Alojz Kováč

„Povedali nám už dopredu, že treba si všetko poschovávať. Lebo vraj keď „Ivan“ (sovietski vojaci, pozn. ed.) príde, tak nám zoberie všetko. My sme mali zrno a bolo ho treba zasiať, tak najstarší brat povedal: poďme si to do zeme dať, pretože keď prídu Rusi, nám to zoberú pre kone. Pre lošáky, oni hovorievali, pre lošáky. Tak sme išli, že to zasejeme. Prišli sme na taký kopec a najstarší brat povedal nech nechodíme, pretože tu nás zo Skorušiny uvidia. Lebo už mali Rusi obsadenú Skorušinu. Aby sme šli radšej ku vode, kde budeme v jame, kde nás nebudú vidieť. Lenže keby sme zostali tam, bolo by bývalo dobre. Keby sme orali, tak nám nespravia asi nič. Ale oni mysleli, že vezieme nejakú muníciu. My sme prišli už do potoka a oni z kaťuše po nás vypálili. My sme však už boli naučení, že vždy aká guľa zahvízdala, hodiť sa na zem. Či bolo blato, či čokoľvek, hodiť sa na zem a hlavu do zeme dať. Pustili po nás tie strely, my sme išli na koňoch, a keď sme začuli tie strely, tak sme poskákali z voza a ľahli sme si. A tie kone takisto si ľahli. Či od hluku alebo čo, ale ležali, ako keby ste ich otrávili. Tak nás zasypalo blato, ale strela našťastie nás ani jedna netrafila."

„Vyprevadili nás až do Ostravy. Tam sme zas nastúpili a nás odprevadili, ako keby sme boli nejakí trestanci alebo čo. Hoci niektorí aj boli. Pod samopalmi nás zavliekli do kasární v Radvaniciach. A tam nám povedali, že pôjdeme fárať do bane, náš bojový rozkaz je ťažba uhlia a tak sa musíme aj správať."