Alojz Kováč

„Vyprevadili nás až do Ostravy. Tam sme zas nastúpili a nás odprevadili, ako keby sme boli nejakí trestanci alebo čo. Hoci niektorí aj boli. Pod samopalmi nás zavliekli do kasární v Radvaniciach. A tam nám povedali, že pôjdeme fárať do bane, náš bojový rozkaz je ťažba uhlia a tak sa musíme aj správať."

„Práveže keď sme my prišli, tak sme sa báli. Pretože dvoch tam zasypalo, začalo ich stláčať. Nemohli už vyjsť, pretože tam prišli tlaky a začalo sa lámať všetko. Ti, čo boli vpredu, tí ušli, ešte sa im podarilo. Ale dvaja, čo boli vzadu, tak tí už nemohli vyjsť, pretože to rapídne klesalo všetko. A tie stojky len tak praskali, taký silný tlak prišiel. Oni tam dve hodiny zomierali. Tak potom zložili takú pesničku pre nich naši kamaráti vojaci, ak môžem povedať: ‚Pri Ostrave na Karvinsku, tisíc metrov pod zemou, tam slovenskí chlapci kopú čierne uhlie pod zemou. Kopal, kopal môj kamarát, svaly svoje napínal, nehľadel on na svoj život, len čiernu zem doloval. V ruke drží zbiják veľký, na matku si spomína, ach, mamička, mamka moja, modlite sa za syna. Zem sa trasie od úderov, po tme duní jak z dela, stena spadla a on pod ňou, bez pomoci umiera.‘ Tak to zložili tým kamarátom."