Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavol Kossey (* 1957)

• narodený 28. mája 1957 v Bratislave

• v rokoch 1976 – 1981 absolvoval štúdium na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave

• počas vysokoškolského štúdia začal navštevovať tajné stretnutia veriacich

• bol priamym účastníkom Sviečkovej demonštrácie

• v rokoch 1981 – 1992 pôsobil vo Výskumnom ústave káblov a izolantov v Bratislave (VÚKI)

• po transformácii VÚKI krátko pracoval na Ministerstve školstva SR v sekcii zahraničných stykov

• absolvoval dvojročné postgraduálne štúdium verejnej správy na Academii Istropolitana

• následne pôsobil ako výkonný sekretár Komisie pre laikov v Konferencii biskupov Slovenska

• v rokoch 2002 – 2016 bol zahraničným tajomníkom za Kresťanskodemokratické hnutie, s výnimkou rokov 2007-2010, kedy bol členom kabinetu prvého slovenského eurokomisára Jána Figeľa

• v rokoch 2016 – 2018 pôsobil ako riaditeľ sekretariátu v Ústave pamäti národa

• v súčasnosti pôsobí vo Fóre kresťanských inštitúcií

Obdobie totality strávil v okruhu tajného spoločenstva veriacich, ktorý pre neho predstavoval azyl pred útlakom a pokrytectvom režimu. Svoju túžbu po náboženskej slobode vyjadril účasťou na Sviečkovej manifestácii, kde so sviečkou v ruke bojoval za ľudské práva.

Pavol Kossey sa narodil 28. mája 1957 v Bratislave do rodiny lekárov. Kým matka Viera žila vďaka povolaniu svojho otca, ktorý bol lesníkom, v tesnom dotyku s prírodou, v živote Pavlovho otca Petra zohrávala dôležité miesto viera: „Otec pochádzal z rodiny, kde sa po generácie dedilo kňazské povolanie. Keď sa otec rozhodol stať lekárom, bol prvým mužom po siedmich generáciách, ktorý nevykonával kňazské povolanie.“

Do života Pavlových rodičov zásadným spôsobom vstúpila druhá svetová vojna: „Otec počas vojny pôsobil na fronte ako lekár. Tam ho počas oslobodzovacích bojov zajali vojaci americkej armády. Spomínal mi, že tam boli veľmi tvrdé podmienky, najmä čo sa týkalo hygieny“.

Pavlovej matke sa do pamäti výrazne zapísalo z obdobia vojny najmä Slovenské národné povstanie, ktoré ako obyvateľka Čierneho Baloga zažila s rodinou na vlastnej koži: „V bezprostrednej blízkosti prebiehali intenzívne povstalecké boje. Chvíľu u nich bývali Nemci, neskôr ich vystriedali rumunskí partizáni. Mama mi spomínala, že viacerých z tých vojakov potom surovo postrieľali, bolo to kruté.“

Božie znamenie

Po skončení druhej svetovej vojny vykonával Pavlov otec lekársku prax v Lučenci: „Zo skúseností, ktoré tam otec získal, čerpal celý život. Zažil tam všetko od komplikovaných operácií až po pôrody.“ Následne sa presunul do Bratislavy, kde pôsobil ako pedagóg na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.

Na škole sa zoznámili aj Pavlovi rodičia – matka bola v tom čase študentkou medicíny: „Bol medzi nimi veľký vekový rozdiel. Mama si vtedy kvôli tomu pýtala radu od svojej tety. Povedala jej: `Keď bude medzi vami rozdiel do desať rokov, je to v poriadku, nad desať je už trochu veľa.` Vyšlo to na desať rokov bez jedného dňa. Mama bola nesmierne šťastná, že dostala také potvrdenie „zhora““

V roku 1951 sa Pavlovi rodičia zosobášili a usadili v prenajatom byte na Legionárskej ulici v Bratislave. Do pokojného rodinného života zasiahol nástup totality a s ňou spojené obdobie politických perzekúcií. Jedným z úhlavných nepriateľov režimu sa stala cirkev, ktorú komunistický režim systematicky likvidoval.

Politické čistky sa dotkli aj Pavlovho otca, ktorý musel v roku 1953 z ideologických dôvodov odísť z lekárskej fakulty: „Otec mal v papieroch, že je synom gréckokatolíckeho kňaza. Dostal ultimátum – buď odíde dobrovoľne alebo ho vyhodia,“ spomína Pavol.

Prenasledovaní režimom

Prenasledovanie príslušníkov cirkvi vnímali Pavlovi rodičia veľmi citlivo. Zásadné bolo najmä opatrenie prijaté 28. apríla 1950 na sneme v Prešove, známe ako Akcia P, ktorým bola gréckokatolícka cirkev oficiálne postavená mimo zákon: „Sami poznali zo svojho okolia mnohé prípady tvrdého prenasledovania kňazov. Mama mi v tejto súvislosti často spomínala, ako vídala v kaplnke Štátnej nemocnice Zdenku Schelingovú pohrúženú do modlitieb.“ Schelingová bola neskôr za pomoc pri organizácii útekov kňazov mučená a odsúdená na 12 rokov väzenia za vlastizradu.

Napriek hroziacemu nebezpečenstvu z ďalšieho postihu sa Pavlovi rodičia svojej viery nevzdali. „Rodičia v tomto nikdy neustúpili a neurobili žiaden kompromis,“ konštatuje Pavol.

K životu v súlade s kresťanskou vierou viedli prirodzene aj Pavla a jeho šiestich súrodencov, aj keď tak museli často čeliť nepríjemným situáciám: „Spomínam si na to pobúrenie, keď ma otec išiel v druhej triede prihlásiť na hodiny náboženstva. Vtedajšia zástupkyňa riaditeľa Sedmíková bola silná marxistická ideologička a začala ho od toho odhovárať. Skončilo to po hodinovej diskusii tak, že sa mu napokon ospravedlnila.“

Lekcie od bývalého väzňa

Svoje detstvo prežil Pavol obklopený veľkou rodinou v mestskej štvrti Bratislava-Nivy. Z detstva si pozitívne spomína najmä na možnosť otvorene diskutovať s rodičmi aj o neslobode, ktorá panovala všade navôkol: „Počúvali sme spolu Slobodnú Európu, Vatikánsky rozhlas a Hlas Ameriky. Všetky tie zakázané stanice, ktoré boli vtedy silne rušené.“

V roku 1963 začal Pavol navštevovať Základnú školu na Košickej, kde absolvoval deväť ročníkov. Ako mnohé z detí socializmu sa aj on na škole stretol s komunistickou propagandou prostredníctvom pionierskej organizácie: „Pamätám si najmä na výročia SNP, pretože oslavy pripadali na začiatok školského roka. V telocvični sa vždy zhromaždila celá škola a my sme museli byť oblečení v pionierskej uniforme.“

Všadeprítomný marazmus a krízu hodnôt prekonával Pavol najmä vďaka viere. Okrem pravidelných hodín náboženstva ho duchovne formoval niekdajší politický väzeň, salezián Pavol Pobjecký. „Prišiel k nám raz do týždňa na návštevu. Celé to bolo také neoficiálne a utajené. Rozprával nám aj príbehy z basy, ako sa tam stretol s Novomeským a Husákom. Mal veľmi hlboké poznanie v mnohých oblastiach a ja mu vďačím za moje ukotvenie,“ hovorí Pavol.

Tanky pod oknami

V roku 1968 otriasla československou spoločnosťou invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Jej následkom sa zastavil pozitívny vývoj a demokratizačné procesy, ktoré začala Pražská jar. „V to augustové ráno ma prekvapil veľký hluk. Bol som sa pozrieť, čo sa deje a videl som, ako cez našu malú uličku prechádzajú tanky jeden za druhým. Už vtedy sme tušili, čo bude nasledovať a kam nás to vráti,“ spomína Pavol.

Situácia eskalovala najmä po tom, ako sa začali po Bratislave šíriť chýry o usmrtení študentov pri protestných akciách. „Informácie sa k nám dostávali zo zahraničného rozhlasu a letákov, ktoré roznášal jeden chlapík po okolí na motorke. Boli to také kvázi dvojstranové noviny obsahujúce všetky udalosti, ktoré sa nedostali do oficiálnych správ,“ hovorí Pavol.

Medzičas na prelome rokov 1968 – 1969 sa niesol v znamení tichého protestu proti okupácii, ktorý občasne vyústil aj do otvorených prejavov odporu. „Po našom víťazstve na majstrovstvách sveta v hokeji sme v ten večer išli s otcom a sestrami do ulíc. Odohrala sa vtedy spontánna manifestácia. Boli tam tisíce ľudí, ktorí sa tešili, že sme nabili Rusov v hokeji,“ vybavuje si Pavol.

Návrat do obdobia upevňovania moci komunistickej strany a hľadania ideologických nepriateľov pocítil i priamo Pavol po tom, keď zrušili jeho skautský oddiel: „Prázdniny v lete 69 som trávil s druhým bratislavským oddielom na Bukovskej priehrade. V priebehu 70. rokov nás už transformovali späť do jednotnej pionierskej organizácie. Vtedy som to prežíval dosť ťažko, pretože som mal pocit, že mi niekto zobral násilne niečo, čo som mal veľmi rád.“

Medzi svojimi

Dočasné útočisko pred neslobodou našiel Pavol po svojom nástupe na vysokú školu, kde sa dostal do okruhu tajného spoločenstva veriacich: „Spolužiačka z fakulty elektrotechniky sa ma raz nenápadne opýtala, či sa k nej nepridám. Že by som mohol chodiť na stretnutia mladých veriacich ľudí. Napriek tomu, že som už mal poznanie o viere, toto bolo niečo celkom iné a dobrodružné.“

Fenomén tajných cirkví bol v období normalizácie pomerne rozšírený a zároveň nebezpečný, pretože išlo o ilegálnu činnosť. „Jedno leto sme boli na duchovnom stretnutí v Novej Bani. Bývali sme v budove starého mlyna. Pohybovala sa okolo nás taká čudná Volga. Zrazu z nej vystúpili tajní a zobrali niektorých z nás na výsluch. Človek nikdy nevedel, ako to všetko skončí,“ spomína pamätník.

Od účasti na tajných stretnutiach veriacich odhovárali Pavla aj rodičia, ktorí sa obávali o jeho slobodu a bezpečnosť: „Napriek všetkému som na stretnutia chodieval aj naďalej. Bolo to pre mňa slobodné prostredie, kde som sa nemusel pretvarovať a skrývať, či sa na niečo hrať. Formovali sme tam naše osobnosti, aby sme boli pre spoločnosť prínosom.“

Sviečkou proti neľudskosti

V druhej polovici 80. rokov minulého storočia sa komunistický režim ocitol v kríze, ktorej riešením mala byť reformná politika Michaila Gorbačova. Roky potláčania základných ľudských práv a slobôd v období existencie komunistického režimu napokon vyústili do viacerých protestných akcií, v ktorých sa občania Československa postavili za svoje práva.

Jedným zo zásadných občianskych protestov proti režimu bola Sviečková demonštrácia, ktorej sa 25. marca 1988 zúčastnil aj Pavol: „Od momentu, kedy som sa dozvedel o jej konaní, som vedel, že tam chcem ísť. Mama sa ma vtedy pokúšala od toho odhovoriť, pretože sa šírili poplašné správy o pripravovanom brutálnom zásahu zo strany represívnych zložiek.“

Napätie v spoločnosti v dňoch pred konaním demonštrácie narastalo spolu so snahami režimu akcii zabrániť. Obvodný národný výbor dňa 15. marca 1988 napokon udalosť oficiálne prehlásil za nepovolenú. „Všetky tieto pokusy režimu však mali paradoxne opačný efekt – mnohých to ešte viac nabudilo a zároveň tomu spravili veľkú reklamu,“ konštatuje Pavol.

Napriek tomu, že v deň konania manifestácie medzi účastníkmi panoval strach, aké prostriedky proti nim silové zložky štátu použijú, prevažovalo odhodlanie zotrvať: „Panovala medzi nami neistota a zároveň úžasná sila. Ako prvá zaznela štátna a potom pápežská hymna. Bol to veľmi silný moment, počas ktorého som cítil, že tieto chvíle vstúpia do histórie.“

Pokojný priebeh demonštrácie hneď od začiatku rušil zásah policajných jednotiek, ktoré sa snažili manifestáciu rozohnať. „Celé to bolo strašne absurdné – ľudia, ktorí boli v podstate úplne bezbranní, a proti nim ozbrojená masa. Striekali po nás z vodného dela a policajné autá so zapnutými sirénami začali kvázi sácať do ľudí, ktorí pred nimi museli uskakovať,“ spomína na vypäté chvíle pamätník.

Aj napriek tvrdým zásahom policajných jednotiek sa protestujúcemu davu podarilo zotrvať na námestí do ohláseného konca demonštrácie. „Ubehlo presne pol siedmej a v duchu sme si povedali: vydržali sme to! Našou ďalšou výzvou bolo prejsť okolo hliadok z námestia tak, aby nás nepochytali. Spomínam si na ten pocit, ako som došiel domov do nitky mokrý, ale šťastný, že sme to dokázali a zrejme nad nimi morálne zvíťazili,“ hovorí Pavol.

V očakávaní revolúcie

Ľady sa definitívne roztopili po študentskom proteste, ktorý sa uskutočnil 17. novembra 1989 v Prahe. Pavol si spomína, ako s rozhorčením reagoval na informácie o tvrdom zásahu proti študentom: „S napätím sme počúvali Hlas Ameriky. Keď tam zaznela informácia o údajnej smrti Martina Šmída, urobil som „obradné“ gesto spôsobom, že som si ľahol na zem na znak. Boli sme presvedčení , že to bolo už úplne cez čiaru a že to bude mať fatálne následky.“

Obdobie Nežnej revolúcie sa Pavlovi spája aj s Trnavskou novénou, ktorá sa v roku 1989 prekrývala s revolučnými udalosťami a jeho malým odvážnym činom: „Zo Slobodnej Európy sme mali informáciu, že sa plánuje veľké zhromaždenie na 22. novembra. Ako som si kupoval v Trnave lístok na vlak do Bratislavy, rozhodol som sa spontánne nalepiť na sklo kasy malý, rukou písaný oznam: Zajtra sa koná v Bratislave o 18.00 h na SNP protestné verejné zhromaždenie, príďte!“

Na druhý deň sa zhromaždenia sám zúčastnil. „Bola tam fantastická atmosféra. Stretol som sa tam so známymi, a keď sa to skončilo, povedal som si sám pre seba: Tak, a teraz už niečo vážne začalo,“ spomína Pavol.

Hlas občianskej spoločnosti získaval postupne na sile po tom, ako sa k študentom pridávali zamestnanci veľkých fabrík či členovia ozbrojených zložiek. K víťazstvu demokracie a znovunadobudnutej slobode však pristupoval Pavol s opatrnosťou a rešpektom: „Už vtedy som si uvedomoval, že aj sloboda sa dá zneužiť a človek ňou dokáže dokonca aj sám seba zničiť.“

Ponovembrové vytriezvenie

Prvá veľká skúška demokracie prišla s odlišnými predstavami o budúcnosti Československa. Pavol, tak ako mnohí iní v tej dobe, cítil sklamanie z vývoja ponovembrovej spoločnosti: „Tušil som, že tie nacionalistické sily, ktoré sa v slovenskej spoločnosti zmobilizovali, nás môžu zaviesť, kam nechceme.“

Vznik samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993 mal dosah aj na Pavlovo pôsobenie vo Výskumnom ústave káblov a izolantov (VÚKI), kde bol zamestnaný od skončenia vysokej školy: „Väčšina káblovní bola v Čechách, takže sa okruh prác zužoval, postupne sa to likvidovalo a zmenšovali sa stavy.“

Po odchode z VÚKI začal Pavol pôsobiť na Ministerstve školstva SR v odbore zahraničných stykov. Tam sa dozvedel o možnosti postgraduálneho štúdia verejnej správy na Academii Istropolitana: „Rozhodol som sa tam prihlásiť. Tým, že to bolo denné štúdium a trvalo dva roky, na ministerstve mi odmietli držať miesto.“

Svoje ďalšie uplatnenie po skončení štúdia našiel Pavol vďaka priateľovi Petrovi Murdzovi, ktorý bol tajným kňazom z obdobia totality: „Peter bol tajomníkom v rade pre laikov pri Konferencii biskupov Slovenska, opýtal sa ma, či nechcem robiť výkonného sekretára. Moja agenda bolo organizovanie stretnutí a komunikácia s rôznymi hnutiami a združeniami, vzdelávanie a školenia.“ Toto miesto musel však Pavol po názorových nezhodách v otázkach legitimizovania politiky Vladimíra Mečiara koncom roka 2001 opustiť.

Následne vďaka osobnému kontaktu s niekdajším predsedom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Jánom Figeľom vstúpil Pavol do politiky a zastával v KDH až do roku 2016 funkciu zahraničného tajomníka. S výnimkou rokov 2007 – 2010, kedy pôsobil v Európskej komisii, v kabinete prvého eurokomisára Jána Figeľa v Bruseli. Po tom, ako hnutie vypadlo z parlamentu, strana prepustila veľkú časť svojich členov, medzi inými aj Pavla.

Uplatnenie našiel v Ústave pamäti národa, kde nastúpil ako riaditeľ sekretariátu predsedu správnej rady. Po účelovej novelizácii zákona o ÚPN bol vtedajší predseda správnej rady Ondrej Krajňák nútený odísť. Po krátkom čase musel odísť aj Pavol. Bol to nepríjemný zážitok, ale Pavol sa cítil touto životnou skúsenosťou posilnený.

Svoje miesto našiel ďalej vo Fóre kresťanských inštitúcii, kde dlhodobo pôsobí a zastáva v súčasnosti funkciu podpredsedu. Napriek rôznym sklamaniam z vývoja spoločnosti si v sebe uchováva vieru a pozitívny prístup k životu. „Neustále si kladiem otázky, ako môžem prispieť k dobru a zdravým hodnotám. Mať podiel na niečom takom je úžasné a zmysluplné a človeku to dáva pocit krásy života,“ konštatuje Pavol.