Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Ja nie som na svete preto, aby som žil podľa predstáv iných
narodený 14. 8. 1940, Lučenec
1957 maturita na bratislavskej vojenskej škole J. Žižku
1960-1964 štúdium na Pedagogickom inštitúte v Banskej Bystrici, učiteľstvo fyzika - chémia
1966 – 1972 diaľkové štúdium na FF UK, kvalifikácia PhDr.
1972 – 1990 pracoval ako psychológ v Krajskej pedagogicko-psychologickej poradni v Banskej Bystrici
1989 člen banskobystrického KV VPN
1990 kooptovaný poslanec Federálneho zhromaždenia v Prahe
1990 -1992 vedúci úseku pohraničnej stráže ČSFR
1993 - školský psychológ na Gymnáziu Andreja Sládkoviča v BB
2001 odišiel do dôchodku
Štefan Kováč patrí k tým účastníkom Nežnej revolúcie, ktorí ani na chvíľu nepochybovali, že v novembri 1989 nastal čas na zmenu. Banskobystrický psychológ a jeden zo zakladajúcich členov tunajšieho Občianskeho fóra bol nekompromisným zástancom demokratizácie. Už od skorého veku vnímal realitu komunistického režimu, ktorá bola v rozpore so slobodou aj jeho vlastnou povahou. Neskôr sa aktívne podieľal na zbavovaní moci komunistov; dnes tvrdí, že sa to podarilo iba spolovice.
Mladícka nechuť voči režimu
Štefan Kováč sa narodil 14. augusta 1940 v Lučenci. Jeho otec bol vojakom prvorepublikovej Československej armády. Po Viedenskej arbitráži začiatkom novembra 1938 pripadol Lučenec Maďarsku a Štefanov otec musel narukovať do horthyovskej armády. Počas vojny bol nasadený na východnom fronte a v bojoch na Done sa dostal do sovietskeho zajatia. Domov sa vrátil až po vojne, a to asi aj vďaka tomu, že nemal vyššiu hodnosť. Armádni dôstojníci sa zo sovietskeho zajatia často už nevrátili.
„Otec prišiel domov, tak mal štvrťroka pauzu, pretože nemohol nič jesť. Len samé zemiaky a kašičku bez všetkého, lebo bol úplne rozhodený. Potom sa dostal do nábytkárne Mier, kde robili spálne prevažne zo Sovietskeho zväzu, a jemu to teda veľmi konvenovalo,“ spomína pamätník ironicky. Neskôr Štefanovho otca ako ukážkového pracovníka – tzv. úderníka – pozvali na zjazd komunistickej strany do Prahy: „Keď potom prišiel domov, išiel na závodný výbor KSČ a roztrhal pred nimi stranícku legitimáciu.“
Antikomunizmus sa v Štefanovi Kováčovi formoval na základe vlastných mladíckych skúseností. V päťdesiatych rokoch študoval na vojenskej škole v Bratislave. Na výmenných zájazdoch sa zvykli stretávať s maďarskými študentmi z Budapešti, pričom medzi slovenskými a maďarskými chlapcami čoskoro vznikli kamarátske väzby. Po tom, ako v roku 1956 vypuklo protikomunistické maďarské povstanie, slovenskí študenti sa so zahraničnými kamarátmi už nemohli stretnúť ani komunikovať. Podľa pamätníka sa títo chlapci, vzhľadom na ich názory, pravdepodobne zapojili do povstania: „To všetko na mňa vplývalo, ale školu som sa snažil dokončiť. Tak som sa učil a zmaturoval, len som musel s nimi nejako vypiecť.“
Namiesto dôstojníka učiteľom
V roku 1957 narukoval a ako absolvent vojenskej školy mal možnosť po roku služby študovať na učilišti za dôstojníka: „Oni potrebovali dôstojníkov, lebo pred tým bola v armáde prvá várka čistiek. Ale ja som vycestoval na zariadenie a povedal som nadriadenému, že ja nechcem byť dôstojníkom. Bol to zrejme nejaký inteligentný človek, tak ani nezakročil, dal mi len papier a poslal ma späť k útvaru.“
Koncom päťdesiatych rokov sa Štefan Kováč zamestnal v zberných surovinách. Neperspektívna práca mu však vonkoncom nevyhovovala. Omnoho viacej inklinoval k pedagogickým vedám a psychológii. Pri vození do zberne mal možnosť odkladať si literatúru určenú na vyradenie. „Čo krásnych kníh som si stade zobral. Také, čo vyraďovali zo školských knižníc. Nádherné unikáty, také, čo ste nevideli. Ale to sme nepotrebovali, lebo nastúpil socializmus a prišla nová literatúra. Vyraďovali domácich aj zahraničných autorov. Tak som si odložil napríklad aj Komenského, tam som prvýkrát videl aj americké práce o behaviorálnej psychológii, a to ma zaujalo.“
Neskôr sa prihlásil na Pedagogický inštitút v Banskej Bystrici, na ktorom sa v roku 1964 kvalifikoval za učiteľa fyziky a chémie. Ako učiteľ pôsobil v dedinke Jánošovka pri Čiernom Balogu, kde vyučoval rómske deti. V politike sa neangažoval a svoju nechuť voči režimu nemohol dávať príliš najavo. Jedine v okruhu podobne zmýšľajúcich známych mohol aspoň žartovať a uťahovať si z neželaného oslovenia „súdruh učiteľ“: „Takéto učenie sa mi vôbec nepozdávalo. Ja som potreboval uniknúť z tohto mikrosveta, a to sa mi aj podarilo. Dal som si prihlášku na vysokú školu do Bratislavy a tam príliš nepreverovali, tak ma prijali na psychológiu.“
Psychoterapia podľa ideologického predpisu
Počas štúdia na Univerzite Komenského bol Štefan Kováč svedkom komunistického oktrojovania vzdelávania a vedy. Akademici museli svoj výskum i prednášky podriaďovať záujmom a výkladu štátnej ideológie. Cesta k vyššiemu vzdelaniu nebola otvorená pre kritikov režimu, a naopak, titul bol v mnohých prípadoch zaslúženou odmenou za tichý súhlas. Pamätník si spomína na svojho vtedajšieho pedagóga Ivana Štúra, ktorý mu prednášal diferenciálnu psychológiu. Keď dotyčný napísal knihu opierajúcu sa prevažne o západné zdroje, práca musela byť skartovaná.
„Mali sme výborného človeka, ktorý nám prednášal nenávidený predmet Medzinárodné robotnícke hnutie. A tento to rozbalil naplno. Hovoril nám, že ako môže byť pre nás príkladom Sovietsky zväz. Že oni nemali čo jesť, ale vyrábali platne so Stalinovými prejavmi. A jeden motúz na zviazanie takejto platne stál viac než klobása. Ale viete, oni tie platne dávali medzi ľudí, lebo ideológia je hlavná vec.“
Počas štúdii zažil aj inváziu sovietskych vojsk v auguste 1968. Následné previerky, donášanie a všadeprítomná neistota v ňom iba utvrdili antikomunistické presvedčenie. Napätú spoločenskú klímu, ktorú pomenúva „husakštát“, zažíval aj na svojom neskoršom pracovisku. Štefan Kováč nebol spokojný s pomermi na univerzite, a preto hneď, ako získal doktorský titul, využil príležitosť a zamestnal sa v Krajskej pedagogicko-psychologickej poradni v Banskej Bystrici: „Mojim cieľom bolo oslobodiť sa z tej školy, kde bolo hniezdo kadejakých pokrútených pováh. Pred vstupom vojsk napríklad pani Hořejší odrádzala študentov od učenia ruštiny, ale akonáhle sme v septembri nastúpili do školy a už bolo po invázii, tak ona bola prvá, ktorá začala riaditeľovi donášať, kto odmietol učiť ruštinu. To bol pre nás gól z hľadiska morálneho.“
Ako profesionálny psychológ pracoval pre štátnu inštitúciu, čo zo sebou nieslo nútené následky. Robil výskumy pre krajský výbor strany, keď napríklad skúmal postoje gymnaziálnych študentov k matematike a fyzike. Straníci si objednávali takéto prieskumy kvôli zisťovaniu, ako čo najlepšie predísť tomu, aby sa mladí, najmä z Oravy, prihlasovali na teológiu. Pamätník konštatuje, že za takouto prácou bola vždy v prvom rade politika.
Vzhľadom na svoje názory a nekompromisnú povahu sa čoskoro dostal do hľadáčika Štátnej bezpečnosti. Jediným straníkom na pracovisku bol riaditeľ poradne Milan Šulek, s ním mal Štefan Kováč napäté vzťahy. Aj vďaka iniciatíve riaditeľa začal byť v roku 1985 preverovaný ŠtB. Príslušníci tajnej služby ho evidovali pod menom „DOKTOR“ a snažili sa nájsť dôkaz o jeho nepriateľských postojoch. Otvárali mu listy, prehľadali kanceláriu aj byt, informovali sa u kolegov; nenašli však nič, čo by im umožnilo zakročiť proti nemu.
Potreba zmeny
V roku 1989 nastal moment razantného prebúdzania spoločnosti a letargiu vystriedal aktivizmus. 17. novembra bol v Prahe násilne potlačený protest študentov – výkrikom „Máme holé ruce“ a „Jakeša do koša“ neskôr odpovedali policajné obušky. Spoločnosť reagovala, a tak aj Štefan Kováč.
V reakcii na piatkové násilné potlačenie protestov sa v pondelok 20. septembra konali demonštrácie aj v Banskej Bystrici. Štefan Kováč sa po návrate zo služobnej cesty ihneď zapojil do protestu na banskobystrickom námestí. Náhle pochopil, že vo vzduchu visí zmena a konečne nadišiel čas zbaviť komunistov moci. Na ďalší deň po zhromaždení na námestí sa vybral do univerzitnej auly, kde bol zorganizovaný míting zástupcov študentov so straníkmi: „Predsednícky stôl bol obsadený samými súdruhmi. A tí chodili po jednom – jeden za politiku, jeden za školstvo, jeden za naše potoky. Tak ja som stál hore pri dverách a týchto som počúval. Až nastal istý moment, keď som sa pozrel dole, a tam moje dcéry a ďalší študenti a medzi nimi boli takí, ktorých som si vážil, ako Dano Vražda, Edo Glut a ďalší.“
Vnútorný odpor hromadený počas rokov sa predral na povrch a Štefan Kováč využil príležitosť, aby deklaroval svoj postoj: „Tak ja som zbehol dolu a ako stál za pultom ten komunista, tak som mu zobral mikrofón a začal som hovoriť.“ Vyzýval študentov, aby sa nenechali zavádzať a uspokojiť komunistickými vysvetleniami. Nabádal ich nech rozmýšľajú za seba, nech sa neboja vidieť veci také, ako sú, a nie, ako im ich oni vykresľujú: „A naraz som videl, že majú sánky dolu a počúvajú.“ Svoju reč zakončil Werichovými slovami: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl a je, tak má být to, co je, a nemá byt to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“
Následne sála auly vybuchla nadšením a študenti Štefana Kováča na ramenách vyniesli pred budovu: „Stal som sa neformálnym vodcom tohto zasadnutia. A tí komunisti pozerali, že o čo ide, kto to je, ako je možné, že získal tých študentov? A tak začali moje prvé kroky v revolúcii. Tí študenti to jednoducho potrebovali počuť nahlas.“
S komunistami a nacionalistami som zametal
Revolučný pohyb sa nedal zastaviť, komunistický štát už nemal páky na zvrátenie vývoja. Štefan Kováč sa zaktivizoval ako jeden z prvých banskobystrických „mužov Novembra“. Spoločne s Marošom Krajčovičom, hercom Ivanom Palúchom, generálom Sámelom a inými organizovali stretnutia a besedy, na ktorých plánovali ďalší postup. Bol v poradí tretím členom banskobystrickej pobočky Verejnosti proti násiliu a ani na chvíľu nepochyboval, že transformácia bude dôsledná, až keď odstránia komunistov zo všetkých úradov. Rokovania s nimi bývali vypäté aj relatívne pokojné. Raz sa s Andrejom Sámelom autom ponáhľali z náročného a ukričaného mítingu zo závodu v Detve, aby stihli ďalšie neľahké stretnutie s členmi Verejnej bezpečnosti: „Naši si nevedeli rady, lebo si mysleli, že tí policajti ich tam rozcupujú. Neskôr sme videli, že tí z VB sa púšťali do eštebákov a obviňovali sa navzájom. To ich naštvalo, že sa nám podarilo polarizovať tieto dve časti bezpečnostných zložiek.“
Aktivisti z VPN v Banskej Bystrici – pôvodne Občianskeho fóra – navštevovali okresné a krajské stranícke výbory a rokovali so štátnymi úradníkmi: „S tými komunistami to však nešlo prelomiť. Ja som bol len trikrát v dome sociálnych služieb v Šafárikove, kde okrádali dôchodcov. Museli sme zariadiť okamžitú výmenu. Ale nie vždy išlo len o politickú, ale aj o profesnú a morálnu výmenu. To boli zrudy – kradli im tam vkladné knižky a cennosti.“
Nekompromisný postup bol pre Štefan Kováča jedinou cestou ako dospieť k pozitívnej premene. Nie všetci z aktivistov boli podobne motivovaní, niektorí ani nemohli. Pre niektorých však nebola iná možnosť, než si prechod moci vynútiť dovtedy, kým bola spoločnosť na strane zmien: „Na okresnom výbore bol napríklad istý Cmarko. Ten mi hneď ponúkol kávičku, koňačik, nech sa páči. Poďakoval som mu a povedal, že my sme sem neprišli kávičkovať, my sme ti prišli povedať, že od zajtra nie si v úrade.“
Ponovembrové udalosti a pád režimu v Československu podnietili nový vývoj. Na vzostupe bol náhle slovenský nacionalizmus a čoraz nástojčivejšie sa ozývali hlasy volajúce po samostatnosti. Štefan Kováč má, podobne ako mnohí priami aktéri, veľmi rozporuplné dojmy zo straty podpory VPN a jej trieštenia, čo neskôr viedlo k vzostupu Mečiara. Začiatkom roku 1990 bol Štefan Kováč kooptovaný do Federálneho zhromaždenia v Prahe. Poslaneckého mandátu sa však čoskoro vzdal, keď si ho vyžiadal jeho priateľ generál Sámel do rezortu ministerstva vnútra. Do rozpadu ČSFR na konci roku 1992 pracoval na pohraničnej polícii – ani tu nezaháľal v očisťovaní štruktúr od niekdajších komunistov a politrukov.
Po vzniku Slovenskej republiky v januári 1993 mal problém nájsť si zamestnanie. Na úrade práce ho označovali za „zlého Slováka“ a federalistu. Dodes hovorí, že po rozpade republiky sa rozpadol aj on. Neskôr sa opäť zamestnal v svojom odbore. Vďaka priateľovi a bývalému politickému väzňovi Stanislavovi Filovi mohol opäť nastúpiť ako psychológ v Krajskej poradni. Svojej práci sa venoval až do dôchodku v roku 2001, a to už v podstatne slobodnejšom prostredí.
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia
Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Matej Harvát)