože nejaké súťaže len jednotlivé, alebo bola normálne liga, taká nejaká pravidelná? Áno, áno. Pravidelné, pravidelné súťaže boli československé, predovšetkým také, že rebríčkové súťaže. Na základe tých jednotlivých súťaží sa potom vytváral rebríček, československý rebríček, kde sa určovalo, ktorí sú najlepší a z tých najlepších sa potom vytváral aj reprezentačný tím. Ovšem,ako som už spomenul, ten pragocentrizmus sa prejavoval predovšetkým v tom... a nielen v našom športe, to bolo vo všetkých športoch. Keď sa dnes porozprávate s pamätníkmi, či už sú to hokejisti, futbalisti, tenisti, ale aj v iných športoch, basketbalisti...tak tam všetci sme pociťovali, jednoducho, že sa nám krivdí. Napríklad, výber do tých reprezentačných celkov bol taký, že boli preferovaní predovšetkým športovci z pražských klubov.”

  • “Jasné, zažívali to všetky deti, lebo viac-menej tomu sa nedalo vyhnúť...jednoducho to bola povinnosť, stať sa pionierom. Hej, každé dieťa sa automaticky v istom veku stalo pionierom. A mali sme pionierske krúžky a v rámci tých pionierskych krúžkov sa to tak...ono sa to tak veľmi rozumne robilo, lebo viac menej väčšina tých učiteľov a tých pionierskych vedúcich boli takí, že by som povedal, navádzali takú dobrú atmosféru a viac-menej ten… to pôsobenie, by som povedal, politické, bolo veľmi mierne ešte. Oni pochopili, že na tie deti nemôžu klásť nejaké ťažké bremená takým spôsobom. Ale bolo to tak veľmi šikovne organizované. Chodili sme do budovy terajšieho prezidentského paláca, hej...kde bol dom pionierov. A tam sme...raz za mesiac nás zobrali sa hrať alebo nám premietli nejaký film, alebo nejakú výstavu o Druhej svetovej vojne, alebo o hrdinských činoch vojakov a tak ďalej. To bolo tak, tak veľmi by som povedal citlivo, ale prezentované tým deťom, aby vyvolávali pozitívne reakcie, aby získavali pre režim tie malé deti. Samozrejme, ono potom v neskoršom veku už, keď tie, už keď sme mali štrnásť, pätnásť, šestnásť rokov, samozrejme, už každý začal uvažovať podľa vlastnej logiky a spájal si fakty a argumenty, a už si potom z toho postavil svoje predstavy, a podľa toho konal. Takže ten vplyv tam bol, ale nebol, nebol by som povedal taký dramatický. A no, hovorím...ono, aj tie deti, keď sme boli osemnásty krát v múzeu Lenina, tak už sme všetci hovorili:” Však tu sme už boli strašne často,”. Učiteľka povedala, že sem musíme prísť každý rok. Takže, to bolo všetko, jak sme sa s tým...nás možno ako deti tešilo, že sme ,,vyblicovali" dve hodiny, ja neviem matematiku, a ja neviem, prírodopis, a miesto toho sme boli v tom múzeu. Čiže sme to tak detsky, tak pozitívne, hej. Takže takto. Ten politický tlak my sme necítili. Ten politický tlak potom...prichádzal skôr vo veku vysokoškolskom.”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Kollár Gabriel

    (audio)
    délka: 01:37:33
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava , 02.07.2020

    (audio)
    délka: 44:14
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 3

    Bratislava , 24.07.2020

    (audio)
    délka: 56:57
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Dostal trest za dobrú reprezentáciu v šermiarskom turnaji.

Gabriel Kollár sa narodil v roku 1952 v Bratislave, do rodiny maďarskej národnosti. Otec bol športový novinár. V roku 1969 založil Slovenský šermiarsky zväz. Mal 15 rokov, keď vypukla invázia vojsk Varšavskej zmluvy. V roku 1971 sa stal juniorským majstrom Československa. Šermu sa dodnes aktívne venuje. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Na vojne bol v Dukle Olomouc, za ktorú šermoval. Na Karlovej univerzite si urobil trénerstvo I. triedy. Po desiatich rokoch odišiel z československej reprezentácie a začal pracovať ako športový redaktor v Slovenskej televízii. V roku 1980 absolvoval postgraduálne štúdium žurnalistiky na Komenského univerzite v Bratislave. Rok pred vypuknutím Nežnej revolúcie odišiel do Kuvajtu. Pracoval tam ako šermiarsky tréner. Keď bol v roku 1989 na dovolenke na Slovensku, začali demonštrácie. Natáčal ich na súkromnú kameru. V rokoch 1994 až 1996 bol prezidentom Slovenského šermiarskeho zväzu. Po revolúcii pracoval v nemeckej softvérovej firme. Potom sedem rokov pôsobil ako riaditeľ marketingu v Prvej stavebnej sporiteľni. Na rok prijal ponuku byť členom predstavenstva v novovznikajúcej Allianz Slovensko. V roku 2000 nastúpil do Prvej doplnkovej dôchodkovej poisťovne. V roku 2008 prijal ponuku rozbehnúť športový kanál verejnoprávnej televízie STV3. Pravidelne sa zúčastňuje veteránskych turnajov v zahraničí. Viac ako tri desaťročia trénuje slovenských šermiarov.