Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudovít Kossár (* 1965)

• +narodený 5.5.1965 v Komárne +z dôvodu evakuácie pred povodňou sa aj s rodinou presťahovali do Bratislavy +jeho matka, rodená Kokošová, pochádzala z národnostne zmiešaného páru +otec, Štefan Kossár, bol maďarskej národnosti +Ľudovít pochádza zo šiestich súrodencov +slovenský jazyk sa naučil vďaka výmenným pobytom na Slovensku +prvé náznaky slovenského šovinizmu v rokoch 1974-1975 +absolvoval maďarskú základnú školu a gymnázium v Komárne +v roku 1984 na druhý raz prijatý na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave +problematická terminológia na vysokej škole či stret s rasistickými pedagógmi +v roku 1990, úspešné absolvovanie univerzity +séria zamestnaní - redaktor v denníku NAP, v roku 1994 zástupca riaditeľa Slovenského filmového ústavu v Bratislave, zástupca riaditeľa kultúrneho domu v Pezinku, post riaditeľa oblasti Štrkoveckého jazera, pozícia konateľa vydavateľstva Kalligram +2010 - začiatok podnikania v gastronómii +homosexualita, verejné priznanie až po revolúcii +nakoľko vedie život v Bratislave už 37 rokov, považuje sa za Bratislavčana +časté návštevy rodiny v Maďarsku

Historik a gastronóm Ľudovít Kossár: Som príslušník menšiny v menšine

„Neprovokovať, žiť nekonfliktne, ale byť hrdý, pestovať maďarskú kultúru, nezabudnúť, kto sme.“ Aj táto veta je súčasťou spomienok Ľudovíta Kossára, historika, gastronóma, príslušníka maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku.

V puberte počas štúdia na gymnáziu si pamätá Maďarsko skôr ako liberálnejšiu krajinu, čo sa, naopak, nedá povedať o ČSSR, kde bola nastolená bigotná komunistická ideológia, ktorá spôsobovala uzatváranie systému.

Ľudovít Kossár sa narodil 5. mája 1965 ráno o piatej za veľmi nepriaznivých podmienok, keďže juh Slovenska práve postihli katastrofické záplavy (dunajská povodeň v roku 1965 vytopila 46 obcí a mestá Komárno, Dunajská Streda a Kolárovo, bez strechy nad hlavou sa ocitlo 60-tisíc ľudí; pozn. editora). Keďže aktuálny stav si vyžadoval evakuáciu Komárna, bezprostredne po jeho narodení celá rodina odišla do Bratislavy. Žili tam nasledujúce dva až tri roky na Laurinskej ulici v centre mesta, kým sa situácia neupokojila.

Aj Ľudovítova mama, zaslobodna Kokošová, mala dvojnárodný pôvod – jej otec bol zo Šurian a matka z Hurbanova z maďarskej menšiny. Počas nútených presunov maďarského obyvateľstva v roku 1945 jej otca vysídlili do českého Děčína. Práve preto mama vedela lepšie po česky než po slovensky.

Až v roku 1956 sa celá jej rodina presťahovala späť na Slovensko. Ľudovítov otec Štefan Kossár bol maďarskej národnosti a korene jeho rodiny siahajú až do 15. storočia. Nikdy svojho otca nepoznal. Obvinili ho z kolaborácie a počas väznenia zomrel na zápal pľúc, keď mal Štefan len sedem rokov.

Štefan mal až do rozvodu s Ľudovítovou matkou okrem neho ešte ďalšie dve deti – syna a dcéru. Ľudovítova matka sa vydala druhýkrát, takže Ľudovít mal ešte ďalších troch nevlastných súrodencov.

 

Cesta príslušníka maďarskej menšiny za vzdelaním

Ľudovítovo detstvo malo svoje svetlé, ale aj tienistejšie stránky. Rodičia sa rozviedli, keď mal len päť rokov; pochopiteľne, on a jeho súrodenci ostali s matkou. Jeho otec sa presťahoval na dedinu, ale aj napriek odchodu s ním bol v nepretržitom kontakte nasledujúcich sedem až osem rokov.

Keďže navštevoval výlučne maďarské školy, slovenský jazyk sa naučil až vďaka výmenným pobytom medzi severom a juhom Slovenska, počas ktorých navštívil napríklad Duchonku či Banskú Bystricu.

V detstve nikdy výrazne nepociťoval tlak zo slovenskej strany pre svoju maďarskú národnosť. Prvé náznaky slovenského šovinizmu prišli až v časoch puberty, v rokoch 1974 – 1975. Pamätá si, že Maďari museli dokazovať, že sú lepší, a mali strach z asimilácie. Ľudovít to považoval za akýsi komplex menejcennosti svojich krajanov na Slovensku.

Neskôr sa však nátlak stupňoval. Dochádzalo k postupnému zavádzaniu predmetov v slovenčine do škôl, maďarské sviatky, ako sú Deň svätého Štefana či 15. marec, sa začali označovať za šovinistické. Začalo sa nútené premenovávanie maďarských názvov ulíc a miest na slovenské, v podstate bol podľa neho v názvoch „všade samý Štúr“.

V rokoch 1979 – 1980 sa Maďarsko stávalo čoraz liberálnejšou krajinou, a práve preto v tom čase Československo uzavrelo s Maďarskom voľný hraničný priechod. Ľudovít mal vtedy štrnásť rokov a spomína si, ako jeho rodina musela kúpiť päť- až desaťkorunový kolok, keď chceli prejsť cez hranice na jeden deň.

V 80. rokoch, keď ľudia začali cítiť, že v Európe sa niečo deje a uvoľnenie v Maďarsku sa ešte zvýšilo, nastalo obdobie, keď prechod hraníc so Slovenskom bol obmedzený aj rok. Jedinou výnimkou bol Sviatok všetkých svätých, keď stačilo, že si kúpil kvet „akože na cintorín“, a pustili ho. Pre Ľudovíta to bola skvelá zámienka, keď šiel do Budapešti na koncert.

Ľudovít spomína aj na slovenských nacionalistov, ktorí striekali maďarské nápisy na obchody. Považovalo sa to za jasnú provokáciu, keďže všetci vedeli, že Maďar to nenapísal. Išlo o slová, ktoré sa v hovorovej maďarčine takto nepoužívali.

Komárno bolo podľa Ľudovíta vždy centrom diania maďarskej menšiny alebo sa mu hovorievalo „synonymum Maďarska“. V podstate to tak zostalo dodnes a stále sa stretáva s poznámkou od cudzincov: „Ale veď to už je Maďarsko“, takže svojou povesťou je Komárno známe aj v susedných krajinách.

Ľudovít nikdy nechodil do škôlky, prvýkrát nastúpil až na maďarskú základnú školu v Komárne, kde úspešne absolvoval aj gymnázium. S výberom vysokej školy síce problém nemal, ale v 90. rokoch bolo problémom skôr jeho prijatie.

Rozhodol sa pre Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, pre odbor zaoberajúci sa historiografiou. Keďže históriu v maďarskom jazyku otvárali každé štyri roky, niekedy každých šesť rokov, keď sa prvýkrát hlásil v roku 1983, bol až 20-násobný nadbytok záujemcov.

Kombináciu maďarského a slovenského jazyka otvorili každý rok, no aj napriek tomu si pre istotu vybral slovenský dejepis. Prekvapujúce síce pre neho bolo, že vzhľadom na jazykové obmedzenie dokázal spraviť prijímačky, medzi prvých dvadsať sa však nedostal. Nasledovala ročná pauza, kým sa mohol znovu hlásiť na vysokú školu. Pracoval vtedy ako poštár a na toto obdobie si spomína rád – práca bola dobre zaplatená, ale hlavne sa naučil veľmi dobre komunikovať po slovensky.

 

Na vysokej škole

V roku 1984, keď otvorili jeho aprobáciu, ho prijali a konečne začal žiť vysokoškolský život. Hneď na začiatku zaregistroval dva problémy, a to výučbu slovenskej a maďarskej historiografie, ktoré boli rozdielne, ale pre náhodné kontroly sa museli venovať obom. Značným problémom bola aj terminológia a keďže v knihách sa našla aj čeština, mnohokrát český termín znamenal niečo iné po slovensky a niečo iné po maďarsky.

Keďže stále platilo pravidlo oddeleného ubytovania dievčat a chlapcov, Ľudovít býval v átriových domoch a dievčatám patril tzv. šturák. Vznikali tam rôzne klany či menšie skupiny. Patrila medzi ne aj menšia maďarská komunita, boli tam však aj zoskupenia východniarov, Záhorákov a podobne. Pobiť sa dokázal každý.

Po prvom ročníku vysokej školy začal registrovať národnostné kluby. Najvýznamnejším maďarským bol JAIK, Klub Attilu Józsefa, ktorý predstavoval skôr mládežnícky klub, a v ňom sa angažoval aj Ľudovít. Písali sa roky 1986-1987 a vnímal ho najmä ako potrebu maďarskej menšiny ukázať sa. Medzitým začala vznikať aj slovenská, kvázi opozičná strana, Štúrova spoločnosť.

Išlo v podstate o dva politické tábory, pričom sa každý z nich rozčuľoval nad aktuálnym dianím. „Čo sa mi až tak nepáčilo,“ hovorí a práve preto sa Ľudovít snažil týmto stretom zväčša vyhnúť. Spomína však aj na to, že sa organizovali aj spoločné akcie, ako je napríklad splav Hrona, počas ktorého sa spoločné konflikty vytrácali a vytvorili sa aj nerozlučné priateľstvá.

Maďarský spôsob komunizmu bol tolerantnejší a to úzko súviselo aj s jeho štúdiom. Táto tolerancia však neznamenala úplnú voľnosť, ale literatúra, ktorá nebola v súlade s režimom, bola neodporúčaná. Nebola vyslovene zakázaná ako v ČSSR. Napríklad knižnica v Budapešti disponovala oveľa väčším dostupným množstvom kníh než Bratislava, pričom tam boli aj slovenské knihy, avšak oveľa viac ich bolo v češtine. Ľudovít mal vďaka tomu prístup k Svätému písmu či ku knihe o vysídľovaní obyvateľstva v povojnových rokoch a podobne. Maďarsko takúto literatúru oficiálne zavrhovalo, avšak samotné knihy boli stále dostupné.

Počas vysokoškolského štúdia sa Ľudovít stretol aj s pedagógmi, ktorí nemali Maďarov veľmi v láske. Spomína napríklad na Matúša Kučeru, ktorý bol ctiteľom Veľkej Moravy a odmietal akýkoľvek maďarský výklad histórie. Či profesora Nováka, ktorý bol zasa zástancom a realizátorom poslovenčenia a podieľal sa na prepise uhorských historických mien, vďaka čomu vznikla už spomínaná dvojaká historiografia.

Pred ukončením univerzity ho v roku 1989 neobišlo písanie diplomovej práce. Žiaľ, bolo to obdobie napäté nielen kvôli revolúcii, ale aj kvôli rozrastajúcemu sa šovinizmu, narážkam proti Židom či slobodomurárstvu.

Rok 1989 bol síce revolučný, pre neho to bol hlavne rok praxe na komárňanskom gymnáziu. Keďže učiteľ, u ktorého mal praxovať, sa aktívne zúčastňoval revolučných zhromaždení, v podstate učil sám a nemal čas venovať sa ešte niečomu inému.

Zhodou okolností si Ľudovít ako tému svojej diplomovej práce vybral slobodomurárov. Jeho školiteľom bol Emil Piš, ktorý mu naznačil, že si nevybral veľmi dobre. Táto téma bola na Slovensku tabu, čo znamená, že k nej veľa materiálov nebolo. Znovu sa mu osvedčila práve knižnica v Budapešti, o ktorej sa v porovnaní s bratislavskou knižnicou vyjadril: „To bolo nebo a zem, čo sa týka bádania.“ Nakoniec sa mu podarilo úspešne obhájiť diplomovú prácu a vysokú školu úspešne ukončil v roku 1990.

 

Pracovná kariéra a záľuba v gastronómii

Po vysokej škole Ľudovít nezačal učiť, ako sa možno očakávalo, ale nastúpil do dunajskostredskej redakcie denníka Nap, čo v slovenskom preklade znamená deň. Bol redaktorom a zároveň sa venoval historickému výskumu. V roku 1994 nastali v redakcii menšie problémy, najmä kvôli aktuálnemu mečiarizmu, a rozhodol sa, že je čas odísť.

Následne rozmýšľal, čo bude ďalej a veľmi sa mu páčila myšlienka mať vlastný bufet. Pred vybavením živnosti sa stretol s hudobníkmi Jurajom Bartošom a Romanom Féderom, ktorí pôsobili v trnavskom divadle a mali vlastnú skupinu Bratislava Hot Serenaders.

Ľudovít chodieval na skúšky tejto vychádzajúcej hviezdy a vďaka Romanovi sa dostal ku konkurzu, ktorý vypísal Štefan Vraštiak, riaditeľ filmového ústavu v Bratislave. Filmy miloval, a preto sa rozhodol prihlásiť ako redaktor do edičnej skupiny, neskôr sa dokonca stal zástupcom riaditeľa.

V roku 1996, keď Štefan dlhodobejšie ochorel, mal byť vymenovaný za dočasného riaditeľa, tu však došlo prvýkrát k diskriminácii kvôli maďarskej národnosti. Povedali mu, že Maďar nemôže byť riaditeľom Slovenského filmového ústavu. Žiaľ, musel to prijať a keďže došlo k privatizácii Koliby, kde bolo jeho pracovisko, rozhodol sa ústav opustiť.

Na konci roka prijal ponuku pracovať v kultúrnom dome v Pezinku ako zástupca riaditeľa, ktorým bol Roman Féder. Táto práca bola pre Ľudovíta veľmi zaujímavou príležitosťou, keďže ide o umelecké a vinárske mestečko, kde bolo veľa plesov, koncertov a iných podujatí. Podarilo sa im založiť jazzový festival a spolu prispeli k povesti Pezinka ako mestečka, kde sa stále deje niečo zaujímavé. Bolo obdobie, keď bol kultúrny dom preňho doslova domovom, keďže v tomto čase prišiel naraz o niekoľko milovaných osôb. Bola to však éra Mečiara a jemu blízki ľudia „vybavili“ ich odvolanie

Ako sám hovorí, „väčšinou bol všade tri roky,“ a teda aj na ďalšom pracovisku v Ružinove, kde pôsobil ako riaditeľ areálu Štrkoveckého jazera, tiež zostal vyše troch rokov. V roku 2004 sa mu podarilo stať sa manažérom, vydavateľom a konateľom vydavateľstva Kalligram.

Vďaka práci v Pezinku a príprave plesov sa naučil ochutnávať vína a najmä si zamiloval svet gastronómie. Neskôr sa teda venoval oživovaniu podnikov v Bratislave, ktoré to potrebovali, a súčasne bol stále redaktorom a prekladateľom. Z gastronomických zamestnaní spomenul napríklad pozíciu riaditeľa Burger King v Poluse, mal aj týždenne polhodinovú reláciu Vareška v maďarskom vysielaní RTVS, v rádiu Patria.

V roku 2010 sa rozhodol skončiť s úlohou zamestnanca a začal sa gastronomickej oblasti venovať sám, na vlastnú päsť. Dokonca si urobil učňovku, odbor kuchár, aby sa mohol cítiť naozajstným profesionálom, ale to šlo rýchlo, keďže všeobecné predmety navštevovať nemusel.

Podľa Kossára sú národné kuchyne vymysleným konštruktom, keďže podľa neho „všade je všetko“. Napríklad guláš či pirohy sú súčasťou kuchýň viacerých krajín sveta. Podľa všeobecne rešpektovaných kritérií je národným jedlom to, ktoré sa konzumuje dva až tri razy do mesiaca, čo napríklad slovenská kapustnica určite nie je. Trochu ironicky konštatuje, že v súčasnosti sú slovenskými národnými jedlami pizza, hot-dog a rezne, keďže sú takmer každodennou súčasťou jedálnička.

Za typicky maďarské jedlo by sa vraj malo považovať každé, v ktorom je cibuľa, červená paprika, tuk a smotana, čo je tiež nezmysel, keďže tieto suroviny obsahuje takmer každá kuchyňa.

„Slovák nie je bohvieaký gurmán, on sa potrebuje najesť.“ Týmito slovami naráža na to, že ľudia na Slovensku si nemajú čas jedlo vychutnať, skôr to berú ako nevyhnutnosť. Chcú niečo lacné, rýchle a teda často aj nekvalitné. „Na tom vykrváca slovenská gastronómia.“

Naopak, Maďarov považuje za gastronomický národ. Ak si v maďarskej reštaurácii vypýtate krajec chleba, tak vám prinesú aj celý bochník – a zadarmo. Na Slovensku aj ten jeden krajec spoplatnia, hovorí.

Gastronómia pre Ľudovíta znamená viac než prácu, je to pre neho hobby. Vlastní zbierku viac než 600 kuchárskych kníh. Venuje sa skúmaniu vzácnych receptov, ktoré by mohli priblížiť monarchistickú éru Bratislavy.

Je podľa neho smutné, že v Bratislave dnes nenájdeme typickú prešporskú kuchyňu, ktorá by mala byť slovenským, židovským, maďarským a nemeckým mixom. Univerzálne jedlá, ako sú guláš či bryndzové halušky, o chvíľu deti nebudú ani poznať, keďže dnešné babičky nevaria ako kedysi a najväčším fenoménom je fastfood.

 

Priznanie a prijatie sexuálnej orientácie v období 90. rokov

V súčasnosti žije Ľudovít so svojím partnerom oficiálne pätnásť rokov, neoficiálne sa však považuje za gaya oveľa dlhšie. V podstate už od útleho detstva mal všetky príznaky. Pamätá si, ako sa tomu bránil, ako rozmýšľal nad dôvodom, možno sa to stalo preto, lebo nemal mužský vzor a podobne.

V období komunizmu to bolo veľmi náročné zniesť a nie sa ešte verejne priznať, keďže homosexualita bola trestaná, ľudí posielali na liečenie. Žiaľ, poznačilo ho aj správanie matky, ktorá nemala problém z ničoho nič odísť aj na týždeň so svojím druhom.

Ľudovít sa vtedy musel postarať aj o svojich mladších súrodencov, uvariť či upratať bolo samozrejmosťou. Dokonca patril k žiakom s najvyšším počtom ospravedlnených hodín, keďže všetci vedeli, ako žije. Aj napriek všetkému bol jednotkár a škole sa venoval. Keď mal len štrnásť rokov, po hádke s matkou odišiel z domu a začal sa o seba starať sám. Až do odchodu na internát býval v garsónke svojej babky. Možno aj toto všetko prispelo k jeho schopnosti uživiť sa.

Internátny život bol veľmi liberálny a bolo normálne, že sa v jeho živote vyskytli aj ženy. Ľudovít chcel viesť normálny rodinný život. Počas štúdia mal vzťah s učiteľkou, ktorá bola o pár rokov staršia od neho. Čakali spolu aj dieťa. Žili však spolu len rok, a keď sa v roku 1988 rozišli, začala sa mu mstiť. Písala listy, ktoré opisovali jeho orientáciu, spočiatku boli adresované jeho rodine, neskôr ich poslala aj na sekretariát školy, čo mu spôsobilo viacero problémov.

Musel absolvovať nepríjemné pohovory s dekanom, dostal viacero odporúčaní, ako naložiť so svojím životom, keďže mu hrozilo aj väzenie. Po týchto skúsenostiach, ktoré značne poznačili jeho psychiku, sa do seba uzavrel takmer na tri roky a keď prišla revolúcia, prišlo aj mierne poľavenie v tejto oblasti a s ním aj jeho verejné priznanie sa k orientácii.

„Keď si to tak zoberiem, som menšina v menšine.“ Aj takto o sebe zvykne hovorievať. Je slovenský Maďar a ešte k tomu gay. Maďarská spoločnosť mala veľký problém s LGBT, keďže podľa nej je to dôvodom rozvratu rodiny. Ľudovít inklinoval k Slovákom a neplánoval si ani založiť rodinu. Spomína aj to, že mnoho gayov podľahne nátlaku spoločnosti a založia si rodiny, v ktorých nie sú šťastní. Keď deti odrastú, zväčša sa takéto páry rozvedú.

Kossár nikdy nebol promiskuitný. Vážny vzťah si našiel, keď mal štyridsať rokov, zotrváva v ňom dodnes a obaja partneri sú veľmi spokojní. Dokonca aj napriek veľkej konzervatívnosti svojho otca sa odhodlal predstaviť mu ho so slovami: „To je môj partner.“ Otec zareagoval prekvapivo pokojne: „To je tvoj život.“

Dnes je v Ľudovítovej rodine jeho partner obľúbený a dá sa povedať, že ho prijali.

 

Ľudovítov vzťah k Maďarsku

Ľudovít, alebo Luigi, ako mu hovoria všetci priatelia, žije v Bratislave už 37 rokov, a práve preto sa považuje za Bratislavčana. Napriek tomu má stále na juhu Slovenska veľkú časť svojej rodiny, takže časté návštevy sú samozrejmosťou.

Žiaľ, vo svojej rodine sa aj dnes stretáva s negatívnymi názormi. Má uja, ktorý aj napriek tomu, že žije na slovenskom území, má pocit, akoby to tak nebolo, a Ľudovítovi neraz naznačil, že už oveľa viac inklinuje k slovenskej strane a pravdepodobne zabúda, že je Maďar.

Ľudovít však tvrdí, že práve naopak, je veľmi hrdý na svoju maďarskú národnosť, ovláda spisovný maďarský jazyk, nikdy ho nepotláčal a možno kvôli tomu je ešte „väčší Maďar“, než iní členovia jeho rodiny.

Priznáva, že svoju národnosť považoval mnohokrát za hendikep. Predsa len žil na Slovensku a snažil sa zaradiť, čo nebolo vždy jednoduché. Koniec koncov, Maďarsko mu ako také nič nedalo, no vždy, keď niekto nadáva na Maďarov, protestuje.