Anna Koppová, rod. Čížová

„Päť rokov našej mame a nám nedávali žiadny sirotský dôchodok, pretože otca považovali za roľníka. A potom sme museli odovzdávať všetko, vajcia sme koľkokrát aj kúpili, umyli sme tú značku a odovzdali sme ich ako svoje, pretože my sme nemali toľko hydiny. Mali sme štyri hektáre poľa, na to nám vyrátali, koľko máme dať všetkého. Takto oni robili s ľuďmi a ľudia boli zrobení ako otroci, a toto (povinné odvody) sme museli dávať. Keď sme chceli zabiť prasa, musela sa odrezať kožka z najväčšej slaniny, a to mali ľudia vtedy slaniny od-do, tak si ju gazdovali, aby mali čo jesť. A potom vidíte, tak nás opatrili."

„A potom prišli rozzúrení (nemeckí vojaci), vydurili chlapov z domov von. Náš otec boli oblečený, ako len keď kŕmili statok, kapce deravé a veci len také všelijaké, tak všetkých tých chlapov vydurili von a nás tiež od strachu mama poobliekali, tá boli vo vysokom štádiu tehotenstva. Nemci šikovali všetkých chlapov hore dedinou a my sme išli na horný koniec (dediny), tam, kde bol posledný dom, my ženy a deti... a čo bolo veľa snehu, tak ako pálili zadné trakty, humná a maštale, tak sa sneh topil a po ceste stekala voda."

„Keď sme už deti chodili po dedine, trošku sa to ukľudnilo, oheň dohorel, tak naraz išli po dedine partizáni a za povrazy mali uviazaného človeka, toho špióna. Bol taký čierny ako papuča, zbitý a kričal: ,Nezabite ma! Nezabite ma! Ja budem desať rokov na (stavbu) tejto dediny nosiť hrady (drevené trámy)!' Kdeže by to za desať rokov nanosil. A my, kŕdeľ detí, hádam aj pätnásť, sme za ním išli a kričali sme: ,Zabite ho!'"