Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Agneša Krahulcová - Herzová (* 1922)

• narodená 4. augusta 1922 na Spiši v maďarsko-nemeckej židovskej rodine

• v roku 1940 zmaturovala na slovenskom gymnáziu

• rodina emigrovala do Budapešti

• v zime 1944 transportovaná do vyhladzovacieho tábora v Ravensbrücku

• 30. apríla 1945 tábor oslobodený Červenou armádou

• po vojne dlhodobo žila v Prahe

Ostrov pokoja

Agneša Krahulcová-Herzová sa narodila 4. augusta 1922 vo Veľkej Lomnici v nemecky hovoriacej židovskej  rodine. Po krátkom čase sa rodina presťahovala do Malého Slavkova, kde prišla na svet o štyri roky mladšia sestra Judit. Matka Šarlota pochádzala z Lipian, z maďarskej rodiny z okolia Prešova. Jej matka, Agneškina babička, bola vydatá za jedného z bratov Goszwirthovcov, ktorí mali v Prešove známu bryndziareň.

Agneškin otec František pracoval ako poľnohospodársky správca veľkostatku neďaleko Spišskej Novej Vsi. Statok, na ktorom žilo a pracovalo šesť až osem ďalších rodín, mal v prenájme. František bol jednoduchý a príjemný človek, vždy mal veľa priateľov. Záležalo mu na šťastí druhých a deti, nielen svoje, pobádal k učeniu. V rodine Herzovcov žila „Fräulein“, Nemka z českého pohraničia, ktorá matku aj dcéry učila po nemecky. Nemčina bola spoločným jazykom Agneškiných rodičov a oni prísne dbali o to, aby sa dcéry učili spisovný jazyk, a nie nárečie používané na Spiši: „Rodičia nás nehýčkali, celkom rozumne nás usmerňovali. Veľa nám sprostredkovali ešte skôr, ako sa veci stali.“

Spišský región bol počas prvej republiky, na ktorý pamätníčka spomína ako na ostrov pokoja, kultúrne a národnostne pestrý. Spolu v ňom žili najmä Nemci, Slováci, Maďari a Židia a obvykle sa každý dorozumel aspoň dvoma jazykmi. Židovská komunita v regióne bola v tých časoch silno zastúpená, avšak rodičia boli nábožensky vlažní a deti si nevytvorili silné puto k židovstvu a k viere. Dievčatá mali na vidieku šťastné detstvo. Agneška chodila štyri roky do nemeckej ľudovej školy. Bystrá slečna introvertnej povahy sa vozila do školy kočom a štúdium mala úprimne rada. Hoci otcovo podnikanie neskôr skrachovalo a finančná situácia už nebola taká priaznivá, rodina urobila všetko pre to, aby dcéra mohla v štúdiu pokračovať.

Zanechá to stopy

Keď otec prišiel o statok, dostal možnosť starať sa o menšie hospodárstvo v Chraste nad Hornádom, akoby načierno. Mal prenajatý kúsok pôdy, na ktorej pracoval, zatiaľ čo matka šila šnurovačky. Agneška vtedy bývala u tety v Levoči. V období, keď sa Hitler v Nemecku dostal k moci, sa stala študentkou slovenského osemročného gymnázia v Kežmarku. Profesori väčšinou pochádzali z Čiech a deťom sa snažili sprostredkovať kvalitné vzdelanie: „Pre nás to bolo spočiatku trápenie. Avšak vo veku 14 rokov sme už dobre ovládali slovenčinu aj češtinu.“ Až do oktávy prospievala s vyznamenaním a možnosť študovať sa rozhodla využiť zodpovedne. 

Keď sa koncom 30. rokov začala v Československu zhoršovať spoločensko-politická situácia, väčšina židovských rodín sa rozhodla vybrať svoje deti z gymnázia. Agneška ešte stihla ukončiť štúdium a zmaturovať na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi, ale písal sa rok 1940 a na Slovensku už v plnom prúde prebiehalo antisemitské štvanie. Vtedy netušila, že jej svet sa obráti hore nohami: „Je to taký rez v živote, keď dieťa začína chodiť do školy. A keď s tým rezom je spojená aj úplná zmena spôsobu života, tak to zanechá stopy. A to som ja.“

Odrazu boli nepriatelia

S protižidovskými opatreniami začala už autonómna vláda Jozefa Tisa v roku 1938, teda ešte pred priamym nátlakom nacistického Nemecka. Rozmery opatrení sa však sústavne zvyšovali. Slovenskí Židia boli najskôr vylučovaní zo štátnej služby, boli im odobraté podniky a majetky, nemohli pracovať v slobodných povolaniach. Režim ich neskôr úplne spoločensky izoloval, hlavne zákazom vstupu na verejné miesta, voľného cestovania. V rámci arizácie židovských podnikov v roku 1941 Agneškini starí rodičia prišli o prešovskú bryndziareň: „Nebolo to obdobie, v ktorom by bolo hodno žiť. Nikomu to neprajem. A teraz nemyslím moju situáciu, alebo nejakej židovskej rodiny. Normálne, ľudia, ktorí tu žili, pracovali a priatelili sa, odrazu stáli oproti sebe a boli nepriatelia. Bola to hnusná doba. Skutočne som žila v hnusnej dobe.“

V kontraste s časmi, ktoré začali vládnuť, mal Agneškin otec, ktorý bol sám Nemec, veľa nemeckých priateľov, najmä spomedzi tých, ktorí s ním chodili ešte do školy. Niektorí za ním chodievali aj vtedy, keď už začali platiť protižidovské zákony. Pretože bol hospodársky dôležitý, načas dostal výnimku, ktorá platila aj na manželku, avšak na deti sa nevzťahovala. Bolo zrejmé, že v Kežmarku nemôžu zostať.

Pravdepodobne vďaka priateľom sa rodine podarilo získať falošné doklady a emigrovať za príbuznými do Budapešti. V čase, keď na Slovensku vláda začala s deportáciami židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov, Budapešť im načas poskytla ochranu. Kvôli bezpečnosti sa rozdelili. Agneška so sestrou bývali u nemeckého vysokoškolského profesora. Ten sa s manželkou staral o štyri zverené deti. Statočný profesor bol odhodlaný deti učiť, čo predstavovalo v čase neustáleho nebezpečenstva veľké riziko. V Budapešti Agneška žila tri roky. Niekedy v tomto období stretla aj svoju životnú lásku, Juraja Krahulca z Bratislavy.

Stalo sa mi to

Spomienky na nepríjemné obdobie sa strácajú vo víre udalostí. Ani v emigrácii sa mladým ľuďom nepodarilo uniknúť pred mašinériou nacistického režimu. Po nemeckej invázii na jar 1944 horthyovské Maďarsko začalo s transportmi židovského obyvateľstva. Tie trvali do júla, keď boli po hrozných svedectvách slovenských utečencov z Osvienčimu Vrbu a Wetzlera a tlaku svetových osobností načas zastavené. Po dosadení pronacistickej vlády ich opäť obnovili. Pravdepodobne v zimných mesiacoch 1944 boli Agneška a Juraj deportovaní do koncentračných táborov v Nemecku a Rakúsku. Matku a sestru Judit deportovali tiež, ale podarilo sa im zostať spolu. Otca odvliekli do najväčšieho nacistického tábora, Osvienčimu, kde skončila väčšina budapeštianskych židov.

Obraz vagónu smerujúceho do ženského tábora v Ravensbrücku je v Agneškinej pamäti stále živý. Spomienky na toto obdobie sú však uložené hlboko vo vedomí: „Na veľa vecí si nespomínam. Stalo sa mi to.“  

Ťažko pracovala v továrenskej výrobe. Ale schopnosť pracovať znamenala nádej na prežitie: „V celom tom nebezpečenstve sa prakticky v ktorejkoľvek hodine mohlo stať niečo, čo mi mohlo vziať život. A ja som to zatlačila, akoby to neexistovalo. A to skutočné nebezpečenstvo, Osvienčim, to som si uvedomila, keď už pomaly ani neexistoval.“

Na jar 1945 už bolo evidentné, že sa blíži Červená armáda. Velitelia SS potrebovali narýchlo zahladiť stopy, preto nariadili pochod väzenkýň smerom na sever. Tzv. pochodu smrti sa zúčastnili tisíce žien. Červenou armádou boli oslobodené 30. apríla 1945.   

Hnevala som sa na osud

Keď sa po skončení vojny najbližšia rodina opäť zišla, bolo neľahké vyrovnať sa so zážitkami uplynulých mesiacov. Zdalo sa ťažko uveriteľné, že z najužšej rodiny všetci prežili: „Mama vtedy povedala: ,To je kapitola života, ktorú buď uzavrieme a budeme žiť normálne ďalej, alebo ju neuzavrieme a všetci sa zbláznime.´“ Milovaný otec však podľahol následkom veľkého utrpenia.

Po oslobodení sa Agneška s Jurajom zosobášili. Obaja dočasne zanevreli na Slovensko. „Po tom všetkom, po všetkej tej zlobe, hnevala som sa na osud, že som sa narodila Židovkou, že vôbec existujú Židia, hnevala som sa na tieto poondiate časy. Myšlienky, ktoré ku mne prichádzali, som sústavne zatlačovala. To bolo. Je to preč, nikto ti nemôže ublížiť, iba sama si môžeš.“  

Ľudia to v sebe nosia

Nový režim dal manželom všetko, po čom túžili: „Socializmus, ozajstný socializmus, nie nejaký skorumpovaný spletenec, je veľmi prijateľná forma života.“ 

Presťahovali sa do Prahy, kde vyštudovali farmaceutickú fakultu. Po čase si založili rodinu, narodili sa im dve deti. V Prahe zostali žiť dlhé roky. Agneška pracovala ako lekárnička a Juraj sa venoval výrobe dámskych kabeliek. Sestra Judit sa vydala za Čecha a tiež sa usadila v Prahe. Ich matka sa vrátila na Slovensko a zvyšok života prežila v Košiciach. Priateľstvo nemeckého profesora s rodinou pokračovalo aj dlho po skončení vojny.

Pamätníčka sa dnes domnieva, že pomery medzi ľuďmi sa pokazili na dlhú dobu a mnohí ľudia si to nevšimli. Je presvedčená, že na minulosť sa zabudnúť nedá a nedá sa ani odstrihnúť a začať úplne odznova. O politiku sa veľmi nezaujímala, zakúsila však, ako veľmi ovplyvňuje ľudí: „Možno, že niekto neoplýva dobrotou, ale schválne a vedome tomu druhému ublížiť a vedieť, že to môže mať hrozné následky, neviem, odkiaľ sa to v ľuďoch berie, tá zloba. A tá doba nezmizla. Tá je tu. A mám veľké obavy, že to ovplyvní aj ďalšie generácie, a nie v dobrom. Ja som si zo začiatku, keď to všetko odznelo v takom súzvuku, povedala, tak chvalabohu, toto máme za sebou. Ale rýchlo som prišla na to, že to nemáme za sebou, lebo ľudia to v sebe nosia. Doba je taká. A preto je lepšie na to nemyslieť, neprispieť k tomu zlému a keď sa dá, tak aspoň trošku z toho dobrého prifŕknuť. Ale veľké nádeje nemám.“

Agneša Krahulcová-Herzová dnes žije v domove pre seniorov na Slovensku. Rada číta a spomína na to pekné. Nezostala v nej žiadna zlosť, ani hnev či urážka. Mala šťastný život, za čo vďačí predovšetkým manželovi a svojim rodičom: „Niekedy sa čudujem, odkiaľ sa v mojom živote nabralo toľko šťastia, že som túto dobu prežila. A je to šťastie? Niekedy pochybujem.“